Výchova dieťaťa je komplexný a nikdy nekončiaci proces, ktorý si vyžaduje individuálny prístup, trpezlivosť a pochopenie. Každé dieťa je jedinečné a reaguje na rôzne výchovné metódy inak. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc, budovaním rešpektu a láskyplným prístupom, ktorý podporuje zdravý vývoj dieťaťa.
Genetické predispozície a vývoj
Štúdia Univerzít v Surrey a Essexe zistila, že genetika hrá významnú úlohu v tom, kedy deti začínajú chodiť. Vedci a vedkyne identifikovali 11 genetických markerov, ktoré ovplyvňujú tento míľnik a zodpovedajú za približne 25 % rozdielov vo veku, v ktorom deti začínajú chodiť. Aj keď väčšina detí začne chodiť medzi 8. a 24. mesiacom, mierne neskorší začiatok nie je nutne dôvodom na obavy. Tieto gény sú tiež spojené s vývojom mozgu, pričom deti, ktoré začínajú chodiť neskôr, vykazujú genetickú koreláciu s vyšším dosiahnutým vzdelaním a nižšou pravdepodobnosťou vývoja ADHD.
Prvá štúdia tohto druhu bola zverejnená v časopise Nature Human Behavior. Zistila, že genetika skutočne zodpovedá za približne štvrtinu rozdielov v tom, kedy naše deti urobia svoje prvé kroky. Vedci a vedkyne už dlhé roky predtým vedeli, že environmentálne faktory majú vplyv na tento vývojový míľnik, na ktorý sa rodičia tak veľmi tešia. Tento objav však dokazuje, že aj genetika má celkom dôležité slovo - čo naznačuje, že tak, ako deti môžu dosiahnuť výšku svojich rodičov na základe genetickej predispozície, niektoré môžu prirodzene začať chodiť skôr či neskôr rovnako na rovnakom základe.
„Väčšina detí urobí svoje prvé kroky niekedy medzi 8. a 24. mesiacom, takže ide o široké časové pásmo, v ktorom sa tento vzrušujúci míľnik odohráva. Je to veľký moment pre rodičov aj dieťa, symbolizuje novú fázu v živote dieťaťa,“ vysvetlila vedúca výskumníčka štúdie z Univerzity v Surrey, profesorka Angelica Ronald.
„Doteraz sme veľmi nerozumeli, čo spôsobuje tak veľké rozdiely medzi deťmi v tom, kedy urobia prvé kroky. Rodičia sa môžu často obávať, že priveľmi skoré alebo neskoré začatie chodenia u detí môže byť nie dobrým znamením alebo že urobili niečo nesprávne. My však vidíme, že genetika hrá významnú úlohu v ovplyvňovaní načasovania tohto míľnika,“ pokračovala autorka štúdie a výskumníčka na Univerzite Tor Vergata v Ríme a Londýnskej univerzity Birkbeck, Dr. Anna Gui.
Chôdza nie je len kľúčovým míľnikom vo vývoji dieťaťa. Z hľadiska genetických vplyvov súvisí s mnohými ďalšími dôležitými aspektami ľudského vývoja. Štúdia totiž zistila, že genetické faktory ovplyvňujúce ten veľký moment, kedy deti urobia svoje prvé kroky, sú čiastočne rovnaké ako genetické faktory ovplyvňujúce vývoj mozgu, vrátane množstva záhybov a rýh na vonkajšom povrchu mozgu (kortex). Navyše neskoršia chôdza (v rámci typického časového rozpätia) bola geneticky spojená s nižšou pravdepodobnosťou vývoja ADHD. Relatívne neskorší začiatok chôdze podľa štúdie bol ovplyvnený niektorými z tých istých génov, ktoré sa podieľajú na dosiahnutí vyššieho vzdelania.
„Je vzrušujúce objaviť gény, ktoré ovplyvňujú, kedy sa deti naučia chodiť. Začiatok samostatnej chôdze je pre malé deti významným míľnikom. Dúfame, že tieto nové genetické poznatky pomôžu posunúť základné poznatky o prvých krokoch u detí, a budú sa využívať na lepšiu podporu detí s motorickými poruchami a poruchami učenia.
