Po dvoch rokoch pandémie aj naša poisťovňa čoraz hlasnejšie kričí na poplach. Čím menej aktivity v našich životoch, tým vyššie riziko vzniku chronických ochorení v čoraz nižšom veku, to je dôležité zdôrazniť. Výzvy k tomu, aby sme sa viac hýbali, asi počúvame z každej strany. Poraďte nám, ako to docieliť, ako vzbudiť a prehlbovať záujem o šport už u malých detí a motivovať aj mladých. Akým chybám sa vyvarovať, aby sme v nich my sami, rodičia, neudusili lásku k akejkoľvek športovej aktivite?
Pozorujem, že deti sú z roka na rok menej pohyblivé. Nemyslím si, že je to preto, že by prestali mať rady šport, ide skôr o to, že športovanie sa postupne z ich života vytráca. Dnešná doba s nekonečnými možnosťami a veľkou dávkou stresu vplýva nielen na dospelých, ale aj na deti a na to, ako trávia svoj voľný čas. A dokonca aj na to, či si ho vôbec dokážu užiť. Môže ísť o väčšie množstvo povinností, finančné náklady na šport, časovú zaneprázdnenosť rodičov, stres či strach vyvolaný predošlou zlou skúsenosťou alebo nátlakom na výkon, vysokú návykovosť sociálnych sietí či dokonca o preferenciu online sveta. Veľkú rolu zohrávajú počítače, smartfóny, rôzne technológie, ale aj výchova.
Deti sa chcú hýbať. Čím je dieťa mladšie, tým je preň pohyb prirodzenejší. Je to vlastne naša životná potreba. Malé deti vďaka pohybu objavujú svet, objavujú všetko nové vo svojom okolí. Žiaľ, práve rodičia im v mnohom bránia v dobrej viere, že ich tak chránia pred potenciálnymi úrazmi a podobne. Časté vety rodičov sú: Neutekaj, nejaš sa, tam nevyliezaj, lebo spadneš. A pritom také lezenie cez prekážky, šplhanie na stromy či lozenie po preliezačkách dopomáha k psychickej pohode detí. Práve vďaka tradičným hrám a aktivitám sa deti naučia vyrovnávať s rizikom, rozvíjajú si zdravé sebavedomie a tým aj svoje emocionálne zdravie. Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje si len svalstvo, ale precvičuje aj rovnováhu, jemnú a hrubú motoriku a navyše sa učí kriticky myslieť. Samo sa musí rozhodnúť, pokiaľ môže vyliezť, a rovnako musí vyhodnotiť bezpečnosť. Nehovoriac o pozitívnom vplyve na jeho psychiku, kognitívne funkcie a ďalšie fyzické benefity.
Rodičovská ochrana je pri malých deťoch dôležitá, nadmerné ochraňovanie detí pred nástrahami života však paradoxne negatívne vplýva na ich fyzický a emocionálny rozvoj. Vonkajšia motivácia, motivácia peniazmi alebo akoukoľvek materiálnou hodnotou môže byť dvojsečná zbraň. Na istý čas môže produkovať dobré výsledky, napríklad pri koncentrácii alebo pri dosahovaní určitého cieľa. No ak si na to deti zvyknú, stane sa to súčasťou ich manipulácie a časom už pre ne nič nebude mať takú hodnotu, aby pre to podali nejaký výkon. Takéto deti zvyknú byť aj v dospelosti nespokojné so svojím životom. Ak chce rodič motivovať svoje dieťa materiálne alebo finančne − a nielen pri športe − nemal by to robiť často a pravidelne. A čo je najdôležitejšie, materiálnymi vecami by nemal kompenzovať svoju neprítomnosť a nezáujem o dieťa.
Je dôležité nenútiť deti do niečoho, čo nechcú, aby sme v nich nevybudovali skôr odpor. Radšej im dajme na výber, aby sa samy rozhodli, akou formou sa rozhýbu. Menšie deti veľmi dobre reagujú na rôzne hry, príbehy, rozprávky. So staršími deťmi sa môžeme porozprávať o tom, prečo je pohyb dôležitý a aké benefity nám prináša. Menšie deti poteší prítomnosť rodičov a tie staršie, ak sa k nim pridajú aj ich priatelia či rovesníci. Netlačiť je dôležité nielen v športe, ale aj vo vzdelávaní. Práve tým podporíme vnútornú motiváciu dieťaťa, ktorá im zvykne vydržať celý život. Vonkajšia motivácia napr. formou odmien totiž vydrží len určitý čas.
Sú pre deti vhodnejšie kolektívne športy, kde sa navzájom potiahnu? V prvom rade treba vziať do úvahy osobnosť dieťaťa. Niektoré deti môžu z kolektívnych športov ťažiť, no u iných môžu vyvolávať vysokú mieru stresu či nepohody. Introvertnejšie deti sa cítia lepšie v individuálnych športoch, extroverti, naopak, v kolektívnych. Aj jedno, aj druhé ich veľa naučí a dá im veľa aj z fyzickej a psychickej stránky. Umožnia im lepšie sa napojiť na druhých ľudí, rozvíjajú empatiu, kooperáciu a tímovú spoluprácu. Menšie deti sa vďaka kolektívnym športom naučia spolupracovať, socializujú sa a sú aj viac motivované, pretože sa tešia na hru s ostatnými a na kontakt s kamarátmi.
Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať. Pre menšie deti by mala byť dôležitá všeobecná príprava ako ochutnávka zo všetkých športov a všestranný rozvoj. Pevné rozhodnutie prichádza najčastejšie okolo jedenásteho roku. No sú aj výnimky. Preto by mal v prvom rade rodič odsledovať, či sa dieťa na tréning teší. Ak nie, treba zistiť príčinu. Môže to byť dané osobnosťou dieťaťa, môže to byť prístupom rodičov, ale môže byť aj šikanované.
Ak dáme dokopy genetické predispozície dieťaťa, jeho pohybové schopnosti a možnosti tela, vytrvalosť (ktorej sa dieťa vie aj naučiť) a záujmy dieťaťa, vyjdú nám vhodné športy, z ktorých môžeme vyberať. Vhodné športy môžeme zistiť aj na základe športového testovania, nápomocní môžu byť aj tréneri. Aj tu budujeme na základoch, ktoré deti nadobudli do deviatich rokov. Znamená to, koľko sa hýbali a ako sa o svoje telo starali z hľadiska pohybu. Z dieťaťa, ktoré sa odmalička hýbalo minimálne a s pohybom začalo až okolo jedenástich rokov, ťažko vychováme gymnastu. Treba však podotknúť, že existujú aj výnimky, keď sa staršie dieťa rozhodlo uspieť v nejakom športe, a práve svojou vytrvalosťou, entuziazmom, záujmom, snahou a pravidelným trénovaním sa mohlo postaviť na stupienky víťazov.
Je pre deti lepšie vyskúšať z každého rožka troška alebo sa odmalička sústrediť na jeden šport a v ňom cibriť svoje zdatnosti? Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať. Pre menšie deti by mala byť dôležitá všeobecná príprava ako ochutnávka zo všetkých športov a všestranný rozvoj. Pevné rozhodnutie prichádza najčastejšie okolo jedenásteho roku.
Návrat do kolektívu a socializácia je pre mnohých dospelých po mesiacoch home office pomerne náročné. Je to tak aj u detí? To, ako rodičia hovorili o vzniknutej situácii, dokáže vo veľkej miere ovplyvniť psychickú pohodu dieťaťa. Rodičia a ich reakcie majú veľký vplyv na emocionálne nastavenie a duševnú pohodu detí. A je jedno, či je to batoľa, pubertiak, adolescent alebo dospelý človek. Lockdown trval pomerne dlho, čo môže samo osebe spôsobiť náročnejší návrat do normálu. Niektoré deti treba možno iba mierne postrčiť, no niektoré môžu mať s návratom väčšie problémy, a to najmä pre dosah spomínanej situácie na psychiku.
Aké prejavy by si mali rodičia všímať, aby zistili, že ich dieťa má s návratom „do normálu“ pravdepodobne problém? Môžete si všimnúť, že dieťa je spočiatku opatrné, nesmelé či napäté, no tieto príznaky odznejú v lepšom prípade už po krátkom čase. Dosah na detskú psychiku môže byť aj závažnejší, a to napríklad vo forme depresií a úzkostí, ktoré sa u menších detí môžu prejaviť v správaní. Málokedy povedia, že sú smutné a že sa im chce stále plakať. Ak si rodičia, starí rodičia, súrodenci či učitelia všimnú, že sa dieťa správa inak ako pred lockdownom, treba zbystriť pozornosť.
Môžu byť plačlivejšie, podráždenejšie, nepozornejšie, viac visieť na svojich rodičoch, boja sa od nich vzdialiť. Staršie deti sa viac uzatvárajú do seba, môžu byť depresívnejšie a úzkostnejšie. Pozorovať môžete aj zhoršenie akademických výsledkov. Môžu tráviť viac času na sociálnych sieťach. Aj tu deti kopírujú správanie a reakcie dospelých na záťažové situácie. Rodič by mal byť všímavý, nemal by sa sústrediť len na vonkajšie prejavy. S deťmi by sa mal aj pravidelne rozprávať a tráviť s nimi čas. Takýto rodič si skôr všimne, ak s jeho dieťaťom nie je niečo v poriadku.
Je vhodné nastaviť deťom počas leta režim? Vďaka rutine a pravidelne opakujúcim sa veciam budujeme u detí stabilitu a psychickú pohodu. K základným rituálom by malo patriť napríklad ukladanie dieťaťa do postele, čítanie rozprávky alebo spoločné stolovanie, ktoré sa, žiaľ, z mnohých rodín vytráca. Dokonca aj my dospelí sme vo väčšej psychickej rovnováhe, ak máme nastavený režim dňa alebo akýkoľvek denný rituál (ranná kávička). A je jedno, či sme doma alebo niekde na dovolenke.
