Je úplne normálne, že rodičia sa často cítia unavení, zničení, nahnevaní alebo frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, či už ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania a plány, a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a následne to ľutujeme. Nikto na to nie je hrdý, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou kontrolu a doslova vybuchneme, nevnímajúc nič okolo seba, len situáciu, ktorú dieťa nezvládlo podľa očakávaní. Najčastejšie sa to deje vtedy, keď sme unavení, preťažení, vystresovaní. Zrútime sa na nich, hovoríme im škaredé, zlé veci a želáme si len jedno - aby nám všetci dali pokoj. Aspoň na chvíľu.
Dôležité je pamätať si, že deti prežívajú obrovské emócie v malom tele, čo často vedie k výbuchom, keď už nedokážu emócie ovládať. Ani dospelí často nedokážu s nadhľadom zvládnuť svoj záchvat hnevu, aj napriek tomu, že poznajú, aký škodlivý dopad má hysterický výstup. Krik je pri výchove u rodičov najčastejší.
Nie ste v tom sami: Štatistiky kričiach rodičov
Nie sme v tom sami, výskumy dokazujú, že 90 % z 1000 opýtaných rodičov v predchádzajúcom roku kričalo na svoje dieťa. V skupine rodičov, ktorí majú deti staršie ako sedem rokov, ide dokonca takmer o 100 % rodičov, ktorí sa priznali ku kriku na svojho potomka. Mnohí rodičia strácajú nad sebou kontrolu aj preto, lebo si berú detské nevhodné správanie či ich rebéliu osobne, alebo majú od detí neprimerané očakávania vzhľadom na ich vek a skúsenosti. Nech sú už dôvody týchto výbuchov akékoľvek, krik nie je pozitívnym ani efektívnym spôsobom, ako vychovávať deti, a určite je na mieste naučiť sa, ako s tým prestať.
Tri kroky k náprave po kriku
Ak ste sa však pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie. Tým, že sa nad svojím prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako riešiť situáciu, keď hnev opadol. Bude reagovať podobne, keď samo bude frustrované, nahnevané, rozrušené.
Prvý krok: Uvedomenie si a zastavenie
Prvý krok je uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa.
Druhý krok: Ospravedlnenie a nadviazanie spojenia
Druhým krokom je ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich. Ak sú obe strany pokojné, objímte sa a pokračujte ďalej, môžete sa napríklad spolu hrať. Ak nie, zostaňte pri sebe, až kým nebudete pripravení na rozhovor. Fyzická a emocionálna prítomnosť je základ pre udržanie vzťahu. Neopúšťajte dieťa, zostaňte s ním na jednej lodi. Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku. Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti. Takto sa dieťa naučí dívať na situáciu aj z vášho uhla pohľadu, komunikovať s rešpektom a bude vedieť, že jeho názor beriete do úvahy.
Tretí krok: Premyslenie situácie a posun vpred
Tretím je prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“ Synovi: „Kričala som na teba a to nie je správny spôsob, ako ti povedať, čo som od teba potrebovala. Je mi to ľúto, mala som sa s tebou rozprávať iným spôsobom.“ Napokon môžete skúsiť prejsť celú situáciu nanovo: „Rada by som to skúsila ešte raz. Vidím, že ideš v topánkach až do izby, nevyzul si sa na chodbe.“ Odpoveď dieťaťa: „Idem sa vyzuť, zabudol som. Prepáč.“
Chyby ako príležitosti na zlepšenie
Ak budeme chyby vnímať ako príležitosť na zlepšenie, sme na najlepšej ceste, aby sme zmyli zo seba pocity viny z toho, že sa nám situácia vymkla spod kontroly. Namiesto toho, aby nás emócie vzďaľovali od dieťaťa, chyby ponúkajú príležitosť na zblíženie. Ak ich identifikujeme, môžeme byť pred deťmi úprimní a autentickí a učiť ich ako reagovať, keď nám niečo nevyjde. Tým, že dokážeme sami so sebou zaobchádzať s pochopením, podporujeme bezpodmienečnú lásku v nás a ukazujeme deťom, že nemusia byť dokonalé a správať sa neustále podľa našich predstáv na to, aby sme ich ľúbili. Naopak, vytvárame pre nich prostredie, v ktorom si môžu dovoliť robiť chyby. Neváhajte preto ponúknuť sebe aj deťom druhú, tretiu, štvrtú šancu.
