Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa?
Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa?
Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke...“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia.
„Je neustále so mnou a manželom, nemáme starých rodičov ani z jednej strany.“
„Pri natieraní nožičiek občas do mňa kopne a po upozornení, že to nesmie robiť, tak to urobí znova.“
„Napriek tomu sa stále po ňom vešia a zapcháva mu nos.“
„Keď sa jej snažím vysvetliť, že prečo nemôže robiť nejakú činnosť, tak mi odvráva.“
„Vôbec nás nerešpektuje.“
„Snažím sa jej všetko vysvetľovať, ale nechce počúvať.“
„Krik ju vystraší, ale len kvôli zvýšeniu hlasu.“
„Potom si ide zase svoje a po zadku jej dávať nechcem.“
Hranice tolerancie a vplyv doby
Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali... Sú to len reči alebo je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú?
Je to zložitá otázka, nechcem ju len tak odbiť, že je to pravda. Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Ale nechcem zdôrazniť, že to je tá jediná príčina v našej spoločnosti, ktorá súvisí s nárastom počtu nezvládnuteľných detí.
Vývinové potreby a budovanie vzťahu
Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača. Je to zložitejší problém. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavé k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Keby som to mala veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
„Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba.“
Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Vplyv "kultu dieťaťa" a nadmernej starostlivosti
Počula som takú myšlienku, že teraz vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme... Čo si o tom myslíš?
Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
V súčasnosti som sa začala venovať mladej žene, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne mi rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Pýtala som sa jej, na čo si najradšej spomína, ale nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale teraz pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života.
Dostatočne dobrá mama a pevné hranice
Som rada, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov, ale vždy mám na mysli slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa.
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Vysvetlíš mi toto tvrdenie?
Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľa slobody robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali.
Ako rozprávať na deti, aby nás počúvali?
„Začala som počúvať samu seba a nebola som nadšená z toho, čo som si vypočula.“
„Prečo by ale dcérka mala počúvať, keď jej mama hneď začne kričať?“
„Miesto aby sa zaujímala o to, čo ešte chce dokončiť, pre aký dôvod pretiahla večierku?“
„Tak som sa jej spýtala, lebo som sa jej chcela priblížiť - ona sama ma totiž začala objímať, keď videla, ako sa stále hnevám: Ako sa cítiš?“
„A to moje malé srdiečko mi vysvetlilo: ´Cítim sa smutná. Vieš, keď na mňa začneš kričať, prestanem byť šťastná a ono sa to zníži a začnem byť smutná a zúfalá.´“
„Keď som jej vysvetlila, že je to pre mňa dôležité, zamyslela sa a dodala: ´Ale ja vlastne neviem, ako sa cítim a nechcem ťa klamať.´“
„Odpovedala som, že je dôležité vedieť popísať svoje pocity. Aj keby nevedela presne, neznamená to, že klame. Znamená, že sa snaží prísť na to, čo cíti a popísať to. A to je dôležité.“
„Popísala som jej aj ja svoje pocity. Že sa nehnevám na ňu, ale len hnevám, lebo považujem za dôležité, aby mala dostatok spánku. A potom sme prešli na spôsoby, ako riešiť spoločnú večierku.“ Eva, dcéra 8 rokov
Základné upozornenie: Nerozprávať, keď nie je šanca na počúvanie
Keď mi chce moja dcérka (prípadne partner) chce niečo oznámiť a ja mám veľa roboty, mávnem rukou a počas jej rozprávania a vysvetľovania sa ďalej venujem práci. Tak veľmi si na to zvykla, že mi často rozpráva aj vtedy, keď nemávnem, ale pracujem, teda vôbec nepočujem, čo odo mňa práve potrebuje.
Vzniklo z toho mnoho nedorozumení a pár hádok. Pretože presne takto začala aj ona „počúvať“ mňa. Počas venovania sa inej činnosti. Stala sa mojím zrkadlom. Preto ak chcete, aby vás deti začali počúvať, ukážte im do zrkadla obraz, ktorý by malo nasledovať. Teda ak sa s vami chce zhovárať, prestaňte sa venovať, čomu sa práve venujete, obráťte naňho plnú svoju pozornosť - teda počúvajte telom, tvár na úrovni jeho tváre, očný kontakt, sústredenie a doplnkové otázky. Ak sa mu práve venovať nemôžete, požiadajte ho o minútku a dokončite, čo práve páli.
