Vina je prirodzenou súčasťou ľudského života a pocit viny zažívajú mnohí z nás. Keď hrešíme, čiže vedome ubližujeme inému, alebo konáme proti svojim vlastným hodnotám či presvedčeniu, máme pociťovať vinu, hoci azda nie emocionálne, tak aspoň mentálne. Sväté písmo hovorí, že aj spravodlivý padne za deň sedem ráz. Takéto pocity viny spracúvame rozlične, podľa toho, či je náš duchovný a emočný vývin zdravý alebo nezdravý. Iba psychopatická osoba - druh osoby, ktorá napr. prepadne a okradne starú ženu a pritom necíti výčitky - prehlasuje, že sa necíti vinná. Takýto typ človeka nebude predmetom nášho uvažovania. Zamyslíme sa skôr nad tými, ktorí majú „obyčajné pocity viny.“ Hovoriť ľuďom, že sa nemusia nikdy za nič cítiť vinní, je smiešne. Keby to tak bolo, mali by sme tu naozaj psychopatickú spoločnosť. Nik z nás by si nebol nikým iným istý.
Normálny zdravý pocit viny je ochrancom zdravia spoločnosti. Pocit viny môže byť stimulátorom, náhlym bolestivým drgnutím, aby nás pohol k zmene. Pocity viny nám pomáhajú uvedomiť si, že sme urobili zle - a to je dobré! Biť sa s hriechom je jednou z dimenzií zdravia. Ak nedovolíme, aby nás pocity viny celkom pohltili, mali by nás priviesť k úsiliu získať Božie odpustenie, i svoje vlastné odpustenie. Mali by nás podnecovať zmeniť svoju cestu.
Každé zlyhanie je príležitosťou poučiť sa, získať cenný vhľad do seba a stavať sa k svojmu životu zodpovednejšie. Okrem toho pre kresťanov je zlyhanie príležitosťou upevniť svoj vzťah k Bohu tým, že pocítime a zintenzívnime našu vieru v jeho neprestajnú oslobodzujúcu lásku. Naučíme sa, že vina nás stimuluje k neustálemu ubezpečovaniu, že sme napriek našim hriechom hodnotní, a že sa nemáme odsudzovať. Pouvažujme znova o tom, čo učí sv. Pavol a sv. Augustín, že Boh obráti zlo na dobro. Boží Duch pôsobí vždy v našej ľudskej krehkosti.
Vina vs. Hanba: Rozdiel a ich vplyv
Vina a hanba sú dve odlišné emócie, ktoré majú rozdielny vplyv na naše prežívanie a správanie. Vina je morálna emócia, ktorá vzniká, keď prekročíme naše štandardy toho, čo považujeme za dobré alebo zlé. Náš vnútorný hlas hovorí: "Urobil/a som niečo zlé." Vina nás upozorňuje na nesprávne konanie a otvára možnosť uznať chybu, ospravedlniť sa a napraviť ju. Príkladom je situácia, keď kričíme na dieťa a uvedomíme si, že sme to mali zvládnuť s väčším pokojom. Hanba je emócia, pri ktorej náš vnútorný hlas hovorí: "Ja som hlúpy/a, zlyhal/a som, som úplne neschopný/á." Hodnotíme celého seba ako zlého/zlú. Hanba nás zacyklí v bolestivých pocitoch vlastnej neschopnosti a nehodnosti, a nemotivuje nás k ospravedlneniu.
Pocity viny súvisia s vyššou empatiou, súcitom a schopnosťou odpustiť si. Adaptívna vina nám umožňuje zreflektovať a napraviť svoje správanie. Neadaptívna vina, spojená s nerealisticky vysokými štandardmi, je často prepojená s hanbou.
Nezdravá a neurotická vina
Našimi mravnými zlyhaniami sme však sklamaní tak často, že náš pocit viny pretrváva a odsudzujeme sa. V takýchto situáciách je pocit viny skôr proti nám než za nás, stáva sa skôr mučiteľom než podnecovateľom. Stávame sa menej ľudskými, a teda menej kresťanskými, pociťujeme nie vykúpenie, ale zavrhnutie: na rozdiel od psychopata, ktorého väznia iní, za závorami našej viny sa uväzňujeme my sami. Pokračovaním nášho nerozriešeného pocitu viny sa sami uväzňujeme. Pokračovanie nášho nevyriešeného pocitu viny označujeme ako „vinu po fakte.“ Je to pocit viny, ktorý sa vlečie ďalej, ktorý nás ťaží a znehybňuje aj po tom, čo sme získali odpustenie, oľutovali, ba aj sme zadosťučinili za vykonané zlo. Pocit viny, ktorý nás ovláda „po fakte“ odpustenia, stáva sa nezdravým alebo neurotickým pocitom viny, bráni nám správať sa normálne. Dovoliť, aby tento pocit pretrvával, je určitým druhom sebatrestania alebo mučeníctva, ktoré si spôsobujeme sami. A toho je v našej spoločnosti oveľa viac než si uvedomujeme. Môže byť taký jemný a neuvedomelý, že unikne odhaleniu aj najvnímavejšieho poradcu alebo spovedníka. Takýto masochizmus nie je čnosť, ale choroba, ktorá škodí zdravému náboženskému rastu.
