Nahnevané malé dieťa: Ako zvládnuť detské záchvaty hnevu a obdobie vzdoru

Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie sú ničím príjemným, no sú prirodzenou súčasťou vývoja. Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich prosto prečkať. Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to. Čo je frustrujúce, pretože úmysel je dobrý. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať. Pripravili sme niekoľko pomôcok, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod. Minimálne vás môžu inšpirovať, ako zmeniť postoj, vydýchnuť, nadýchnuť sa a ísť ďalej. Stačí sa obrniť trpezlivosťou - a to chce cvik.

Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“

Podľa výskumov si 56% rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť. Podľa vedcov a vedkýň sa pritom táto schopnosť vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. To je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu. Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob - nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek.

Príčiny detských záchvatov hnevu

Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti. Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv. Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách.

Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.

Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.

Ako reagovať na detský hnev

Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problomu, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.

Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou. Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.

Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne? Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.

Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom. Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.

Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti. Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.

Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu. Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu. Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.

Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi. Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.

Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti. Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.

Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú. Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.

Mladí potrebujú aj dobrodružstvo a hrdinstvo. Práve ich nedostatok môže byť za nepríjemnými prejavmi - lebo ak sa nedokážem prezentovať inak, robím to negatívne. Jedna z dobrých prevencií je umožniť deťom byť hrdinom, ale pozitívnym.

Keď je človek zahltený emóciou, aktivuje sa stresová reakcia. Mozog prechádza do režimu prežitia (boj, útek alebo zamrznutie). V tej chvíli nepomáhajú rady. Nepomáha logika. Nepomáha veta „upokoj sa“. Pomáha regulácia. A regulácia vždy prichádza cez vzťah. „Vidím, že je to pre teba ťažké.“ „Je v poriadku cítiť sa nahnevane.“ „Zostanem s tebou.“ Tieto vety neriešia problém. Ale vytvárajú bezpečie. A bezpečie je podmienkou zmeny. Dieťa, ktoré sa cíti prijaté aj vo svojej emócii, sa učí regulovať sa zvnútra. Nie zo strachu, ale z dôvery.

Čistá chemická reakcia hnevu v tele trvá presne 90 sekúnd. Od momentu, kedy vás niečo vytočí, až po vyplavenie hormónov z krvi, neubehnú ani dve minúty. Dlho sa verilo, že hnev treba „vytĺcť“ alebo vykričať (katarzia). Moderná psychológia však varuje: agresívne ventilovanie hnevu (napr. búchanie do vankúša) v skutočnosti trénuje váš mozog na agresívnu reakciu. Skenovanie mozgu ukázalo, že akonáhle nahlas (alebo na papier) pomenujete svoju emóciu (napr. „cítim sa preťažený a bezmocný“), aktivita v amygdale (centrum strachu) klesne a aktivuje sa prefrontálny kortex (centrum rozumu).

Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý. Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá. Pomôžem si citátom od kolegu, ktorý na jednej diskusii vysvetľoval, že rodičia vlastne stále balansujú medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu. Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované. Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. To si nemyslím. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať. Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.

V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.

Ak sa cíti vylúčený, napríklad pri šikane, a vidí príležitosť prijatia v extrémistickej či zradikalizovanej skupine, má tendenciu zmeniť názory, len aby ho prijali? Deje sa to často. Dospievajúci veľmi potrebujú niekam patriť, byť prijatí, oceňovaní, v partii. Najlepšia prevencia je vytvárať zdravé partie, v ktorých sú deti prijaté a motivované. Napríklad záujmové, športové, umelecké. A veľmi pekný nástroj pri práci s dospievajúcimi je zážitková pedagogika. Pracuje s dobrodružstvom a prekračovaním hraníc, ale konštruktívnym a sociálnym spôsobom.

To je niečo, čo sa z nášho kontextu trochu vytráca. Mladí potrebujú aj dobrodružstvo a hrdinstvo. Práve ich nedostatok môže byť za nepríjemnými prejavmi - lebo ak sa nedokážem prezentovať inak, robím to negatívne. Jedna z dobrých prevencií je umožniť deťom byť hrdinom, ale pozitívnym. A dôležité je aj kultivovanie vzťahu dospelých k dospievajúcim. Dospievajúci sú pre dospelých nároční, a preto je neraz všeobecný pohľad na mládež negatívny. Mladí to cítia. Malo by sa teda pracovať aj s generačným prijatím, aby sa mladí cítili dobre v rodinách, kolektívoch alebo v rovesníckom prostredí - je to jedna z najlepších prevencií.