Ako môže vyzerať zdravý a optimálny pohyb detí počas leta? Doobedňajšie a podvečerné hodiny bývajú chladnejšie, tento čas môžeme dieťaťu vymedziť napríklad na prechádzky so psom, návštevu parku či hranie rôznych športových hier. Nesmieme zabúdať ani na kontakt s kamarátmi či na tábory. Stále však musíme brať ohľad na ich bezpečnosť a dodržiavať protipandemické opatrenia. Dôležité je dieťa nepreťažovať v akejsi snahe „dohnať” zameškané. Nemusíme mu naplánovať prázdniny do poslednej sekundy. Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu. Aj v detských táboroch majú deti denný režim nastavený tak, aby mali popoludní priestor na takzvanú nudu, v rámci ktorej robia, čo chcú (samozrejme, v mantineloch vytýčených hraníc).
Šport prináša do života detí systém, štruktúru, ohraničenie ich času. Teraz nikto nevie, čo nás čaká, koľko budú trvať reštrikcie. Je veľmi náročné ustáť tú nepredvídateľnosť. Šport chýba aj v dennej organizácii času rodičom i deťom. Deti majú rady, keď vedia, čo bude nasledovať, aký bude denný program. Sú vtedy pokojnejšie a spokojnejšie.
Veľa sa hovorí a píše o tom, že deťom chýba kontakt s rovesníkmi a širšia socializácia. Je fajn byť doma s maminou a tatinom, ale sociálne siete nenahradia fyzický kontakt ľudí v skupine. Vtedy vnímate komunikáciu úplne inak, cez gestá, tón hlasu, či sa ten človek na vás pozerá… Tieto veci v elektronickej komunikácii často chýbajú. Ťažké je najmä to, že nevieme, dokedy to takto bude. Na druhej strane si myslím, že nové výzvy sú pre ľudí veľmi podnetné. Musia sa naučiť riešiť situácie tvorivo a inak.
Šport je podľa mňa aj rodinná záležitosť. Nemôžeme sa naň dívať ako na vec, ktorá sa deje len v klube. Zároveň to nie je len zodpovednosť rodiča. Je to záležitosť tímu - rodič, tréner, športovec, športový tím. Vidím, že pre rodičov je ťažké nájsť správnu mieru podpory malého športovca - nebyť angažovaný ako rodič priveľmi ani primálo. Dopriať dieťaťu možnosť vlastnej iniciatívy a zodpovednosti za svoje športovanie. S pribúdajúcim vekom viac a viac. Najskôr ponúkať možnosti, zabezpečiť dostupnosť športových aktivít a postupne umožniť špecializáciu. Teraz treba hľadať tvorivé riešenia. Rodina môže ísť spolu do lesa, spolu si zahrať futbal alebo bedminton, alebo namiesto obvyklého tenisového sparingpartnera môže dieťa teraz trochu potrénovať so starším súrodencom či s kamarátom, o ktorom vie, že sa správa podobne zodpovedne ako jeho rodina. Je priestor na riešenia, ktoré sa bežne nevyužívali. Môže to byť hravejšie a v mnohom veľmi osožné, lebo šport sa vráti z profesionálneho nastavenia, ktoré je badateľné už aj v detskom veku, do roviny pohybovej aktivity. Dá sa to použiť aj na tímbilding rodiny či všestranný pohybový rozvoj.
Kolektívne športy ťahajú za kratší koniec, vyžadujú si spoluprácu viacerých hráčov, ktorá momentálne nie je možná. Teraz je to naozaj len o fyzickej príprave jednotlivca. Ale aj pre individuálnych športovcov je náročné, keď nemôžu ísť do obvyklého dejiska svojho športu. Plavci sú v nesmiernej ťažkej situácii, krasokorčuliari neboli na ľade celú sezónu, musia fungovať len na kondičných tréningoch a techniku riešia cez zoom alebo iné aplikácie. To nie je jednoduché, lebo tréner potrebuje svojho zverenca vidieť, opraviť, naučiť ho to správne.
Sú veľmi užitočné, lebo to je forma sociálneho kontaktu, keď deti robia niečo spoločne. Obdivujem všetkých trénerov, ktorí sa toho zhostili, a robia to veľmi dobre. Neberú to ako menejcenné. Je to v tomto momente to najlepšie, čo svojim zverencom môžu dať.
Tu vzniká otázka, čo pre mňa šport znamená a ako som ochotný sa v ňom zdokonaľovať. V detskom veku je to o hre a o dobrodružstve, uvedomelá práca na sebe sa začína až v puberte alebo aj neskôr. Treba hľadať spôsob, ako športovať. Neverím tomu, že deti nebaví pohyb. Možno ich nebaví konkrétna forma činnosti. Šťastný je rodič, ktorý naučí svoje dieťa, že hýbať sa akoukoľvek formou je dôležitá súčasť života. Šport by nemal byť vnímaný len ako profesionálna kariéra. Majster sveta je ročne v každej disciplíne len jeden a v niektorých športoch dokonca len raz za štyri roky. No my chceme, aby deti športovali, a potom, keď sa tak rozhodnú, mohol z nich vyrásť Peťo Sagan alebo Peťa Vlhová.
