Mentálne postihnutie (MP) je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. V minulosti sa používali rôzne pojmy, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na mentálne postihnutie u detí, vrátane jeho príčin, prejavov a možností podpory.
Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektuálna schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ).
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatió" (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.
Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami sa myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie. AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu. Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržovať a podporovať seba ako nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života.
Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi. Táto porucha sa zvyčajne diagnostikuje ešte v detstve a má rôzne príčiny, vrátane genetických faktorov, komplikácií počas tehotenstva a pôrodu, infekcií alebo traumatických udalostí. Každý jedinec s intelektuálnou poruchou je jedinečný a rozsah jeho schopností a potrieb je veľmi rôznorodý.
Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Práve včasné rozpoznanie a správna intervencia môžu výrazne zlepšiť kvalitu života dieťaťa a jeho rodiny. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na mentálne postihnutie u detí, jeho príznaky, prejavy a možnosti pomoci.
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.
Mentálne postihnutie je vrodený stav vyznačujúci sa obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. To znamená, že nedošlo k úplnému rozvoju intelektových schopností človeka. Poznávacie, pohybové, rečové a sociálne zručnosti sú oproti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy v prispôsobovaní sa nárokom bežného života. Majú obmedzenú schopnosťou orientovať sa v životných situáciách, zníženú sociálnu prispôsobivosť a obmedzené možnosťami vzdelávania a zamestnávania.
Ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú podporu. Termín podpora môžeme rozšíriť aj o termín ochrana, pretože ľudia s intelektovým hendikepom nedokážu rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu sa vyskytnúť v rôznych obdobiach vývinu dieťaťa. Majú rôznorodý pôvod, ale vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Môže sa stať, že mechanickým poškodením hlavy alebo niektorými chorobami dochádza k poklesu už dosiahnutej mentálnej úrovne. Poškodenie mozgu zapríčiňuje jeho abnormálny vývin spolu s centrálnou nervovou sústavou. Vplyv na poškodenie môžu mať rôzne faktory, ktoré sa môžu navzájom kombinovať. Niekedy však ich príčinu vzniku nevieme definovať. Na jednotlivca môžu pôsobiť v rôznych etapách jeho vývinu, pričom môžu spôsobiť kombinované aj viacnásobné postihnutie.
Teratogénne vplyvy v prenatálnom období
Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Nadmerné užívanie alkoholu, alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva, tiež môže spôsobiť postihnutie.
Vrodené faktory
Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
Postnatálne poškodenie mozgu
Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Organické alebo mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíku, tiež môžu spôsobiť poškodenie počas pôrodu.
Sociálne podmienená mentálna retardácia
Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.
Stupne mentálnej retardácie
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.
Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. MKCH-10.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
Predstavuje najľahší stupeň mentálnej retardácie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.
Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývinu. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)
Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy.
Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20)
Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti.
Môžete byť zaskočený a prekvapený spontánnosťou, otvorenosťou a citovými prejavmi jedincov s touto diagnózou. Na druhej strane sa presvedčíte o ich bezbrannosti a úprimnosti.
Uvedené správanie sa prejavuje napríklad u väčšiny osôb s Downovým syndrómom. Toto ochorenie je často sprevádzané množstvom zdravotných ťažkostí - ochorenie srdca riešené v útlom veku operáciami, obezita a s ňou spojené komplikácie. Poruchy činnosti štítnej žľazy, nejasná až nezrozumiteľná reč. Títo ľudia sa rýchlo rozplačú a bezprostredne na to prechádzajú k smiechu. Treba si uvedomovať, že sú síce mentálne na inej úrovni ako zdraví ľudia, ale rozhodne nie sú hlúpi. Tiež vedia byť priateľskí, ale aj škodoradostní, žalovanie na iných je veľmi časté, vedome dokážu hovoriť nepravdu.
Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie. Môže to spôsobiť oneskorenú reakciu, pomalšie odpovede. Mali by ste byť trpezlivý, nezvyšovať hlas, neurážať, aj keď je komunikácia náročná. Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osobe s hendikepom, používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.
Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie. Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmovým činnostiam. Nájdete medzi nimi tiež hudobné, výtvarné a športové talenty, ktorých výkony sú niekedy až prekvapivo porovnateľné s výkonmi nadaných nepostihnutých jedincov.
Ľudia s mentálnym postihnutím majú tiež potrebu byť užitočnými a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú.
Ľudia so stredným a ťažkým mentálnym postihnutím nie sú schopní samostatne žiť. Väčšina je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Z uvedených dôvodov a pri absencii rodičov, alebo príbuzných schopných postarať sa o nich, prežívajú svoj život v domovoch sociálnych služieb. Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa.
Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov. Žijú vo svojom svete, nepoznajú priateľstvo, spoluprácu s inými ľuďmi. Ak sú v zariadení, cítia sa dobre vtedy, ak majú svoj malý, ale pre nich známy priestor. Sú chránení pred stresom vonkajšieho sveta, nebezpečenstvom spôsobeným ich vlastným konaním alebo zneužitím inými ľuďmi. Len odborník dokáže urobiť klienta spokojným a šťastným vo svojom malom svete, nepochopiteľnom pre väčšinu ostatných ľudí.
Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím
Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím prebieha podľa špeciálnych vzdelávacích programov, ktoré sú prispôsobené ich individuálnym potrebám a schopnostiam.
- Vzdelávanie podľa Variant A: vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- Vzdelávanie podľa Variant B: vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
- Vzdelávanie podľa Variant C: vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.
- Špeciálne odborné učilište: poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
- Praktická škola: poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.
Pomoc a terapia
Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.
Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.
Psychoterapia
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.
Farmakoterapia
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Iné terapie
Existuje široké spektrum terapií, ktoré pomáhajú autizmom v dennom režime. Neexistuje univerzálny zoznam terapií, ktoré by mali rodičia s PAS absolvovať.
Život s mentálnym postihnutím
Život s mentálne znevýhodneným dieťaťom, príbuzným alebo blízkym človekom nie je jednoduchý. Ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka prežijete s ním veľa radosti. Je to predsa človek, ktorý si svoj stav nezapríčinil sám. Má svoje potreby, vie sa tešiť, cíti bolesť. Iný je len tým, že jeho prejav je odlišný od ostatných.
Ľudia so zdravotným hendikepom tvoria veľkú skupinu spoluobčanov. Mentálne postihnutie a mentálna retardácia sa dotýkajú biologickej, psychickej aj sociálnej sféry ľudského bytia. Mentálnym postihnutím alebo mentálnou retardáciou môžeme nazvať trvalé zníženie intelektuálnych schopností, vznikajúce následkom biologického poškodenia mozgu. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav.
Trvalé poškodenie mozgu alebo vrodené anomálie spôsobujú človeku s hendikepom obmedzenia v každom smere bez zlepšenia. Terapiou ho dokážete naučiť užitočným návykom, čo neznamená zvýšenie intelektuálnych schopností, ale uľahčia týmto ľuďom adaptovanie sa do spoločnosti.
Aj ľudia s mentálnym postihnutím majú právo žiť normálnym životom v rámci svojich možností a schopností. Majú právo na uspokojovanie svojich potrieb, na lásku, pozornosť, na možnosť vzdelávania. Umožňuje im to rozvíjať ich schopnosti a zručnosti a tým zvyšovať kvalitu života.
Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon, vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik, úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času.
Mnoho rodičov týchto detí má tendencie byť benevolentnejší pri ich výchove, správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.
Ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií majú uzatvorené pracovné zmluvy ako upratovačka, recepčný a podobne na polovičný pracovný úväzok. Sú zároveň aj poberateľmi invalidných dôchodkov z dôvodu mentálneho postihnutia. Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu si povinností a uvedomení si, že život nie je o chcení a nechcení, že keď sa im nechce tak nepôjdu, ale aj o povinnostiach. Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov. Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako my ostatní.
Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne. Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručnosti vyrábaním drobných predmetov. Určite ste sa stretli s výrobkami z chránených dielní na vianočných trhoch, v stánkoch pri rôznych kultúrnych podujatiach.
Mentálne postihnuté dieťa sa môže narodiť hocikomu a takisto každý zdravý človek môže neskôr ochorieť, utrpieť úraz a môže sa mu zhoršiť jeho rozumová úroveň. Veľký vplyv na človeka má zhoršovanie životného prostredia, uponáhľaná doba, stres.
Sociálna podpora a začlenenie
Rodičom dieťaťa s mentálnym postihnutím by mal sociálny systém pomáhať už od narodenia dieťaťa. Dôležité je včasné poskytovanie sociálneho poradenstva, ktorého základným cieľom je umožniť rodine lepšiu orientáciu vo svojej zložitej situácii. V prvom rade sa sociálny pracovník zameriava na zistenie nepriaznivej situácie v rodine dieťaťa so znevýhodnením a na poskytnutie potrebných informácií o rôznych možnostiach ako ich situáciu riešiť. Pomáha rodine zvládať neprimerané reakcie okolia, s ktorými sa môžu stretnúť, pripravuje ich na predsudky a buduje v nich pozitívne sebahodnotenie.
V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší, považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú.
