Priska Danková, rodená Kopečná, bola výraznou postavou tajnej cirkvi počas komunistického režimu na Slovensku. Za svoju vieru si odsedela osemnásť mesiacov vo väzení. Jej syn, Pavol Danko, známy z katolíckej televízie TV Lux, v rozhovore pre Postoj odhaľuje nielen jej odvážny životný príbeh, ale aj svoju vlastnú cestu viery a práce pre cirkev.
Odvážna laička v podzemnej cirkvi
Priska Kopečná sa narodila do rodiny, ktorá musela kvôli práci Baťu často meniť bydlisko. Po usadení sa v Nitre začala študovať na gymnáziu, kde ju ovplyvnili rehoľné sestry Vincentky. Túžila študovať medicínu, no jej plány prekazilo zatknutie v roku 1958. Dôvodom bolo organizovanie tajných stretiek mladých veriacich, zameraných na mariánsku úctu podľa svätca Ľudovíta z Montfortu. Tieto stretká boli vnímané ako riziko pre vtedajšiu vládnu moc, ktorá chcela mať všetko pod kontrolou.
„Bol som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom. Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý,“ hovorí jej syn Pavol Danko.
Priska strávila vo väzení osemnásť mesiacov. Hoci nezažila fyzické týranie, čelila psychickému nátlaku s cieľom vyzradiť mená ostatných členov stretiek. Odmietla spolupracovať, dokonca aj pod nátlakom vlastného otca, ktorý ju prišiel prosiť, aby spolupracovala.
Po prepustení sa už nevrátila na medicínu a nemohla cestovať do zahraničia. Napriek tomu sa naďalej angažovala v podzemnej cirkvi, prepisovala zakázanú literatúru a stretávala sa s kňazmi. V roku 1968 vystúpila s prejavom na stretnutí vo Velehrade, kde hovorila o potrebe dialógu, väčšom priestore pre laikov a ekumenizme.
Kontroverzný vzťah a slobodná matka
V tom čase sa Priska zoznámila s kňazom Jánom Beňom, okolo ktorého sa formovali skupinky veriacich. Stala sa jeho pravou rukou, no neskôr sa s ním ideovo rozišla. Kriticky vnímala jeho pôsobenie, keď sa podľa jej slov "zatvrdil" a vyžadoval od okolia absurdné veci.
V tomto období tiež podľahla šarmu pacienta Pavla Danka, s ktorým čakala dieťa. Pavol Danko bol v tom čase ženatý. Pre Prisku, vtedajší vzor angažovanej kresťanky, to znamenalo "brutálny pád dole". Čelila odsudzeniu zo strany cirkevného prostredia, ktoré navrhovalo potrat ako "menšie zlo" pre verejné pohoršenie. Napriek tlaku, aj zo zdravotného hľadiska, odmietla prerušiť tehotenstvo.
„Mama sa bála, že sa emočne zlomí, preto sa vo dverách otočila na opätku, ani sa na neho nepozrela a ušla z miestnosti,“ spomína syn na situáciu s otcom.
Počas jej tehotenstva a po narodení syna Pavla jej pomohli najmä členky hnutia Fokoláre, ktoré priniesli na Slovensko spiritualitu jednoty.
Synova cesta viery a práca pre cirkev
Pavol Danko vyrastal v spiritualite jednoty, ktorá evanjeliovú lásku stavia nad všetko. Hoci sa dozvedel o dramatických okolnostiach svojho počatia a otcovom prvom manželstve, nikdy to nevnímal ako stigmu. „Bol som mame vďačný za život, v tom čase to bolo naozaj hrdinstvo, že odolala všetkým tlakom. Až keď som v dospelosti pochopil celý kontext, bol som na ňu neskutočne hrdý,“ vyznáva.