Dieťa do 12 či 13 rokov môže hrdinstvo zažívať pri rôznych hrách, príbehoch. Vynikajúce sú klasické rozprávky, báje a mýty, ktoré predkladajú obrazy hrdinov, zápasiacich s nepriazňou osudu aj sami so sebou. Dieťa sa s nimi môže identifikovať pri čítaní, počúvaní, hrať sa na nich, kresliť ich a podobne. Získava tak konkrétny vzor, mravný ideál, ktorý môže nasledovať bez zbytočného moralizovania, ktoré dušu skôr zaťaží. A tiež získava dôveru, že dobro zvíťazí nad zlom. Dobrú prácu v tomto smere robia aj aktivity tipu skauting, lovenie bobríkov, dobrodružné tábory a podobne.

V období od 14 do 20 rokov patrí k nosným duševným potrebám človeka zažívať zdravé výzvy, prekonávať sa a môcť zdravo rebelovať. Mladý človek začína samostatnejšie vnímať svoje okolie. Chce ho meniť a byť zdravým idealistom. Super je, keď stretáva vzory mimo svojej rodiny, ktoré ho niečím oslovia. Napríklad dobrovoľníctvo ponúka možnosť meniť svet k lepšiemu. Skvelým nástrojom je spomínaná zážitková pedagogika, ktorá má v Česku aj na Slovensku bohatú tradíciu nadväzujúcu na dielo Jaroslava Foglara. Umožňuje deťom zažiť konštruktívne dobrodružstvá, prekonávanie samého seba a zároveň spoznávať nových ľudí - a aj seba v interakcii s nimi. Ponúka aktivity v prírode, prepracované táborové hry, ktoré dospelí poznajú z teambuildingov.

Tieto hry mladých dokážu vtiahnuť a hravým spôsobom im prinášajú cenné podnety osobnostného rozvoja. A tiež partiu a pocit, že niekam patria. Na Slovensku poznám organizácie ako Plusko, Štúdio Zážitku, Strom Života, v Česku je najznámejšou Prázdninová škola Lipnice, ale je ich mnoho, ktoré robia v tomto smere dobrú robotu. Myslím, že by stálo za to zavádzať túto metodiku aj do škôl.

Deti sú a vždy budú ľuďmi, od ktorých deti chcú očakávajú povzbudenie a pochopenie. Potrebujú len vhodné podmienky na to, aby sa otvorili. V najťažších časoch sa niektorí rodičia domnievajú, že len odborník môže pomôcť ich dieťaťu. Ale najčastejšie deti túžia hlavne po tom, aby ich rodičia trochu usmernili a aby neustále hľadali spôsob, ako by sa mohli dostať do ich vnútra. Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú. Na toto sú citlivé hlavne staršie deti. Ony veľmi dobre vedia, kedy ich rodičia počúvajú len na pol ucha alebo len zo slušnosti. Ony však túžia po skutočnej komunikácii, pri ktorej rodičia aktívne vnímajú každé ich slovo. Sústredená pozornosť, očný kontakt a premyslené reakcie dávajú dieťaťu signál, že vám môže veriť a môže sa pred vami otvoriť.

