Sigmund Freud, rodným menom Sigismund Šlomo Freud, bol rakúsky lekár-neurológ, psychológ a zakladateľ psychoanalýzy. Narodil sa 6. mája 1856 v moravskom meste Příbor, v nemecky hovoriacej židovskej rodine pochádzajúcej z Haliče. Jeho predkovia žili od 15. storočia v Kolíne nad Rýnom, odkiaľ utiekli pred pogromom východným smerom. V roku 1860, keď mal Freud štyri roky, sa jeho rodina presťahovala do Viedne, kde prežil takmer celý svoj život. Už ako dieťa bol fascinovaný svetom dospelých a jeho tajomstvami. Podľa jeho vlastných slov, už v štyroch rokoch zazrel svoju matku nahú v nočnom vlaku, čo v ňom prebudilo uvedomenie si moci ľudskej sexuality.
Jeho pôvodné židovské meno znelo Šlomo Simcha. Meno Freud je nemeckým prekladom hebrejského Simcha, čo znamená „radosť“. Meno Šlomo (alebo Solomon) dostal po svojom dedovi, ktorý zomrel krátko pred jeho narodením. Šlomo Simcha tak znamená „múdry muž, ktorý sa teší z učenia“. Podľa inej teórie nesie meno po burgundskom kráľovi svätom Zikmundovi, českom národnom patrónovi.
Sigmund bol najstarším z ôsmich detí z tretieho manželstva židovského obchodníka s látkami Ja'akova Freuda s Amáliou Malkou Nathansonovou. V roku 1860, keď mal Sigmund štyri roky, rodina odchádza do Viedne. Po príchode do Viedne začal navštevovať miestnu základnú školu. Neskôr, v roku 1866, nastúpil na gymnázium v Leopoldstade, ktoré ako nadaný študent v roku 1873 úspešne dokončil. V desiatich rokoch (o rok skôr, než bolo obvyklé) nastúpil na Leopoldstädter Kommunal-Realgymnasium, neskôr známe ako Sperlovo gymnázium. Patril tu k najlepším žiakom, stal sa primusom a absolvoval s vyznamenaním.
Pôvodne chcel študovať práva, avšak po prečítaní spisu O prírode, ktorý je pripisovaný Goethemu, sa náhle rozhodol pre štúdium medicíny. Začal ju študovať v roku 1873 na Viedenskej univerzite a záverečné skúšky zložil o osem rokov neskôr, v roku 1881, ako doktor všetkého lekárstva. Toto oneskorenie bolo spôsobené aj dvoma študijnými pobytmi v experimentálnej zoologickej stanici v Terste, kde sa zrodila jeho láska k Taliansku. V univerzitnom prostredí Viedne sa stretol so silným antisemitizmom, čo podľa jeho vlastných slov posilnilo jeho opozičníctvo. Taktiež ho to odradilo od sympatií k nemeckému nacionálnemu hnutiu, cítil sa potom vždy buď Rakušanom alebo Židom (v národnom, nie náboženskom zmysle).
Zaujímavé boli pre neho prednášky z psychiatrie Theodora Meynerta, ale rovnako aj prednášky filozofa Franza Brentana. Občas jeho záujem odbiehal od lekárskych tém ku kultúrnym, preložil napríklad štyri eseje Johna Stuarta Millla (medzi inými o ženskej emancipácii). Pohltený bol tiež čítaním knihy brnianskeho rodáka Theodora Gomperze Myšlení Grékov a štúdie Dejiny gréckej civilizácie Jacoba Burckhardta, vďaka čomu neskôr mnoho svojich objavov spojil s gréckou mytológiou (Oidipus, Elektra, Erós, Thanatos). Veľmi ho zaujalo dielo Charlesa Darwina a intenzívne ho študoval.
Už počas štúdií, v roku 1876, sa začal venovať výskumu. Nastúpil do laboratória Ernsta Wilhelma Rittera von Brückeho a začal publikovať vo vedeckom tlači - jeho prvý príspevok je venovaný pohlavným žľazám úhorov, úspech mala aj práca o centrálnej nervovej sústave mihule rybničnej. Pri svojich neurologických bádaní nebol ďaleko od definovania neurónu (definovaný bol až Waldeyerom v roku 1891). Napriek tomu nebol Freud ochotný sa pre vedu celkom obetovať, a to preto, že do jeho osudu zasiahla láska - v roku 1882 spoznal Martu Bernaysovú a zamiloval sa do nej. Jej rodina mu dala jasne najavo, že si ju nebude môcť vziať, kým nebude hmotne zabezpečený. Podmienky vo výskume však boli nízke a Ernst Brücke mu priznal, že na lepšie platenú pozíciu by musel čakať príliš dlho.
Aj v nemocnici ešte nejaký čas inklinoval k výskumu. Zdokonalil napríklad metódu farbenia neurologických rezov a publikoval o tom článok, ktorý mu zabezpečil reputáciu. Napísal tiež monografiu o rastline kokainovník pravý, experimenty s kokainom však jeho pozíciu v lekárskych a vedeckých kruhoch zhoršili - predovšetkým potom, čo sa pokúšal kokainom uľaviť svojmu priateľovi Ernstovi von Fleischlovi, morfinistovi. V roku 1885 sa stal súkromným docentom, ale jeho ekonomická situácia sa stále príliš nezlepšovala.