Po štúdiách matematiky a chémie pracoval desať rokov ako učiteľ. Fascinovaný divadlom a tancom založil v roku 1998 Tanečné divadlo ATak. Neskôr prešiel do Katolíckej televízie TV Lux, kde pôsobí ako režisér a moderátor. „Teraz si úprimne často spomínam na mamu. Už roky som režisérom národného stretnutia mládeže a neviem, či je to vekom, ale v poslednom čase narážam často na prekážky,“ hovorí o svojej práci.
Pavol Danko zdôrazňuje, že napriek prekážkam a uzatvoreným miestam v cirkvi nestratil nadšenie. „Stál som už toľkokrát na križovatke, nahliadol som do toľkých ‚kuchýň‘ vo farnostiach, v kláštoroch, na biskupských úradoch, ale zatiaľ mi ešte stále chutí jesť,“ dodáva s optimizmom.
Životné dedičstvo
Otváranie citlivých tém v TV Lux
V TV Lux sa Pavol Danko podieľa na evanjelizačných a edukačných programoch. Televízia čelí kritike za nevyužívanie plného potenciálu na formovanie komunity v rozdeľujúcich témach. „Mám nádej, že sa to bude postupne meniť,“ hovorí Danko. „Vedieme vnútri diskusie, akým smerom by sme sa mali uberať, či ísť do viac polemických tém alebo ostať čisto evanjelizačný.“
Televízia sa snaží otvárať aj citlivé témy ako sexuálne zneužívanie, presadzovanie moci či potrebu dialógu. Reakcie publika však bývajú často negatívne, ako ukázali diskusie o očkovaní či prijímaní na ruku. „Veľká časť našej cieľovky sú ľudia veľmi ľahko zmanipulovateľní,“ priznáva Danko.
Mama ako živý svedok viery
Priska Danková zomrela vo veku 87 rokov. Počas svojho života bola svedectvom viery, odvahy a vytrvalosti. Jej syn na ňu spomína s hrdosťou a vďakou za život, ktorý mu dala napriek všetkým prekážkam.
„Pre mňa bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nám niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie,“ spomína na jej posledné roky poznačené Alzheimerovou chorobou. „No toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha.“
Priska Danková zanechala v živote syna Pavla hlbokú stopu, ktorá sa odráža v jeho práci, viere a postoji k životu.
Priska Danková, napriek všetkým rizikám, povedala životu áno. A tam sa jej príbeh zďaleka nekončí. Priska Danková, za slobodna Kopečná, odišla do večnosti v júli minulého roka vo veku 87 rokov.
Priska mala kočovné detstvo, narodila sa šikovným a pracovitým rodičom, ktorí boli zamestnaní priamo u Baťu. Detstvo prežila na rôznych miestach terajšej Nitrianskej diecézy. Napokon sa rodina usadila v Nitre. Priskina mama nemala iné školy okrem základnej ľudovej, no bola to veľmi inteligentná žena. Typický príklad toho, čomu hovoríme "zdravý sedliacky rozum". Manželia Kopeční, Priskini rodičia, prežili niekoľko ťažkých strát. Dve deti im zomreli krátko po narodení a dvoch synov, ktorí boli už oveľa starší, zabila bomba, keď sovietska armáda bombardovala Nitru v pondelok 26. marca 1945.
Priska študovala na nitrianskom gymnáziu a túžila študovať medicínu. Po počiatočných neúspechoch sa jej napokon podarilo na školu dostať, no po necelých dvoch semestroch ju komunisti v roku 1958 "zabásli".
„Po revolúcii ju rehabilitovali ako politického väzňa a bol jej udelený titul čestného doktorátu MUDr. Mamka nemala rada, keď jej potom niekto písal MUDr. Keď po ockovej smrti šla do predčasného dôchodku aj kvôli tomu, aby sa mi mohla venovať, stále k nám niekto chodil a prosil ju, aby mu pichla injekciu.“
Základy viery dostala Priska od rodičov. Výrazne ju ovplyvnili aj rehoľné sestry Vincentky, ktoré pôsobili na gymnáziu, kde Priska študovala, kým ich komunisti odtiaľ nevykázali.