Hoci by rodičia mali v prípade, že majú nejaké obavy, navštíviť lekára či lekárku, mierne neskorší začiatok nie je vždy znakom problémov. Existuje veľká variabilita v tom, kedy deti urobia samostatne svoje prvé kroky,“ dodala na záver profesorka Ronald.
Aj detská lekárka Monika Michňová potvrdila, že chôdzu detí ovplyvňuje množstvo faktorov, vrátane genetiky: „Chôdzu u detí ovplyvňuje veľa faktorov. Je to motivácia, telesné a genetické faktory, prostredie, svalové napätie, či predošlý psychomotorický vývoj. Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny.“
Je to skutočne dôležité, pretože tak sa prirodzene dieťa naučí mnohým veciam: „Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť.“ Znamená to, že častokrát stačí poskytnúť deťom čas, priestor, voľnosť. Dôležité je preto nevodiť ich napríklad za ruky, nestavať ich nasilu a podobne.
„Skutočná norma pre chôdzu je 18 mesiacov, nie do jedného roka, ako si mnohí myslia. Nohy ich budú predsa nosiť do konca života, netreba preto nič unáhliť,“ vysvetlila aj skúsená fyzioterapeutka Mgr. Edita Vlkovičová. Podľa nej samostatnému chodeniu a prvým krokom u dieťaťa predchádzajú iné, rovnako dôležité míľniky, ktoré k správnej chôdzi vedú. Úchop na dolných končatinách, cielené zaťažovanie päty pri vysúvaní nohy pri tzv. skríženom modeli, pivotovanie, bočné vzpriamenie a šikmý sed a tiež postavenie na štyroch a tzv. húpacie pohyby.
Dôležitá je podľa Vlkovičovej následne chôdza bokom a vytáčanie sa dieťaťa do priestoru. „Pred samotným postavením sa v priestore sa u detí objavuje tzv. medvedia chôdza , kedy si prvýkrát skúšajú posúvať chodidlo - kolíska vpred,“ tvrdí a rodičov ubezpečuje, že toto všetko trvá práve 12 - 18 mesiacov. Až potom je dieťa schopné samostatne zvládnuť chôdzu. A až vtedy napríklad uvažujte o prvých topánočkách dieťaťa - no na nôžku mu ich dajte, až keď si chodenie nacvičí.
Predčasný pôrod a jeho dôsledky
Každý rok sa na svete predčasne narodí zhruba 15 miliónov detí. V minulosti bol predčasný pôrod hlavnou príčinou úmrtí dojčiat. Podľa údajov amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb je však predčasný pôrod stále najčastejšou príčinou úmrtí dojčiat na celom svete. Fyziologické tehotenstvo by malo trvať približne 40 týždňov, pričom termín pôrodu sa počíta od prvého dňa poslednej menštruácie. Deti sa považujú za donosené, ak sa narodia od 37. do 42. Keď sa dieťa narodí pred ukončením 37. týždňa tehotenstva, hovoríme o predčasnom pôrode. Posledné týždne tehotenstva sú rozhodujúce pre zdravý prírastok hmotnosti bábätka a pre úplný vývoj rôznych životne dôležitých orgánov vrátane mozgu a pľúc.
Predčasný pôrod možno ďalej kategorizovať na základe gestačného veku do niekoľkých podkategórií:
- Neskorý predčasný pôrod - Ide o deti narodené medzi 34. a 36. týždňom tehotenstva. Aj keď sú vyvinutejšie ako veľmi predčasne narodené deti, stále sú vystavené riziku rôznych zdravotných problémov vrátane ťažkostí s dýchaním, problémov s kŕmením a žltačky.
- Stredne predčasný pôrod - Patria sem deti narodené medzi 32. a 34. týždňom tehotenstva. Môžu mať syndróm dychovej tiesne, ťažkosti s kŕmením, problémy s reguláciou teploty a iné zdravotné komplikácie.
- Veľmi predčasný pôrod - Ide o deti narodené medzi 28. a 32. týždňom tehotenstva. Tieto detičky čelia vážnym zdravotným problémom v dôsledku ich skorého príchodu. Bežné komplikácie zahŕňajú syndróm dychovej tiesne, nedostatočne vyvinuté orgány, infekcie a potenciálne dlhodobé zdravotné a vývojové problémy.