Na to, aby ste sa dokázali pozrieť na chyby ako príležitosti, mali by ste sa tiež snažiť dostať sa opäť do normálu tak rýchlo, ako sa dá, pretože takto dokážete získať energiu na ďalší krok správnym smerom, poučiť sa a posunúť sa dopredu. Ak sa budeme neustále zaoberať chybami, ktoré robíme vo vzťahu k deťom, zostávame v bludnom kruhu vlastných emócií a nedostaneme sa k tretiemu kroku. To, že ste stratili kontrolu nad situáciou vás už od potomka oddelilo, nie je potrebné ešte ďalej prehlbovať jamu medzi vami tým, že nedokážete fungovať podobne ako pred tým. Tým, že sa snažíme dostať z nepríjemného zážitku, ukazujeme tiež deťom, ako funguje sebadisciplína a flexibilita. Naším cieľom je zamerať sa na deti, pomôcť im pochopiť ich emócie a zároveň sa postarať o seba. Náprava vzťahu rodič-dieťa a zároveň obnovenie spojenia s dieťaťom je najefektívnejší spôsob, ako sa znovu dostať do starej formy a zvládnuť emócie, ktoré nami lomcovali. Je to proces, ktorý vyžaduje prax, trpezlivosť a čas.
Vplyv kriku na deti
Každý rodič veľmi dobre vie, aké ťažké je vychovávať dieťa. Drobci veľmi často skúšajú našu trpezlivosť a dokonca dokážu svojich rodičov úplne vyviesť z rovnováhy. Problémy v komunikácii s dieťaťom vyplývajú z nespokojnosti oboch strán. Batoľatá sa od raného detstva učia vyjadrovať svoje emócie. Keď sú malé, často ich nevedia presne definovať. Dospelí však reagujú spontánne aj na krik či plač svojho dieťaťa. Často nechápu, že dieťa zatiaľ nevie komunikovať inak. Preto sa oplatí byť trpezlivý. Určite to bude pre nás výhodnejšie.
Krik rodiča má viesť k disciplíne dieťaťa. Ukazuje sa však, že to vôbec nie je dobré riešenie. Väčšinou, keď chceme, aby dieťa vyhovelo našej požiadavke, nechce to urobiť. Potom začne diskusia, hystéria, krik a dokonca aj plač. Je dôležité mať na pamäti, že ako dospelí by sme mali držať nervy na uzde. Len vďaka pokojnému a otvorenému postoju môžeme z tejto situácie vyviaznuť bez ujmy. Namiesto kriku sa len priblížte k svojmu drobčekovi a povedzte: „Vidím, aké je to pre teba teraz ťažké. Ako ti môžem pomôcť?“ Nie je ľahké byť rodičom. Nikto to nikdy ani netvrdil a sem-tam sa stane, že už naozaj vybuchnete.
Ako kričanie vplýva na dieťa?
Ako však vplýva kričanie na dieťa? Touto problematikou sa zaoberala doktorka Siggie Cohen. Ešte predtým, ako by niekoho tento výrok rozzúril, odborníčka upozorňuje, že je úplne pochopiteľné, keď je rodič v istých momentoch „na nervy“ zo svojho dieťaťa. Je to pochopiteľné a stáva sa to každému. Avšak stále je zodpovednosťou rodiča, ako na tieto podnety reaguje.
Mnohí rodičia majú dojem, že musia kričať po svojich ratolestiach, aby ich vôbec počúvali. To však nemusí byť pravda. Odborníčka vysvetľuje, že deti dávajú väčší pozor počas kriku, pretože sú na to zvyknuté. Len vtedy majú totiž dojem, že sa rieši niečo vážne. Kým nepočujú krik rodiča, tak je dobre a „získavajú si čas“. Siggie Cohen na záver dáva do pozornosti dôležitú vec - nevyčítajte si to. Kričali ste po dieťati? Okej, stane sa. Komu nie? Nesmiete sa teraz zameriavať iba na to. Nie je to predsa koniec sveta. A navyše, budete mať ešte veľmi veľa príležitostí, ako si zlepšiť vzťah so svojím dieťaťom.
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu. Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Funkcie kriku v komunikácii
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Rada by som podotkla to, že krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách.
Rozdiel v kriku: Kedy je kričanie opodstatnené?
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Ale dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, mu dáva informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce.
Kedy je zvýšený tón hlasu namieste?
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú? Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole.
Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Emócia strachu a jej vplyv
Spomenuli ste emóciu strachu. Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je. Už sme hovorili, že spôsob komunikácie rozlišujeme pri malých deťoch a pri tínedžeroch. Závisí to od mnohých faktorov. Vstupuje do toho osobnosť dieťaťa. Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe.
Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne. Predstavte si typickú taliansku rodinu, v ktorej kričia takmer neustále, no oni si tým v podstate prejavujú lásku.
