Narodenie dieťaťa bolo v starovekom Ríme významnou udalosťou, ktorá bola sprevádzaná určitými zdravotníckymi, právnymi a náboženskými úkonmi. Uvítanie nového člena rodiny sa líšilo v závislosti od regiónu a sociálneho postavenia.
Staroveký svet bol nebezpečným miestom na narodenie. Úmrtnosť detí bola „takmer nepredstaviteľne vysoká“. V skutočnosti je to „dominantný fakt o deťoch v starovekom svete“. Obetovanie detí bolo možné nájsť v pohanských rituáloch. V starovekom Ríme bolo bežnou praxou „zbavovanie sa“ nechcených detí - z dôvodu diskriminácie pohlavia, strachu z veštieb, deformácie dieťaťa alebo jednoducho z túžby znížiť finančné bremeno rodiny. Mnohé z nich zomreli na následky odvrhnutia a tie, ktoré prežili, sa často stali otrokmi. Odvrhnutie sa praktizovalo vo viacerých krajinách a v celom ekonomickom spektre. Na egyptskom papyruse z roku 1 pred n. l. píše otec tehotnej manželke: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!"
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa, známe už z mytológie, bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká: v Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát; ak bolo dieťa príliš slabé, bolo pohodené v pohorí a čakala ho smrť. Odloženie zdravých detí, najmä dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom často bol nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou chudoba rodičov. Thébania, ktorí zakazovali odkladanie detí, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať, pričom obec tento predaj sprostredkovala.
Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, ktorí predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je list z Alexandrie z roku 1 po Kr., kde otec píše tehotnej manželke: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!" V takýchto prípadoch nešlo o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, ako prsteň či šperk, podľa ktorých sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretávali. Téma odloženia a stretania sa stala častým námetom divadelných hier.
V starovekom Ríme, rovnako ako v Grécku, bolo odloženie dieťaťa bežnou praxou. Dôvodmi bola často chudoba, nemanželský pôvod dieťaťa, diskriminácia pohlavia alebo obavy z veštieb. Odložené deti, najmä dievčatá, mali horšie vyhliadky na prežitie. Napriek tomu sa niekedy s odloženými deťmi odkladali aj poznávacie znamenia, aby sa rodičia s deťmi mohli po rokoch stretnúť.
Po narodení dieťaťa nasledoval očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie. V Aténach boli domové dvere pri narodení chlapca ozdobené olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom.
Starostlivosť o malé deti spočívala v rukách matky, dojky a neskôr pestúnky. O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie ako ich vlastná matka a medzi nimi a deťmi pretrvávalo silné citové puto až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu dokumentuje Aischylos vo svojom diele Oresteia.
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťaťu uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k uspávankám aj rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali, sa rozprávali rozprávky o "bubákoch - strašidlách", ako sú Mormo, Lamia, Gello, Akkó, Alfitó, Gelló, Gorgó, Empusa alebo Mormolyké. Poslušným deťom sa rozprávali zábavné rozprávky s morálnym ponaučením, často s hrdinami zvieratami. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali mytologické príbehy a národné povesti.
Deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť, bolo trestanie. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie tŕstia, bičíku, ale niekedy aj to, čo bolo po ruke, takže dieťa mohlo dostať aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma a boli znakom disciplíny.
Výchova v starovekom Grécku a Ríme
Výchova a vyučovanie mládeže v starovekom Grécku nebolo jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: spartský a aténsky. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva - heilotov. Kladol sa dôraz predovšetkým na telesný výcvik. V Aténach bola telesná a duševná zložka výchovy harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov.
V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Rozdiel od Atén bol aj v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte novorodeniatka nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom. Učili sa skromnosti v jedle, pití, odieve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Celé ostatné vychovanie smerovalo k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a k víťazstvu v boji.
Od 12 rokov sa výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si prilepšovať krádežami, čím sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť. V tomto veku sa povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia) ak nie telesné vzťahy. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze. Medzi milencom a chlapcom sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť.
Po 15. roku spali chlapci len na holom tŕstí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót, v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne bičovaní pred oltárom Artemidy, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody. Pri tom nesmeli prejaviť bolesť. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky".
V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií, čo bola služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "premenou" na mužov. V tomto období sa tiež mohli oženiť.
Dievčatá boli ponechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť z dôvodov branných (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto) a eugenických (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, a podobne ako chlapci, neoblečené. Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili.
S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konali v Olympii pri slávnosti bohyne Héry preteky dievčat v behu.
V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti: predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili aspoň základom čítania a písania. Sirotám, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila obec učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou.
Školy boli súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela od hospodárskych pomeroch rodiny. Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečenstvu návratu domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Kládla sa dôležitosť na mravnú stránku detí.
Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kým sa nestal efébom. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku opakoval.
Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické (telesné) a múzické (hudba a grammata, t. j. čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie). Žiaci čítali básne a učili sa naspamäť gnómám. Od 12 rokov sa učili hudbe, spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia sa nazývali grammatikés a kitharisti.
Gymnastická výchova začínala tiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase.
Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať.
Tiež vzhľadom na spôsob, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho. Ako bude zmieňované ďalej, dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov, ktorých im vybral otec.
Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom - pederastia. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci!
Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a efébov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle „dary venované krásnym chlapcom” (kalos). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma „bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a Dórovia tieto zvyky neskôr preniesli do Helady.
Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásťročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi.
A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. Platónové dialógy.
Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť. I posypáva sa prachom, kúpe sa v studenej vode, obracia oči k nebu a hlása navonok - z obavy pred zákonom - , že má iba filozofické záujmy a že si vedie rozvážne.
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. sapfizmus. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove Lesbos, kde jeden z nich viedla poetka Sapfó, ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami.
Staroveký Rím vznikol ako mesto, postupne sa rozrástol na mestský štát a nakoniec na rozsiahlu starovekú ríšu. Rimania si podmaňovali okolité územia a prijímali kultúru ich obyvateľov. Najväčším vzorom pre nich však bola kultúra starých Grékov, ktorú ďalej rozvíjali. Preto sa dnes pre gécku a rímsku kultúru používa označenie antická kultúra.
Základné a vyššie vzdelanie Rimania získavali v školách, ktoré fungovali podľa gréckeho vzoru a malo 3 stupne. Deti od 7 do 12 rokov sa učili čítať, písať a počítať, mládež od 12 do 16 rokov sa na strednom stupni učila súbor predmetov, ktoré nazývali 7 slobodných umení (gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba) a mladí Rimania od 16 rokov mohli študovať rečníctvo (rétoriku) a rímske právo.
Všeobecne používaným jazykom bola latinčina (latinský jazyk) - pôvodne jazyk kmeňa Latinov. Latinská abeceda - latinka sa vyvinula z gréckej. Gréčtina však ostala jazykom vzdelaných ľudí, preto si mnohé rodiny najímali gréckych učiteľov. Za štúdiami odchádzali Rimania do Grécka (Atény) alebo do Egypta (Alexandria).
V 3. a 2. storočí nl. začala vznikať rímska literatúra. Do latinčiny preložili epos Ilias a Odysea a dokázali, že latinčina je rovnako vhodná na písanie literárnych diel ako gréčtina.
Tragédie čerpali námet z gréckych diel, komédie čerpali námet z bežného života (autori Titus Maccius Platus, Publius Terantius Afer).
Veda mala v živote Rimanov významné miesto. Poznatky z rôznych vied sprístupňovali knižnice. Rozvíjali sa predovšetkým humanitné vedy ako rétorika, geografia, dejepis, lekárstvo, matematika, na druhej strane filozofia mierne ustupuje do úzadia, rímski filozofi sa pridržiavali prevzatých gréckych filozofických smerov.
Počas trvania republiky dosiahlo veľký rozkvet rečníctvo vďaka Cicerovi, ktorý študoval aj filozofiu a svoje rečnícke umenie zdokonalil na vystúpeniach na súdoch a zhromaždeniach.
Hlavne cisári venovali veľkú pozornosť dielam dejepiscov. Diktátor Caesar - Zápisky o vojne galskej.
Lekárske poznatky Rimania tiež preberali od podrobených národov a zdokonaľovali ich. Veľmi dbali na hygienu, preto v mestách stavali kúpele, poznali kanalizáciu, mestá boli zásobované pitnou vodou akvaduktami, kvôli častému výskytu malárie sa vysušovali bažiny, v ktorých sa darilo komárom, prenášajúcim túto chorobu. Významným lekárom bol Galenos - rímsky lekár a spisovateľ gréckeho pôvodu, tvorca systematickej lekárskej vedy, liečil gladiátorov aj cisára Marka Aurelia.
Medzi najvýznamnejších učencov, ktorí sa venovali geografii patrili: Strabón - napísal 17 kníh, v ktorých zhromaždil geografické poznatky od Homéra až po súčasnosť. Gaius Plinius - autor encyklopédie (37 kníh), dve a pol knihy venoval geografii, skúmal sopečné javy. Cornelius Tacitus - spis Germania - ako prvý zoznamuje Rimanov s existenciou Slovanov, žijúcich v Zakarpatí. Kaludius Ptolemaius - venoval sa astronomickým pozorovaniam.
Rimania vytvorili tzv. rímske číslice - zapisovali ich pomocou písmen. Základné rímske číslice používané dnes sú: I = 1, V = 5, X = 10, L = 50, C = 100, D = 500, M = 1000.
Rimania vytvorili jednotný právny systém. Držali sa zásady: „Čo nie je zakázané, je dovolené" a „Neznalosť zákona neospravedlňuje". Na systéme rímskeho práva stoja základy mnohých právnych systémov dnešných krajín.
tags: #narodenie #v #starovekom #rime