Niektorí tréneri sa v tejto pandemickej situácii stretávajú aj s prípadmi, keď na online tréningu stratí trpezlivosť rodič. Rodičia chcú zažiť deti ako úspešné. Máme predstavu, že im dávame možnosť v niečom vyniknúť. V športe to však nie je také jednoduché. Ale na to, aby bola takáto skvelá, mnohokrát musela drieť ako mula. Som však presvedčená, že ona drela preto, lebo chcela, lebo ju to baví. V dospelom veku sa pre to už viete rozhodnúť. V detskom veku máloktoré dieťa chce drieť ako mula. Rodič si ale uvedomuje, že na tom, aby bol človek dobrý, treba pracovať. Treba však nájsť rovnováhu, lebo pre deti je hra v športe veľmi dôležitá. Práca príde s tým, keď dieťa bude ten šport milovať.
Mnoho mladých športovcov môže mať obavy, že po tomto výpadku už nebudú dosť dobrí, že veľa stratia. Ako to zvládnuť psychicky? Ako príklad môže poslúžiť situácia, keď sa športovec vracia po dlhodobom zranení, po celosezónnom či dlhšom výpadku. Sú športovci, ktorí po vážnom zranení úplne pretransformujú svoj život a stanú sa z nich vynikajúci parašportovci. Niektoré štúdie dokonca hovoria, že ľudia dosahujú najlepšie výsledky až vo svojom treťom športe, ktorému sa aktívne venujú. V súčasnej situácii má veľa športovcov ten istý problém, majú rovnaký výpadok. Nie je to vec, ktorá diskriminuje jedného a ostatní sú na tom lepšie. Teraz všetci musia hľadať náhradné riešenie. Keď nemôžu trénovať techniku, môžu zlepšovať kondičku, ohybnosť, alebo inú oblasť. Môžu sa venovať mentálnej príprave, pracovať so svojou mysľou.
Súťaže momentálne zväčša nie sú, no myslím si, že pre deti je to dokonca zdravšie. Súťaže majú dobrý úmysel, dať deťom hravé porovnanie sa, ale v súťaži je dieťa vystavené tomu, že niekto je lepší, niekto horší. Možno to, že teraz nemôžu súťažiť a len sa hrajú, zdokonaľujú sa v tom, čo robia, je zaujímavý experiment. Uvidíme, koľko detí pri športe vydrží napriek tomu, že nemajú možnosť sa porovnávať a ako ich to obohatí.
Teda tvrdíte, že súčasná situácia nemusí mať len negatívne následky? Veľa sa hovorí o jednostrannom zaťažení detí. Mnohé športy sú časovo veľmi náročné, ale teraz deti nemajú toľko individuálnych tréningov a môžu si vyskúšať aj iné pohybové aktivity, na čo doteraz priestor nebol. Môže ich to pohybovo obohatiť.
Šport je neoddeliteľnou súčasťou zdravého vývoja detí, prináša im nielen fyzické benefity, ale aj mentálne a sociálne výhody. Tisíce detí športujú v športových kluboch, vedené láskou k pohybu a hre. Pre niektoré sa šport stane profesionálnou kariérou, pre iné zostane cennou súčasťou života, ktorá ich naučí disciplíne, tímovej práci a zdravému súťaženiu. Avšak, existuje mnoho dôvodov, prečo dieťa môže stratiť záujem o šport, a je dôležité im porozumieť, aby sme ich mohli efektívne podporovať na ich športovej ceste.
Vplyv pandémie a obmedzení na detský šport. Pandémia a s ňou spojené obmedzenia mali významný dopad na športové aktivity detí. Mnohé prišli o svoj zaužívaný denný režim a pohybové aktivity, čo mohlo viesť k frustrácii a strate motivácie. Športová psychologička Silvia Šušorová zdôrazňuje, že šport prináša do života detí systém, štruktúru a ohraničenie času. Neistota a nepredvídateľnosť spojená s pandémiou narušila túto štruktúru, čo mohlo mať negatívny vplyv na psychiku detí.
Sociálny aspekt športu a online tréningy. Šušorová tiež poukazuje na dôležitosť sociálneho kontaktu s rovesníkmi, ktorý šport prináša. Sociálne siete nenahradia fyzický kontakt v skupine, kde deti vnímajú komunikáciu cez gestá, tón hlasu a očný kontakt. Spoločné online tréningy sú užitočné, pretože poskytujú deťom formu sociálneho kontaktu a umožňujú im robiť niečo spoločne.
Kreatívne riešenia a rodinný tímbilding. Napriek obmedzeniam existuje priestor na tvorivé riešenia. Rodina môže ísť spolu do lesa, hrať futbal alebo bedminton. Šušorová zdôrazňuje, že šport je aj rodinná záležitosť a nemôžeme sa naň dívať len ako na vec, ktorá sa deje v klube.
Faktory, ktoré vedú k strate záujmu o šport. Existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispieť k strate záujmu o šport u detí. Tieto faktory sa môžu líšiť v závislosti od veku dieťaťa, typu športu a individuálnych okolností.