- Extrémne predčasný pôrod - Najzraniteľnejšie predčasne narodené deti sú tie, ktoré sa narodili pred 28. týždňom tehotenstva. Tieto deti sú vystavené mimoriadne vysokému riziku závažných zdravotných komplikácií vrátane syndrómu ťažkej respiračnej tiesne, krvácania do mozgu, infekcií a dlhodobých vývojových problémov.
Predčasne narodené deti narodené pred ukončením 37. týždňa tehotenstva často čelia rôznym skorým zdravotným komplikáciám v dôsledku nedostatočne vyvinutých orgánov a systémov. Medzi najčastejšie patria:
- Syndróm dychovej tiesne - Predčasne narodené deti nemajú dostatok surfaktantu, povrchovo aktívnej látky, ktorá je životne dôležitá, pretože znižuje povrchové napätie vo vzduchových vakoch (alveolách), čo umožňuje ľahšie roztvorenie pľúc a účinnú výmenu kyslíka.
- Apnoe predčasne narodených detí - Apnoe je bežný stav u predčasne narodených detí, pri ktorom dochádza k dočasnému prerušeniu dýchania, ktoré trvá dlhšie ako 20 sekúnd. Tieto prestávky v dýchaní sú často spojené s bradykardiou (spomalenie srdcovej frekvencie) a poklesom kyslíka v krvi.
- Žltačka - Žltačka u predčasne narodených detí môže byť závažnejšia a viesť až k poškodeniu mozgu.
- Nekrotizujúca enterokolitída - Život ohrozujúce ochorenie, postihujúce predčasne narodené deti, s úmrtnosťou až 50 percent. Ide o zápal čreva vedúci k bakteriálnej invázii, spôsobujúcej poškodenie buniek a odumretie čreva. Môže viesť k intolerancii kŕmenia, opuchu brucha a k sepse.
- Krvácanie do mozgu - Krvácanie do komôr mozgu sa môže u predčasne narodených detí vyskytnúť preto, že cievy v mozgu dieťaťa sú krehké a nie úplne vyvinuté, čo ich robí náchylnými na pretrhnutie pod stresom z pôrodu a inými faktormi.
- Sepsa - Sepsa u predčasne narodených detí je kritický zdravotný stav charakterizovaný systémovou infekciou, ktorá sa môže rýchlo stať život ohrozujúcou. Prejavuje sa príznakmi, ako zrýchlené dýchanie, horúčka alebo nízka telesná teplota a nestabilná srdcová frekvencia.
Predčasný pôrod môže ovplyvniť dieťatko nielen bezprostredne po pôrode, ale aj neskôr v období dospievania. Medzi dlhodobé následky patria:
- Neurologické a vývojové poruchy - Predčasne narodené deti môžu mať problémy spojené s neurovývojom vrátane porúch učenia (dyslexia a dyskalkúlia), porúch pozornosti (ADHD) a problémov s organizačnými schopnosťami. Komplikácie so správaním a emóciami vrátane úzkosti a depresie môžu pretrvávať až do dospelosti, čo si vyžaduje neustálu podporu duševného zdravia.
- Detská mozgová obrna - Predčasne narodené deti sú na tento stav náchylnejšie, pretože ich mozog je pri narodení stále v kritickej fáze vývoja.
- Poruchy zraku - Retinopatia nedonosených spôsobuje abnormálny rast krvných ciev v oku, ktoré môžu presakovať alebo krvácať. To spôsobuje zjazvenie sietnice, vrstvy nervového tkaniva v oku, ktorá vysiela správy o svetle do mozgu.
- Poruchy sluchu - Senzorická strata sluchu je typ poruchy sluchu, ktorá je výsledkom poškodenia alebo abnormalít vnútorného ucha alebo sluchového nervu. Tento typ straty sluchu je zvyčajne trvalý a môže ovplyvniť schopnosť dieťaťa jasne vnímať zvuky a reč.
- Kardiovaskulárne komplikácie - Tieto komplikácie môžu zahŕňať vysoký krvný tlak, čo si môže vyžadovať neustále sledovanie a liečbu.
