Janko Kráľ, národný buditeľ a predstaviteľ romantizmu v slovenskej literatúre, je považovaný za najrevolučnejšieho štúrovského básnika. Pre svoje radikálne názory, vášnivú povahu a odvahu kritizovať aj vo vlastných radoch sa postupne začali jeho spolupracovníci od neho vzďaľovať. Ľudovítovi Štúrovi napríklad vyčítal, že v jeho Národných novinách je málo slovanského princípu, ďalších kolegov kritizoval pre nedostatočnú razanciu pri presadzovaní národných záujmov. Tento básnik - búrlivák či divný Janko, ako Kráľa prezývali, bol však výnimočným autorom. Od narodenia Janka Kráľa, ktorý v tvorbe nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti, uplynie v nedeľu 24. apríla 200 rokov.
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny krčmára a mäsiara. Jeho otec pracoval ako mäsiar a krčmár, zosobášil sa so Žofiou, rodenou Šľachtovou. 24-ročnú Žofiu si bral ako 3-ročný vdovec, ktorý mal z minulého manželstva jednu dcéru - Máriu. Ján so Žofiou mali spolu 5 detí, z čoho dve predčasne zomreli. Janko vyrastal so štyrmi súrodencami a to s nevlastnou sestrou Máriou a troma bratmi - Jozefom, Ondrejom a Adamom. Žofia zomrela 21. augusta 1847. Jeho matka bola, ako sám povedal, jedinou ženou, ktorú kedy miloval. Otca, ktorý skonal v roku 1854, naopak nenávidel za to, ako sa správal k matke.
V rokoch 1835 - 1837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri. 4. septembra 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študoval do roku 1841. V tomto období sa zachovali dve jeho latinské práce, z toho jedna báseň. Z Kráľových levočských učiteľov treba spomenúť Pavla Tomáška a Michala Hlaváčka. 20. septembra 1842 sa vo veku 20 rokov zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, kde sa zoznámil so skupinou štúrovcov. Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine a od roku 1843 už v Štúrovej slovenčine. Podľa klasifikačných záznamov študoval s priemerným prospechom. Aktívne sa zapájal do literárnych a najmä zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej.
1. januára 1844 spolu s ďalšími 23 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie zástupcu profesora a lýceum opustil. Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie, a tak si Janko Kráľ 5. februára vyžiadal polročné vysvedčenie. 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi. V Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia spolku Tatrín. Pri tejto príležitosti napísal báseň Duma bratislavská, ktorá vyšla v časopise Orol tatranský v roku 1847 a je považovaná za prvú báseň v štúrovskej slovenčine.
Po protestnom odchode zo školy sa vo svojom rodnom meste Kráľ zúčastnil na príprave založenia spolku Tatrín a istý čas putoval po krajine, pričom spisoval ľudové piesne a rozprávky. Neodmysliteľnou súčasťou života významného predstaviteľa romantizmu bolo samotárske tuláctvo, preto sú niektoré miesta, v ktorých pôsobil dodnes neznáme.
Približne ku koncu roka 1844 sa zamestnal ako notár v advokátskej kancelárii v Pešti u Augustína B. Symbolom odporu proti feudálnym pánom bol pre revolučne naladeného Janka Kráľa Jánošík. Práve táto postava mu poslúžila k vytvoreniu lyricko-epickej skladby Výlomky z Jánošíka pozostávajúcej z textov, ktoré vznikli medzi rokmi 1843-1844.
Jedným z najznámejších diel, ktoré člen štúrovskej generácie vytvoril, je romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Prvýkrát bola publikovaná v almanachu Nitra (1844) a autor sa v nej štylizoval do pozície hrdinu, ktorý sa usiluje vykonať veľký čin, no vo svojom boji zlyháva. K ďalším básňam v spisovnej slovenčine vydaným v spomínanom almanachu patria Zverbovaný či Pieseň bez mena.
Keď v marci 1848 v Pešti vyhlásili formálne zrušenie poddanstva a cenzúry, slovenského národovca to podnietilo k novým nádejam a vycestovaniu za priateľom Jánom Rotaridesom do Príbeliec. Spoločne vyzvali prítomný ľud k povstaniu voči vrchnosti, ktoré sa stalo známe ako vzbura poddaných v Honte. Slová podpory slovenskému národu v boji za vlastné práva zachytil v básňach Krajinská pieseň a Tri vŕšky (1848).
