Vzťahy medzi matkami a dospelými deťmi sú komplexné a dynamické. Často sa stretávame s výzvami, ktoré si vyžadujú pochopenie, trpezlivosť a efektívnu komunikáciu, najmä ak dieťa čelí chorobe. Tieto situácie môžu byť náročné pre obe strany, ale správny prístup môže výrazne prispieť k pohode a uzdraveniu.
Bežným dennodenným konfliktom s malým dieťaťom sa pravdepodobne nevyhneme. Dieťa presadzuje svoju osobnosť, prejavuje svoju vôľu, potreby a nálady, ktoré sa niekedy iskrivo stretávajú so zámermi rodičov. Niekedy nás prepadá bezradnosť až zlosť, inokedy problém vyriešime pružne a účinne. Závisí to od viacerých vnútorných alebo vonkajších faktorov - niekedy od ich kombinácií. V prostredí novom, neznámom, príliš dynamickom (zahltenom podnetmi), obávanom (napr. pri predchádzaní alebo riešení už vzniknutého konfliktu musíme rýchlo vyhodnocovať rozpoloženie dieťaťa, ale aj nás, samotných dospelých. Aj naše reakcie môžu byť neprimerané, zapríčinené únavou, chorobou alebo nadmerným zaťažením domácimi alebo pracovnými povinnosťami. Veľmi veľa záleží od zvolenej komunikácie smerom k dieťaťu. Vždy je lepšie zastaviť sa a zvážiť, čo budeme dieťaťu komunikovať.
V bežnom spolužití s malým dieťaťom sa asi v návale okolností nevyhneme istým chybám. Tie zväčša provokujú a prehlbujú neželané správanie. Neprimeraná pozornosť „Najlepším" spôsobom, ako nevedomky podnietiť neželané správanie dieťaťa, je venovať mu neprimeranú pozornosť. Dieťa sa postaví na stolík a vyzývavo na nás hľadí. "Skočím, skočím..." Podobných príkladov je veľa: Dieťa zoberie pohár s vodou a začne z neho liať na podlahu. Chytí topánky alebo kusy oblečenia a začne ich rozhadzovať po zemi. Namiesto do nočníčka, začne cikať vedľa. Dieťa určite vie, že toto sa robiť nemá. A to je práve ono, čím na seba spoľahlivo strhne náš záujem. Vôbec mu v danom prípade nejde o skočenie, ale o neprimerané upútanie našej pozornosti. U dospelého vyvolá pravdepodobnú reakciu: „Čo to robíš?! Nesmieš liezť na stôl! Nesmieš skočiť dolu!" A to je presne to, čo dieťa chcelo. A nielen to. Ono ešte aj skočí a zdvihne k nám šibalské očká s otázkou, čo sa bude diať, ako rodič zareaguje. Spoľahlivo tak dosiahlo, že sa mu rodič venuje a navyše okamžite. A zapamätá si to! „Toto zabralo! Vyskúšam to aj nabudúce." Sú to také malé nevinné hry, ktorých nevhodné riešenie narúša vzájomnú pohodu. Skúsme urobiť opak toho, čo dieťa očakáva! Podľa možností sa radšej vyhnime zvýšenému záujmu o takéto správanie, zákazu alebo trestu. �?činnejšie je obrátiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Môžeme jeho záujem podchytiť a využiť ho akceptovateľnejším spôsobom: „Poď si zaskákať na trampolínu!"