Tlak na výkon a prehnané očakávania. Jedným z hlavných dôvodov, prečo deti strácajú záujem o šport, je prehnaný tlak na výkon a očakávania zo strany rodičov a trénerov. Rodičia chcú zažiť deti ako úspešné a majú predstavu, že im dávajú možnosť v niečom vyniknúť. Avšak, ak je tlak príliš veľký, dieťa môže stratiť radosť z hry a začať vnímať šport ako povinnosť. Peter Kuračka, športový psychológ, tvrdí, že ak rodič investuje do športu svojho dieťaťa s vidinou toho, že sa z neho stane slávny a dobre zarábajúci športovec, radšej by mal začať vsádzať v lotérii, pretože má dvojnásobnú šancu, že vyhrá peniaze. Šport by sme mali vnímať ako prostriedok na rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho fyzickej a mentálnej stránky.
Nedostatok zábavy a stereotyp. V detskom veku je šport predovšetkým o hre a dobrodružstve. Ak sa šport stane príliš vážnym a zameraným na výkon, dieťa môže stratiť záujem. Je dôležité, aby tréningy boli zábavné a motivujúce, a aby dieťa malo možnosť experimentovať a skúšať nové veci.
Preťaženie a nedostatok regenerácie. Príliš veľa tréningov a súťaží môže viesť k preťaženiu a vyhoreniu. Deti potrebujú čas na regeneráciu a oddych, aby si udržali motiváciu a radosť zo športu.
Nevhodné trénerské metódy. Tréner by mal byť pre dieťa vzorom a motivátorom. Ak tréner používa negatívne trénerské metódy, ako je kritika, ponižovanie alebo zosmiešňovanie, dieťa môže stratiť sebavedomie a záujem o šport. Je dôležité, aby tréner vytváral pozitívne a podporujúce prostredie, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne a môže sa slobodne rozvíjať.
Zameranie len na jeden druh športu. V prípade veľkej väčšiny športov by to malo mať rozhodne pestrejšie. Sú športy, kde má ranná špecializácia veľký význam, pretože vrchol v danom športe prichádza veľmi skoro, okolo šestnástich rokov. Ide o všetky motoricky, koordinačne náročné športy, ako je gymnastika, krasokorčuľovanie či skoky do vody. Potom sú športy, kde má veľký význam, aby sa dieťa v danom prostredí pomerne skoro hýbalo, a to je napríklad plávanie, aby získalo cit pre vodu. Patrí sem aj hokej z hľadiska korčuľovania a citu pre kontakt s podložkou, s ľadom, podobne lyžovanie. V zásade tá skutočná špecializácia pri väčšine športov (a teda dieťa si vyberá jeden šport, lebo už nie je čas na dva, pokiaľ to chce robiť poriadne) je vo veku 13 - 15 rokov.
Ako podporiť záujem dieťaťa o šport. Existuje mnoho spôsobov, ako môžu rodičia a tréneri podporiť záujem dieťaťa o šport a pomôcť mu udržať si motiváciu a radosť z hry.
Komunikácia a podpora. Je dôležité, aby rodičia a tréneri s deťmi otvorene komunikovali a pýtali sa ich na ich pocity a skúsenosti. Ak dieťa vyjadrí nespokojnosť alebo stratu záujmu, je dôležité ho vypočuť a snažiť sa pochopiť jeho dôvody. Rodičia by mali dieťa podporovať v jeho športových aktivitách, ale zároveň rešpektovať jeho rozhodnutia a nevnucovať mu svoje vlastné ambície.
Zameranie na zábavu a rozvoj. Tréningy by mali byť zábavné a zamerané na rozvoj zručností, nie len na výkon. Je dôležité, aby dieťa malo možnosť experimentovať a skúšať nové veci, a aby sa cítilo slobodne a kreatívne.
Rovnováha a regenerácia. Je dôležité, aby dieťa malo dostatok času na regeneráciu a oddych, a aby malo aj iné záujmy a aktivity, ktoré ho bavia. Rodičia by mali dbať na to, aby ich dieťa malo dostatok spánku, zdravej stravy a času na relaxáciu.
Príkladom ide rodič. Verím tomu, že stačí, keď sa hýbe rodič a dieťa sa pridá, presne ako to povedal detský psychológ Ivan Štúr - netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť. Aj pri pohybe platí, že pokiaľ sa rodič hýbe a má aktívny životný štýl, tak dieťa sa naozaj pridá, lebo je pri tých aktivitách, najmä keď je úplne maličké v predškolskom veku. Potom to pôjde veľmi prirodzene aj v mladšom školskom veku do desať rokov. Samozrejme, ak sa rodič začne z ničoho nič hýbať v období puberty, tak sa dieťa už bude pridávať trošku ťažšie. Pokiaľ má ale rodičov a trávi s nimi aktívnym spôsobom voľný čas, tak mu to je prirodzené, lebo pohyb je úplne prirodzený pre deti.
Podpora a povzbudzovanie. Rola rodiča v športe je otvárač dverí, nakoľko väčšina detí nepríde sama na to, že začne športovať. Keď sa rozhodne rodič kričať po svojom dieťati, robí to s myšlienkou, že to pomôže. Ďalšia rola je podporovať dieťa v časoch, keď sa darí, i keď sa nedarí. Nie úplne motivovať ho, ale odstraňovať prekážky, ktoré mu motiváciu, prirodzenú túžbu súťažiť, zlepšovať sa, zabraňujú, tak tieto prekážky odstrániť.