Za buričské konanie sa Kráľ nevyhol desaťmesačnému väzeniu v Šahách a v Pešti. Spomienky na žalár mu boli inšpiráciou pre báseň Šahy (1849) poznačenú veľkým skepticizmom. Po tom ako sa dostal na slobodu organizoval v Liptovskom Mikuláši dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko a opäť sa ocitol vo väzení. V septembri 1849 sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Vo viere, že sa Slovákom podarí získať vytúženú slobodu napísal dielo Jarná pieseň (1849).
Po revolúcii sa zamestnal v štátnej správe a pôsobil na rôznych miestach v monarchii. V roku 1851 sa oženil s Máriou Polexínou Modrányiovou, s ktorou mal štyri deti. Spisovateľské aj politické ambície Janka Kráľa išli postupne do úzadia, no ešte v roku 1861 básňou Duma slovenská oslávil memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Janko Kráľ zomrel na týfus 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach.
Tvorba Janka Kráľa (1822 - 1876) je typickou ilustráciou špecifickej verzie slovenského revolučného romantizmu. Na jednej strane je ideovo-radikálna, na strane druhej zjavne pesimistická, ba až mesianisticko-chiliastická, sprevádzaná symbolmi slovenskej prírody a jej mytologizácie v motívoch Dunaja, Váhu, Chočských vrchov, Tatier a pod. Dominantne pritom „vyžaruje“ sociálny radikalizmus a miestami až mladohegelovský anti-teizmus.
Kráľova filozofická predstava o svete sa nenachádza vo filozofickom traktáte, ale je zašifrovaná v básnickom odkaze. Necituje filozofov (snáď s výnimkou tých slovenských ako napríklad Jána Kollára), avšak píše o nich, ako napríklad v Rozprávke o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi, kde nachádzame hegeliánsky princíp boja dobra a zla, a to predovšetkým na príklade slovenského folklóru. Je zjavné, že chorý kráľ symbolizuje chorú krajinu, resp. svet.
Mladohegeliánsky anti-teizmus, ktorý si Kráľ osvojoval zrejme iba sprostredkovane, a to predovšetkým prostredníctvom Ľudovíta Štúra, možno rekonštruovať na základe básne Vojna z cyklu Dráma sveta z roku 1844. V tomto cykle Kráľ načrtáva vlastnú alternatívnu filozofiu dejín založenú na dialektike dobra a zla. Svet je v porobe, mocnosti zla v ňom víťazia. Ľudia žijú v trápení, strachu, nevedomosti a hriechu. Páni - ako draci - vládnu násilím a klamom. Niet v svete lásky a slobody. Kresťanská cirkev podľahla cisárom, vojakom a zberbe. Práve náboženstvo lásky sa udržalo len u nemnohých, a to najbiednejších. Diabol sa zmocnil sveta a rozpútal vojnu i proti nebu, aby zvíťazil i nad tými, čo ešte veria vo vládu dobra a spravodlivosti. Nezvíťazil, ale ani neprehral. Svet očakáva spasenie, ale najviac ho očakáva slovenský národ. Prichádza slovanský génius a zvestuje príchod nového veku.
Janko Kráľ (stručný životopis)
Alternatívou je pre Kráľa život v súlade so zásadami bratstva, rovnosti a spravodlivosti a tak celé toto dielo je podľa interpretácií o hľadaní spravodlivosti. Nositeľom tejto spravodlivosti je ľud.
Výrazne sociálne motívy môžeme nájsť aj v Kráľovej básni Kristus (vyšla v Slovenských pohľadoch až v roku 1915), kde sa Kráľ „prihovára“ ku Kristovi v mene všetkých biednych a utrápených. Opätovne tu nachádzame tiež jeho apel na Najvyššieho, aby vzhliadol k trpiacim a biednym, čo miestami nápadne pripomína Villonove balady.
Na druhej strane, v iných básňach Kráľ prejavuje voči Bohu pokoru a hľadá v ňom jediné existenciálne východisko z pesimizmu. Príkladom je Povesť z roku 1844: „Vetríček ako nútený veje, nocou šuští ak’ mátoha. Nemá mizerný v svete nádeje - kreme nádeje na Boha“.