Priveľa zákazov Zdanlivo nevinné zákazové pokyny, ktorých je veľa - „Nesmieš! Nechytaj! Nerob! Nechaj!..." sú pre dieťa akoby „hádzaním rukavice". Šteklivo lákavé sa preň stane vyskúšať - „čo ak to urobím, chytím, čo ak to nenechám a zoberiem?" Zrazu sa z takejto komunikačnej výmeny stane zbraň, ktorú dieťa poľahky obráti proti nám. Dieťa zakázané chytí a visiac pohľadom na dospelom očakáva, čo sa bude diať. Alternatív je niekoľko: a) Rodič rezignuje - neurobí nič! Dieťa obdrží správu, že slovo dospelého nemá dostatočnú váhu a len slabú platnosť. b) Rodič vydá opakovaný zákaz! S veľkou pravdepodobnosťou bude aj tento zákaz dieťaťom porušený, čakajúc čo bude nasledovať. U dospelého vzrastá napätie. c) Dospelý dieťa potrestá! Konflikt sa prehlbuje. Dieťa nechce počúvať zákazy - resp. priveľa zákazov! Dieťa chce počúvať, čo má robiť! Často visí vo vzduchu nevypovedaná otázka dieťaťa - „Čo mám teda robiť, ak nie toto? Povedzte mi to!" Lepšou alternatívou riešenia vzniknutých náročných situácií s dieťaťom je: a) Akceptovať! „Vidím, že to veľmi chceš chytiť." b) Rešpektovať! „Chceš vedieť, aké to je. Chceš si to vyskúšať." c) Umožniť! „Veľmi opatrne sa toho takto dotkni." d) Ponúknuť náhradu! „Toto je veľmi krehké. Mohlo by sa to rozbiť."
Hra „Kto z koho?" Často ide o maličkosti, ktoré sa stávajú iskrou rozpaľujúcou veľký konflikt. Mama behá za hrajúcim sa dieťaťom s lyžicou plnou jedla. Snaží sa ho takýmto spôsobom nakŕmiť. Dostane sa do nepríjemnej situácie, kedy dieťa poľahky odmieta jedlo, ktoré sa doň snaží mama takýmto spôsobom dostať. Čo je ešte horšie, s každou lyžicou ponúknutého jedla, dieťa odmieta aj maminu snahu. Do podobnej situácie sa rodič dostane aj vtedy, ak pristúpi s dieťaťom na „hru" s názvom: "Ak ma chytíš, môžeš ma obliecť!" A tak sa nechá rodič vtiahnuť do hry, ktorá je zábavná iba pre jednu stranu. Pristúpiť na pravidelné opakovanie takýchto „hier" je vyslovene škodlivé a vnáša to do fungovania dospelého s dieťaťom veľa zbytočného napätia. Hra „Kto z koho?" je nepružným a neefektívnym doťahovaním sa s dieťaťom.
Pristúpenie na boj dospelého s dieťaťom V obchodnom dome prepukol konflikt medzi matkou a približne jednoročným dieťaťom. Dieťa bolo doslova uväzneného vo veľkom nákupnom koši a chcelo sa odtiaľ dostať von. Vykladalo nožičku na okraj košíka a zúfalo, srdcervúco zo všetkých síl plakalo. Keďže mama neakceptovala, nerešpektovala, neumožnila ani neposkytla náhradné riešenie - dieťa sa dostalo do obrovského afektu a neprestávalo plakať dlhú dobu až kým skoro nezachríplo. Matka sa nakoniec nad košíkom rozplakala tiež. Obe strany boli porazené a emocionálne zranené. Boj dospelého s dieťaťom je veľmi bolestivou záležitosťou a väčšinou nevedie ku konštruktívnemu záveru. Dieťa je silný protivník a celkovo je lepšie sa bojom vyhýbať. Časté boje narúšajú emocionálnu pohodu na oboch stranách a navyše oslabujú schopnosť dieťaťa mierovo riešiť konflikty v rámci rovesníckych kontaktov. Ak dieťa