Takéto sebatrestanie pozorujeme niekedy po rozpade manželstva, po smrti niekoho milovaného, po strate zamestnania, po náhlom sklamaní, po tom čo niekto úmyselne ublíži inému alebo je zlomyseľný a pomstivý. Vinník sa v týchto prípadoch zbytočne mučí za to, že zlyhal a odmieta si odpustiť. Niekedy si ľudia vedome alebo neuvedomene urobia niečo, aby sa potrestali. Existujú ľudia, ktorí sa priznali, že si sami zavinili autohaváriu, aby sa potrestali. Niekedy ľudia dokonca zostávajú naďalej odporní k iným, aby dokázali, že sú skutočne úbožiaci. Odháňajú ľudí od seba, čím dokazujú, že sú hnusní. Občas dovoľujú iným, aby im ubližovali, pokladajúc to za podobu zaslúženého trestu. Žena napríklad dovolí, aby ju manžel zneužil. Zdôvodňuje to takto: „Konala som zle, nie som dobrá a zaslúžim si byť potrestaná.“ Niet nič mocnejšieho na znevažovanie vlastného obrazu a hodnoty seba, než sú tieto negatívne útoky a odkazy vychádzajúce z nevyriešeného pocitu. Je veľmi dôležité, aby sme boli v dotyku s naším jemným alebo skrytým pocitom viny a vyniesli ho na povrch, ináč nám zničí život.
Neopodstatnené pocity viny
Niekedy máme pocit viny bez zjavnej príčiny. Sme si vedomí, že sme zámerne neurobili nič zlého. Taký človek povie: „Cítim sa vinný, avšak neviem povedať prečo.“ Takéto nezdôvodnené pocity viny môžu vytvoriť nekonečný nepokoj a muky. Z času načas nás takéto city môžu trápiť. Ak im dovolíme, aby sa nás „zmocnili“, mohli by ovládnuť náš život. Musíme ich konfrontovať pomocou inteligencie, ktorú nám dal Boh. Sú väčšinou nelogické a nepodložené. Príkladom toho je pocit viny za to, že sme sa nezúčastnili na omši alebo na nejakom dohovorenom stretnutí či oslave, hoci sme boli chorí. Ľudia sa spovedajú, že vynechali sv. omšu, keď bolo príšerné počasie. Hovorili: „Oh, ja viem, otče, že sa z toho nemusím spovedať, ale tak sa cítim lepšie.“ Nijaké rozumové argumenty na takých ľudí nezapôsobia. Skutočne sa môžeme cítiť zle, alebo byť sklamaní, že sa také niečo prihodilo, ale nikdy si nesmieme pripustiť pocit viny za to, že sa to stalo, alebo pripustiť, aby nás takáto vina ovládla.
Iný bežný problém je, keď sa cítime vinní za to, že sme cítili hnev, nenávisť, mali vražedné alebo sexuálne popudy. Naše city nie sú hriechy: Hriešne môže byť iba naše správanie. Tieto city sa ani neodpúšťajú, ani neodsudzujú, ale máme sa pokúsiť rozumieť im. Preto treba dovoliť, aby sme tieto takzvané negatívne city pocítili, ale nepripustiť, aby determinovali naše správanie.
V súvislosti s tým sa stáva, že intenzita pocitov viny je vysoko neprimeraná činu, ktorého sme sa dopustili. Osoba, ktorá má rada králiky, sa úplne topí v pocite viny, pretože zabila králika, keď po vidieckej ceste prechádzala autom príliš veľkou rýchlosťou. V takýchto prípadoch treba kultivovať silný rozumový prístup ku konaniu, aby sme získali vyvážený pohľad na svoje chyby, city a hriechy.