Diagnostika športového talentu. Každé dieťa má individuálne fyzické predpoklady pre šport. Odhalením týchto predispozícii a odporučením správneho športu je možné u každého dieťaťa podstatne zvýšiť šancu, že sa bude vybranej športovej aktivite venovať dlhodobo. Tento unikátny diagnostický systém dokáže na základe hravého testovania odhaliť u každého dieťaťa jeho prirodzené športové vlohy a zároveň rodičom presne odporučí najvhodnejšie športy, v ktorých má dieťa potenciál napredovať a vytrvať. Systém je založený na licencii kanadskej metódy vyvinutej pre OH vo Vancouveri v roku 2010.
Šport a psychika dievčat. Podľa medzinárodného Európskeho výskumu hodnôt z roku 2017 majú slovenské dievčatá najnižšie sebavedomie v Európe. Aj slovenský výskum, ktorý uskutočnil doktor Róbert Tomšík potvrdzuje, že slovenské dievčatá patria medzi najmenej šťastné a spokojné. Podľa Správy o zdraví a so zdravím súvisiacim správaním, vysoký počet trinásťročných dievčat berie lieky päťkrát týždenne, a to na upokojenie, proti depresiám, nespavosti či bolesti hlavy. Rôzne výskumy dokazujú, že nepriaznivý životný štýl a zanedbanie pohybu počas adolescencie vplývajú na hmotnosť dievčaťa a vedú k narušeniu stravovacích návykov.
Obava, že vaše dieťa musí pokračovať v tréningovom procese a šport bude ovplyvňovať, koľko času sa venuje učeniu, je veľmi desivá. Rodičia majú často pocit, že ak nebudú mať žiadne iné rozptyľovanie, budú študovať viac. 1. Deti, ktoré športujú majú niečo, na čo sa môžu tešiť po náročnom dni v škole, alebo nad knihami. Takáto prestávka od monotónnej povahy učenia sa, môže motivovať dieťa k lepším výsledkom v škole. 2. Veľmi dôležitou úlohou športu je, že nás učí umeniu ovládania emócií. Cnosti, ako sú odolnosť, zvládanie stresu, práca pod tlakom umožňuje mladým športovcom pristupovať ku skúškam s pozitivitou. Pomáha zachovať chladnú hlavu, aj keď zdolávať náročné skúšky v škole je skoro ako viesť vojnu. 3. Šport pomáha jednotlivcom rozvíjať duševnú bdelosť a výbornú trvalú pamäť. Je to preto, lebo tréning a drily spojené so športovými aktivitami, sú navrhnuté tak, že zvyšujú zapamätanie si pohybov a schopností potrebných pri samotnom športovom výkone. Vedenie detí k športu počas skúškového obdobia pomáha zabezpečovať a udržiavať schopnosti spomenúť si na informácie, ktoré sú dôležité v škole. 4. Neexistuje nič horšie, ako byť chorý počas učenia sa na dôležité testy. Strach zo zlého výkonu pri skúškach, alebo v horšom prípade opakovanie celého ročníka môže byť veľmi vážnym problémom. Šport, našťastie, pomáha zlepšovať celkové zdravie a zvyšuje imunitu. Umožniť dieťaťu pokračovať v tréningoch počas štúdia a dokonca aj počas skúšok pomáha udržať dieťa fyzicky zdatné, silné a zdravé. 5. Mnoho rodičov priznáva, že majú obavu z toho, že sa ich dieťa zrúti z tvrdej práce počas štúdia a fyzicky náročných tréningov. Opak je však pravdou. Šport je výborný na zbavenie sa stresu. Cvičenie a iná fyzická aktivita produkujú endorfíny - chemické látky v mozgu, ktoré pôsobia ako prírodné lieky proti bolesti - a tiež zlepšujú schopnosť spánku, čo zase znižuje stres. Finta je v tom, aby sa dieťa učilo pred tréningom. Z týchto 5 dôvodov je zrejmé, ak dieťa počas skúškového obdobia bude naďalej trénovať.
Je dôležité, aby deti športovali? Čo robiť, ak dieťa nemá o šport záujem? Športovanie má pre deti mnoho výhod, ktoré presahujú fyzickú kondíciu. Okrem rozvíjania tímovej spolupráce, komunikačných zručností a nových priateľstiev, šport učí deti zvládať emócie a prehry, rešpektovať pravidlá a fair play, stanovovať si ciele a efektívne organizovať čas.
Poďme sa na to pozrieť spoločne. Ako asi sami viete, šport nie je prospešný len pre naše telo, ale aj pre našu dušu. Inak to nie je ani pri deťoch. A čo ak dieťa nemá o šport záujem? Dôležité je, aby športovanie bolo pre dieťa zábavou a nie povinnosťou.