nezíska dostatok skúseností s konštruktívnym riešením sporov v domácom prostredí (akceptovať, rešpektovať druhého, umožniť či ponúknuť náhradné riešenie) - oveľa ľahšie a rýchlejšie siagne po „jednoduchšom" bojovom riešení, ktoré prinesie víťazstvo iba pre jednu stranu (alebo ani pre jednu). Priveľa zničujúcich bojov narúša sebadôveru dieťaťa. Dieťa je plnoprávnym komunikačným partnerom a nechce z konfliktov odchádzať ako porazené. Dobrou prevenciou je veľa oceňovať, vyzdvihovať a chváliť pozitívne („Ty si pekne požičal! Som na teba veľmi pyšná! Poď, aby som ťa za to objala!"). Nevyhnutnosťou je empaticky vnímať potreby dieťaťa, ktoré ešte nevie dobre verbálne vysloviť ani presadiť ("Teraz sa hráš s bábikami. Chceš sa s nimi ešte pohrať? Ak vzniknuté konflikty neriešime konštruktívne, zákonite vyvrcholia. Rodič veľmi pravdepodobne stratí trpezlivosť a pristúpi k unáhlenému riešeniu, ktoré neskôr oľutuje. U dieťaťa bude ako reakcia často dochádzať k prejavom nekontrolovateľných emocionálnych záchvatov zlosti spojených s nepríjemnými sprievodnými telesnými znakmi. Dieťa sčervenie v tvári, napne svaly, silno plače až kričí, hodí sa v kŕči na zem, niekedy nevie polapiť dych a prestáva byť prístupné spolupráci. Všetky tieto príznaky majú stupňujúci charakter. Vtakejto hraničnej situácii nie je na mieste dieťa „lámať cez koleno" a stoj, čo stoj si presadzovať svoju požiadavku z pozície silnejšieho dospelého. Potlačiť záchvat zlosti u dieťaťa silou - či dokonca telesným trestom, nie je dobrým riešením. Dosiahneme len prehru na oboch stranách. Ani jedna strana nič nezíska. Stráca sa citová pohoda a vyrovnanosť. Vhodnejšie je dieťa rýchlo ukľudniť. Optimálnym riešením konfliktov je snažiť sa za každých okolností dosiahnuť víťazstvo na oboch stranách. Zákonite tak vnesieme do spolužitia dospelých s dieťaťom viac pokoja a radosti.
Psychosomatika a rodinné vzťahy
Telo a myseľMyseľ má na naše telo oveľa väčší vplyv, ako si väčšina z nás dokáže pripustiť. Každá choroba vzniká v nejakej konkrétnej životnej situácii, deje sa konkrétnemu človeku s konkrétnou minulosťou, konkrétnymi vzťahmi a to všetko vytvára celok, ktorý sa môže zásadným spôsobom podieľať na vzniku ochorenia. Ukazuje sa, že mnohé choroby majú pôvod v narušených vzťahoch, chybných myšlienkových vzorcoch, traumách z detstva či v potlačených emóciách. Dalo by sa povedať, že nás symptóm upozorňuje na veci, ktoré v našom živote nerobíme správne.
Čo nedokážeme v živote prijať, o čom nedokážeme hovoriť, na to ochorieme. Jazyk v tejto súvislosti zohráva celkom zaujímavú rolu. Často je kľúčom k pôvodu problémov. „Stretávam sa napríklad s tým, že deti počas rozvodu rodičov začínajú bezdôvodne vracať. Akoby ich telo hovorilo - nemôžem to stráviť. To, čo deti nedokážu povedať, sa skutočne môže prejaviť chorobou,“ vysvetľuje psychoterapeut Martin Jára. Odbor, ktorý sa pri liečení chorôb zaujíma o širšie súvislosti pacientovho života, nesie názov psychosomatika.