- Metabolické a endokrinné poruchy - Niektoré z bežných problémov zahŕňajú obezitu, ktorá môže byť výsledkom nevyváženého metabolizmu a môže prispieť k ďalším zdravotným problémom, ako je cukrovka.
- Gastrointestinálne problémy - Predčasný pôrod môže narušiť normálny vývoj tráviaceho traktu, čo môže viesť k problémom, ako je gastroezofageálna refluxná choroba, čo je stav, keď obsah žalúdka prúdi späť do pažeráka.
- Komplikácie s obličkami - Obličková nedostatočnosť, ktorá sa prejavuje zníženou funkciou obličiek, je potenciálnym dlhodobým problémom u predčasniatok.
Vývoj reči a jeho oneskorenie
V súčasnosti sa zvyšuje počet detí, ktoré hovoria neskoro. Rodičia si čoraz častejšie všímajú, že ich dieťa hovorí neskoro, za svojimi rovesníkmi a ostatnými deťmi v rodine. Ak dieťa do dvoch rokov nepoužíva 50 slov a slovných začiatkov a nezačne ich spájať, hovoríme o jazykovom oneskorení. Zvyčajne sa okrem týchto príznakov nevyskytujú žiadne iné kognitívne poruchy, takže vnímanie, pozornosť, pamäť a myslenie sú rovnaké ako u detí s typickým jazykovým vývinom. Dôležité je včasné posúdenie stavu, aby sme vedeli, čo môže byť za nerozprávaním, neskorým nástupom reči.
Predpoklady na osvojenie si reči zahŕňajú:
- Neporušený nervový systém
- Neporušený sluch
- Neporušené rečové orgány
- Sociálne prostredie poskytujúce vhodné podnety
V mnohých prípadoch sa rodičovi môže zdať, že dieťa reči dobre rozumie, ale v prípadoch závažného oneskorenia môže ísť o to, že situácia je mu len známa a zo situácie si odvodí, čo má robiť. Oneskorenie jazyka môže byť dôsledkom viacerých vývojových porúch alebo syndrómov:
- Neurologická nezrelosť
- Problémy so sluchom, strata sluchu
- Autizmus
- Dysfázia
Hodnotenie je najlepšie vykonať čo najskôr, pretože vo vývoji jazyka nastáva citlivé obdobie. V tomto období je vývoj rýchlejší a deti sú vnímavejšie na rozpoznávanie a učenie sa jazykových štruktúr. Sekundárne príznaky sa môžu objaviť, ak dieťa dostane pomoc príliš neskoro a nie je schopné komunikovať s okolitým svetom.
Obdobie vzdoru a jeho zvládanie
Obdobie vzdoru trvá od 18 mesiacov do 4,5 roka až 5 rokov, no môže sa začať skôr, napríklad v 12 mesiacoch, a odznieť môže po piatich rokoch. Má určitý vývoj a na začiatku sa prejavuje inak ako v štyroch rokoch. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. To obdobie sa prejavuje napríklad tak, že ak dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začať plakať, kričať alebo kopať. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my. Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.
Na druhej strane rodičia môžu vytvoriť také prostredie, aby minimalizovali výskyt prejavov zaplavujúcich emócií. Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať. Ak je rodič smutný, lebo dieťa sa hnevá, dieťa to nedokáže reflektovať? Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia.
Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať. Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda.
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní.
Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje. Keď dieťa hádže jedlo na zem, nie je to preto, že sa takto učí, ako fungujú veci vo svete? Dieťa nemá predstavy, že plytvať jedlom je zlé. Nevie, že keď jeme, máme mať nejaké maniere, a že hádzať jedlo na zem je neakceptovateľné. Ak to chce dieťa skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi.
Zapájanie detí do domácich prác
Vykonávanie domácich prác určite patrí k najmenej obľúbeným činnostiam, ktorým sa nevyhne nikto z nás. Neustály kolotoč vysávania, utierania prachu, umývania dlážky a ostatných drobností, z ktorých akoby neubúdalo, vie poriadne vyčerpať. Každý z rodiny by sa mal do nich zapojiť, a to v rámci svojich možností a schopností. Ani vaše dieťa nie je výnimkou. My mamy sa snažíme protektívne ochrániť dieťa od všetkého nepríjemného. Neraz aj za cenu toho, že sa samy dostávame do nekomfortnej situácie. Medzi nami je mnoho žien, ktoré radšej budú drieť ako kôň, než by mali delegovať činnosti aj na ostatných členov domácnosti.