Ako zvládať hnev s dieťaťom
Čo robiť, keď rodič nakričí na dieťa?
Kedy rodič nakričí na dieťa a ako sa zachovať?
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti. Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.
Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať, chtiac alebo nechtiac, tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla. Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal. Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím.
Krik na verejnosti
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí. V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Zanechá na dieťati takéto verejné zahanbenie krikom väčší šrám, ako keď sa to stane niekde doma bez prizerajúcich sa ľudí? Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Generačné vzorce a ich prenos
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví.
Najmä, ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že je to normálne. Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. A to vôbec nejdem obhajovať všetkých rodičov, ktorí kričia na svoje deti, ale faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho.
Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť.
Ako reagovať na názory iných rodičov
Od niektorých rodičov počúvame aj také hlášky smerom k deťom, že „ak by som toto ja svojej mame povedal, už mi jedna letí“. Jednoducho sú ešte generácia, ktorá viac zažívala fyzické tresty, a zrejme si hovoria, že predsa oni „len kričia“, dieťa netrestajú fackou. Môžu mať ten pocit, ale ja by som sa ich pri takej hláške spýtala, ako sa cítili pri tej facke. Prečo by mali spôsobovať svojim deťom niečo, pri čom sa aj oni zle cítili? Neverím, že si niekoho facku alebo bitku užíval.
Ľuďom, ktorí takto argumentujú, je veľmi ťažké vysvetliť, aké negatívne následky na psychiku dieťaťa to má a ako túto generačnú traumu presúvajú na svoje deti alebo vnúčatá. V súčasnosti je ešte stále veľa takýchto ľudí, lebo o výchove a takýchto témach sa málo hovorilo. Ak sa pozrieme do 19. storočia, deti boli majetok rodičov a mohli si s nimi robiť, čo chceli. Dieťa nemalo status chránenej osoby odjakživa. Vidíme, že dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné.
Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba. Môžete vyjadriť nesúhlas. Ako som už spomínala, človeka, ktorý sa takto vyjadrí, sa môžete spýtať, či je mu taký štýl komunikácie príjemný, keď je v pozícii toho, na koho niekto iný kričí. Môžete mu navrhnúť iné stratégie, ako dieťa motivovať.
Napríklad, môžem ísť na dieťa pozitívnym posilnením: nebudeme sa sústrediť na to, čo dieťa neurobilo, ako malo, ale naopak, pozrieme sa na to, čo urobilo tak, ako sme od neho očakávali, pochváľme ho za to, oceňme ho za to. A to vedie k tomu, že v budúcnosti sa bude snažiť samo od seba, a teda sa bude prirodzene vyhýbať správaniu, ktoré by mohlo viesť k potenciálnemu kriku. Nebude to robiť preto, lebo sa bojí kriku, ale preto, že chce opäť zažiť niečo príjemné.
Zrejme môže byť niekedy až nebezpečné presviedčať takého rodiča o inej pravde. Môžete sa ohradiť, vyjadriť svoj postoj a tam by sa to malo skončiť. Lebo sa s takým rodičom môžete dostať do vážnejšieho konfliktu. A to sú také citlivé témy, že sa na nich môžu skončiť kamarátstva. Stretávam sa s tým. Ani rodič nechce dostať spätnú väzbu a kritiku, lebo ide do obrany a útoku. Stratégia je nepoučovať iných, ale vyjadriť, akú stratégiu výchovy máte pri svojich deťoch vy.
Zásah do cudzej situácie
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča.
Individuálny prístup k dieťaťu
Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa.
Môže to vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: Prečo na mňa kričíš a na neho nie? Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom. V praxi sa stretávam s tým, že nám deti píšu: Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie.
Väčšinou nám takéto otázky píšu tínedžeri, stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho.
Ako zastaviť krik v napätej situácii
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, ako to zastaviť? Základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie.
Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič. Napríklad musíme ísť nakúpiť do obchodu potraviny a táto situácia sa týka aj môjho dieťaťa, ale ono to nerieši tak ako my - rieši, že je hladné, že má zajtra písomku, že je možno unavené a my ho vláčime po obchodoch. A preto je potom nepríjemné, mrzuté.
Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu. Netreba ísť do extrémov. Je to, ako keď sa chceme zdravo stravovať alebo separovať odpad - nemusíme to robiť dokonale, je dobre, ak to robíme udržateľne.
Ako zvládnuť svoj hnev a agresivitu (najmä na deti)?
Môže mať krik ozdravný efekt?
Môže mať krik medzi rodičom a dieťaťom aj ozdravný efekt? Áno, krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vo vnútri, a vyčistí sa vzduch.