„Preto má mamička nespočetné množstvo zážitkov z našich hôr, najmä z Tatier. Bola niekoľkokrát na Gerlachu a pochodila celé Tatry, no vždy to bol len maskovací manéver. V skutočnosti sa stretávali, mali duchovné cvičenia, sprevádzali ich kňazi, niektorí z nich sa neskôr stali biskupmi.“
Prisku veľmi oslovila kniha O pravej úcte k Panne Márii od Ľudovíta Mária Grignion z Montfortu, ktorá sa v tom čase dostala aj na Slovensko. Bola to v určitom zmysle slova revolučná vec a Priska sa spolu so skupinou, ktorá vznikla, začala snažiť o šírenie tohto posolstva. „To sa stalo hlavným kameňom úrazu. V tom čase akékoľvek združovanie, zvlášť mladých ľudí a s náboženským obsahom, bolo pre vtedajší režim hrozbou. Preto ich sledovali a potom postupne pochytali. Priska si odsedela 18 mesiacov. Bola v Nitre i v Prahe na Pankráci.“
„Mamička bola vo väzení v tom období, keď si už dávali veľký pozor, aby nedochádzalo k zverstvám ako napríklad pri sestre Zdenke Schelingovej. ‚Kde je ten váš Boh, Kopečná?‘ kričali pri jednom výsluchu a snažili sa z nej vypáčiť mená ďalších spolupracovníkov, aby mali istotu, že vonku nebehá niekto ďalší.“
„Keď sa ľudia pýtajú, kde som dostal vieru, to moja mama bola pre mňa živým svedkom viery. Aj keď som mal v pube nejaké pochybnosti, vždy sme spolu debatovali a ona mi s pokojom rozprávala o tom, čo prežila.“
Pavol spomína aj ďalšiu príhodu. Komunisti nahuckali Priskinho otca, aby jej šiel dohovárať a primäť ju k tomu, aby sa podvolila a prezradila mená ďalších ľudí. „Vraj nemá zmysel tajiť ďalších ľudí, aj tak už mnoho vedia, nech sa nehrá na hrdinku a prizná to a potom ju pustia domov. Mamu zrazu zobrali do stretávacej miestnosti bez akejkoľvek prípravy. Tam pred ňou stál jej otec, ktorý ju so slzami v očiach prosil: ‚Priska, nemá to zmysel, poď, rýchlejšie ťa pustia…‘ Ona v tej chvíli pochopila, že ak sa s ním dá do rozhovoru, neustojí to. Napriek tomu, že to bol jej otec, chladnokrvne povedala: ‚Končím túto návštevu, zoberte ma späť do cely.‘ Otec bol nešťastný, že s ním dcéra odmietla hovoriť.“
„Mamička mi o tom hovorila: ‚V prvom rade si treba uvedomiť, že v čase, keď niečo také začalo vznikať, bol u nás veľký hlad po akejkoľvek literatúre.‘ U nás nebolo nič. Literatúra sa pašovala zo zahraničia alebo sa prepisovala na strojoch v podobe takzvaných klepaníc a samizdatov. Aj mamka sama veľakrát prepisovala. A ďalšia vec, nebolo tu vtedy žiadne vedenie. Omše sa komunistom nepodarilo zakázať, ale mnohí kňazi spolupracovali s režimom, aby si zachránili holý život. Bol problém nájsť kňazov, ktorí boli ‚čistí‘ a zachovali si úplnú slobodu. V tom čase bola skupinka okolo Janka Beňa obrovský poklad. To, že sa časom začali objavovať aj kontroverzie a isté tézy, nariadenia, usmernenia, ktoré Ján Beňo cez svojich kňazov posúval ďalej, a nie všetky boli správne, to je druhá vec. Mamička bola vždy na to