To isté bude následne platiť aj pre neho - teda ak s dieťaťom potrebujete rozprávať vy, nech dokončí činnosť, ktorej sa práve venuje, zatiaľ naň nerozprávajte, a až keď sa k vám obráti celým telom, spustite.
A čo ak dieťa nepočúva a práve súrne potrebujete, aby vás počúvalo?
Záleží od situácie. Keď som sa na to pýtala známeho, ktorý má energického, neposedného syna, vysvetlil mi: "Snažím sa ráznejšie ho osloviť. Zvyčajne naňho takto nehovorím, takže keď zvolím rázny tón, vie, že sa niečo deje a hneď mi venuje pozornosť. Čo potrebujem, musím ale vysloviť veľmi stručne a jasne, aby hneď porozumel. Zopakujem to, keď treba. Aby som si bol istý, že rozumie. Prípadne sa ho spýtam, čo som práve povedal.“ Braňo, syn 9 rokov
10 účinných zmien vo vašich vyjadreniach
Takže, aby vás deti začali počúvať, aby si uvedomili, že niečo je inak a práve teraz si to vyžaduje ich pozornosť, že stojí za to dávať pozor, pretože sa to týka ich osoby, skúste tieto zmeny:
- NIE: Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to! - ÁNO: Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja? Teda miesto opakovania jedného a toho istého, čo vaše dieťa nejako nedokáže rozhýbať, dajte mu možnosť voľby a výber tak, aby to vyhovovalo aj vám. Napr.: Chceš si sama zvesiť kabátik z vešiaka alebo ti pomôžem ja? Obuješ sa sám, skúsiš si zaviazať šnúrky?
- NIE: Dávaj pozor! Buď opatrná! Spadneš! Ublížiš si! - ÁNO: Na čo potrebuješ dbať? Teda nahradiť posudzujúce a predvídajúce otázky, ktoré možno s realitou nemajú veľa spoločného, otázkami ako: Čo si potrebujeme zopakovať predtým, než sa do toho pustíš? Na čo nesmieš zabudnúť? Čo si treba pamätať? Možno vám to nepríde, ale ide o uvedomenie si dôsledkov a spôsob, ako sa chrániť predtým, než sa dieťa pustí do nejakej činnosti. Učíte ho rozvíjať kritické myslenie, učíte ich uvedomiť si dôsledky. To si môžu spojiť so skúsenosťou a predchádzaním chýb. Pridaná hodnota: Nezabudnite dieťaťu vyjadriť podporu a dôveru. Napr.: Verím, že toto zvládneš. Vieš sa o seba postarať. Ako to spravíš? Je fajn sa trochu báť. Aj ja to mám tak. Čo ti pomôže, aby si sa cítil/a lepšie?
- NIE: Nekrič! Nevrieskaj po mne! - ÁNO: Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám. Nie každé dieťa je rovnaké. Niektoré sú prirodzene tichšie, pokojnejšie a tak vyzerajú aj prípadné hádky, do ktorých sa spoločne dostanete. Iné sú temperamentnejšie, energickejšie, hlasnejšie a viac kričia - nie v hneve, ale prirodzene. Ak sa ale v kriku stratia, niekedy stačí jemný dotyk, očný kontakt a stíšiť vlastný hlas a máte ich pozornosť. Dbajte ale aj na to, čo poviete a akým tónom. Deti sú na to citlivé. „Moja dcérka mi stále opakovala: povedz to ešte raz, inak! Povedz to ešte viac inak! Pretože tak reagovala na môj podráždený, odsudzujúci tón. Na podľa nej „zlý“. Nedokázala sa sústrediť na nič iné, nereagovala.“ Mama Monika, dcérka 5 rokov
- NIE: Nerev! Neplač! - ÁNO: Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku. Súvisí s predchádzajúcim - hnev alebo iné silné emócie môže dieťa ventilovať plačom, čo je úplne prirodzené, bez ohľadu na pohlavie dieťaťa. Čiže žiadne - dievčatká plačú, chlapci neplačú. Na toto upozorňujú aj mnohí psychológovia a psychologičky. Pri psychoterapii u dospelých badajú, že ženy na hnev reagujú plačom, muži to majú naopak - miesto plaču zvolia hnev, pretože ako deťom im nebolo umožnené plakať. Je dôležité a vy to určite viete, deťom emócie nielen odhaliť, aby sa necítili zmätené a vydesené, čo sa to s nimi deje, ale ich aj podporiť v tom prekonať ich, čo neznamená potlačiť, poprieť, ale precítiť: Je v poriadku cítiť sa byť smutná. Aj ja to tak mám. Poznám túto emóciu. Verím, že vieš, čo robiť, verím, že si potrebuješ poplakať, vykričať sa, vyhnevať. Každá emócia má svoj začiatok aj koniec. Aj to nezabudnite zdôrazniť deťom, aby sa emočného stavu pre svoje zdesenie zbytočne „nedržali“. A ak sa dieťa upokojí, nebojte sa ho spýtať - ako sa teraz cítiš? Ako si sa cítil? Čo si cítil? Vidím, že sa necítiš dobre - vieš mi popísať, čo sa v tebe deje?