Preto ak nechcete patriť k večne vyčerpaným a vystresovaným maminám, skúste vaše dieťa viesť k vykonávaniu domácich prác už v rannom veku. Veď aj škôlkar už bez problémov zvládne uloženie hračiek do boxu. Takisto by mal zvládnuť hodiť špinavé veci do koša na bielizeň, či odniesť po sebe špinavý tanierik do výlevky.
Ak chcete, aby vám deti pomáhali naozaj radi a nielen preto, že je to ich povinnosť, skúste nehodnotiť ich výkon. Možno si neupracú izbu presne podľa vašich predstáv. Ani oblečenie nebude poskladané v úhľadných komínoch. A to je v poriadku. Dôležité je však vedieť oceniť snahu dieťaťa. Nie jeho výkon. Mnohé mamičky však robia chybu v tom, že radšej urobia všetko za svoje dieťa, než aby sa mali uspokojiť s nedokonalým výsledkom. Pretože ony to predsa vedia najlepšie.
Ak má dieťa s niečím pomáhať, malo by presne vedieť, čo od neho očakávate. Stačí, že si po jedení odloží tanier na linku, alebo ho má dať aj do umývačky? Ak si presne definujete, v čom spočívajú povinnosti dieťaťa, oveľa ľahšie sa budú dodržiavať a vyhnete sa tak zbytočným nedorozumeniam. Najmä menšie deti nechápu, čo presne znamená, upratať si izbu.
Aj vám, aj dieťaťu, určite pomôže harmonogram. Skúste ho spolu vytvoriť a hotový rozpis domácich prác dajte na viditeľné miesto, napríklad na chladničku alebo na tabuľu, na ktorú si píšete odkazy. Keď ste si už stanovili pravidlá, nasleduje druhý, oveľa náročnejší krok. Trvať na svojom a nerobiť všetko za svoje milované dieťatko. Aj keď bude smetný kôš plný odpadkov, nebežte s ním von vy. Obráťte sa na to dieťa, ktoré ho má na starosti. Kľúčové je, aby ste boli v svojich hraniciach dôsledná. Dieťa musí vedieť, že je to jeho povinnosť. Výnimkou sú samozrejme neštandardné situácie, ako napríklad ochorenie dieťatka, neskorý príchod z rodinnej návštevy či extrémne náročný deň v škole, počas ktorých nemusíte trvať na plnení povinností. Nikto predsa nebude očakávať od dieťaťa, že bude vysávať so štyridsaťstupňovou horúčkou. Tieto situácie určite najlepšie vyhodnotíte vy samé.
Vysávanie bytu väčšinu nezaberie až tak veľa času. Ani umývanie dlážky, kúpeľne či toalety. Väčšina z nás sa určite zhodne na tom, že najviac nám z času odkrajuje neustále premiestňovanie vecí z miesta na miesto. Práve ste poskladali kopu bielizne a na gauči nie je nič? Tak sa stavte, že do pár sekúnd niekto z vašej rodinky využije tento prázdny priestor a na gauči sa raz-dva ocitnú hračky, letáky, tašky či iné veci, ktoré „nemajú kam inam“ odložiť. Takéto upratovanie nie je priveľmi efektívne. Skúste sa s deťmi (a možno aj s vlastnou polovičkou) dohodnúť na tom, že vec, ktorú majú v rukách, patrí na svoje miesto. Dovoľte deťom, nech sa hrajú s čím chcú. No ďalšiu činnosť môžu začať až vtedy, keď tú, s čím sa hrali, vrátia na svoje miesto. Tento spôsob upratovania je výhodný aj pre deti. Ak budete postupovať dôsledne, čoskoro zistia, že prakticky upratovať ani nemusia, pretože odložiť jednu hračku do boxu im zaberie oveľa menej času, než naraz zbierať množstvo vecí, ktoré sú rozhádzané po celej izbe. Tento spôsob udržiavania čistoty môže znamenať obojstranné víťazstvo.