Vplyv rodinného prostredia
Keď máme osobitné ťažkosti s nezdôvodneným pocitom viny, treba hľadať porozumenie, zamýšľajme sa nad svojím rodinným prostredím. Často v ňom odkryjeme atmosféru a vzor nezdravého pocitu viny, ktorý bol vedome alebo nevedome časťou našej výchovy. V takom prípade ho treba rozohnať a prerásť toto prostredie. Stáva sa tiež, že niekto spôsobí, že sa cítime vinní za nejaký čin, za ktorý sme neboli zodpovední. Aj cítenie viny pochádzajúce z tohoto zdroja mohla spôsobiť naša výchova. Treba, aby sme vzali zodpovednosť za to, že si dovolíme cítiť sa vinnými, vtedy budeme môcť s týmto pocitom narábať poctivejšie a účinnejšie. Keď dovolíme, aby iní spôsobovali, že sa cítime vinnými, keď sa vinnými cítiť nemáme, môžu nás vedome alebo neuvedomene ovládať a manipulovať s nami. Všetko toto sa deje nespočetnými, rozličnými spôsobmi v našich vzťahoch, osobitne vo vzťahoch manželských a rodinných. Pravda, tento druh pociťovania viny sa môže stať veľmi deštruktívnym a zničiť naše vzťahy. K tomu dnes dochádza tak dramaticky v prípade rodičov, ktorí sa bezdôvodne cítia vinní za správanie svojich detí, a ktorých tak ich deti ovládajú. Rodičia sa cítia byť vinní za to, že vyžadujú od detí, aby boli disciplinované, alebo za to, že sa na nich nahnevajú. Cítia sa vinní, keď ich deti zlyhajú v škole alebo v živote, keď sa dostávajú do nepríjemností, a niekedy dokonca za to, že sa deti rozvedú. Niektorí rodičia sa cítia vinní, keď sa ich deti na nich hnevajú, alebo ich nemajú radi. Zoznam toho je bez konca a je veľmi znepokojujúci. Aký div, že toľko rodín má dnes vážne problémy! Deti ovládajú rodičov tým, že im spôsobujú nezdôvodnený, nerozumný pocit viny. Tento druh pocitu viny môže napadnúť, ak sa proti tomu nepostavia, aj veľmi sebaistých rodičov. Je dôležité vedieť, že niektorí ľudia chcú zodpovednosť za všetky svoje chyby zhodiť na každého, kto by mohol byť dosť vinný, aby to dopustil. Koľko ráz sa ľudia cítia vinní preto, že prejavili svoj celkom oprávnený hnev, čím sa iná osoba cítila byť dotknutá.
Bolesti pochádzajúce z toho, že sa pozrieme do očí pravde, sa v každodenných vzťahoch nedá vyhnúť. Takáto bolesť je normálnou stránkou ľudského života. Naša otvorenosť môže bolieť, avšak, kým je primeraná a nie zlomyseľná, netreba sa za to, že ju spôsobujeme, cítiť vinnými. Otvorenosť je súčasťou vývoja vzťahu dôvery. V skutočnosti si často vzájomne ubližujeme, lebo nevieme byť k sebe navzájom úprimní. Za to by sme sa mali cítiť vinnými! Veľa manželstiev a rodín trpí, pretože sa vyhýbajú úprimnosti, alebo sa obávajú konfliktu. Veľa manželstiev a rodín umiera skôr na mlčanie, ako na násilie. V týchto oblastiach kladieme vinu často na nesprávne miesto.
Ako sa vysporiadať s pocitom viny
K cíteniu skutočnej viny sa treba postaviť otvorene a uvoľniť ho tým, že sa budeme usilovať o odpustenie, že sa polepšíme, že sa ospravedlníme. Toto často pôsobí na náš život - pre našu náboženskú neznalosť a chybné chápanie náboženstva - pustošivo. Čím viac načúvam problémom ľudí, tým viac som presvedčený, že neznalosť a nesprávne chápanie náboženstva vytvárajú mnoho zbytočných problémov. Medzi ne patrí aj nerozriešený a nerozumný, nezdôvodnený pocit viny, ktorý pôsobí v našom živote a ovláda ho. Keď niekedy kajúcnik hovorí o svojich hriechoch, nie je to nič iné ako opis symptómov neurotického (iracionálneho) pocitu viny.
