Strata blízkeho človeka je jednou z najťažších životných skúšok. Bez ohľadu na to, či ide o dospelých alebo deti, ľudia smútia už v čase, keď prežívajú obdobie vážneho ochorenia milovaného človeka. Či už si to pripúšťajú, alebo nie, myslia na jeho blížiaci sa odchod. Ak však smrť príde náhle a nečakane, je to obrovský šok. Vtedy zvyčajne potrebujú viac pomoci a podpory, majú horšie i lepšie obdobia.
Čo potrebujú smútiaci ľudia?
V čase odchodu blízkych sa často cítime sami. Keď sa rodíme a zomierame, sme sami. Tento moment je naplnený samotou, a vždy bude. Tí, ktorí zostali, sa však musia pohnúť ďalej a vtedy im najviac pomáha kontakt, blízkosť, napojenie - či už so slovami, alebo bez nich. Dôležité je aj vedieť odlíšiť, či v tých chvíľach máme byť pri smútiacom človeku, alebo potrebuje byť sám. Keď na neho napojíme srdcom, napovie nám a na myseľ nám príde veta, slovo, dotyk.
Ak sme smutní, sme zraniteľní. V zraniteľnosti sa skrýva sila a dokazujú to práve ťažko choré a smútiace deti v Plamienku. Väčšina z nás nechce dať zraniteľnosť najavo, bojíme sa, že nám iní ublížia. Deťom však práve zraniteľnosť pomáha ku kontaktu a k blízkosti.
Smútku sa bojíme, pretože bolí. Kto z nás chce trpieť? Smútenie sa však nedá skrátiť, ani sa mu vyhnúť. Jediná cesta, ako smútok zmierniť, je skúsiť si ho pripustiť a vyjadriť ho. Dôverovať, že nás nezničí a že ľudia, ktorí sú okolo nás, nám pomôžu. Pokúsiť sa prijať smútok s otvorenou hlavou a srdcom. Ak sa nám to podarí, sme na najlepšej ceste opäť pocítiť aj radosť.
Ľudia zvyčajne sami cítia, ak smútok bez takejto pomoci nezvládajú. My, ktorí sme okolo nich, by sme mali tiež byť dostatočne citliví, aby sme im to povedali. Všímať by sme si mali najmä hĺbku smútku a jeho dĺžku. Ak je človek dlho smutný, apatický, nestará sa o seba a celkovo chátra. Ak je opakovane chorý. Ak je u neho doma dlhodobo neporiadok a chaos. Niektorí ľudia sú podráždení, idú z konfliktu do konfliktu a trvá to veľmi dlho. Veľmi vážny signál je, ak niekto naznačuje, že myslí na samovraždu alebo o nej opakovane hovorí.
Čo potrebujú deti, keď smútia?
Aj deti smútia a úlohou nás dospelých vtedy je pomôcť im. Ľudia si často myslia, že deti treba zo smútenia „vynechať" a „ochrániť ich.“ Nebrať ich na pohreby, nerozprávať sa v ich prítomnosti o tom, že ich blízky zomrel. Myslím si, že toto deťom nepomáha. Deti potrebujú rozumieť, čo sa deje, vnímať smútok a vidieť, že aj dospelí smútia. Tak sa to môžu naučiť. Ak vidia mamu či otca plakať, pochopia, že je to v živote normálne. Zároveň však musia cítiť, že rodičia stoja pri nich a sú schopní sa o nich postarať.
Malé deti chvíľu plačú a vzápätí sa smejú a hrajú, to je normálne. Čím sú staršie, tým epizódy smútku trvajú dlhšie a viac si ich uvedomujú. Dajme deťom možnosť smútiť, dajme im slobodu. Vnímajme ich signály, dovoľme im pochopiť, čo sa deje a buďme im oporou.
Puberta a strata
Puberta je náročné obdobie. Ak adolescenti stratia blízkeho, majú to veľmi ťažké. Ak majú vo svojom okolí ľudí - trénerov, učiteľov, ktorí vidia, že sa nemajú po strate blízkeho dobre, tí by mali s nimi o tom hovoriť. Adolescent musí chcieť prijať pomoc, to je základ. Ak sa to podarí, umožníme mu bezplatný pravidelný kontakt s odborníkom buď formou individuálnych stretnutí, ale aj skupinových stretnutí. Máme terapeutické skupiny pre adolescentov, kde sa stretne 8 až 10 mladých ľudí. Kontakt s niekým, kto má rovnakú skúsenosť, kto im rozumie a prežíva niečo podobné, je pre nich veľmi dôležitý.
Rodičia detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, môžu bezplatne využiť konzultácie so psychológom, ktoré im pomôžu vyriešiť konkrétny problém či situáciu súvisiacu so správaním a prežívaním dieťaťa. Tieto bezplatné konzultácie sú určené aj pre učiteľov detí po strate blízkeho. Kontaktovať nás môžu prostredníctvom online formulára.
Ako môžeme pomôcť smútiacemu?
Keď náš blízky človek smúti, často hľadáme spôsoby ako mu pomôcť a podporiť ho, zmierniť jeho utrpenie. V prvom rade je dôležité byť sám v kontakte so svojím prežívaním, lebo keď mám strach byť v kontakte so smútkom, keď mi je to veľmi nepríjemné, môžem druhému viac ublížiť ako pomôcť, napr. zľahčovaním jeho bolesti. Je dobré spomenúť si na vlastný smútok, prežívanie niečoho ťažkého, spojiť sa s touto svojou časťou, zostať chvíľu s týmto prežívať.