Podnikol teda dva kroky, ktoré sa pre jeho budúci vývoj stali zásadnými: prijal miesto na súkromnej klinike v Oberdöblingu, kde sa prvýkrát dopočul o hypnóze. Potom odcestoval na ročný štipendijný pobyt do Paríža k profesorovi Jean-Martinovi Charcotovi. Charcot používal hypnózu pri svojich prednáškach, demonštroval jej účinky na dobrovoľníkoch. Freud bol fascinovaný. Do centra jeho pozornosti sa dostávala aj hystéria, ktorej sa Charcot tiež venoval. Počas prednášok u Charcota bol Freud upozornený, že hypnózu používa aj Hyppolyte Bernheim v Nancy. Freud navštívil aj Bernheimove prednášky, hoci medzi Charcotom a Bernheimom panovala ohromná rivalita. U Charcota pochopil predovšetkým to, že môže existovať myslenie, ktoré je oddelené od vedomia.
V roku 1886 sa vrátil do Viedne. Oženil sa s Martou Bernaysovou a otvoril si súkromnú prax. Zaoberal sa liečením neuróz a hystérie. Najprv používal elektroliečbu Wilhelma Heinricha Erba, ale čoskoro spoznal, že účinky sú nulové. Iné spôsoby, ako pomôcť hysterickým pacientom, neboli vtedy známe. Pokúšal sa teda nejako aplikovať hypnózu, ktorej sa naučil vo Francúzsku.
Kľúčovú úlohu pri objave psychoanalýzy zohral prípad „Anny O.“, ako je nazvaná vo Freudových spisoch. Dnes je známe, že sa táto pacientka volala Bertha Pappenheimová a že sa neskôr stala slávnou feministkou. Prvýkrát sa o tomto prípade Freud dozvedel v roku 1882 od svojho priateľa Josefa Breuera. Prípad sa začal v roku 1880, keď bol k dvadsaťjedenročnej dievčine prvýkrát povolaný Breuer. Diagnostikoval ťažkú hystériu a začal ženu liečiť. Trpela fyzickými poruchami (strata zraku, ochrnutie, strata reči), ktoré mali pôvod v psychickom vypätí, prameniacom z toho, že sa po nociach starala o chorého otca. Breuer liečil kľudom na lôžku, ale symptómy sa vrátili aj po otcovej smrti, čo naznačovalo, že stres nebol jedinou príčinou problémov.
Breuer vyskúšal hypnózu, ale na rozdiel od Bernheima v Nancy sa nesnažil pacientku sugestívne ovplyvniť, naopak nechal prehovoriť ju samotnú, pýtal sa jej na pôvod jej symptómov. A pacientke sa po prebudení z hypnózy skutočne uľavovalo. Sama Bertha tomu hovorila „liečba rozprávaním“ (talking cure) či „vymietanie komína“ (chimney sweeping). Avšak liečba mala aj účinok, ktorý Breuer nepředpokládal: Bertha sa do neho zjavne zamilovala, fixovala sa na neho, čo sa nepáčilo jeho žene. A tak Breuer v roku 1882 liečbu náhle prerušil. Bertha si vzápätí vsugerovala pôrodné bolesti a ešte ten večer sa zmietala v kŕčoch, kričiac: „Teraz sa narodí dieťa doktora Breuera“. Ten bol privolaný, uviedol ju naposledy do hypnózy a odoslal do sanatória, načež sám odišiel s manželkou na akési druhé medové týždne. Bertha bola vo vzťahu k Breuerovi v tzv. prenose. Prenos sa neskôr stal základom psychoanalytickej liečby, Breuera to však vydesilo.
Freud v praxi rýchlo zisťoval, že elektroliečba je na nič. Chopil sa nádeje, ktorá z Breuerovho prípadu vyplývala - pacientke sa uľavilo, keď mohla bez zábran, v hypnóze, hovoriť o tom, čo ju trápi. Sám sa tiež pokúšal uvádzať pacientov do hypnózy, ale nemal na to príliš vlohy. Vymyslel preto novú techniku - keď si pacient nemohol na niečo spomenúť, Freud mu vsugeroval, že si to vybaví potom, čo mu siahne na čelo. Táto metóda mala prekvapivý úspech.
Freud dospel ku kľúčovému objavu prvej fázy svojej tvorby: „Hysterici trpia spomienkami“. Nechcel si však uzurpovať nárok na objav, ktorý podľa neho patril Breuerovi, a tak Freud Breuera po desiatich rokoch (1895) od prípadu Anny O. presvedčil k spísaniu jej chorobopisu. Sám pridal ďalšie štyri chorobopisy, ktoré nazhromaždil. Terapiu, ktorú takto spoločne vytvorili, nazvali katartická metóda. Z nej sa vyvinula, už bez Breuerovej účasti, psychoanalýza. K tomu však Freud musel ešte rozvinúť metódu voľnej asociácie - dialóg medzi lekárom a pacientom postupne povýšil na pacientov monológ, čím tiež vylúčil nebezpečenstvo ovplyvnenia spomienok lekárom.