veľmi citlivá, nechcela o tom až tak hovoriť. Bola si vedomá, že sú tu dva tábory. Sú tu ľudia, ktorí sú stále vychovaní touto érou beňovcov, ktorí si to držia ako svoj poklad. A potom je tu druhý extrém, ľudia, ktorí to všetko považujú len za zlé a choré. Nemala rada ani jeden z týchto extrémov, vždy sa snažila veci pomenovať v pravde. Mamička si myslela, že to mohlo byť spôsobené Jankovým vnútorným prežívaním, dokonca možno jeho zdravotnými ťažkosťami.“
Tento vývoj viedol k čoraz častejším stretom medzi Priskou a Jánom Beňom. „V začiatkoch bola skoro ako jeho pravá ruka, on v nej videl vzor pre laika, ktorý ostane slobodný a slúži Cirkvi bez toho, aby bol súčasťou nejakého rehoľného spoločenstva. A mamka naozaj taká bola. Nebála sa hovoriť, evanjelizovať. Kam prišla, tam hovorila o mariánskej úcte či koncilových dokumentoch.“
„V ‚68, v tom povestnom období uvoľnenia, sa na Velehrade konalo veľké stretnutie cirkevných predstaviteľov. Mamka bola delegátom za celé Československo a predniesla príhovor za laikov. Máme ho na magnetofónovej páske. Po každej vete bol potlesk, lebo tam nebojácne hovorila o tom, že my laici chceme participovať na živote Cirkvi. Vystúpila tam s príhovorom medzi rôznymi biskupmi, kňazmi a cirkevnými hodnostármi. Bola odvážna a dynamická.“
Priska čím ďalej tým viac nesúhlasila s Beňovými názormi. Situácia medzi nimi sa vyhrotila až tak, že Beňo nechcel, aby sa ďalej vôbec stretávali. Priska nevedela pochopiť, prečo by sa na základe nejakých nezrovnalostí museli úplne rozísť.
V tom čase pracovala v nemocnici a jeden z pacientov bol natoľko neodbytný, až jeho šarmu podľahla. „Pre mamu to bolo úplne škandalózne fiasko. Mnohí ňou začali opovrhovať. Dokonca sa ukázalo, že muž, ktorý ju zviedol, bol ženatý. Nemohol mať deti a veľmi túžil po synovi. Mamka sa zrazu z toho výslnia úplne prepadla, lebo sa stala slobodnou matkou. Priska bola zdravotná sestra a v čase, keď otehotnela, mala 44 rokov. Práve z jej pracovného prostredia prišli tlaky na to, aby si dieťa dala vziať.“
„Akoby zrazu zabudli na ‚nezabiješ‘, lebo bolo pre nich dôležitejšie, aby sa mama ‚očistila‘ od toho ‚pádu‘, že čaká dieťa. Bol to obrovský tlak, no ona ho ustála. Preto ja v otázke ochrany života nemám o čom diskutovať. Dostal som dar života cez moju mamu napriek tomu, že nevedela, čo ju čaká, či nejak bude môcť s otcom žiť, ako si so všetkým poradí.“
Priskina mama situáciu nevedela prijať, dokonca Prisku "vykázala" z domu, nechcela sa s ňou stretávať. Keď sa Pavel Danko dozvedel, že Priska čaká ich dieťa, rozhodol sa, že sa postará o svoju manželku, no bývať bude s Priskou a Pavlom, chcel byť pri svojom synovi. „Dokonca si pamätám, že ako malý chlapec som s otcom chodil k nejakej tete Aničke, hoci som nerozumel, že to bola vlastne jeho zákonitá manželka.“