- NIE: Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť. - ÁNO: Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili? Možno sa vám to nezdá, ale „tak ti treba!“ je jeden zo spôsobov, ako dieťa vypne pozornosť, prestane počúvať, pretože sa cíti nepochopené, navyše ešte viac podráždené, pretože si podľa vás za to môže samo, je vinné, ale ono sa nechce cítiť vinné, cíti sa ukrivdené, cíti, že mu nerozumiete. A to nie je cesta k jeho vnútornej motivácii, ako sa nabudúce vyhnúť chybe, ako sa z nej poučiť, ako sa z nej učiť a ako ju napríklad privítať ako niečo nie negatívne, ale naopak - poučné.
- NIE: Nerob to! Prestaň s tým! - ÁNO: Mohla by si to prosím spraviť takto? Čo tak neukazovať dieťaťu, že stále robí niečo nesprávne, ale naopak ukázať mu, ako si predstavujete, že by to mohlo byť a budete s tým oveľa spokojnejší? Skúste pridať ešte jeden detail: „Potrebujem, aby si …“ A učte deti, že takto potrebujete aj vy, aby s vami komunikovalo ono. Je dobré vedieť odlíšiť, čo je potrebné, od toho čo potrebné nie je. Aj aký význam to pre vás má. Nezabudnite pridať - „Pozri, verím, že to spravíš, ako najlepšie budeš práve teraz vedieť. Som tu, aby som ťa v tom podporila.“ Poskytujete dieťaťu podporu miesto okamžitej záchrany. A ak vidíme, že sa do činnosti pustil, neopravujme ho, nekorigujme, nekritizujme, radšej sa sami nadýchnime, vydýchnime a venujme zatiaľ pozornosť niečomu inému, čo nám odpomôže deťom vstupovať do konečne činnosti, o ktorú sme ich žiadali.
- NIE: Rýchlo, ponáhľame sa! - ÁNO: Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť? U nás doma sa už nereaguje na „rýchlo, ponáhľame sa“ - pretože sa to aplikovalo na priveľa situácií, ktoré napokon skončili úplne inak - teda my sme prišli prví a všetci ostatní meškali. Alebo sa termín zrušil. Preto volíme ponáhľanie sa len vtedy, keď to je skutočne potrebné a ostatné razy sa snažíme fungovať v móde pokoja. Deti sa totiž môžu naučiť reagovať na termíny stresom - berte to ako devízu do budúcnosti. Ak sa neponáhľate, ale potrebujete sa predsa len do istej hodiny dostať von, skúste to aj s klasickým - dávame ti posledných desať minút. Už len päť. O minútu vyrážame, takže sa poďme poobliekať - zaviažeš si šnúrky sám, zvesíš si bundičku sama?