Rodinné vzťahy ako príčina chorôb
Svoj prístup k chorobe vysvetľujú MUDr. Chvála a PhDr. Chválová-Trapková, lekári venujúci sa psychosomatike, na príbehu malého dievčatka, ktorý publikovali v knihe Rodinná terapia psychosomatikých porúch. Dieťa malo opakovane angíny. Za normálnych okolností by mu lekári pravdepodobne stále predpisovali antibiotiká. MUDr. Chválu a PhDr. Chválovú-Trapkovú však zaujíma život malého pacienta, jeho minulosť, súčasnosť a rodinné vzťahy. O tomto dievčatku sa od rodičov dozvedeli, že angíny ho začali trápiť po rozvode rodičov. Rodičia sa rozišli kultivovane a v starostlivosti o dieťa sa striedali. Všetci členovia rodiny sa s dievčatkom čulo stýkali. Trávilo veľa času rovnako s mamou, ako aj s otcom, často navštevovalo aj oboch starých rodičov. Zdalo sa, že je všetko v poriadku, tak prečo tie angíny? Čo dievčatku chýbalo? Jedna zdanlivo banálna maličkosť. Stabilný domov. Stále niekam cestovalo - za otcom, babkou či dedkom. Problém za dieťa vyriešila angína. Keď bolo dievča choré, spalo vo svojej posteli u mamy a nikam nemuselo ísť. Stačila jedna drobná zmena v živote rodiny. Dievčatko prestalo na návštevách prespávať. Zvyšok rodiny jednoducho začal chodiť za ňou a dieťa bolo zrazu zdravé.
Byť chorý alebo mať choré dieťa, samozrejme, nie je príjemné, zdravotné ťažkosti však môžu často prinášať určité posolstvo, po ktorom má zmysel pátrať, pretože sa môže stať kľúčom nielen k úplnému vyliečeniu, ale aj k zmene, ktorá je pre život chorého člena rodiny dôležitá.
Človek je jednoducho súčasťou emočného poľa rodiny a život rodinného spoločenstva má naňho fatálny vplyv. Rodinný život má navyše určité pravidlá, z ktorých vyplývajú aj potreby jednotlivých členov rodiny. Narušené rodinné vzťahy a nenaplnené potreby sa často prejavia symptómom. Buď psychickým, alebo fyzickým. Choroba, inak povedané nemoc, žiaľ, spravidla postihuje najslabšieho, toho „najmenej mocného“, teda „ne-mocného“ člena rodinného systému. Väčšinou sú to deti, no nemusí to tak byť vždy.
Začítam sa do príbehov ľudí z kníh MUDr. Chválu a PhDr. Chválovej-Trapkovej a pomaly chápem, že rodinný život má skutočne svoju skrytú štruktúru, ktorej porušenie sa často skončí chorobou. Medzi základné pravidlá zdravého rodinného spolužitia patrí napríklad to, že mama má inú funkciu ako otec a že deti potrebujú oboch rodičov. Mama je skôr opatrujúci a akceptujúci element, otec zas náročnejšia a vymedzujúca sila. To, do akej miery deťom chýbajú fungujúce vzťahy s rodičmi, dokazujú napríklad príbehy anorektických či bulimických dievčat. Pri anorexii sa totiž často zisťuje, že niečo nie je v poriadku vo vzťahu s matkou, naopak, v prípade bulimických dievčat zas obvykle nejakým spôsobom nefunguje vzťah s otcom.
Vzťah rodičov pôsobí na deti
Pre zdravie celej rodiny je zásadný aj životaschopný partnerský vzťah rodičov, ktorý nielenže napĺňa emočné potreby partnerov, ale emočne vyživuje aj deti v rodine, podobne ako placenta vyživuje dieťa v maternici. Ďalší príbeh z ordinácie MUDr. Chválu a PhDr. Chválovej-Trapkovej ukazuje, ako mŕtvy vzťah rodičov môže pôsobiť na zdravie dcéry. Dospievajúce dievča žilo v domácnosti svojich rodičov, ktorí dávno nemali nič spoločné. Aby uniklo chladnému domácemu ovzdušiu, našlo si priateľa a začalo sa od svojej pôvodnej rodiny oddeľovať. Začalo prebiehať niečo ako sociálny pôrod, na konci ktorého sa z dospievajúceho človeka stane samostatná bytosť. Celý proces sa však odštartoval príliš skoro. Dievča ešte nebolo na opustenie „rodinnej maternice“ zrelé. Jeho organizmus reagoval záchvatmi astmy podobne ako u predčasne narodeného dieťaťa, ktoré má problémy s dýchaním. To, ako všetko so všetkým súvisí, dokazuje aj fakt, že dievča bolo ako bábätko skutočne nedonosené a narodilo sa pľúcami nedostatočne vyvinutými na samostatný život.
