Po strate dieťaťa počas tehotenstva sa mnohé matky pýtajú na osud duše svojho nenarodeného dieťaťa. Sú to otázky, ktoré sa dotýkajú hlbokých vier a nádejí. Tieto otázky sme zhrnuli a poslali morálnemu teológovi Jánovi Viglašovi, ktorý pôsobí ako rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici.
Teologický pohľad na osud nenarodených detí
Mnohé veriace matky, ktoré prišli o svoje deti počas tehotenstva, sa obávajú, čo sa stalo s dušou ich dieťaťa, keď ho nestihli pokrstiť. Úplne presne nevieme, pretože hoci veríme, že život človeka sa smrťou nekončí, iba mení, a že duša človeka sa po smrti ocitne pred Bohom, tak tento stav zostáva pre nás do značnej miery aj tajomstvom. Navyše o osude takýchto detí nevieme zo Zjavenia, teda z Písma, zo slov Ježiša Krista a z cirkevnej tradície explicitne nič.
No vieme dosť na to, aby sme mohli s istotou povedať, že určite nie sú zatratené. Ako to povedal v rozhovore s Petrom Seewaldom pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, tak tieto deti vstúpili do iného priestorového vzťahu s Bohom, ktorý je iný než naše chápanie priestoru. Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti.
Dedičný hriech a potreba krstu
Mnohým napadne otázka, prečo Cirkev automaticky nehovorí o spáse nevinných detí, keď napríklad ťažkí hriešnici sa môžu počas života obrátiť a tí môžu byť spasení. Rovnako aj ľudia, ktorí nedostali dar viery, môžu byť spasení, prečo pri potratených deťoch hovoríme len o nádeji? Pretože ako to pripomína aj katechizmus, sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu a Cirkev teda nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst (KKC 1257). A tieto deti, hoci sú nevinné, lebo nemajú nijaký osobný hriech, predsa majú problém, lebo majú dedičný hriech. To znamená, že im chýba spásna milosť, ktorá umožňuje vidieť Boha.
Nám sa v modernej dobe dosť zredukovalo chápanie dedičného hriechu a často máme veľmi zjednodušené predstavy o tejto tragickej skutočnosti. Aj preto sa mnohým zdá, že teológia tu rieši absurdnosti. Povedané jednoduchšie: sú u Boha, len zatiaľ nevieme, v akom stupni Božej blízkosti. No ak si predstavíme dedičný hriech napríklad ako stav otroctva, do ktorého sa niekto dostane alebo sa v ňom narodí bez vlastnej viny, tak možno začneme lepšie chápať potrebu spásy - a teda aj krstu - ako spôsob záchrany a možnosti slobodného života. Alebo si to môžeme predstaviť ako vážny telesný či duševný hendikep, s ktorým sa dieťa narodí bez vlastnej osobnej viny alebo aj bez viny rodičov, no bez pomoci druhých nie je schopné viesť plnohodnotný život.
Meniace sa chápanie dedičného hriechu a učenie Cirkvi
Stretávame sa s názormi staršej generácie, že ak potratené deti neboli pokrstené, tak určite nie sú v nebi. Učenie v tejto veci sa časom menilo? Tie názory vyplývali z oveľa živšieho chápania problému dedičného hriechu a z jednoduchej argumentácie, že bez krstu, bez oslobodenia toho, čo nás radikálne oddelilo od Boha, niet spásy. Učenie Cirkvi sa nezmenilo, no oveľa viac sa prehĺbilo. V čom? Napríklad v tom, že sa začal dávať väčší dôraz na to, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4), nikomu teda nezáleží na spáse človeka viac ako Bohu. Veď preto pripravil celý plán spásy, v ktorom poslal na smrť vlastného Syna - namiesto nás. A ďalej, že každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu, tak ako ju pozná vo svojom svedomí, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev.
Ani deti, ktoré zomreli bez krstu, nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. Katechizmus to vyjadruje slovami, že možno predpokladať, že takí ľudia, hoci nedostali dar viery, by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný (KKC 1260).
Potrebujú tieto deti naše modlitby za svoju spásu?
Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil, a modlí sa v nádeji, aby boli všetci ľudia spasení (KKC 1058 a 1821). A takéto deti, ktoré zomreli bez krstu, zveruje Božiemu milosrdenstvu. Nemodlí sa teda za odpustenie ich hriechov, ako to robíme v modlitbách a svätých omšiach za zosnulých, lebo tieto deti sa ešte nijakým spôsobom nepostavili proti Bohu a zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu prekážku. Skôr je to vyjadrenie prosby v tom zmysle, aby Boh, ktorý vie všetko a môže všetko, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a čo nemôžeme urobiť.
Krst túžby a jeho aplikácia
Cirkev pozná termín krst túžby. V akých prípadoch ho možno použiť? Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu, hoci nie je sviatosťou (KKC 1258). To znamená, že tí, čo túžia po krste, dokonca aj tí, čo hľadajú Boha a krst ešte nepoznajú, už majú účasť na krste, na Cirkvi, na Kristovi.
Platí krst túžby retrospektívne? Teda ak sa matka dozvie až dnes, že táto možnosť tu je, ale dieťatko potratila pred troma rokmi, môže si dnes vyvolať túžbu pokrstiť svoje dieťa? Tu je problém v tom, že nedá sa túžiť za druhého. Hoci rodičia pri krste môžu za svoje deti sľubovať rozvíjanie viery a chránenie sa hriechu, lebo za ne berú aj zodpovednosť, nedá sa hovoriť o retrospektíve túžby ani o túžbe za druhého.
Boh chce spasiť všetkých ľudí, lebo miluje všetkých. To by napokon znamenalo aj koniec misijného ohlasovania, lebo by sme si takto zľahčili nevyhnutnosť sprostredkovania jediného spôsobu spásy, ktorý poznáme, teda krstu.
