V konaniach týkajúcich sa maloletých detí je kľúčové, aby bol ich názor vypočutý. Toto právo dieťaťa bolo potvrdené aj najvyšším súdom ČR, ktorý skonštatoval, že dieťa má jednoznačne právo byť vypočuté, pretože ak sa predmetná vec týka dieťaťa, je dôležité, aby na vec povedalo svoj názor a spôsob, akým ju vníma. Toto právo je však podmienené psychickou vyspelosťou dieťaťa, čo je na uvážení súdu a tiež predmetu sporu.
Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že dieťa má právo byť vypočuté v každom konaní, ktoré sa ho týka. To ešte neznamená, že dieťa musí byť bezpodmienečne v každom takomto konaní vypočuté, najmä v procesnej situácii, keď pre absenciu iných právne významných skutočností by takýto postup či dlhšie dokazovanie bolo zjavne nadbytočné a neúčelné. Tak to môže byť napríklad v procesnej situácii, keď súd dospeje k záveru, že v ním posudzovanej veci podmienky na pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (ide o pozbavenie výkonu rodičovských práv) rodiča k maloletému dieťaťu nie sú preukázané.
Vek dieťaťa a jeho vypočutie na súde
Podľa našich skúseností súdy vypočúvajú deti priamo na súde od 12 rokov veku. Nie je však vylúčené, že by vypočuli aj dieťa v nižšom veku. Doteraz vo svojej praxi som sa stretla s vypočutím dieťaťa priamo na súde vo veku 8 rokov, čo sa mi však nezdalo vhodné. Často však výsluch vykoná detský psychológ, nie však na súde.
Právo styku rodiča s dieťaťom
Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránené článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb.
Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené stýkať sa alebo len tak zriedka, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov a má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča.
Právo stretávania sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Pri úprave styku by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a úprava stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v normálnom rozsahu t. j. Ak je oprávnený schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný.
Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil.
V prípade, ak má súd za preukázané, že príčinou odmietania je správanie preferenčného rodiča, potom by súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o následkoch jeho pôsobenia na dieťa a ďalšie právne prostriedky, ktoré môže použiť, aby zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. Súd prvého stupňa správne rozhodol o potrebe zmeniť predchádzajúcu úpravu styku otca s mal. a správne určil aj rozsah styku zodpovedajúci súčasným potrebám maloletej a jej otca, ktorý v prípade ponechania styku v doterajšej podobe by bol znevýhodňovaný a obmedzovaný v realizácii rodičovských práv a maloletá by bola obmedzovaná v rozpore s jej záujmom pri rozvíjaní a prehlbovaní svojich väzieb k otcovi.
Rodičovské práva a povinnosti v EÚ
V zásade každému rodičovi dieťaťa (bez ohľadu na to, či sú rodičia rozvedení alebo manželia, či žijú spolu ako druh a družka, alebo spolu nežijú), patria zo zákona rodičovské práva a povinnosti. K nim patrí aj právo byť informovaný o svojom dieťati. Rodiča je možné rodičovských práv pozbaviť alebo obmedziť len na základe rozhodnutia súdu. To, že rozsudkom o rozvode a úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (prípadne neodkladným opatrením) bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov ešte neznamená, že druhý rodič stratil svoje rodičovské práva.
Všetky členské štáty EÚ sa však uznáva, že deti majú právo na osobný vzťah a priamy styk s obidvoma rodičmi, a to aj vtedy, keď žijú v rôznych krajinách. Rozvod manželov ich nezbavuje ich rodičovských práv a povinností voči ich maloletým deťom. Aj napriek rozvodu manželstva stále platí, že „rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Právo otca na informácie o dieťati
Vo všeobecnosti otec má právo na informácie o dieťati. Pokiaľ má zákaz styku s dieťaťom, určite to bolo rozhodnuté z vážnych dôvodov. V prípade, ak sa mu zas nepodarí s ním spojiť, má páky, ako napríklad zavolať na sociálku, aby dieťa skontrolovali. Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby, ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa upraví rodičovské práva a povinnosti.
Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom.
Zmena súdnych rozhodnutí a výkon práva
Každé súdne rozhodnutie týkajúce sa maloletých detí je možné zmeniť, ak dôjde k zmene pomerov. Súd vždy vychádza zo skutkového stavu zisteného v čase rozhodovania. Ak by napríklad dotyčná osoba sa začala liečiť a zmenila svoj životný štýl, súd by jej mohol umožniť styk s dieťaťom. V prvom rade by však musela preukázať, že sa polepšila a možný styk s dieťaťom nebude ohrozovať jeho zdravý vývoj.