Každý z nás má činnosti, ktoré vôbec „nemusí.“ A podobne to je aj s deťmi. Preto, ak je to trochu možné, dávajte im na výber. Možno sa nadšene nevyberú vyniesť smeti, no na druhej strane bez problémov nakŕmia domáce zvieratko. Ak dieťaťu dáte na výber, pocíti vyšší stupeň vnútornej slobody a nebude sa tak veľmi cítiť pod tlakom. Koniec koncov, nie je až tak dôležité, čo robí, hlavné je, že sa vôbec zapája do bežných činností, ktoré sú nevyhnutné pre chod domácnosti. Pre deti je veľmi dôležitá aj správna motivácia. Musia vidieť, v čom spočíva celý zmysel upratovania. Strach je určite tou najhoršou výchovnou metódou. Možno aj vás rodičia strašili všetkým možným, aby dosiahli želaný výsledok. Strach sa v nás však môže zakoreniť na poriadne dlho, čo rozhodne nemá priaznivý vplyv na našu psychiku. Preto sa vyhnite manipulácii dieťaťa a nenúťte ho do upratovania tým, že ak veci nebudú na svojom mieste, vyhodíte mu ich do koša. Obľúbené hračky pre deti znamenajú veľa a neraz k nim majú silnú citovú väzbu. Ak dieťa zabudne na svoju povinnosť, pripomeňte mu ju, avšak vyhnite sa zbytočným emóciám. Trvajte na tom, že rozprávku na dobrú noc mu prečítate až vtedy, ak urobí všetko potrebné. Takýmto spôsobom v ňom nevyvoláte strach, ale dáte mu na výber. Ak neurobí to, čo má, pocíti dôsledok a nie strach.
Upratovanie nemusí byť len nudná povinnosť. Urobte z neho zábavu, pri ktorej sa môžete dosýta vyblázniť. Pustite si obľúbenú hudbu, alebo si s deťmi zo srdca zaspievajte. S deťmi si môžete naplno užiť každú spoločnú chvíľu, a to bez ohľadu na to, čo robíte. Skúste si pri upratovaní urobiť preteky v rýchlosti alebo súťažte, komu sa podarí odhodiť viac plyšových hračiek do boxu.
Každá z nás občas vybuchne na dieťa a to najmä pod tlakom povinností, ktoré na nás číhajú z každej strany. Je však nevyhnutné pokúšať sa udržať čo najviac na uzde svoje emócie a neprenášať svoj negatívny stav aj na potomka. Niekedy sa stane, že jednoducho nemáme energiu vysvetľovať strečkujúcemu synovi či dcérke, že nemôžeme prestrieť na kuchynskom stole, pretože sa na ňom váľa množstvo hračiek a iných zbytočností. Pokúste sa mu však nerozkazovať a namiesto holých, tvrdých rozkazovacích viet vyskúšajme rešpektujúci prístup. Vety typu: „Okamžite to uprac, inač nedostaneš jesť!“ vyvolajú v našom dieťati len odpor. Oveľa efektívnejšie je oboznámiť ho s aktuálnym stavom: „Môžeme večerať, keď bude na stole priestor. Preto treba dať veci na svoje miesto.“ Takto informovať ho môžete kedykoľvek. Deti sú nádherné bytosti, ktoré sa vedia naplno ponoriť do svojho sveta. Ak vidíte, že je vaše dieťa naplno sústredené a niečo tvorí, nemá zmysel ho vytrhávať z jeho procesu. Ono sa na veci vôkol seba pozerá inými očami. Vy možno vidíte na koberci neporiadok, no ono tam vidí labyrint pre autíčka, ktorý mu dáva zmysel. Dohodnite sa s ním ako dlho ho tam nechá. A upratovanie mu pripomeňte vtedy, keď uvidíte, že nie je zaujaté žiadnou činnosťou. Nikomu z nás nepadne dobre, keď nás niekto násilne vytrháva z tvorivého procesu.
Upratovanie by vonkoncom nemalo ležať iba na maminých pleciach. Ak deti budete od malička viesť k tomu, že aj oni sú súčasťou „tímu,“ ušetríte si tým nielen množstvo času, ale aj nervov.