Až v posledných 10-20 rokov stretávame ľudí s mentálnym postihnutím aj v bežnom živote. Priznajme si, že ak stretneme takéhoto človeka, alebo skupinu ľudí, odvraciame zrak a cítime sa nepríjemne. Ale ak vidíme človeka s telesným hendikepom, máme tendencie mu pomôcť.
Všetci ľudia na svete, bez rozdielu zdravotného stavu, národnosti, farby pleti a prostredia, musia mať zabezpečené základné materiálne podmienky potrebné na prežitie. Každý potrebuje jesť, piť, bývať.
Dosiahnutie najvyššej možnej miery samostatnosti osoby s hendikepom a úspešná integrácia do spoločnosti je základom nielen jeho spokojnosti ale aj ostatných členov rodiny.
Pre ochranu občanov so stredným a ťažkým mentálnym poškodením je často nutné zbaviť ich spôsobilosti na právne úkony a súdom ustanovený poručník (príbuzný, riaditeľ zariadenia) rozhoduje a preberá zodpovednosť za ich konanie.
Keď sa v rodine objaví dieťa s postihnutím, je to neobyčajne ťažká skúsenosť, ktorá vyburcuje a často preorganizuje život všetkých jej členov. V podobnej situácii sa ocitnú aj rodičia, ktorých zdravé dieťa sa zraní a následkom úrazu je postihnutie. Informácia o tom, že dieťa nie je zdravé je pre rodičov tragická - počiatočná nedôvera prechádza do negácie. Rodičia si myslia, že predsa nie možné aby ich dieťa bolo choré. Objavia sa rôzne emócie, napr. bezradnosť a bezmocnosť, akú často cítia rodičia, sa stáva taká ťažká, že ju nevládzu uniesť a pritlačení svojimi emóciami rodičia často podliehajú depresii. Rodičia často zúfalo hľadajú východisko zo situácie, vtedy sa objavujú myšlienky rôzneho druhu na základe obranných mechanizmov. Rodičia hľadajú vinníkov za postihnutie ich dieťaťa, čo im umožní striasť zo seba pocit viny, často odmietajú myšlienku na to, že dieťa je postihnuté. Tento čas je etapou hľadania riešení, trochu chaotický, často vedie k hypnotizérom, bioenergoterapeutom a bylinkárom. Je to pozitívna etapa, kedy rodičia začnú pracovať so svojím dieťaťom na zlepšení svojho života. V tejto etape sa rodičia učia, ako tráviť čas so svojím dieťaťom. Taktiež zistia, že dieťa im dáva bezvýhradnú lásku, a to ich robí šťastnými. Prechod medzi jednotlivými etapami nie je jasne vyznačený, ich hranice sú voľné. Pre postihnuté dieťa treba veľa obetovať, často zanechať svoje potreby, doterajší život. Veľmi záleží od stupňa postihnutia, od toho, či dieťa vyžaduje stálu opateru, v akom stupni je, či je to fyzické alebo psychické postihnutie. Opatera o choré dieťa je výzvou, ktorej sa treba každý deň postaviť. Postihnutie vzbudzuje strach, hanbu, rozpačitosť.
UPOZORNENIE - je dôležité, aby sme sa nesústredili na postihnutie dieťaťa, ale na to, aký má potenciál. Dokonca najviac postihnuté deti, s ktorými sa systematicky pracuje, robia pokroky. Tieto drobné kroky potešia a motivujú k ďalšej práci. Postihnuté dieťa okrem všetkých každodenných výziev, aké stavia pred neho rodina, môže byť zdrojom obrovskej radosti a zadosťučinenia. Takého dieťa sa učí pokore, trpezlivosti a citlivosti, empatii a oddanosti.
Potrebujete čas pre seba, aj keď si ho nedoprajete. Ak potrebujete psychologickú či právnu pomoc, pomoc v opatere alebo akúkoľvek inú pomoc - nezabudnite, že sú organizácie, ktoré existujú na to, aby vám pomohli. Ste silnejší/silnejšia ako vaše dieťa - nevyužívajte svoju silu proti nemu, ale pre jeho úžitok. Ak máte ďalšie, zdravé deti, nezabudnite, že aj pre ne je vaša situácia ťažká. Zdraví súrodenci chorého dieťaťa tiež potrebujú pozornosť, lásku, starostlivosť. Nie ste sám/sama - existuje veľa spoločenstiev rodičov postihnutých detí a množstvo internetových fór, na ktorých sa ľudia delia so svojimi podobnými životnými situáciami a so svojimi skúsenosťami. Vaše dieťa vás bezhranične miluje - nezabudnite, že jemu je k šťastiu potrebné vaše prijatie, prítomnosť, vaše teplo a pocit bezpečia.
tags: #mam #retardovane #dieta