Prostredie, s ktorým sa dieťa stretáva v ranom veku, je kľúčové pre jeho formovanie. V materských školách sa prostredníctvom hier, ako ich predstavuje príručka Farebná škôlka, nenásilnou formou učíme vnímať rozdiely a rozmýšľať o nich. V bezpečnej atmosfére rovesníckej skupiny a pod vedením učiteľky si deti môžu zažívať emócie, ktoré v nás často vyvoláva niečo odlišné. Ambíciou príručky je hravým spôsobom reflektovať témy a javy, s ktorými sa deti stretávajú každý deň, javy, ktoré sú farebné, pestré a zaujímavé. Cieľom je podporovať schopnosti pohybovať sa v sociálne a kultúrne rozmanitom prostredí, pripravovať deti na stretnutia s odlišnými ľuďmi a rozvíjať tolerantné postoje.
V tomto kontexte je zaujímavé pozrieť sa na život a dielo Jána Ondruša, básnika, ktorý sa vo svojej tvorbe dotýkal hlbokých tém ľudskej existencie a zároveň dokázal reflektovať aj jednoduchosť detského vnímania sveta.
Život básnika
Ján Ondruš žil životom básnika, ktorý bol nevšedný vo svojej obyčajnosti, intenzívny vo svojej miernosti a tragický vo svojej nepatetickosti. Jeho životopis spočiatku pôsobí ako pestré leporelo, skladačka bohémskych situácií. Mladý básnik striedal miesta pobytov, mestá i veľkomestá (Bratislava, Praha), pracoviská a zamestnania (účtovník, knihovník, organizačný pracovník divadla). Všetko to bolo iba hľadanie pevnej pôdy na písanie, svojho životného priestoru na sústredenie.
Od začiatku bola literatúra pre Jána Ondruša rehoľou i koncentráciou síl. Sústredil celú svoju energiu a obrazotvornosť na lyriku. Dá sa povedať, že tak ako málokto pred ním i po ňom urobil z nej stredobod svojho života, že svoj život žil medzi básňami, s básňami a komponoval ho ako báseň.
Debut a prvé skúsenosti
Už jeho vstup do slovenskej literatúry bol impozantný. Keď v polovici päťdesiatych rokov publikoval desať básní v Mladej tvorbe, všetci v ňom museli vybadať básnika nevšednej sily. Nebol improvizátorom, a predsa v jeho veršoch bolo niečo intuitívne a spontánne. Ako obyčajne, a pritom intenzívne zneli jeho vety: „Oči som zvrátil nazad, do čierneho ticha.“ Ale za všednými motívmi a vonkajškovým pokojom bola vnútorná dráma: „V posteli všetci zmĺkli. / Každý sám v sebe sa rozkričal.“
Hovorí sa, že sa stal príslušníkom Trnavskej skupiny, ale to skôr sa jej autori zhromaždili okolo neho a obklopovali ho svojou priazňou a priateľstvom. Ondruš bol básnik, za ktorým sa chodilo, nie ktorý chodil na návštevy.
Vydanie jeho debutu bolo rovnako konfliktné. Básne nadpísané „ondrušovsky“ Vajíčko vydavateľstvo Mladé letá vrátilo mlčky a bez vysvetlenia. Zbierky výrazne experimentátorského charakteru by mali vychádzať v Slovenskom spisovateľovi, a teda aj rukopis Jána Ondruša. Ak sa celkom nelogicky a zvrátene jeden z najčírejších a najkomunikatívnejších básnických konceptov pokladal za experiment, hovorí to o patologickosti tej doby. A tak Ondruša, ktorý bol najzrelší a najviac pripravený na knižné vystúpenie, predbehol nielen Válek, ale aj všetci Ondrušovi skupinoví druhovia. Ján Ondruš vydal svoju prvú knihu ako posledný spomedzi nich. Mala elektrizujúci názov Šialený mesiac, vyšla sedem rokov po Vajíčku a tri roky po jej napísaní.
Básne z nevydaného debutu Ján Ondruš spálil. Možno v tom bola básnická urazenosť, možno horkosť a zatrpknutie. Ale v tomto rituálnom geste cítiť odvahu konzekventne dovádzať básnickú existenciu do dôsledkov. O tej dôslednosti svedčí aj fakt, že Ján Ondruš neprijal ani vydanie Vajíčka, ktoré vyšlo až v osemdesiatych rokoch.