Sumárne teda možno konštatovať, že „sociálne zameraná“ poézia Janka Kráľa balansovala medzi mladohegelovským motívom anti-teizmu (vzbury voči Bohu, sprevádzanej seba-uvedomením ako procesom utvárania slobody) a pesimisickým rojčením, ktoré prechádza až k otvorenej (mesianisticky ladenej) modlitbe, aby Boh pomohol chudobnému, ponižovanému a prenasledovanému ľudu. Nikde však nenachádzame motív ateizmu, popierania Boha. J. Kráľ existenciu Boha nepopiera, avšak „búri sa“ voči jeho „nečinnosti“, či dokonca „tolerovaniu zla“ a nespravodlivosti na svete.
V tvorbe Janka Kráľa je motív „národného“ a „internacionálneho“ vzájomne „prepojený“. Kráľ evidentne požaduje uznanie Slovákov a zároveň apeluje na „svetový humanizmus“. Janko Kráľ patril - v revolučných rokoch 1848/49 - k ľavému krídlu slovenského povstania. Aktivity Janka Kráľa v rámci slovenského povstania boli odlišné, než u ostatných štúrovcov, nakoľko Kráľ zdôrazňoval ľudový odpor v medzinárodnom kontexte. Janko Kráľ spolu s Jánom Franciscim a Jánom Rotaridesom burcovali ľud proti feudalizmu. Revolucionári vyzývali roľníkov do povstania.
Literárny historik Jaroslav Vlček označil Jána Kráľa za prvého „slovenského komunistu“ a neskôr túto interpretáciu odkazu Janka Kráľa, ako revolučného humanistu, ba dokonca internacionalistu upevňovali davisti, predovšetkým Laco Novomeský, ktorý Kráľa považoval spolu s Ľudovítom Štúrom za svoje vzory.
Michal Považan v predslove k vydaniu básnického diela Janka Kráľa konštatuje, že Kráľ vo svojej poézii vytvoril pestrý a pravdivý umelecký obraz slovenského ľudu 19. storočia a tým taktiež vyjadril svoj anti-feudálny postoj. Kráľ vo svojej poézii vytvoril pestrý a pravdivý umelecký obraz slovenského ľudu 19. storočia a tým taktiež vyjadril svoj anti-feudálny postoj.
Básnik a revolucionár Janko Kráľ bol nielen typickým romantikom, ale tiež utopistom, ktorý svojim životom i dielom manifestoval presvedčenie o herderovsky humanizačnej misii Slovanstva.
Osobnosť Janka Kráľa a jeho poéziu vnímali jeho súčasníci veľmi protichodne. Pre príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie ho prezývali „divný Janko“. Božena Němcová o ňom v roku 1853 povedala: „bystrá hlava… nejestetickejší člověk… věčná opozice… hrozný podivín… ten člověk přece jen v blázinci zemře“; a v roku 1858: „divný chlap a veliký cynik… ale přece poctivý a básnik váš největší“.
Po svojej smrti v roku 1876 bol pravdepodobne slávnejší v zahraničí ako doma. Dokazuje to aj viacero inonárodných článkov podpísaných pod pseudonymom Janko Kráľ.
Jeho presnú podobu nepoznáme, no zachovali sa viaceré populárne podobizne.
Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety. Jeho príchod na svet sprevádzali neobyčajné udalosti. Zachariáš bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Práve prinášal obetu Bohu, keď sa mu zjavil anjel Gabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš neuveril. Hneď nato onemel. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam.
Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov - okolo roku 27 - opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať. Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať „Božieho Baránka“ - napr. Ondrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy.
Svätý Ján je mužom veľkých kontrastov. Žije v tichu púšte, ale odtiaľ hýbe masami a presvedčivým hlasom ich pozýva k obráteniu. Je dostatočne pokorný, aby si uvedomil, že je len hlasom, nie Slovom, ale pritom nešetrí slovami a dokáže obviniť a odsúdiť nespravodlivosť aj samotného kráľa. Vyzýva učeníkov, aby išli za Ježišom, ale neodmieta ani rozhovor s kráľom Herodesom, keď je vo väzení. Je mlčanlivý a pokorný, pritom však aj odvážny a odhodlaný až po vyliatie krvi.
V čom spočíva tajomstvo jeho veľkosti? Možno v jeho vedomí, že je Bohom vyvolený; takto to vyjadruje evanjelista: „Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.“ (Lk 1, 80). Celé jeho detstvo a mladosť boli poznačené vedomím jeho poslania: pripraviť cestu Pánovi a vydať o ňom svedectvo. Aj my sme boli krstom vyvolení a poslaní, aby sme vydávali svedectvo o Pánovi. V súčasnej atmosfére náboženskej ľahostajnosti je nám svätý Ján vzorom a pomocou.