Všetko má svoj čas. Keď sú deti malé, nevypláca sa mať na ne nároky ako na dospelé alebo im dokonca miesto dospelých prepustiť a nechať ich, aby získali vládu nad rodinným životom. Naopak, keď už deti vyletia z hniezda, je pre obe strany škodlivé, ak pretrváva nezdravo silná väzba, ktorá sa prejavuje napríklad tým, že matka stále rozhoduje o živote svojej dcéry, ktorá však už dávno nie je dieťaťom a má svoju vlastnú rodinu. Ďalším nepísaným rodinným pravidlom, ktorého porušovanie prináša komplikácie, je napríklad to, že rodičia tu sú pre deti a ak sa tento tok energie otočí, nasledujú problémy. Emočne vyprahnutá matka, ktorá od svojej dcéry vyžaduje pozornosť a lásku, ktorú by jej mal dávať jej partner, dostáva svoju dcéru do ťažkých problémov. Dieťa má totiž od rodičov lásku dostávať. Matka tak prenesie svoj emočný deficit na dcéru. Keď potom dcéra nemôže lásku v dostatočnej miere zažiť na úrovni vzťahu s matkou, môže tento problém klesnúť do tela. Dievča začne svoje emočné deficity dopĺňať napríklad jedlom a následne sa prejaví obezita. Niet pochýb, že vzťahy medzi matkami a dcérami sú jednými z najsilnejších. Formujú ich životy a predurčujú budúcnosť. V čom je špecifický vzťah matky a dcéry?
Vzťah matky a dcéry môže mať mnoho podôb. Môže to byť idylický vzťah, ktorý pripomína silné priateľstvo, môže byť medzi nimi silné puto, ale môže byť medzi nimi aj nenávisť. Tých podôb je naozaj veľa. Všetko záleží od toho, ako sa vzťah matky a dcéry vyvíjal od prvých chvíľ po pôrode. Matka svojmu dieťaťu požičiava na určitý čas svoje telo aj dušu. Ani v okamžiku, keď sa dieťa narodí, nemôže existovať bez matky. Ale aj napriek tomu by sa matka mala pripravovať na chvíľu, že bude musieť svoje dieťa pustiť aj smerom k iným ľuďom. Najprv k otcovi a potom aj k ďalším. Predovšetkým vzťah s otcom je pre dcéru mimoriadne dôležitý. Potrebuje si o ňom vytvárať pozitívny obraz, pretože práve ten bude pre ňu dôležitý v období hľadania partnera. Ak z nejakých dôvodov otec chýba, je nutné zabezpečiť pre dcéru iné mužské vzory - dedov, strýkov, susedov, učiteľov, trénerov a podobne. „Púšťanie synov a dcér je však odlišné. Odlišujú sa aj očakávania, ktoré majú mamy v súvislosti so svojimi synmi a dcérami,“ hovorí klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka Mirka Chmelíčková. Dcéry sa matkám chcú v určitom veku podobať a veľmi ich obdivujú. Takmer vo všetkom ich napodobňujú. Deje sa to hlavne v predškolskom veku. Niektoré ženy tak podľahnú pocitu, že prostredníctvom dcéry sa narodilo pokračovanie ich samotných a majú pocit, že prostredníctvom dcér sa stávajú nesmrteľné. „Existujú matky, ktoré potom dcéru držia pri sebe a nechcú ju pustiť. Prajú si, aby sa od nich nikdy neoddelila,“ hovorí Mirka Chmelíčková.