Šesťdesiate roky a zlomové obdobie
Šesťdesiate roky umožnili erupciu a explóziu Ondrušovho publikovania, hoci išlo o krátke obdobie a hoci to boli zbierky či skladby tenučké, priam minimalistické. Po Šialenom mesiaci (1965) napísal zbierky Posunok s kvetom a V stave žlče, ktoré takmer vzápätí vychádzajú aj knižne (obe roku 1968). Roku 1970 vyšla básnická skladba Kľak a o dva roky neskôr zbierka Mužské korenie, jedna z posledných „slobodných“ knižiek edície Mladá tvorba, ako previs z nenormalizačného edičného plánu.
Jej „prijatie“ v literárnokritickej tlači - nijaká recenzia, nijaká kritika - dávali tušiť, že z Ondruša sa stala persona non grata. Iste k tomu prispelo aj zúfalé a netaktické básnikovo gesto - uprostred šialenej nenormalizácie požiadal písomne prezidenta Husáka, aby mohol opustiť republiku. Ten akt sa v ére zúriacich previerok a perzekúcií musel brať ako podvratná činnosť rafinovaného disidenta - alebo šialenca. Lenže Ondruš nebol ani jedným, ani druhým.
Olichov a Pamäť
Počiatkom osemdesiatych rokov bol umiestnený v sociálnom ústave v Olichove. Ten pobyt sa interpretuje rozporuplne: básnik to bral ako poníženie a stratu dôstojnosti, najmä ak ho zbavili aj spôsobilosti na právne úkony. Iniciátori tej hospitalizácie aj z literárnej obce sú zasa presvedčení, že ho tým pobytom zachránili pred oveľa horšou internáciou - väzením alebo perzekúciou zo strany ŠTB. Jedno je isté, Ondrušove „naivné“ protesty Husákovi či Národnému zhromaždeniu režim nemohol nechať nepovšimnuté. Spacifikoval ich iba tým, že ich kvalifikoval ako dielo pomätenca.
Hneď o rok po umiestnení v Olichove (a odskoku do zariadenia v Pezinku) vyšiel reprezentatívny a aj vonkajškovo okázalý výber z celoživotnej tvorby Jána Ondruša Pamäť. Zdalo sa, že to bolo kompenzačné gesto, akt odškodnenia či rehabilitácie, ale aj úprimný prejav lásky a priazne básnikových priateľov a obdivovateľov, ale akékoľvek dobré pohnútky k tomu viedli, pre básnika Ondrušovej rýdzosti to nemohlo byť vnímané inak iba ako neprijateľný kompromis. Hoci slovo „pamäť“ je jedno z najkľúčovejších slov Ondrušovej sémantiky, názov nemohol byť zvolený ironickejšie a kontroverznejšie. Kto si na koho a na čo pamätal? Mali sme si pamätať, že Ondruš je jeden z najsilnejších básnikov? Po tom všetkom, čo sme mu urobili? Alebo si mal azda autor pamätať na svoje poníženie? Alebo si mal režim pripamätať svojho neposlušného občana?
Ján Ondruš nemohol konať inak ako pri debute Vajíčko. Ani tento pokus o rehabilitáciu neprijal. A to aj pre tie vonkajšie okolnosti, ale najmä pre vnútorné zmeny, ktoré sa v ňom už dlhší čas odohrávali.
Revízia diela a „našepkávači“
V tom čase podrobil značnú časť svojho doterajšieho diela prísnej revízii. Škrtal, vyhadzoval, odstraňoval celé verše, celé básne. Robil akúsi definitívnu revíziu svojej poézie, on, ktorý nemusel na svojom živote a písaní meniť ani čiarku. Bol rozhodnutý, že v písaní lyriky už nebude pokračovať. Chcel svoje dielo uzavrieť. Venoval sa iba satirickému žánru, ktorý zhromaždil do rukopisu s názvom Dobré ráno každé ráno a napísal pôvabnú knižočku pre deti Kreslím koňo koňaté. A do tej životnej i poetologickej sumarizácie zrazu príde surový vpád Pamäti a dokonca aj vydanie Vajíčka, ktorého zapatrošené básne sa kdesi pozbierali. Ján Ondruš to nemohol brať inak ako ďalšie poníženie - tentoraz oveľa rafinovanejšie. Ako pokus o podplatenie, o kúpenie.