- NIE: To ti nekúpim! Povedala som žiadne hračky! - ÁNO: Pridáme to na zoznam vecí, ktoré kúpime k narodeninám/Vianociam? Čo deti v žiadnom prípade nechcú počuť v takýchto situáciách, je NIE, nekúpime. My sme sa to naučili riešiť tak, že si dopredu povieme, do akého obchodu ideme, čo potrebujeme kúpiť, a že čo sa nám zapáči momentálne nemôžeme kupovať. Ale ak deti náhodou nájdu naozaj niečo, čo sa im veľmi zapáči, spoločne si to dávame na zoznam budúcich nákupov k narodeninám či iným sviatkom. A zoznamy aktualizujeme po čase, pretože tam tých vecí pribúda celkom dosť. Decká sa naučili si takto vyškrtávať veci, na ktorým im už nezáleží a stratili o ne záujem. A ponechávame tie, za ktoré sú ochotné utratiť vlastné vreckové.
- NIE: Ešte nie si dosť starý. Ešte si na to príliš malý - ÁNO: Zatiaľ ti to nedovolím - ale len zatiaľ. Jednou z najčastejších otázok našich detí je PREČO. Nezabudnite na ňu ani v tomto prípade. Ak sa o deti bojíte, pretože sa rozhodli sami za seba spraviť niečo, s čím nie ste stotožnená, že to dokážu - vedzte, že oni to dokážu, ak si to myslia a rozhodli sa. Naše obavy sa týkajú len nás, našich snáh deti chrániť od všetkého zlého, aj od chýb a zlyhania, aj od pádov, ktoré sú podľa lekárov, lekárok, ale aj psychológov a psychologičiek pre učenie sa a budúcnosť veľmi dôležité. Áno, stať sa môže aj to, že malé dieťa precení svoje schopnosti, pretože minule ho na tom múriku držala za ruky babka a predsa sa mu nič nestalo. Vtedy sa nebojte dieťaťu vysvetliť, prečo mu to nedovolíte - ale nie preto, že by spadlo, ale preto, že sa obávate, že by mohlo spadnúť. Že ide o vaše emócie, strachy, preto tentokrát nie, ale nabudúce sa rozhodnete. Nezabudnite ho nechať poplakať si, uznať mu pocity a navrhnúť alternatívy, z ktorých si môže vybrať. Všetky strany budú víťazmi. A že to nefunguje? Nič nie je dokonalé. Radšej malými krôčikmi vpred, ako dosiahnuť neexistujúcu dokonalosť hneď.
- NIE: Na tomto mi nezáleží. - ÁNO: Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama. Na záver pridávame vynikajúcu príležitosť, ako dať do rúk dieťaťa pomyselnú moc, že môže rozhodnúť aj za vás. Ak sa to týka situácie - koncertu, oslavy, návštevy galérie, úlohy, na ktorej vám až tak nezáleží, resp. vám je jedno, či bude splnená, nechajte ho vybrať si a pridajte sa k nemu. Má možnosť si vyskúšať, aké to je viesť. Aké to je prebrať za seba zodpovednosť.
Výchova detí: Trpezlivosť, porozumenie a dôslednosť
Presný návod na výchovu detí asi nenájdeme. Každý rodič je iný, každé dieťa je iné. Zhodneme sa však na tom, že výchova detí si vyžaduje obrovskú trpezlivosť - to je absolútne jasné. Vyžaduje však aj porozumenie a toleranciu. Je potrebné myslieť na to, že dieťa nie je iba objektom, ktorý nás bude počúvať na slovo. Aj dieťa má svoje potreby, ale aj dobré a zlé dni, ktoré súvisia zase s tým ako sa v daný deň cíti, čo aktuálne prežíva, resp. čo musí riešiť.
Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť. Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne ani vy neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam takéto niečo má? Pred tým, ako niečo zakážete, nariadite, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte. Len tak môžete pozitívne vplývať na ich správanie v zmysle, že toto mama, otec myslí naozaj a že to nie sú len vyhrážky, na ktoré po čase zabudnete. Teda vyhýbajte sa vetám „ už ti nikdy nedovolím hrať hry na počítači, ale použite vetu napr. tento týždeň nemôžeš hrať hry na počítači“ - toto môžeme dodržať, odkontrolovať.
Deti najčastejšie nemajú rady, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju vyriešili vy.
Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny.
Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a pod. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6 ročný súrodenec. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu.
Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.
Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. To je absolútne jasné. Vždy sa snažte porozumieť svojmu dieťaťu, jeho potrebám a emóciám. Pamätajte, že vaše správanie je pre neho vzorom.