Nová metóda Freuda utvrdila v niekoľkých veciach: že existuje aj nevedomá časť mysle, že kľúčovou správou o nej v terapii je nočný sen a že zásadnú rolu v neurotickej poruche hrá sexualita. Rola sexuality však Freuda dlho mátožila, domnieval sa najprv, že neurotici boli v detstve sexuálne zvedení dospelými (lebo o tom takmer bez výnimky svedčili jeho pacienti). Nakoniec však tzv. teóriu traumy zavrhol, dospel k presvedčeniu, že scény zvedenia v detstve boli detskými sexuálnymi fantáziami a že neurotik je neurotikom práve preto, že sa k fantázii vzťahuje ako k realite.
Freud psychoanalýzu neobjavil len štúdiom neurotikov a uplatnením svojej novej terapeutickej metódy. Kľúčová bola jeho analýza samého seba, tzv. autoanalýza. Už v roku 1895 začal analyzovať svoje sny, ten prvý rozobral v hoteli Bellevue neďaleko Viedne. Bol to sen o tzv. „Irminom injekčnom podaní“, ktorým tiež neskôr otvoril knihu Výklad snov. Autoanalýza však vyvrcholila okolo roku 1897. Mala dve hlavné témy: vzťah s Freudovým otcom (ten vtedy zomrel, načež u seba Freud začal pozorovať neurotické rysy) a vzťah s priateľom Wilhelmom Fliesom z Berlína, o ktorom Freud pochopil, že bol latentne homosexuálny, a že v ňom sám Freud prežil to, čo jeho pacienti prežívajú k nemu - „hysterickú lásku“, teda stav tzv. „prenosu“. Takto Freud objavil oidipovský komplex. Prvýkrát sa o ňom zmienil v historickom liste Fliessovi z 15. októbra 1897: „Vzišla vo mne myšlienka, ktorá má všeobecnú hodnotu. Aj u seba som objavil zaľúbenosť do matky a žiarlivosť voči otcovi, a považujem ich dnes za všeobecný zážitok raného detstva. (...) Ak tomu tak je, pochopí človek strhujúcu moc Kráľa Oidipa.“
Freud svoje nové poznatky sformuloval v rokoch 1900 až 1905 v niekoľkých zakladateľských spisoch: Vo Výklade snov definoval nevedomie a oidipovský komplex, v Traja pojednaniach o sexuálnej teórii definoval libido a jeho vývoj (orálne a análne štádium) a tiež detskú sexualitu. Roli sexuality v neuróze opísal predovšetkým v tzv. prípade Dory (Zlomok analýzy prípadu hystérie). Základný model z Výkladu snov potom rozvinul v dvoch populárnych prácach Psychopatológia všedného života (tzv. „preklepy“ a iné chyby) a Vtip a jeho vzťah k nevedomiu.
Jeho diela, najmä tie o psychoanalýze, ľudskej sexualite a hypnóze, mali obrovský vplyv na medicínu, psychológiu, filozofiu, sociológiu a umenie. Bol považovaný za tretieho najcitovanejšieho psychológa 20. storočia. Získal Goetheho cenu (1930) a stal sa zahraničným členom Kráľovskej spoločnosti (1936).
V roku 1902 bol menovaný mimoriadnym profesorom a pozvoľna začal získavať prvých priaznivcov medzi viedenskými lekármi, s ktorými založil tradíciu pravidelných stredajších stretnutí vo svojom byte na Berggasse 19. V roku 1908 bol usporiadaný prvý medzinárodný psychoanalytický kongres v Salzburgu. Tu sa Freud zoznámil s Ernestom Jonesom, ktorý šíril psychoanalýzu v Británii a napísal aj najpodrobnejší Freudov životopis. Z USA prišiel Abraham Arden Brill, ktorý v Spojených štátoch zohral podobnú úlohu ako Jones v Británii.
Počas Druhej svetovej vojny sa Freud, ako Žid, stal terčom nacistického prenasledovania. Jeho knihy boli verejne pálené. Po vpáde nacistov do Rakúska v marci 1938, Freud s rodinou emigroval do Londýna. Tu žil až do svojej smrti. Vzhľadom na vážny zdravotný stav, spôsobený rakovinou hrtana, požiadal 21. septembra 1939 svojho ošetrujúceho lekára o eutanáziu. Po nej upadol do bezvedomia a 23. septembra 1939 v ranných hodinách zomrel.
Sigmund Freud bol nielen zakladateľom psychoanalýzy, ale aj mimoriadne vplyvnou osobnosťou 20. storočia, ktorej myšlienky formovali a ovplyvnili debaty v lekárskej, sociálnej, psychologickej a vedeckej oblasti. Jeho dedičstvo žije ďalej prostredníctvom jeho diel a neustáleho rozvoja psychoanalytických a psychoterapeutických metód.