Pavel Danko bol obľúbený, vedel spájať ľudí. „Rád chodil na návštevy, rád sa nechal pozvať. Vedel si vypýtať vajíčka, ovocie, víno, čokoľvek.“
Napriek náročným okolnostiam Priska verila v Boha, vychovávala malého Pavla vo viere, hoci na jeho prvom svätom prijímaní sama nemohla prijať Eucharistiu, lebo v tom čase ešte nebola zosobášená s Pavlovým otcom. Svadbou prišlo pre ňu veľké oslobodenie. „Takmer desať rokov mamka nemohla pristupovať ku sviatostiam, až dovtedy, keď manželka môjho ocka zomrela a mohli sa zosobášiť. Tým pádom som bol na svadbe mojich rodičov.“
Priskin manžel bol od nej o 10 rokov starší a už dlho ho trápili zdravotné problémy. „V čase, keď mamka ostala tehotná, Pán Boh poslal do nášho života hnutie Fokoláre. Maminka bola známa vo všetkých kruhoch podzemnej cirkvi. Takže ľudia z hnutia Fokoláre doslova poverili tri ženy z Bratislavy, ktoré boli volontárkami v hnutí Fokoláre, a dostali zadanie: Priska teraz potrebuje prijatie, starajte sa! Od útleho detstva si pamätám, ako k nám chodili na návštevu tri dámy - Milka, Angelika a Maňula, ktoré nám postupne začali nosiť Slovo života od zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej. Prirodzeným vývojom začal po revolúcii aj mladý Pavol chodiť na stretká tohto hnutia. Priska tiež, kým vládala, chodila na stretnutia.“
Po manželovej smrti sa Priska snažila urobiť všetko pre to, aby bolo o syna Pavla postarané. „Do dôchodku išla trochu skôr, aby som nechodil domov sám s kľúčikom na krku. Kým vládala, mal som doma možno až ‚nezdravý‘ servis. Variť, žehliť či iné domáce práce som sa naučil až ako dospelý muž, lebo ona mi dovtedy slúžila, aby som mohol celé leto chodiť na festivaly, workshopy a všetok čas využívať na rozdávanie sa. Starala sa o mňa, sponzorovala ma.“
Zo synových aktivít a tvorby sa Priska veľmi tešila. „Bola na mňa veľmi hrdá a keď vznikla Televízia Lux, bola to jej najsledovanejšia stanica. Bola veľmi kritická, až kým jej v poslednom roku života neodišlo myslenie. Záležalo jej na tom, aby som aj ja bol slušný a múdry. Mnohí dnešní ‚obrátení‘ mladí majú pocit, že starí ľudia, babky, nevedia, čo je viera. No moja mamička naozaj žila s Bohom. Čokoľvek sa dialo, alebo keď k nám prišli ľudia s kadejakými ťažkosťami, ona vždy do toho pozvala Boha. Nikdy mi to priamo nepovedala, ale toto mám od nej - pozvi Boha do ktorejkoľvek časti dňa, do akejkoľvek činnosti.“
„Mala úžasnú slovnú zásobu, vedela sa skvele vyjadrovať. Veľa vecí som po nej zdedil. V rámci gymnázia mali divadelný krúžok a dostala ponuku ísť na VŠMU, no odmietla to. Vedela skvele rozpoznať gýč od umenia. U nás doma visia obrazy Ladislava Záborského, ktorého osobne poznala. Jeden dostala do daru priamo od majstra. Milovala hudbu, chodila na koncerty, na operu. Žila s krásou. Vedela rozpoznať Boha nielen ako dobro, pravdu, lásku, ale aj ako krásu.“
Najväčším sponzorom ATaku bola Priska Danková. Priska fandila veriacim ľuďom v politike.