Prečo je dôležité, aby deti športovali? Šport naučí naše deti naozaj veľa. Učia sa spolupracovať v tíme, načúvať jeden druhému a zároveň si uvedomovať svoju dôležitosť. Rozvíjajú si svoje komunikačné zručnosti voči spoluhráčom, ale aj trénerom, či rozhodcom. Vytvárajú si nové priateľstvá aj mimo školu, ktoré často vydržia celý život. Nie každý zápas či súťaž končí víťazstvom, preto sa vďaka športu dieťa učí porozumieť svojim emóciám a vyrovnať sa aj s prehrami. Stáva sa odolnejšie. Učí sa rešpektovať trénera, pravidlá a fair play. Dieťa postupne zisťuje, že na to, aby sa v niečom zlepšilo, potrebuje byť trpezlivé a venovať učeniu čas. Stanovuje si ciele a snaží sa ich splniť. Zlepšuje svoj time managment a učí sa organizovať si čas, aby splnilo svoje ciele. Dokonca bolo dokázané, že pravidelné športovanie zlepšuje celkovú pohodu u detí.
Čo robiť, ak dieťa športovať nechce? So športovaním prichádzajú samé benefity, z ktorých dieťa môže čerpať celý život. Čo však, ak dieťa o športovanie nemá záujem? Akú úlohu v tom zohrávame my, rodičia? Snažte sa, aby dieťa malo pozitívnu skúsenosť. Neupriamujte sa iba na výhry a súťaže, ale na to, že byť aktívny je zábava. Neporovnávajte svoje dieťa s inými. Nekritizujte ho za každú chybu, ktorú urobí. Oceňujte jeho úsilie, ktoré do toho vkladá. Rešpektujte, že dieťa nemusí baviť hneď prvý šport, ktorý vyskúša. Naopak je fajn, ak má dieťa možnosť okúsiť rôzne druhy športov a nájsť si ten svoj. Do približne šiestich rokov je ideálna všeobecná pohybová príprava a až následne sa zameriavať na nejaké konkrétne druhy športov. Nemali by sme na deti vyvíjať tlak, pretože pre dieťa to prestane byť zábava a stráca záujem.
V poslednom čase veľa počujeme o tom, že deti stále sedia, priberajú, nešportujú. Športovými krúžkami, ktoré Andrea Čvapková organizuje v rámci Beniklubu, už prešli tisícky detí a počas posledných rokov spolupracovala s desiatkami trénerov. Stojí tiež za zrodom šport testu, ktorý dokáže vybrať dieťaťu aktivitu nielen podľa jeho fyzických, ale aj psychických predpokladov. Pravidelne ju môžete stretnúť aj na Krúžkobraní v bratislavskom Avione, ktoré sa tento rok uskutoční 9. septembra. Každé dieťa môže športovať
V prvom rade si podľa nej treba uvedomiť, že každé dieťa môže športovať. A nielen môže, malo by. Bolo by škoda povedať si „to moje dieťa na šport nie je“ a nechať to tak. Telesná aktivita je totiž pre jeho vývoj dôležitá nielen z fyzickej stránky. „Každé dieťa sa narodí s potrebou pohybu, niektoré s menšou, iné s väčšou. Keď nie je naplnená, môže sa to prejaviť zvýšenou nespokojnosťou, agresivitou, problémami s koncentráciou, učením sa,“ približuje Andrea Čvapková. „Okrem toho šport rozvíja aj dôležité vôľové vlastnosti - cieľavedomosť, výdrž, zodpovednosť, tímového ducha, ale aj zmysel pre čestnú hru.“ Podstatné, samozrejme, je, aby dieťa aktivita bavila, cítilo sa pri nej šťastné.
Nehybné mestské deti? Je fakt, že plánovane zakomponovať šport do života treba najmä pri mestských deťoch. Tie na vidieku sú ešte vždy v lepšej forme. „Fyzická úroveň detí je podľa skúseností našich trénerov lepšia v menších mestách, na dedinách. Chodia do lesa, behajú po dvoroch. Lezenie po stromoch je pre ne prirodzené, pre dieťa zo sídliska nie. Aj športy si preto osvojujú ľahšie. Sídliskové dieťa, ktoré žije sedavým životom, musíte najprv spevniť, vystavať, až potom s ním ďalej pracovať.“ Aj situácia v mestách sa však v posledných rokoch zlepšuje. Rodičia prikladajú pohybu čoraz väčšiu váhu a snažia sa k nemu viesť aj svojich potomkov. „Dnešní prváci, druháci už budú na tom lepšie ako terajší piataci, šiestaci. Uvedomenie rodičov sa zvyšuje, odmalička sa s nimi hýbu. Nájdite pre svoje dieťa ten správny šport! V bratislavskom Avione sa 9. septembra budete môcť zoznámiť s dvadsiatkou rôznych záujmových aktivít v rámci veľtrhu detských krúžkov Krúžkobranie. Viaceré z nich sú zamerané práve na pohybové aktivity - môžete zistiť viac o kurzoch detskej gymnastiky, atletiky, tanca, jumpingu, hádzanej či detského aerobiku. Váš potomok si bude môcť niektoré z aktivít vyskúšať aj na vlastnej koži. Žiaci, ktorí už kurzy absolvovali, zas ukážu, čo sa na nich naučili. Zároveň ide o skvelú možnosť zistiť od trénerov viac o metodike krúžku, priebehu, lokalite či cene.