Pochovávanie nenarodených detí: Akt úcty a dôstojnosti
Téma potratov je v spoločnosti tabuizovaná. Rodičia majú právo pozostatky svojho dieťatka pochovať. Povedomie o tejto možnosti postupne narastá a na cintorínoch pribúdajú spoločné hrobové miesta pre nenarodené deti. Pochovávanie mŕtvych je skutok telesného milosrdenstva. Nikto sa nedokáže pochovať sám. Pochovaním mŕtveho človeka uznávame a potvrdzujeme jeho ľudskú dôstojnosť. Máme nádej, že tento skutok milosrdenstva prejavia aj nám. Pochovať mŕtveho považujeme v našej kultúre za samozrejmosť.
No pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením, sa u nás len postupne udomácňuje a je výzvou pre Cirkev i celú spoločnosť. Naše znalosti v oblasti genetiky a embryológie potvrdzujú fakt, že ľudský život začína počatím. Pochovávaním nenarodených detí kladieme silnú protiváhu kultúre smrti, resp. potratovej kultúre. Terapeutická služba osobám so skúsenosťou spontánneho a umelého potratu ukázala, že pochovanie dieťaťa je významným momentom na ceste vnútorného uzdravenia.
Právne aspekty a medzinárodné porovnanie
V parlamente sa diskutovalo o zmene zákona o pochovávaní nenarodených detí. Cieľom je zabezpečiť dôstojné zaobchádzanie s potratenými deťmi a plodmi, ako je bežné v mnohých iných európskych krajinách. Návrh mal určiť povinnosť zdravotníckym zariadeniam zabezpečiť pochovanie či kremáciu potratených detí a plodov nevyžiadaných rodičmi vrátane umelých potratov.
Podľa českého zákona plody po potrate, ktoré neboli odovzdané ako iné ľudské pozostatky na pohreb v súlade s príslušným zákonom, sú v krematóriu spopolnené oddelene od anatomicko-patologického odpadu. Vo Fínsku platí, že ak tehotenstvo trvalo menej ako 22 týždňov a rodičia nepožiadajú o vydanie potrateného plodu, postará sa o jeho kremáciu nemocnica. Vo Francúzsku sa pri mŕtvonarodených deťoch vystavuje certifikát o pôrode, ktorý je podkladom na pohreb. Ak o vydanie pozostatkov nepožiadajú rodičia, pohreb má na svoje náklady zorganizovať nemocnica. V Holandsku platí, že plod narodený od 24. týždňa podlieha zákonu o pohrebných službách. Ak sa plod narodil pred 24. týždňom, rodičia sa môžu rozhodnúť, ako s ním naložia. Podľa maďarského zákona o cintorínoch a pohrebiskách sa s mŕtvonarodenými plodmi zaobchádza ako s akýmkoľvek iným zosnulým človekom. Vo Viedni sú rodičia povinní zariadiť pohreb, ak si nesplnia túto povinnosť, pohreb zorganizuje mesto Viedeň a dieťa bude pochované v hromadnom hrobe.
Z porovnania legislatívy týchto štátov teda vyplýva, že každá z nich považuje nakladanie s ľudskými pozostatkami aj po potrate za inú kategóriu ako nakladanie s iným biologickým materiálom, ktorý vzniká v zdravotníctve. Každá z týchto krajín stanovuje nejakú formu pochovania či kremácie a uloženie pozostatkov či popola na špecifickom mieste na riadnych cintorínoch. Takisto platí prenesená povinnosť zabezpečiť pohreb pre zdravotnícke zariadenia, ak oň nepožiadajú rodičia.
Práva rodičov a povinnosti zdravotníckych zariadení
Rodičia majú právo požiadať o vydanie pozostatkov svojho dieťaťa na pochovanie. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja. Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa. Zákon č.131/2010 Z. z. o pohrebníctve jasne stanovuje, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný vydať bezodkladne na požiadanie rodičovi potratený alebo predčasne odňatý ľudský plod na pochovanie.
Prax vydávania pozostatkov potrateného dieťaťa rodičovi môže byť rôzna. Hoci to zákon nevyžaduje, niektoré zariadenia môžu byť ochotné vydať potratené plody rodičovi len v prítomnosti pohrebnej služby. Naopak, niektoré zdravotnícke zariadenia vydajú pozostatky rodičom bez ďalších obmedzení, a je potom na zodpovednosti rodičov, aby tieto pozostatky pochovali.
Uzdravenie po strate dieťaťa
Strata nenarodeného dieťaťa bolí. Rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali a najlepšie je, ak sa môžu vysmútiť, rovnako ako to robíme v prípade smrti akejkoľvek inej blízkej osoby. Dôležitou súčasťou smútenia a rozlúčky so zosnulým je pohreb. Aj v prípade nenarodeného dieťaťa je pohreb možný, a to aj vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici. Rodičom a blízkemu okoliu často pomôžu aj obrady rozlúčky alebo rodinný pohreb. V tejto súvislosti rodičia môžu dieťa pomenovať, dať zaň odslúžiť svätú omšu, urobiť si súkromný malý pohreb v kruhu rodiny alebo akékoľvek symbolické obrady rozlúčky.
Mnohé ženy nedokážu svoj negatívny zážitok zdieľať so svojím širším okolím. Bojí sa, že budú ľutované, ponižované, berú spontánny potrat ako osobné zlyhanie či zavinenie. Pritom ani len netušia, že ženy v ich okolí prežili niečo podobné, ba možno ešte horšie. Nevedia, koľko žien v srdci rovnako trpí. Pre všetkých, ktorí potrebujú zažiť uzdravenie po skúsenosti potratu, je určený projekt Ráchelina vinica.
