Krista Bendová, vlastným menom Kristína Bendová, sa narodila 27. januára 1923 v Kráľovej Lehote a zomrela 27. januára 1988 v Bratislave. Bola významnou slovenskou poetkou, prozaičkou, novinárkou a dramatičkou, ktorá sa preslávila najmä svojimi dielami pre deti a mládež. Jej tvorba zanechala nezmazateľnú stopu v slovenskej literatúre a jej postavy dodnes oslovujú mladých čitateľov.
Pochádzala z rodiny železničného úradníka Oldřicha Bendu a Kristíny Bendovej, rodenej Čimborovej. Jej brat bol akademik Oldrich Benda. Vzdelanie získavala v Kráľovej Lehote, Kremnici a Nových Zámkoch. Následne navštevovala gymnázium v Banskej Bystrici, kde úspešne zložila maturitnú skúšku. Po maturite pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študovala slovenský a ruský jazyk. Súčasne sa venovala štúdiu na dramatickej akadémii v Bratislave, avšak zo zdravotných dôvodov toto štúdium v roku 1945 prerušila a už ho viac nedokončila. Po absolvovaní dlhodobého liečenia začala po roku 1948 pracovať vo vydavateľstve Pravda a neskôr vo Zväze slovenských spisovateľov.
Literárne začiatky Kristy Bendovej siahajú až do obdobia jej štúdií na strednej škole, kde obohacovala stránky školských časopisov predovšetkým svojimi veršami. Jej tvorba čerpala inšpiráciu z poézie Jána Smreka a Emila Boleslava Lukáča. Knižný debut Kristy Bendovej prišiel v roku 1948 so zbierkou ľúbostno-reflexívnej lyriky s názvom Listy milému. V tom istom roku vydala zbierku Milenec smútok, v ktorej reagovala na svoju životnú situáciu poznačenú vážnou chorobou. Svojou zbierkou Ruky, vydanou taktiež v roku 1948, prekonala skľúčenosť vierou v zmysluplnosť ľudského života.
Po schematickej zbierke Krajina šťastia z roku 1950 sa Bendová opäť vrátila k reflexii ľúbostného vzťahu medzi mužom a ženou. Avšak, jej najvýraznejší prínos do slovenskej literatúry spočíva v tvorbe pre deti. Najmä v 60. rokoch 20. storočia významne prispela k formovaniu modernej parodizačnej autorskej rozprávky a moderného humoristického žánru.
Jej smerovanie k modernému prejavu v literatúre pre deti bolo badateľné už v jej veršovanom debute pre predškolský vek, s názvom Čačky-hračky (1949), kde tradičný model riekanky ozvláštnila prítomnosťou detského hrdinu. Následné zbierky, ako Pioniersky pochod (1952) a Čo sa robí, čo sa stalo (1950), síce spočiatku prevládali ideologizujúce motívy, no v zbierke Bola raz jedna trieda (1956) už rozvíjala tematiku dobového typu dieťaťa s prvkami "veselej pedagogiky". Táto estetizácia didaktickej utilitárnosti pozitívne ovplyvnila vývoj poézie pre deti. V humoristickom trende pokračovala aj v zbierke Cirkus Hopsasa (1957).
V neskorších básnických dielach, ako napríklad Ako Jožko Pletko poplietol si všetko (1959) a Ako Jožko Pletko upratať chcel všetko (1959), využívala situačnú komiku na dosiahnutie humorného efektu. Pre deti predškolského veku sú určené básnické miniatúry Zázračné cvičky (1970) a Tryskom na ihrisko (1970).
Od polovice 50. rokov sa Krista Bendová začala venovať aj prozaickej tvorbe pre deti. Hoci jej prvé prozaické diela, ako zbierka moralít Nezábudky (1955) a kronikárska evokácia hľadania životnej orientácie mladej hrdinky v predmníchovskej republike Prvé kroky (1959), ešte nepresahovali úroveň dobových prác, práve v tejto oblasti dosiahla svoje najhodnotnejšie výsledky.
Jej najúspešnejším dielom, ktoré sa vyznačuje humoristickým charakterom, sú Opice z našej police (1967). Humor v tomto diele vychádza z hry založenej na detskom výmysle a prežívaní fikcie ako reality, čím získava univerzálnu adresnosť. K modernej podobe detskej beletristiky sa Bendová prepracovala aj prostredníctvom svojho autorského rozprávkového cyklu o Osmijankovi. Jeho popularitu výrazne podporila pôvodná rozhlasová podoba v podaní Ctibora Filčíka. Humoristické ladenie Osmijankových rozprávok je postavené na výmysle, pričom autorka zvýraznila parodicko-satirickú rovinu, ktorá karikuje konformizmus a stereotypnosť sveta dospelých. Tento kultový a generačný príbeh dodnes prináša deťom radosť prostredníctvom vtipu, humoru, nebojácnosti, dobrosrdečnosti a fantázie. Legendárne ilustrácie k Osmijankovým rozprávkam vytvorila Božena Plocháňová a typograficky ich spracoval Svetozár Mydlo.
Postava Osmijanka, ktorá sa zrodila z postupnej detskej kresby, sa objavila aj v animovanej autorskej rozprávke Dobrodružstvá Samka Klamka. Toto dielo predstavuje konfrontáciu naivného detského myslenia a konania so stereotypnosťou a fantazijnou vyprahnutosťou sveta dospelých. Týmto postupom Bendová posunula svoje diela od primárne detskej adresnosti k percepčnej adresnosti.
V neskoršej tvorbe sa Krista Bendová postupne preorientovala od fantazijných konfrontačných próz k prózam zo skutočnosti, ako sú napríklad Rozprávky z Dúbravky (1981), ktoré zobrazujú život na sídlisku.
Repertoár básnických a prozaických kníh Kristy Bendovej pre deti je naozaj rozsiahly. Medzi jej ďalšie významné diela patria tituly ako Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška, alebo Dobrodružstvá Samka Klamka.
Krista Bendová bola za svoj život ocenená viacerými vyznamenaniami. V roku 1949 získala Národnú cenu, v roku 1962 bola ocenená Československou cenou mieru a v roku 1969 získala vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. Svoje posledné dni trávila v Bratislave, kde zomrela presne v deň svojich 65. narodenín, 27. januára 1988.
Skutočnosť, že diela Kristy Bendovej naďalej oslovujú čitateľov, potvrdzujú ich opakované reedície. Na jej literárny odkaz nadväzuje aj nezisková organizácia Osmijanko, ktorá organizuje celoslovenskú čitateľskú súťaž Osmijankova literárna záhrada.
Životopis Kristy Bendovej.
| Narodenie | 27. január 1923, Kráľova Lehota, ČSR (dnešné Slovensko) |
| Úmrtie | 27. január 1988, Bratislava |
| Pseudonymy | Ján Kovaľ, Kristián Benko (spolu s Jánom Kostrom), Mária Hlavatá a i. |
| Povolanie | Poetka, prozaička, novinárka, dramatička |
| Manžel | Ján Kostra |
Vzhľadom na jej kritické názory na vtedajšiu moc, po určitom období nemohla publikovať pod vlastným menom a vydavatelia jej zatvárali dvere. Napriek tomu Krista Bendová neprestala písať. Svoje práce preto uverejňovala pod pseudonymami ako Mária Hlavatá, Ján Kovaľ či Kristián Benko. Písala najmä v noci a pri práci s písacím strojom veľa fajčila. Tieto okolnosti svedčia o jej nezdolnej vôli tvoriť.