Hlavne deti v puberte sa často tvária tak, že rodičov nechcú ani vidieť, ale opak je pravdou. Prvoradou požiadavkou takmer všetkých detí a tínedžerov je, aby rodičia trávili čo najviac času počúvaním toho, čo sa s nimi deje. V prvom momente netúžia po vašich radách, tie ich v prvých minútach dialógu skôr blokujú. Túžia po tom, aby ste boli aktívnymi poslucháčmi. Keď rodičia počúvajú dieťa, preukazujú mu tým, že im záleží na tom, čo si myslí. To, že počúvate skutočne, dokážete tým, že prestanete robiť to, čo práve robíte a venujete sa len dieťaťu. Prejavte nadšenie z toho, o čom diskutujete, a to aj vtedy, keď vás téma až tak veľmi nezaujíma. Ak nemôžete odložiť to, čo robíte, oznámte to svojmu dieťaťu a určite sa k rozhovoru vráťte neskôr, keď mu budete môcť venovať plnú pozornosť. Uľahčite dieťaťu, aby sa vám mohlo zveriť s čímkoľvek. Rodičia to môžu robiť tak, že dieťa vždy vypočujú bez toho, aby ho súdili alebo nejak hodnotili, čo je obzvlášť dôležité počas dospievania. Snažte sa viac počúvať, ako rozprávať a tiež sa nesnažte hneď poskytovať rady. Vyhnite sa tiež unáhlenej kritike. Ak deti cítia, že máte tendenciu ich odsudzovať, môžu hľadať rovesníka, ktorému sa budú radšej zdôverovať ako vám. Samozrejme, deti potrebujú vaše rady a usmerňovanie, no najlepšie je byť najprv skvelým poslucháčom a až po určitej dobe poskytovať rady, čo ďalej v živote robiť. Pri takomto rozprávaní si deti samy triedia svoje pocity. Nahlas premýšľajú a hľadajú vlastné riešenia. Keď im venujete pár minút, môže to mať pre ne obrovský význam. Snažte sa predovšetkým formovať silné puto medzi vami a dieťaťom. To je najdôležitejšie. Keď už existuje, dieťa si každú vašu radu s nadšením vypočuje a často ju aj uplatní.

Deti v puberte túžia po samostatnosti a často chcú riešiť problémové situácie samy. Je to súčasť rozvoja zdravej nezávislosti a množstvo pomoci, ktorú dieťa potrebuje, sa môže časom vyvíjať. Aby rodičia našli to najsprávnejšie množstvo, môžu dieťaťu skúsiť ponúknuť niekoľko možností.

Keďže deti nadmieru milujú svojich rodičov, môže byť pre ne veľmi ťažké zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostali a zároveň uniesť ešte aj obviňovanie zo strany rodičov.

Nervový systém vášho dieťaťa je prepojený s vaším, takže ak budete predstierať, že sa nič nedeje, dieťa môže pociťovať úzkosť, pretože cíti, že sa niečo deje a vy reagujete neadekvátnym spôsobom. Dieťa sa cíti zmätené, čo môže spôsobiť, že stratí dôveru vo svoje inštinkty. Deťom a tínedžerom pomáha, keď vedia, že aj dospelí majú ťažké časy a že zlé pocity sú súčasťou života. Je správne, keď presne vedia, že rodičia môžu byť smutní, ba dokonca nahnevaní kvôli deťom.

Ak cítite, že je vaše dieťa na niečo nahnevané, ale nič nehovorí, to neznamená, že netúži po tom, aby ste sa nevzdávali a naďalej hľadali spôsob, ktorý by vás spojil. Dieťa čaká, že nájdete nejakú cestu či slová. Môžete napríklad povedať niečo ako: „Chápem ťa, že sa so mnou práve teraz nechceš rozprávať. Možno je to spôsobené tým, že v minulosti som ti rýchlo ponúkol riešenia, a tak mi možno nedôveruješ. Myslím, že to, čo by si mohol teraz potrebovať, je to, aby som ťa počúval a snažil sa pochopiť tvoj uhol pohľadu." Možno to v tejto konkrétnej situácii opäť nevyjde, ale o mesiac to môže byť už ináč.

Deti sa často obviňujú, aj keď sa tvária, že ich vlastné správanie nezaujíma. Môžu sa dokonca obávať, že sú „zlé deti“, ak sa im nedarí splniť všetky očakávania v škole alebo doma. Keď rodičia stále vidia to dobré vo svojich deťoch a neustále o tom hovoria, deti si s väčšou pravdepodobnosťou zapamätajú o sebe dobré veci. Rozvíjajú tiež schopnosť prijať zdravú zodpovednosť alebo v prípade potreby dokážu urobiť nápravu. Nie vždy je možné prísť na to, čo vaše dieťa rozčuľuje. Ale záujem o svet dieťaťa, aktívne počúvanie či úprimná komunikácia vám v tom môžu pomôcť.

Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že nám naše dieťatko telesne ublíži. Možno nás hryzie, možno štípe, škriabe, trhá nám vlasy, či nás udrie. Vtedy môžeme mať rôzne pocity: zľakneme sa, nahneváme sa, čo si dovoľuje, ostaneme prekvapení, bezradní alebo šokovaní. Bábätká a deti do troch rokov nám ublížia z rôznych dôvodov. 1. príliš unavené, nevyspaté; 2. prestimulované; 3. málo stimulované; 4. choré alebo ho niečo bolí; 5. plné nadbytočnej energie, ktorú nemalo kde uvoľniť počas dňa pohybom; 6. dostatočne schopné a rozvinuté, aby stresovú situáciu riešilo inak ako fyzicky; 7. preťažené a vystresované z nejakej veľkej zmeny alebo viacero zmien v jeho živote; 8. frustrované, vystrašené, bezmocné a bezradné; 9. nahnevané, lebo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme; 10. práve v období vzdoru, keď porušuje pravidlá, aby zistilo, nakoľko sú pravidlá konzistentné a my dôslední a spoľahliví.

Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo. Významným krokom je aj povedať niečo o motivácii dieťaťa k danému správaniu. Túto dôležitú rodičovskú zručnosť rozvíjame aj na kurze filiálnej terapie. Keď máme malé bábätká, ktoré ešte nedokážu slovami vyjadriť, čo potrebujú, tak ich usmerňujeme neverbálne. Keď nám ublížili, zabránime im, aby v tom pokračovali. Hovoríme s nimi jasne a veľmi stručne. Používame výrazy a citoslovce, ktoré poznajú. Svoju mimiku a gestikuláciu prispôsobíme danej situácii. Máme mať na mysli aj to, že bábätká ešte nevedia dostatočne ovládať svoje pohyby a intenzitu pohybov, takže niekedy ublížia práve z tohto dôvodu. Nemáme ich preto trestať. Keď máme ročné a staršie deti, tak ich učíme, ako inak vyjadriť svoje pocity a potreby. Môžeme im navrhnúť, aby nabudúce búchali radšej do koberca alebo vankúšov, aby kopali skôr do plyšových hračiek, aby kričali, že im niečo vadí, aby roztrhali papier alebo krabice, keď chcú niečo ničiť. Nezabúdajme, že svojím deťom ideme vzorom a sme príkladom aj v tom, ako uvoľňujeme vlastné pocity.

Deti, ktoré sa práve osamostatňujú, chcú si presadiť svoj názor a potreby, stávajú sa nezávislými od rodičov, môžu byť aktuálne v období vzdoru. Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy. Naučme ich správne nasmerovať svoju energiu, alebo ventilovať svoje silné nepríjemné pocity.

Ak dieťaťom lomcuje nekontrolovateľný hnev, to najlepšie, čo môžete urobiť - a urobte to ako prvé -, je dostať pod kontrolu samých seba. „Ak chcete vyriešiť situáciu s dieťaťom vo chvíli, keď vo vás začne narastať hnev a strácate orientáciu, v prvom rade musíte niečo urobiť so sebou, stiahnuť narastajúcu emóciu a nevôľu, pretože pre svoju potrebu nevidíte potrebu dieťaťa. Ak sa dáte strhnúť hnevom svojho dieťaťa, je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa jeho potreba zrazila s vašou potrebou. Hneváte sa na jeho prejavy hnevu, pretože máte obavu, že sa vám pre ne nepodarí dokončiť nákup? Cítite sa neschopne, pretože vaše dieťa sa nespráva tak, ako sa má? Uvedomte si, že hnev vášho dieťaťa vás neohrozuje na živote, hoci vaše telo tak reaguje - hnev je signál, že niekto prekročil našu hranicu, červená kontrolka blikajúca STOP. Zorientujte sa, čo sa s vami deje, zapnite zdravý rozum a upokojte sa. V tomto momente je rodič schopný empaticky vnímať nahnevané dieťa. Podľa Martiny Vagačovej by sme nemali správanie dieťaťa brať hneď na prvú - robí scény, lebo sa nevie správať, je zlé, ale zistiť, aká neuspokojená potreba sa za jeho podráždenosťou a nevôľou skrýva. Čo bolo spúšťačom hnevu?