Aby sme sa oslobodili od pocitu viny, ktorý človeka tak ochromuje, na to treba hlbšieho pochopenia a Božie milosrdenstvo, hlbšie náboženské vzdelanie a vysvetlenie toho, ako fungujú naše emócie. Ak iracionálny pocit viny bráni vykonávať bežnú dennú činnosť, treba uvažovať o odbornej pomoci. Jeden z najmučivejších problémov v tejto oblasti sa nazýva škrupulanstvo (malicherná úzkostlivosť). Škrupulózna osoba má sústavný intenzívny pocit viny pre domnelé malé priestupky alebo hriechy. Konanie, ktoré by pre väčšinu z ľudí bolo prirodzené, alebo, aj keď nepekné, relatívne nedôležité, pre škrupulóznych ľudí sa stáva základným. Škrupulózna osoba sa bude mučiť pre taký alebo onaký skutok, bude nerozhodná, bude sa trápiť, neschopná nájsť pokoj. Sústavne cíti, že zhrešila a je posadnutá myšlienkou, že je vinná. Škrupulanstvo je mravno - náboženská choroba a je súčasťou ochorenia obsesívno-kompulzívnej osobnosti. Vyžaduje klinický prístup, niekedy aj medikamentóznu liečbu. V každom prípade časté prijímanie sviatosti zmierenia, ako kúra na nezdravý pocit viny škrupulóznej osoby, môže byť márne a môže problém iba sťažovať. Ak sa osobe odpustilo, ale cíti sa ešte vinnou, treba pocit viny rozptýliť. A ak tu na prvom mieste nebol hriech a osoba sa aj tak cíti vinnou, treba sa tomuto iracionálnému pocitu viny postaviť na odpor. V žiadnom prípade nie je riešením opakovanie sviatosti zmierenia.
V evanjeliách Ježiš ľuďom vždy pomáha priznať svoju vinu tým, že ju uznajú, vyznaním že zhrešili. Pozrime na Zacheja, na ženu pri studni, na ženu ktorú prichytili pri cudzoložstve. Ponúka im odpustenie, oslobodenie od hriechu a viny. Hovorí im, že sa zbavia viny, ak budú pevne veriť v neho a v Otca. Keď naďalej zostávame vo svojom pocite viny, spochybňujeme proces spásy. Zbaviť sa pocitu viny neznamená zbaviť sa zodpovednosti za dôsledky našich hriechov a zlyhaní. S tými musíme žiť a naprávať ich, musíme napríklad zaplatiť za tanier, ktorý sme hodili do svojho brata a rozbili ho, musíme povedať otvorene pravdu, keď sme o niekom luhali. Zmeniť svoj život , to je skutočné pokánie a naprávať dôsledky svojich hriechov, to sú účinné prostriedky, ako sa zbavovať pocitu viny.
Osobitne bolestná je skutočnosť, že niekedy niekoho hlboko zraníme. A hoci to aj ľutujeme a on nám to odpustí, môže to mať za následok, že vzťah už nebude nikdy taký istý, ako bol predtým, alebo ho už dokonca nemožno nikdy obnoviť. To je napríklad poľutovaniahodný prípad, keď jeden partner nie je schopný presvedčiť druhého, aby ho znovu akceptoval.
Rodičovská vina a jej prekonávanie
Vina je negatívna emócia. Často súvisí aj s pocitom hanby. Oba pocity sú zlými motivátormi pri výchove. Obidva pocity väčšinou pochádzajú z minulosti rodičov, kedy ste sa naučili, že nie sú dosť dobrí, aby ste mohli byť milovaní. Rodičovská vina je emócia a rodičia ju pociťujú z viacerých dôvodov. Je normálne cítiť sa vinný vždy, keď ste urobili niečo, čo ľutujete. Dokazuje to, že svoje deti milujete a viete si priznať aj chybu. Príliš veľa viny však škodí vášmu životu a vášmu vzťahu s vašimi deťmi.
Bežné situácie, kedy rodičia cítia vinu:
- Cítite pocit viny, keď je vaše dieťa nedisciplinované: Väčšina rodičov sa cíti frustrovaná a nahnevaná, keď ich deti robia niečo, čo ich núti myslieť si, že by to mali vedieť lepšie. Aj keď to môže byť pravda, každé dieťa sa vyvíja individuálne a nie všetky všetko zvládajú podľa presne nastavených tabuliek. Ich vývin môže prebiehať individuálnym spôsobom. Ak niečo ešte nezvládajú, práve v týchto situáciách potrebujú vás, rodičov, aby ste zakročili a poskytli im správne vedenie. Ak ste v týchto náročných situáciách nakoniec kričali alebo ste cítili, že vaše reakcie boli neprimerané, skúste v budúcnosti popremýšľať nad inou výchovnou metódou. Mnohí rodičia sa zhodujú v tom, že im pomohlo využívanie prirodzených a logických dôsledkov vo výchove. Ak používame vo výchove prirodzené a logické dôsledky, učíme dieťa prijímať zodpovednosť za svoje konanie. Logické a prirodzené dôsledky sú veľmi dôležité predovšetkým pre rozvoj samostatnosti, rozhodovania a zodpovednosti detí.