Nezdravé vzťahy medzi matkou a dcérou
Vzťah matky a dcéry môže sprevádzať aj napätie a problémy
Existuje niekoľko období, kedy dochádza medzi dcérou a matkou k sporom takmer v každej rodine. Tieto spory sa však líšia v tom, ako dlho pretrvávajú a akým spôsobom sa vyriešia. Niekde sa spor vlečie niekoľko týždňov, inde o ňom na ďalší deň nevedia. Všetci tiež vieme, že medzi matkou a dospelou dcérou existujú aj toxické vzťahy, ktoré sa nedajú vyriešiť jednoducho a bez väčšieho úsilia. Existujú tri prelomové obdobia, v ktorých sa môže objaviť problém medzi matkou a dcérou. Prvé sa objavuje v pube, keď sa dcéra chce obliekať podľa svojich predstáv a začína prežívať prvé lásky, s ktorými matka nemusí súhlasiť. Druhé problémové obdobie môže nastať v období svadby, ak si dcéra vyberie partnera, s ktorým matka nesúhlasí. Tretie problémové obdobie môže nastať pri výchove vnúčat, keď matka má inú predstavu o ich výchove ako dcéra. Odborníci už niekoľko rokov skúmajú, ktoré faktory najviac vplývajú na vzťahy medzi matkami a ich dospelými dcérami a tiež to, ktoré prístupy a spôsoby správania pomáhajú spomínaným problémom predchádzať. Jednou z nich je aj Diane K. Shrier, ktorá v spolupráci so svojimi kolegami robila na túto tému výskum.
6 tipov, ako budovať zdravý vzťah medzi matkou a dcérou
- Očakávania: V niektorých rodinách sa od dcér očakáva, že sa budú podriaďovať želaniam svojej matky a budú ju vždy rešpektovať, zatiaľ čo v iných rodinách sa od mladých žien očakáva, že sa vzdialia od vplyvu matky a budú rozvíjať svoje vlastné ciele a záujmy. Aj dcéry môžu mať určité očakávania. Niektoré túžia po absolútnej slobode a chcú byť čo najďalej od vplyvu rodiny, iné vyžadujú od matky, aby sa neustále starala o vnúčatá a keď to nerobí, odsudzujú ju za to. Niekedy protichodné očakávania vychádzajú zo skúseností matky s vlastnou matkou. „V našej rodine sa vždy dcéry starali o svoju matku,“ vravela počas výskumu jedna žena sklamaná z toho, že sa jej dcéra odsťahovala ďaleko a vôbec sa nezaujímala o jej život. Nevedela sa zmieriť s tým, že jej dcéra chcela žiť vlastný život. Vyskytuje sa však aj opačná situácia, keď dcéra vyžaduje od matky každodennú starostlivosť aj napriek tomu, že je už dospelá. Matke to nemusí vyhovovať. V súčasnosti čoraz viac žien na dôchodku žijú svoj vlastný život, plnia si svoje sny a venujú sa svojim záľubám. Nie všetky napríklad túžia denne opatrovať vnúčatá. Z uvedeného jasne vyplýva, že problémy medzi matkou a dospelou dcérou môžu prameniť z neakceptovania vlastných predstáv o živote. Odborníci obidvom stranám odporúčajú, že v dospelosti je užitočné myslieť na svoju matku alebo dcéru nie ako na niekoho, kto by mal niečo pre toho druhého neustále robiť, ale ako na priateľku, ktorej vlastný život je niečo, čo akceptujeme ako súčasť jej osobnosti. Myslieť na svoju matku alebo dcéru týmto spôsobom uľahčuje nebrať jej správanie osobne.
- Vzájomný rešpekt: Vzájomná úcta a rešpekt znamenajú akceptovanie toho, že vaša matka alebo dcéra je človek, ktorého si naozaj veľmi vážite. Každý človek je jedinečný a každý je v niečom naozaj výnimočný.
- Rešpekt k odlišnosti: Matky a dcéry sa často dostanú do pasce, keď si myslia, že by mali myslieť a cítiť rovnako, a to takmer vo všetkých veciach. Život ale takto nefunguje. Nie je možné, aby dvaja ľudia mysleli vždy a všade rovnakým spôsobom. Pokúste sa zistiť, prečo a ako si vaša matka alebo dospelá dcéra o niečom myslí a snažte sa nespadnúť do pasce myšlienok, ktoré už poznáte. Skúste sa zastaviť, pomaly prenikajte do podstaty a možno zistíte, prečo si druhá strana myslí niečo iné ako vy. Väčšinou je zaujímavé, keď sa snažíme preniknúť do myšlienkového sveta toho druhého.