„Ak je dieťa na emočnom vrchole, nedá sa urobiť nič rozumnejšie než ho sprevádzať na pokojné miesto, kde nie je mnoho ľudí, a nechať ho, aby si prešlo emóciou a za vašej prítomnosti sa upokojilo, pokiaľ hnev doznie. Pre dieťa nie je bezpečné hocikde kričať a kopať nohami, preto je vhodné vziať ho niekam, kde si svoju frustráciu môže odžiť a urobiť pre seba to, čo potrebuje,“ radí Martina Vagačová. Nepokúšajte sa zastaviť hnev dieťaťa tak, že sa budete snažiť odviesť jeho pozornosť alebo ho potláčať, či bagatelizovať slovami: „Nehnevaj sa, veď to nič nie je. „Malému dieťaťu treba dovoliť, aby svoje emócie v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v tom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme.

Keď dieťa napríklad spadne z bicykla a začne plakať, prvá reakcia mnohých rodičov je: No vidíš, ja som ti hovorila, aby si si dával pozor! Tendencia dospelých poučovať dieťa v emócii je uvoľnením ich napätia, obáv či stresu. Rodičia často pošlú emocionálne rozrušené dieťa premýšľať nad jeho konaním alebo ho nechajú osamote, aby sa vyplakalo, vykričalo a samo upokojilo. „Odísť od dieťaťa v okamihu, keď je v emócii, poslať ho do izby, prípadne ho odmietnuť so slovami nechoď za mnou, to si dieťa preloží ako - keď mi je najhoršie, na teba, rodič, sa nedá spoľahnúť. Takéto rodičovské reakcie budujú vo vzťahu s dieťaťom silnú nedôveru. Dieťa ešte nemá vyvinutý racionálny mozog, správa sa ako dieťa, nič iné robiť nevie. „My musíme byť tými, ktorí to celé vezmú pod kontrolu. Nenútime ho však robiť nič proti sebe, len mu pomôžeme uvoľniť emócie. Po takomto emocionálnom výbuchu dieťa potrebuje cítiť, že rodič ho má naozaj rád aj napriek jeho nie úplne príjemným prejavom.

Ak máte dieťa, ktoré má práve obdobie, keď pripomína rozbušku, vezmite ho radšej na miesta, kde ste sami, aby tam dávalo zo seba čo najviac frustrácie a ťažkých emócií. „Ak môžete, choďte s ním každý deň von, najlepšie do lesa, aby sa dieťa z toľkej energie doslova ,vybilo‘. Potom ani tie prejavy nie sú až také intenzívne. „Ak máte temperamentnejšie dieťa, odporúčam v citlivejšom období robiť preventívne rôzne emočno-inteligentné hry, napríklad každú štvrťhodinku zaraďte hru, pri ktorej sa dieťa hýbe a smeje.

Keď dieťa niečo nahnevá, môže sa prestať komunikovať s rodičmi. Síce nehovorí vety či slová, ale ukrýva v sebe veľa toho, čo by chcelo povedať, len možno nemá na to silu. Psychológovia hovoria, že existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo sa s vami deti nechcú rozprávať, keď sú nahnevané. Takže to, že deti nekomunikujú, nie je často ich skutočný cieľ. Každý rodič občas zažije situáciu, keď sa v rodine dá napätie krájať a deti sú poriadne nahnevané. V takejto situácii to, ako zareagujete, dokáže premeniť napäté momenty na jedny z najlepších príležitostí na spojenie a vytvorenie silného puta. Z tohto dôvodu je dobré, keď rodič vie vycítiť a dešifrovať, čo svojím mlčaním chce dieťa povedať.