- Cítite pocit viny za to, že veľa pracujete: Väčšina pracujúcich rodičov pociťuje pocit viny, keď majú málo času na hranie sa s deťmi, keď venujú málo času na to, aby boli v aktívnom kontakte so svojím dieťaťom. Rodiny, ktoré nemajú na seba čas, to tak nerobia schválne. Život jednoducho uteká deň za dňom a pretože vždy príde zajtrajší deň, nikomu sa nezdá, že by bolo času málo. A tak odkladajú čítanie rozprávok, stavanie bunkrov, rozprávanie príbehov, spoločné výlety, návštevy starých rodičov. Hovoria si, veď je ešte času dosť, všetko sa dobehne, keď... Keď bude na účte viac peňazí, keď sa kúpi nové auto, keď sa dostavia dom, keď si nájdu novú prácu... A zrazu dieťa už nie je dieťaťom, ale puberťákom, ktorý už nechce počúvať rozprávky, stavať bunkre ani chodiť na výlety s rodičmi. Mnohí povedia, že doba je ťažká. Áno je a pracovať sa musí naozaj veľa. Je veľmi náročné ekonomicky zabezpečiť rodinu.
- Cítite pocit viny, keď sa vaše dieťa neslušne správa na verejnosti: Všetci rodičia sa cítia trápne, keď dieťa v obchode začne kričať alebo vyvádza na ihrisku. Je to pre vás ťažké, keď si uvedomíte, koľko ľudí sa na vás pozerá. Môžete však zmeniť svoje disciplinárne stratégie na také, ktoré vám pomôžu vyriešiť tieto situácie. Aby ste sa vyhli takýmto situáciám, i keď je to, samozrejme, niekedy nemožné, musíte si lepšie stanoviť režim jednotlivých činností, ktoré robíte s dieťaťom. Po prvé, ak si myslíte, že vaše dieťa je schopné porozumieť vašim očakávaniam, ktoré sa viažu k určitým situáciám, vopred sa o nich porozprávajte. Tiež viac sledujte denný režim dieťaťa. Napríklad nechodievajte s dieťaťom mimo domova, keď viete, že musí práve spať. Keď sú deti unavené, častejšie sú nedisciplinované. Niekedy je ťažké zmeniť svoje vlastné plány tak, aby vyhovovali rozvrhu vašich detí, ale celkovo to uľahčuje život. Plánujte dopredu aj tým spôsobom, že si zbalíte so sebou občerstvenie, nápoj, veci na prezlečenie a obľúbenú hračku. Niekedy sa deti na verejnosti správajú nevhodne aj preto, lebo vedia, že je to pre ich rodičov trápne a myslia si, že s väčšou pravdepodobnosťou dostanú to, čo chcú. Ak sa chcete vyhnúť pocitom viny, snažte sa viac plánovať situácie, keď budete s dieťaťom na verejnosti. Samozrejme, vždy treba zakročiť, keď je dieťa vonku v nebezpečnej situácii, či už uteká na parkovisku, alebo sa snaží zhodiť druhé dieťa z hojdačky. Ak dieťaťu niečo vysvetľujete na verejnosti, uvedomte si, že rozhovor počúvajú aj cudzí ľudia. Ak nemáte v tej chvíli možnosť odísť niekam, mimo dosah iných ľudí, aspoň dieťa krátko upozornite na nevhodné správanie a povedzte mu, že sa o tom porozprávate neskôr doma.
- Cítite pocit viny kvôli stravovaniu vášho dieťaťa: Do určitého veku vaše dieťa spokojne papá cviklu, brokolicu a jablká, no po určitej dobe sa môže stať, že odmieta jesť čokoľvek okrem sendvičov s nutelou, čokolády a lízaniek. Najlepšie je nerobiť z jedálenského stola bojisko o jedlo. Jednoducho ponúkajte svojmu dieťaťu širokú škálu rôznych jedál. Nerobte si z toho ťažkú hlavu, ak odmietne jesť určitý druh ovocia a zeleniny. Nakoniec vás môže prekvapiť tým, že vyskúša a napokon si obľúbi jedlo, ktoré predtým odmietalo. Ak je vaším problémom, že vaše dieťa zje príliš veľa nezdravého jedla, nezabudnite, že to jedlo nie je jedovaté.
- Cítite pocit viny kvôli tomu, že je vaše dieťa dlhú dobu pred obrazovkou: Všetko by malo byť v určitej rovnováhe. Ak vaše dieťa sleduje televíziu každý deň veľa hodín za sebou, potom je načase skrátiť to. Ak sa každý večer hodinu hrá na tablete a cez víkendy pozerá film, nedeje sa ešte nič hrozné. Uistite sa, že vaše dieťa má veľa iných aktivít, ktoré má rado. Behanie vonku, stavanie z kociek, hra s Legom alebo domáce práce majú mnoho výhod pre duševné a fyzické zdravie. Čas strávený pred obrazovkou môžete tiež urobiť hodnotnou aktivitou tak, že si sadnete vedľa svojho dieťaťa a použijete reláciu alebo film ako štartovací bod pre vzdelávanie alebo športové aktivity. Pýtajte sa na dej, čo robia postavy, aplikujte to, čo sa deje vo filme v reálnom živote a podobne.