- Hranice: Jedna z oblastí, s ktorou matky a dospelé dcéry často zápasia, súvisí s vedomím, že v dospelosti určité veci s dcérou fungujú ináč, ako keď bola dieťaťom. Niektoré matky by najradšej s dospelou dcérou fungovali tak, ako keď boli dieťaťom. Niekedy tieto túžby fungujú aj naopak. Aj v situáciách, keď sú matky a dcéry blízkymi priateľkami, sú hranice dôležité. Každý totiž túži si chrániť svoj priestor. Matka nie je povinná robiť všetko, na čo si dcéra pomyslí. Potrebné je rešpektovanie súkromia a určitých dohôd. Matka by mala rešpektovať osobný čas dcéry s manželom a deťmi. A naopak, dcéra by mala dbať na to, aby matka mala dostatok času na svoje vlastné aktivity.
- Podpora iných vzťahov: S problematikou hraníc úzko súvisí aj otázka rešpektovania a podpory vzťahov mimo zväzku matka - dcéra. Kvôli pocitu extrémnej blízkosti je niekedy ťažké akceptovať, že matka alebo dcéra môžu mať iné dôležité vzťahy. Neuvedomujú si totiž, že tieto spojenia v skutočnosti pomáhajú obohatiť vzťah medzi nimi dvomi.
- Komunikácia: Rozprávanie o tom, ako sa cítite a objasňovanie situácií pomáha udržiavať výborné vzťahy. Ale spôsob komunikácie je mimoriadne dôležitý. Obviňovanie, útočenie a jednoduché vyjadrenie sklamania prináša do vzťahu nedôveru, úzkosť a napätie. Dôležitá je atmosféra prijatia a neodsudzovania. Ak môžete komunikovať v slobodnej atmosfére bez odsudzovania a nekonečného poskytovania nevyžiadaných rád, pomáha to vytvárať veľmi silné spojenie medzi matkou a dcérou. Niekedy dlhé roky žijeme v presvedčení, že jeden o druhom už všetko vieme. Pocit, že sa už dokonale poznáme, môže byť jedným z problémov v komunikácii, pretože to znamená, že niekedy nekomunikujeme alebo nevyjadrujeme slovami to, čo si myslíme, že je už známe.
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré Shrier a jej kolegovia vo svojom výskume zistili, bolo to, že konflikt je súčasťou všetkých vzťahov. V skutočnosti naznačujú, že konflikt pomáha ľuďom, ktorí sú vo vzťahu, posúvať sa ďalej a rásť.
Keď má niekto dobrý vzťah s niekým, či je to partner, manžel, dieťa, rodič a sú spolu radi a keď im to okolnosti nedovolia, aspoň si denne alebo častejšie zavolajú, nie je to o závislosti, nie je to o "psích očiach" a neschopnosti rodiča. Byť v spojení s rodičmi, či už denne alebo častejšie, ak je to prirodzené a obojstranne príjemné, nie je prejavom slabosti. Je to skôr o budovaní a udržiavaní silných rodinných väzieb. Dôležité je, aby komunikácia bola úprimná, založená na vzájomnom rešpekte a porozumení.
Nie každý potrebuje denný kontakt s rodičmi. Každý máme život iný a aj naši rodičia sú iní. Keď má niekto korektne vzťahy s rodičmi, možno nie vrelé, pretože rodičia neboli napríklad objímací typ a komunikácia sa obmedzila len na nejaké bežné pokyny a udalosti, je to v poriadku. Vzťah nemeriame prevolanými minútami. Dôležité je vedieť, že na seba myslíme, že sme si oporou a že keby niečo, sadáme do auta a ideme pomôcť. Vždy si však poznáčime termíny u lekára a píšeme, ako dopadla kontrola, na tom si dávame záležať.