1. Potrebujem sa s vami rozprávať, aj keď sa vás snažím presvedčiť o opaku

2. Zaujímajte sa o mňa čo najviac a buďte pri mne čo najdlhšie

3. Dôverujte mi, že problém začnem riešiť a ponúknite mi len toľko pomoci, koľko potrebujem

4. Neobviňujte ma, keď som nahnevaný/á

5. Dajte mi najavo, keď ste naozaj zo mňa smutní

6. Nevzdávajte to so mnou

7. Budem rád/rada, keď budete vo mne vidieť aj to dobré

Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách, ale, samozrejme, neplatí to vždy. Ešte sa vráťme na to ihrisko. Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou. Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť. Otázka je, či vy ste s tým spokojná. Ak je matka spokojná, tak nie je čo riešiť. Jasné, že sa veľa hovorí o posolstvách, ale dnešná doba je taká, že každý vie byť lepšou mamou ako ste vy. Nemáte šancu byť takou dokonalou mamou, ako by od vás okolie chcelo. To sa nedá. Ide o vaše priority. Ak je to pre vás ok, tak to je v poriadku. Neznamená, že v dospelosti z neho musí byť zlý človek. Zoberte si, ako sa vychovávalo kedysi. Dnes by všetci zalamovali rukami. Tak budete hľadať iné riešenia. Ak sa to však nestáva opakovane, tak to nenabúra váš výchovný systém. Ide len o to, ako často tie techniky používate a či vy ako mama ste s tým spokojná a či vnímate, že to vášmu dieťaťu prospieva. A čo ignorovanie hnevu? Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie. Ignorácia je dosť krutá, ale to neznamená, že ako rodič ste vždy schopná vydržať to, čo vaše dieťa robí. Pokiaľ viete, že nechcete na dieťa kričať a už stačí len málo, aby sa to stalo, tak treba povedať, že na chvíľku odídete, aby ste sa upokojili. Veľmi záleží na tom, akým spôsobom to urobíte. Pomáha, ak ste obaja rodičia na jednej výchovnej lodi. Môžete sa teda vystriedať a navzájom sa podporiť. Nie vždy predsa môžete úplne odísť. A okrem toho, vždy je lepšie, ak to dieťa neostane samo. Je lepšie ho presmerovať. Napríklad sa mu prihovoríte, že viete, ako veľmi sa hnevá, ale že ten krik vám veľmi prekáža. Raz som napríklad mala nápad, aby mi syn kričal do brucha. Predsa len to bolo tlmené. Ale ešte lepšie je napríklad mu ponúknuť palicu, aby začalo búchať o zem. Pri synovi som už ako pri malom našla hru - zatĺkanie kladivkom. Keď som už videla, že začína byť nervóznejší a zapára stále do sestry, tak som mu ponúkla, aby sa išiel so mnou zahrať na zatĺkanie. Určite zlé je kričanie, bitie a ignorácia dieťaťa. Všetko má však svoje ale. Napríklad techniku time-out, ktorú naozaj nemám rada, som musela využívať pri vlastnom synovi. Síce nerada, ale nič lepšie som pri ňom nevymyslela. Musela som hľadať spôsob, ako k nemu pristúpiť, aby to nebolo pre neho ponižujúce a nevnímal to ako trest. Išlo mi len o to, aby sme mali priestor sa upokojiť. Síce bol zavretý v kúpeľni, ale hlasom som bola stále s ním prítomná a vo veľmi krátkych intervaloch som mu otvárala dvere. Potom som cez filiálnu terapiu našla iné možnosti a syn si od štyroch rokov zvykol v hneve odchádzať sám do svojej izby. Čo však bolo pre mňa dôležité, na záver sme sa vždy udobrili. Nestretla som sa s rodičom, ktorý by túto metódu hrdo prezentoval. Ani jeden nie je rád, že to robí. Nie je to predsa nič, čo by človek robil rád, veď predsa svoje dieťa ľúbi. Sú však rodičia, ktorí nenachádzajú iné východisko. A vtedy hľadáme iné možnosti a snažím sa poradiť, aby presmerovali to ventilovanie hnevu.

Deti to budú vždy vidieť. V bežnom živote predsa nemôžete vždy skryť svoj hnev. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať. To je ako s krikom. Nedá ... Zvládať detský hnev je pre väčšinu rodičov náročné, málokto si dokáže zachovať pokoj Angličana, no dá sa to natrénovať.

tags: #nahnevane #male #dieta