Dobré je uvedomiť si, že tu nie som na to, aby som smútiaceho vyliečil, či mu vzal jeho smútok. Neočakávať od neho, že prestane smútiť po týždni, po mesiaci, či po roku (v prípade vážnejších strát aj dlhšie), ale prijať jeho smútenie ako časť jeho uzdravovania.
Je dobré úprimne odkomunikovať snahu pomôcť a porozumieť, napr. “Veľmi by som chcel/a, aby si sa tak netrápil/a, ale ani neviem, čo na to povedať. Som tu pre Teba.” Niekedy samotné slová nestačia a čokoľvek, čo by človek povedal, by situáciu nevyriešilo. Vtedy treba len byť - byť tam so smútiacim. V tichosti. Držať ho za ruku.
Smútiaci väčšinou ocení, že sa zaujímate o toho, koho stratil. Pýtajte sa, aký bol. Čo mal rád. Zaujímajte sa o jeho záľuby či spoločné najkrajšie spomienky. Smútiaci sa poteší, ak si spomeniete na výročie, či na narodeniny alebo meniny zosnulého.
Dôležitá je i praktická pomoc. Smútiaci človek často nemá energiu na varenie či upratovanie. Je preto dobré ponúknuť pomoc s uprataním, navarením, či praním prádla. Ak má smútiaci dieťa, je dobré, aby tam pre neho v smútení niekto bol. Deti nevydržia dlhé hodiny smútiť a preto sa často “odpájajú”, striedajú smútenie s hrou. Je dobré, aby bol niekto neutrálny deťom nablízku, zobral ich napríklad na ihrisko či do kina, ale aj poskytol možnosť porozprávať sa o tom, koho stratili.
„Pokiaľ chcete pomôcť smútiacim, musíte byť emocionálnou špongiou. Väčšina ľudí si myslí, že musia radiť, riešiť problémy, byť užitoční. Nemusíte. Nemusíte nič hovoriť, vlastne ani nemôžete povedať nič, čo by skutočne potešilo, nemusíte dávať rady (aj tak by to ničomu nepomohlo) a nemusíte nič robiť. Jednoducho tam len buďte, vcíťte sa do ich bolesti, strachu a trápenia. Plňte úlohu špongie. - Wilber, 1995
Čo nerobiť a čomu sa vyhnúť
Niektoré frázy, hoci vyslovené s dobrou vôľou, môžu smútiaceho ešte viac zraniť. Vyhýbajte sa poznámkam typu: „Už je to mesiac od úmrtia a ty si sa stále nepozbierala?“, „Máš ešte druhé dieťa, mala by si sa snažiť.“, „Nesmieš sa tomu poddávať, život ide ďalej.“, „Ešte môžeš mať ďalšie dieťa...“. Takéto vyjadrenia môžu u človeka vyvolať pocit, že okolie vôbec nechápe, čo prežíva, a niekedy to môže tiež vyvolávať pocit, že reagujú nejako zle alebo slabošsky.
Racionálne povedané, tieto rady sa môžu zdať v poriadku, ale pre smútiaceho človeka, ktorý sedí v „hlbokej jame so všetkými svojimi pocitmi a emóciami“, prichádzajú od niekoho, kto stojí „úplne niekde inde“ a vníma situáciu z úplne iného uhla. Pokiaľ jeho blízki nezídu k nemu „dole do tej jamy“ a nespýtajú sa ho, ako to on cíti a čo potrebuje, ostávajú len v pozícii človeka, ktorý síce chce, ale nijako nedokáže pomôcť. A to je frustrujúce pre obe strany: smútiaci sa cíti nepochopený a neprijatý vo svojom smútení a ten, kto mu chce pomôcť, odmietnutý a bezmocný.
Kedy je potrebná odborná pomoc?
Je úplne prirodzené, že človek chce najskôr všetko zvládnuť sám. Niekedy však smútok neodchádza. Zasahuje do bežného fungovania, paralyzuje, človek sa v ňom zasekne. Ak je človek dlho smutný, apatický, nestará sa o seba a celkovo chátra, je opakovane chorý, alebo ak je u neho doma dlhodobo neporiadok a chaos, je to signál, že by mohol potrebovať pomoc.
Veľmi vážnym signálom je, ak niekto naznačuje, že myslí na samovraždu alebo o nej opakovane hovorí. V takom prípade je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc. Vyhľadať pomoc v takejto situácii určite nie je zlyhaním. Je to, naopak, veľmi zrelá reakcia, keď človek dokáže vyhodnotiť, že to sám nezvláda.
Skôr by som povedala, že okolie zlyháva tým, že nevie vhodne reagovať na ľudí, ktorí takouto náročnou životnou situáciou prechádzajú. Žiaľ, veľa pacientov ku mne prichádza aj z dôvodu nevhodných reakcií okolia.
Kde hľadať pomoc
Existuje viacero organizácií a profesionálov, ktorí sa venujú pomoci ľuďom v procese smútenia. Nezisková organizácia Plamienok poskytuje bezplatnú odbornú pomoc deťom a rodinám po strate blízkej osoby. Konzultácie poskytujú aj učiteľom, ak blízku osobu stratilo dieťa práve z ich triedy. V Centre smútkovej terapie ponúkajú deťom individuálne aj skupinové terapie, využívajú tiež hry a tvorivé aktivity.
V Lige proti rakovine majú terapeutické stretnutia s názvom Pínia, ktoré sú bezplatné a konajú sa raz za mesiac. Tieto stretnutia pomáhajú na ceste smútenia. Občianske združenie Kolobeh života organizuje víkendovky pre neúplné rodiny a letné tábory pre deti. Vytvorili tiež podporné skupiny na sociálnych sieťach a venujú sa osvete a vzdelávaniu verejnosti s cieľom odtabuizovať smrť a smútenie.