- Cítite pocit viny kvôli tomu, že nemôžete dieťaťu všetko dopriať: V súčasnosti majú deti možnosť navštevovať obrovské množstvo krúžkov, tréningov, kurzov. Taktiež niektoré rodiny chodia neustále na rôzne pobyty, dovolenky, podujatia. Samozrejme, žiaci to v triede vidia, mnohí sa porovnávajú a potom doma rodičom o tom rozprávajú. Samozrejme, nie každá rodina na toto všetko má peniaze. Ak cítite pocit viny kvôli tomu, že máte pocit, že nemôžete vášmu dieťaťu dopriať všetko to, čo majú jeho spolužiaci, v takejto chvíli si uvedomte, že šťastné detstvo vôbec nesúvisí s množstvom peňazí. V skutočnosti ponúkať príliš veľa vecí je problematické. Ak dieťa toho má veľmi veľa, môže z neho vyrásť materialista. Dieťa môže byť šťastné aj vďaka obyčajným aktivitám vonku a vďaka tomu, že sa tam môže stretnúť s dobrými kamarátmi. Vďaka voľným (neorganizovaným) činnostiam podporujete jeho predstavivosť, čo je naozaj dôležité. Pridajte tiež svoju vlastnú fantáziu vytvorením vlastných hračiek, ako je napríklad stavanie domčeka z kartónovej škatule. Ak sa ešte aj spolu s ním budete chvíľu hrať, vaše dieťa bude veľmi šťastné. Vyhnite sa odosielaniu spätnej väzby, ktorá hovorí vášmu dieťaťu, že je asi nešťastné, lebo nemáte toľko peňazí ako ostatní ľudia. Naučte ho byť vďačnosti za to, čo má a sústreďte sa na to, aby ste spolu trávili kvalitný čas.
V našom svedomí je mnoho vložených presvedčení a zásad, s ktorými nie sme zmierení, ktoré sme neprijali do identity. Pocity viny sú veľmi intenzívne a väčšinou negatívne prežívané. Informujú nás o konflikte medzi našimi rozhodnutiami, prežívanou realitou, postojmi či potrebami a našimi predstavami o tom, aké by naše správanie, hodnoty či potreby mali byť. Svedomie, ktoré považujeme za zdroj pocitov vín, je tvorené odmalička rodičmi, kultúrou, náboženstvom a neskôr tým, čo sa rozhodneme vedome prijať ako našu filozofiu či druh spirituality. Konflikty bývajú trýznivé a boľavé, no na druhej strane nám umožňujú úžasnú ľudskú vlastnosť - naprávať, meniť, odpúšťať, objaviť skutočné vnútorné zmierenie.
Problém je v tom, že v našom svedomí je mnoho vložených presvedčení a zásad, s ktorými nie sme zmierení, ktoré sme neprijali do identity. Ako deti sme si ich osvojili a neskôr už nevieme rozpoznať, ktoré sú správne, ktoré skôr škodlivé a ktoré ovplyvňujú naše životy. To sa odohráva v mnohých rodinách. Napríklad vštepím svojim deťom presvedčenie, že aj keď urobím chybu, majú sa mi ospravedlniť, lebo som otec, alebo že jedno „vyvolené“ dieťa je zodpovedné za svojich súrodencov. S tým sa stretávame my psychoterapeuti často.
Vina je zvyčajne odpoveď na inú emóciu. Identifikovať, čo sa za vinou skrýva, je dôležitým krokom k jej rozlúšteniu a oslobodeniu sa. Skúsme tiež prehodnotiť prístup k vine - čo ak je vina len impulz, správa tela, že nepočúvam svoje inštinkty?.
Ako sa vyliečiť z hanby, viny a ľútosti
5-kroková stratégia zvládania viny
- Prečo sa cítim vinná a čoho sa bojím? Zastavte činnosť, v ktorej sa nachádzate, nájdite si tiché miesto, kde môžete chvíľu premýšľať a odpovedzte si na tieto otázky.
- Prečo ma to desí? Ten pocit vychádza z mojej minulosti.
- Je niečo, čo by som s týmto strachom mohla urobiť? Použite pozitívne afirmácie.
- Čo je teraz najdôležitejšie? Zameriam sa na seba a dieťa. Najskôr sa ospravedlním, že som vrešťala.
- Čo urobiť, ak sa situácia zopakuje? Keď začnem kričať, stopnem sa.