Cvičiť treba celé telo. Máte doma budúceho prváčika či druháčika? Pre mladšie deti je podľa Andrey Čapkovej najvhodnejšia všestrannosť. „Správny postup pri športovaní detí do 9 rokov, je absolvovanie všeobecnej športovej prípravy. Ohmatajú si počas nej rôzne športy, vyskúšajú aj florbal, aj tenis, aj futbal. Chýbať by nemali ani atletické cvičenia, dostatok gymnastiky, ktorá spevní celé telo, aj pohybové hry rozvíjajúce sociálne väzby a tímovosť. Ak si aj zvolí rodič či dieťa už v prvej triede konkrétny šport, treba zistiť, či sú v tréningu zahrnuté aj tieto prvky. Podľa skúseností Andrey Čvapkovej sa to však napríklad v profi kluboch často nedeje. „Športové kluby potrebujú dosahovať výsledky a idú cielene len svojím smerom. Napríklad pri futbalistoch chcú, aby boli rýchli, dávali góly, a tak trénujú prevažne nohy. Výsledkom sú deti, ktoré majú síce silnú dolnú časť tela, ale nevedia, čo s rukami. Majú slabé chrbtice, pri pádoch sa ľahšie zrania.“ Keď uvažujete o tom, že svojho potomka prihlásite do profi klubu, určite stojí za to spýtať sa, ako tréningy vyzerajú.
Dobrý tréner nemusí byť majster sveta. Kľúčovým bodom vo vzťahu k športu je často práve osoba trénera. V ideálnom prípade by mal mať osobitý prístup ku každému dieťaťu, vedieť správne motivovať či pochváliť aj to menej zdatné. Rodičia sa občas nechajú zviesť aj známym menom, napríklad majstrom Slovenska v danom športe. Takéto úspechy však neznamenajú, že bude vedieť pracovať s deťmi. Pri tréningu s nimi je dôležitý pedagogický talent, pozitívna motivácia a schopnosť ich počúvať. „Práve akcie ako Krúžkobranie v Avione sú skvelá príležitosť popýtať sa na prácu trénera. Ako rodič sa už vopred zaujímajte, ako s deťmi pracuje. Ako ich motivuje, keď napríklad povedia, že už nevládzu, že sa im nechce, alebo odmietajú počúvať.
Keď si rodičia plnia sny... Jedným z hlavných faktorov pri utváraní vzťahu dieťaťa k športu sú rodičia. Tí by si mali dať pozor najmä na napĺňanie vlastných ambícií a snov cez svoje ratolesti. „Stretávame sa aj s rodičmi, ktorí napríklad už škôlkarov tlačia do atletiky, vidia v nich šampiónov. Ťažko chápu, že celý tréning nemôže byť len o atletike, pretože dieťa by sa nudilo. Do úvahy treba pri výbere vhodnej aktivity brať nielen fyzické, ale aj psychické predpoklady. Možno chcete mať doma Martinu Moravcovú v mužskom vydaní. Ak je však váš syn vyslovene typ na kolektívne športy, zrejme neuspejete. „Rodičia by mali upustiť od myšlienky, že v piatich rokoch dieťa začne robiť nejaký šport a bude v ňom geniálne. Na testy nám potom prichádzajú deväťročné deti, ktoré dovtedy plávali a mali aj výsledky, ale zrazu ich to nebaví. Keď pri testovaní zistíme, že dieťa má predpoklady na florbal, rodičia sa s tým nechcú zmieriť. Stále majú v hlave plávanie.
Nechajte dieťa samo, vyplatí sa to. Keď sa pre daný krúžok rozhodnete, mal by tréner mať vašu dôveru. Kontrola v podobe rodičov v telocvični na lavičke totiž nie je najlepšia. „Keď na tréningu sedí mama alebo otec, dieťa sa naň psychicky upiera. Nie je tam šéf tréner, ale rodič - a to je problém. Keď deti vpustíte do telocvične, behajú, skáču, jašia sa. Tréner potrebuje, aby počuli, že zapískala píšťalka, že niečo povedal. Dieťa to však vníma tak, že rodičia nepovedali nič, tak môže behať ďalej. Neraz hrozia aj zranenia, pretože nepočúva, čo sa deje, robí veci polovičato.
Správna motivácia pomôže. Najmä deti, ktoré nemajú až taký vrelý vzťah k športu, možno bude treba vhodne motivovať. Výborne fungujú kamaráti - keď deti idú na krúžok spolu, prežívajú ho, rozprávajú sa o ňom. „Dieťaťu treba dať nejaký cieľ. Kurz možno prirovnať napríklad k zápasu - ani boxer sa predsa nevzdá tak ľahko a neodchádza z ringu skôr, ako sa zápas skončí. Motiváciou môže byť veľký turnaj, na ktorý prídu aj rodičia. Alebo nejaká spoločná výhra, naše deti súťažili o tortu a mali z nej nesmiernu radosť. Pochvala od pani riaditeľky je tiež niečo, čo nedostávajú asi každý deň.