Záver Priskinho života bol poznačený veľkým krížom. „Žena, ktorá bola absolútne odvážna, totálne slobodná a nesmierne komunikatívna, dostala v závere života najťažší možný kríž. A to je strach, dobrovoľnú samotu a nakoniec stratu zdravého rozumu. Ku koncu už netušila, čo je Lux, netušila, kde pracujem. Vracala sa jej minulosť. Nevedela pochopiť, prečo sa nemôže stretnúť so svojou mamou. Raz som jej povedal, že jej mamka už zomrela, a nechtiac som jej touto informáciou ublížil. Totálne sa uzavrela a nechcela sa stretávať s ľuďmi. Podľa mňa sa trošku hanbila za svoj stav, že už nevládze chodiť. Lebo kým vládala, aj s paličkou chodila do kostola. Akonáhle ostala doma, naozaj ostala doma.“
„Pre mňa bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nám niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie. To, v čom bola predtým neprekonateľná a obdivuhodná, to všetko odišlo. No toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha. Občas sme sa doma povadili, pochytili, lebo ja som nechcel prijať, že moja mama kvôli Alzheimerovi postupne stráca zdravú myseľ. Niekoľko mesiacov mi trvalo, kým som sa naučil, že pri nej musím hrať hru a niekedy prejsť na inú tému namiesto toho, aby som sa s ňou o niečom hádal. No vždy, keď sme sa povadili, prišla modlitba, v ktorej sme sa naspäť zjednotili.“
Týždeň pred svadbou syna Pavla dostala Priska porážku.
Priskin syn Pavol sa v závere jej života odhodlal k odvážnemu kroku, keď vo svojich 40 rokoch požiadal o ruku Ivku, jednu z tanečníčok tanečného divadla ATak. Priska v tom čase na mnohých ľudí zabudla, nespoznala ich, no podľa Pavlových slov Ivku poznala. Hoci sa poznali krátko, tak hlboko sa jej vpísala do srdca.
„Vnímám, že mamka mi vymodlila manželku a manželstvo, lebo v mojom živote sa tieto dve úžasné ženy vymenili. Bol som sám doma len pár dní, necelý týždeň. Potom už prišla Ivanka. Mamka Ivanku milovala. Bola pripravená sprevádzať ma aj v tej etape života, keď som bol presvedčený, že zostanem sám, podobne ako ona. Niekedy mi to aj tak žartom povedala: ‚Len aby si ešte nedopadol ako ja.‘“
„A Pán Boh to asi vzal vážne, lebo naozaj si ma použil. Som vďačný za celé tie roky, za Radu pre mládež, za národné stretnutia, za prácu v Luxe a hlavne za ATak. Lebo toto dielo mi dalo aj manželku. Keby pre nič iné nevzniklo, tak práve pre Ivku. Myslím si, že môžem hovoriť aj v mene mojej manželky, ktorá si tiež prešla ťažkou životnou cestou a ATak sa stal pre ňu záchranou v najťažšej etape jej života a dokonca tam dostala muža.“
Pavol spomína, ako mu mama Priska už vopred dohovárala: „Mamka mi priala, ale pri akomkoľvek mojom zlyhaní, zdvihnutí hlasu či prísnej reči mi hovorila: ‚Ale takto sa nemôžeš správať ku svojej žene. Ona bude trpieť. To si môžeš dovoliť ku mne, ale nie k iným! Mal by si si konečne vstúpiť do svedomia.‘ Jednoducho mi dávala kázne až do konca, kým ešte triezvo uvažovala. Veľmi jej záležalo, aby som druhým, hlavne ženám, neubližoval.“
„Nemali sme ani odvahu, ani silu starať sa o mamu doma. Našli sme pre ňu miesto a ako často to šlo, tak sme za ňou chodili. Do toho prišla korona a tri mesiace sme mamku nevideli. Posledné dni, keď Pavol s Ivkou chodili za Priskou, v stave bolesti a Alzheimera povedala niekedy veci, nad ktorými nevychádzali z údivu: ‚Raz nám povedala: ‚Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?‘ - bola dojatá, keď sme prišli. Vždy sa tešila ako dieťa, zakaždým to prežívala nanovo.“
„Bola nesmierne silná, preto jej bol zverený ťažký kríž. Silné nohy vášnivé turistky sa zmenili na boľavé s barlami. Krásne klavírne prsty sa pokrútili od bolesti. Život plný ľudí a stretnutí vystriedala samota. A obrovská odvaha sa premenila na úzkosť, strach a obavy.... I am a gift. My mother was 45 when I was born. I was her first child. My father was 54 and proud of his lone descendant... I should never stop giving thanks to God for His plan that brought me to the earth. He wanted it - I have no doubts about it. Maybe, this is the reason why my vocation consists in giving myself to the others (as though I wished to repay the gift that I represented for my parents...). I met God thanks to my mother. At time of my childhood I