Tieto Ondrušove vpády do vlastných textov môžeme brať - aj sa brali - rozmanite. Niektorí v tom videli básnikovu stratu poetickej súdnosti (ako môže niekto zmeniť fascinujúci Šialený mesiac na ničím nevzrušivý Prvý mesiac?). Niektorí v tom videli prejav jeho psychických stavov, ktoré sa niekedy diagnostikovali ako „psychotická dekompenzácia“, inokedy sa otvorene hovorilo o schizofrénii. Je pravda, že aj pisateľ týchto riadkov zažil Jána Ondruša, ako rozpráva o našepkávačoch, ktorí mu znemožňujú písať autenticky to, čo chce. Isteže, môžeme podobné reči hodnotiť ako prejavy duševnej lability, ale môžeme v nich objaviť básnickú hodnotu a vizionársku predvídavosť. Našepkávači, ktorí vysielajú svoje šumy, aby znemožnili básnikovi formulovať presné výpovede, sú predsa aj v prostredí nás, ktorí sa považujeme za celkom zdravých. Je to politický režim, inštitucionálny dozor, zvukový a obrazový smog médií, reklamy, masová manipulácia s naším autentickým vedomím. Ján Ondruš teda pomenoval ako jeden z prvých a ako jeden z mála to, čo je a bude sa ešte stupňovať. Jeho „prepisovanie“ diela musíme potom brať ako legitímne právo autora pracovať so svojimi výpoveďami aj po ich knižnom vydaní. Aj to je dôkaz, že Ondrušovo písanie a jeho život splývali, že obe kvality sa navzájom prelínali a ovplyvňovali, že autor bral vlastný život ako surovinu na transformovanie do textov a naopak - aj svoje verše pokladal za schopné životného rastu, že to boli skôr biologické jednotky, bunky živého organizmu ako výsledky stretnutia atramentu a papiera.
Neskoršie diela a odkaz
Tú heroickú prácu finalizoval v zobranom diele Prehĺtanie vlasu, ktorý vyšiel roku 1996, štyri roky pred jeho smrťou. Stihol ešte vydať zbierku Ovca vo vlčej koži (bývalé Dobré ráno...). Iba zbieročka pre deti Kreslím koňo koňaté, z ktorej bolo zopár básní publikovaných v časopise Slniečko, knižne nevyšla. Zatiaľ? Bola by škoda, keby tento rýdzi básnický výkon zostal nepublikovaný. Ondrušove „detské“ básne pripomínajú výskumy Paula Kleea v oblasti obrazotvornosti detí.
Ján Ondruš sa proti svojej vôli a letore stal kontroverzným básnikom. Svojou nekompromisnosťou a až myškinovskou čistotou a naivitou usvedčoval z hriechov štát, režim, spoločnosť, ale aj kultúrne prostredie. Celý život šiel s mníšskou pokorou i zaťatosťou za tým jediným, čo pokladal za najdôležitejšie - napísať báseň.
Jeho poézia, hoci často konfrontačná a náročná, si zaslúži pozornosť. Zbierka Šialený mesiac bola hneď po publikovaní prijatá ako kľúčová zbierka poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia. Básnikov „život pre poéziu jej dáva nezmazateľnú pečať životnej poézie“. V súčasnosti sa čoraz viac presadzuje presvedčenie, že slovenskú poéziu posledných desaťročí v európskych súvislostiach môže reprezentovať práve Ján Ondruš.
Pravda o Jánošíkovi: Ako sa z vojaka stal zbojník | Skutočný príbeh
Poézia J. Ondruša v zbierke Šialený mesiac osciluje medzi protokolárnym zachytávaním toho, čo je „dané a osudové“, a tlmeným pátosom, pretože „veci svedomia, cti, tajomstva, krásy / nútia ťa kľaknúť“. Diferencovaný voľný verš, pružne variabilná strofika, resp. členenie na odseky, ich strohé číslovanie zdôrazňujú protokolárny charakter Ondrušovej poézie.
Ján Ondruš sa narodil 28. marca 1931 a zomrel 17. júla 2000.