Ak dieťa žije s hanbou, učí sa cítiť vinné. Ste skvelý rodič. Opakujte si to tisíckrát... Už veríte? Nie? Vedzte, že vina je bolestivá emócia. Jej sesternicou je hanba. Oba pocity sú zlými motivátormi vo výchove (pozor, sú výbornými manipulátormi). Oba zrejme pochádzajú z vašej minulosti, kedy ste sa naučili, že nie ste dosť dobrý, aby ste mohli byť milovaný. A práve v tom tkvie kľúč k vyriešeniu záhady, ako sa od viny oslobodiť.
Stop. Naši rodičia to nespravili naschvál. Aj oni sa cítili vinní, aj oni cítili strach a nechtiac ho na nás preniesli vo viere, že nám pomôžu byť lepšími. Na nich to preniesli ich rodičia a tak ďalej. Zastavme tú bludnú reťaz, pretrhnime dedenie viny. Prestaňme hanbu, strach a vinu prenášať von, teda hádzať ich na iných (hovorí sa tomu projekcia von - ešte existuje projekcia dnu, kedy deti vinu obracajú na seba, nasleduje sebanenávisť, sebaubližovanie). Ak navyše svoju vinu popierate alebo zatláčate, poháňate tak svoje neurotické správanie.
Vina je zvyčajne odpoveď na inú emóciu. Identifikovať, čo sa za vinou skrýva, je dôležitým krokom k jej rozlúšteniu a oslobodeniu sa. Vina tiež potrebuje priestor a čas, aby sme ju dokázali spracovať, premýšľať o nej a nechať ju odplynúť. Skúsme tiež prehodnotiť prístup k vine - čo ak je vina len impulz, správa tela, že nepočúvam svoje inštinkty?
Cítim sa vinná, že som nechala dieťa plakať. Môj materinský inštinkt mi vraví „vezmi ho do náruče, tam je v bezpečí“. Ak ho počúvnem, čas využijem na spracovanie viny. Ako s ňou nažiť? Tu je 5-kroková stratégia:
Prečo sa cítim vinná a čoho sa bojím? Ak pocítite príval viny, zastavte činnosť, v ktorej sa nachádzate, nájdite si tiché miesto, kde môžete chvíľu premýšľať a odpovedzte si na tieto otázky: Prečo sa cítim vinná? Vrešťala som na dieťa (chcelo zoskočiť zo stromu!). Neostala som pokojná a vyrovnaná. Bála som sa, že si ublíži. Nepresvedčím ho, aby to nerobilo. Neposlúchne. Nie som naňho dosť tvrdá. Vrešťaním som ho vystrašila a naštrbila jeho dôveru ku mne. Verilo si, že to dokáže.
Prečo ma to desí? Čo ak mu svojou úzkosťou znižujem sebadôveru? Ten pocit vychádza z mojej minulosti. Keďže si to nesiem z detstva, je dôležité, aby sa to nestavalo medzi mňa a svoje deti. Zabraňuje mi to byť s deťmi tu a teraz, prepojiť sa s nimi bez mojich zážitkov a predsudkov.
Je niečo, čo by som s týmto strachom mohla urobiť? Použite pozitívne afirmácie. Som dosť dobrá, verím si. Len som stratila trpezlivosť, premohol ma strach. Keďže si ho uvedomujem, môžem nad strachom prebrať kontrolu. Beriem silu späť do vlastných rúk, prepájam sa sama so sebou a deťmi tu a teraz. Som milujúca matka a moje dieťa je môj svet. Zaslúžim si toľko láskavosti, koľko jej dávam dieťaťu. Som schopná veriť sebe aj dieťaťu.
Čo je teraz najdôležitejšie? Konečne som so sebou uzavrela mier. Zameriam sa na seba a dieťa. Najskôr sa ospravedlním, že som vrešťala. Nik si nezaslúži, aby s ním bolo takto jednané. Vysvetlím mu, ako som sa cítila a prečo som vybuchla. Neprenesiem naň vinu. Uznám, že si veril a že to je správne. Sú aj iné spôsoby, ako som mohla reagovať. Spýtam sa dieťaťa, ako si predstavuje, že nabudúce budem reagovať. Asi povie „nekričať“ - jednoduché, ale poučné.
Čo urobiť, ak sa situácia zopakuje? Keď začnem kričať, stopnem sa. Spravím krok späť a začnem celý proces sebareflexie. Tak spomalím a nepreženiem svoje správanie. Lepšie pochopím, o čo ide - skutočnú hrozbu či len môj strach. Pod vinou nájdem skutočné pocity, použijem ich na vyriešenie svojej úlohy v situácii. Použijem pozitívne afirmácie, poďakujem si. V spolupráci s dieťaťom nájdem spôsob, ako situáciu vyriešiť. Výzva skončila, získali sme s dieťaťom skúsenosť, na ktorej rastieme.