Súdy v rámci správy avizovali, že sa snažia využiť všetky dostupné prostriedky na to, aby riadne zistili dôvody nerešpektovania súdneho rozhodnutia, pričom ako motív avizovali závažnosť zásahu výkonu rozhodnutia do práv dieťaťa a samotných rodičov, ako povinných. Najčastejší dostupný prostriedok na dosiahnutie dobrovoľného podrobenia sa rozhodnutiu je predvolanie povinného na tzv. informatívne pojednávanie (výsluch). Tzv. informatívne pojednávanie (výsluch) hodnotili súdy pozitívne preto, že im umožňuje pôsobiť zmierlivo na účastníkov, prípadne ich konfrontovať s tým, čo uviedli do písomných podaní.
Súdy uviedli, že vo viacerých prípadoch pomohlo tzv. informatívne pojednávanie k tomu, že sa odstránili „malicherné“ spory medzi rodičmi dieťaťa a konanie sa zastavilo stiahnutím návrhu na výkon, alebo došlo k vyjasneniu rozdielnych pohľadov rodičov na „porušovanie“ rozhodnutia. Súdy pozitívne hodnotili i súčinnosť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Súdy ďalej pozitívne vnímali aj skutočnosť, že vyhláška z roku 2016 vniesla viac právnej istoty vo vzťahu k ich povinnosti zisťovať, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu. Súdy avizovali, že vyhláška v pozitívnom zmysle koriguje doterajšiu nejednotnú prax súdov v záujme princípu spravodlivosti konania a dosiahnutia najlepšieho záujmu dieťaťa. Najmä došlo ku korekcii doterajšej praxe niektorých súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky, t. j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný alebo dieťa nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie.
Striedavá starostlivosť alebo výlučná starostlivosť o dieťa po rozvode/rozchode
Za nástroj represie sa považuje výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti, ktorá sa vysielala bezprostredne po podaní návrhu a ktorá prezumuje zavinené konanie t. j. nerešpektovanie titulu. Súdy sa už neuspokojujú s tvrdeniami oprávneného, že povinný sa nepodrobuje rozhodnutiu. Súdy už nevyžadujú od povinného rodiča „drakonické“ plnenie povinnosti najmä vtedy, ak plnenie povinnosti sa vymyká sfére vplyvu povinného. Súdy v zmysle vyhlášky sledujú a riadne zisťujú, či prípadne dôvody nepodrobenia sa reálne existujú, a ak existujú, či ich náhodou nezapríčiňuje práve oprávnený rodič alebo samotné dieťa.
V súvislosti s povinnosťou súdov zisťovať, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, niektoré súdy opätovne prízvukovali aj princípy vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa judikatúry platí, že treba mať na zreteli situáciu, ak rodič, s ktorým dieťa žije, druhému rodičovi v styku s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa vyslovene styk odmieta. Osobitne významným je tento aspekt v prípadoch, ak je odmietanie rodiča dieťaťom zapríčinené správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nechoval vo vzťahu k dieťaťu vždy vhodne a empaticky.
Spravodlivé prístupy k deťom sú dôležité a osvietené súdne rozhodnutia treba zviditeľňovať. Napriek tomu, že istá skupina úradníkov vytvára systémové tlaky na tendenčné rozhodovanie o deťoch, krok za krokom sa objavujú rozsudky, ktoré prinášajú nádej, že justícia sa mení k lepšiemu. V tomto kontexte chválime Krajský súd v Košiciach a senát v zložení: JUDr. Diana Solčányová (predsedníčka), JUDr. Marianna Hrabovecká, JUDr. Ludvika Bodnárová za rozsudok č. k. 8CoP 183/2015-260 z 30. septembra 2015, a najmä za odôvodnenie, v ktorom nájdete všetky princípy spravodlivého súdneho konania. Spravodlivého voči deťom. Tento rozsudok potvrdil aj Ústavný súd SR dňa 7. júla 2016 v konaní I. ÚS 422/2016-14.
Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor
Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 36/2005 o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Podľa § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne.
Štátne orgány v Slovenskej republike by mali nabádať dieťa, aby formulovalo svoj slobodný názor, a mali by zabezpečiť prostredie, ktoré umožní dieťaťu využiť jeho právo byť vypočuté. Podmienku veku a vyspelosti je možné posúdiť až potom, keď je jednotlivé dieťa vypočuté. Štátne orgány v Slovenskej republike by nemali ignorovať právo dieťaťa povedať svoj slobodný názor a mali by vydávať rozhodnutia až po tom, že si vypočuli slobodný názor dieťaťa predtým, než vydajú akékoľvek rozhodnutie vo veci, ktorá sa týka dieťaťa.
Osvietené rozhodnutia treba zviditeľňovať, aby sa vytvárala atmosféra spravodlivého prístupu k deťom. Napriek tomu, že istá skupina úradníkov vytvára systémové tlaky na tendenčné rozhodovanie o deťoch, krok za krokom sa objavujú rozsudky, ktoré prinášajú nádej, že justícia sa mení k lepšiemu.