automatically accepted God as part of my life. First of all I met Him at church; later, during secret catechism meetings (which could ruin my future), and - after the revolution - even in a free and public dimension; today, I meet Him throughout the media and on the stage. I think God likes to play and He has a good sense of humour... that’s why He is sometimes hidden. He wants us to find Him back, time and again. We will never be able to happily assert that we understand Him and that we found Him, because He is in Himself dynamics... and He likes to change our expectations. I discovered that He isn’t any bearded old man in a cloud, who created the world in six days and now he manipulates us as though we were puppets. I also discovered that He is not an invention of literates and philosophers. Similarly, I found out that He is not simply a psychological manoeuvre in case of problems and dramatic life breakthroughs. I was relatively young when I discovered my artistic soul. I perceived what was going on round me throughout my own view. I wanted to touch people through movement, colour, light... even without words. I am sensitive towards pain, injustice, darkness. One of the things that always bothered me are sentences like: believers are an extinct species from Jurassic Park, odd fellows who don’t believe in evolution, don’t buy televisions, have sex only for reproductive purposes, and spend all their energy in fighting contraception, abortion, and euthanasia. Some of my classmates were not believers; and some of them looked happy... and I looked for an answer to a question: what do I need God for? They are happy (or at least it looks like that). No restrictions, no fear of punishment... I was angry with “official” Christians, who are just fulfilling some obligations, but they don’t have any idea of what - or rather Who - God is. I felt ashamed for them. They live in a sort of schizophrenia - at church they are good people. But what about out of church...? Are you a Christian? Can you do that?!? This epoch of exploding volcanoes inside me was marked by the light of the charisma of an Italian woman - Chiara Lubich. During World War 2 she lost everything. Together with her friends they had to forget about their dreams, family, studies, career, in the debris of the falling city of Trento. All they had with them was a small Gospel. The Word of God - that spoke to them once again in that nothingness. When everything is lost, He remains. Only Love. He is Love. You have to try it. Human word does not have such a power. I have had a chance to test it in several occasions. For everyone who asks receives... Give and it will be given to you... Forgive... Do good to those who hate you... No needs to add more words. They would be just my words... human words... without strength. You wouldn’t have to necessarily trust them. But I write what I am always experiencing. Love shines also in the darkness - and in hatred too. It gives me joy, wings, smile. If I like those who are here with me, if I love them, it is not always so easy. To flee from our own person, to notice them, to listen to them, to lose time, sometimes even our own expectations... Paradoxically, in these moments I get relief, calm, joy, strength, ideas, creativity... Shocking solutions in unsolvable situations... Material goods where poverty reigns... For me they are all manifestations of God, of His Spirit. That’s why it is worth it. Just have a try. Nobody is giving me orders, because, when I infringe God’s laws, I find out by myself that I am causing harm to myself. Suddenly, I realize that it is completely normal to protect life since conception until natural death, that faith and science are not in contrast between them, and that donating oneself to another person with the whole body is a beautiful gift (and that’s why it should be offered only to our wife/husband - and not to anybody else anywhere else). P.S.: This was just a feeble attempt to express with words something that was written inside me long time ago by a man who was very close to Jesus. His name was John and you will find it in - the third chapter of his first letter, verses 23 and 24.