Samozrejme, nie v každej situácii máme čas uvažovať nad svojím jednaním. Ak dieťa beží smerom k ceste plnej áut v šialenej rýchlosti, krikom ho dokážeme zastaviť lepšie, než vyhodnocovaním situácie a pýtaním sa na riešenie. Vtedy ide o život a strach má hodnotu - prinúti nás rýchlo zasiahnuť.
V Biblii sa píše, čo môžeme urobiť, aby nás už netrápili pocity viny. (Žalm 32:1-5) Ak sme urobili niečo nesprávne, ale je nám to úprimne ľúto, Boh je ochotný nám odpustiť. (Žalm 86:5) V Biblii sa píše, že pocity viny sú niekedy užitočné. Môžu nás viesť k tomu, aby sme napravili svoju chybu a urobili všetko pre to, aby sme ju už neopakovali. (Žalm 51:17; Príslovia 14:9) Na druhej strane nám Biblia pomáha, aby sme nemali prehnaný pocit viny a aby sme sa na seba nepozerali ako na stratený prípad, teda ako na človeka, ktorý je v Božích očiach bezcenný. To by mohlo spôsobiť, že by sme sa vzdali a že by nás „pohltil prílišný smútok“.
Pocit viny môžeme mať z rôznych dôvodov. Možno sme zranili niekoho, koho máme radi. Alebo sme urobili niečo, o čom vieme, že nie je správne. A niekedy máme pocit viny, hoci v skutočnosti na to nie je žiaden dôvod. Napríklad ak sme na seba príliš prísni a očakávame od seba priveľa, budeme mať pocit viny zakaždým, keď nesplníme svoje očakávania. Preto nás Biblia povzbudzuje, aby sme boli rozumní a nemali na seba príliš vysoké nároky. Oveľa lepšie ako donekonečna sa trápiť pocitom viny je urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme chybu napravili. Priznať si chybu. Pomodlite sa k Bohu Jehovovi a poproste ho, aby vám odpustil. (Žalm 38:18; Lukáš 11:4) Ak svoju chybu úprimne ľutujete a robíte všetko pre to, aby ste ju neopakovali, môžete si byť istý, že Boh vás vypočuje. (2. Kroník 33:13; Žalm 34:18) Boh vidí do nášho vnútra a chápe, čo prežívame. A keď vidí, ako sa snažíme prestať s nesprávnym konaním, „odpustí nám a očistí nás“ od našich hriechov, „lebo je verný a spravodlivý“.
Samozrejme, ak ste niekomu ublížili, mali by ste si to priznať a úprimne sa ospravedlniť. To nemusí byť vždy ľahké. Vyžaduje si to odvahu a pokoru. Ale ak to urobíte, prinesie to dvojnásobný úžitok: Budete sa cítiť lepšie a napravíte aj pokazený vzťah. Premýšľať nad biblickými veršami, ktoré hovoria o tom, aký je Boh milosrdný. Zamyslite sa napríklad nad slovami z 1. Jána 3:19 a 20. Píše sa tu, že naše srdce nás môže odsudzovať. Niekedy sme na seba možno príliš prísni a máme pocit, že Boh nás nemôže mať rád. No v týchto veršoch sa tiež píše, že Boh je väčší ako naše srdce. Čo to znamená? Že o nás vie všetko, chápe naše pocity a aj naše slabosti. Vie, že sme nedokonalí a že máme sklon robiť chyby. b (Žalm 51:5) Preto nikdy neodmietne ľudí, ktorí svoje chyby úprimne ľutujú. Nezaoberať sa stále minulými chybami. V Biblii sú príbehy mnohých ľudí, ktorí urobili vážne chyby, ale neskôr sa zmenili. Jedným z nich bol Saul z Tarzu, ktorý sa stal známym ako apoštol Pavol. Ešte ako farizej kruto prenasledoval Ježišových nasledovníkov. (Skutky 8:3; 9:1, 2, 11) Ale keď pochopil, že koná priamo proti Bohu a proti Kristovi, teda proti Mesiášovi, veľmi to ľutoval a úplne sa zmenil. Dokonca sa z neho stal príkladný kresťan. Samozrejme, Pavlovi bolo veľmi ľúto to, čo urobil, ale nezaoberal sa stále svojimi minulými chybami. Bol Bohu veľmi vďačný, že mu odpustil, a stal sa z neho horlivý zvestovateľ. Pavol sa pozeral dopredu, zameriaval sa na nádej na večný život a to mu dodávalo silu.
Čo to znamená: Boh vás nikdy neodmietne, ak úprimne ľutujete svoje hriechy, ktorými ste sa proti nemu previnili. Čo to znamená: Keď nám Boh raz odpustí, už nám naše hriechy nikdy nebude pripomínať.
