Postihnuté dieťa u lekára: Práva zamestnancov a povinnosti zamestnávateľov

Starostlivosť o choré dieťa, najmä ak ide o dieťa so zdravotným postihnutím, predstavuje pre rodičov a rodinných príslušníkov náročnú situáciu. Slovenská legislatíva, konkrétne Zákonník práce a zákon o sociálnom poistení, však pamätá na túto skutočnosť a poskytuje zamestnancom určité práva a nároky. Tento článok sa zameriava na problematiku sprevádzania zdravotne postihnutého dieťaťa k lekárovi z pohľadu Zákonníka práce, vrátane nároku na pracovné voľno, ošetrovné a ďalšie súvisiace aspekty, aby objasnil práva a povinnosti zamestnancov aj zamestnávateľov v tejto oblasti. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku, a to na základe platnej legislatívy, najmä Zákonníka práce.

Základné práva zamestnanca pri návšteve lekára

Zákonník práce garantuje zamestnancom určité práva v prípade, ak potrebujú navštíviť lekára. Zamestnávateľ je povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci, ak je táto absencia spojená s vyšetrením alebo ošetrením v zdravotníckom zariadení. Návšteva lekára je jedna z dôležitých osobných prekážok zamestnanca, pri ktorej je zamestnávateľ povinný zamestnancovu neprítomnosť ospravedlniť, pričom zamestnanec má nárok na náhradu mzdy.

Platené pracovné voľno na lekárske vyšetrenie

Zamestnanci majú nárok na platené pracovné voľno v súvislosti s návštevou lekára v nevyhnutne potrebnom rozsahu, najviac však 7 dní v kalendárnom roku. Toto voľno je určené na ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení. Dôležité je, aby zamestnanec čerpal pracovné voľno len v nevyhnutnom rozsahu a, ak je to možné, nastúpil do práce pred alebo po absolvovaní vyšetrenia. Platené voľno znamená, že zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančnú náhradu k mzde za čas strávený na vyšetrení alebo ošetrení. Ak zamestnanec nevyčerpá všetkých 7 dní v kalendárnom roku, nemôže si ich presunúť do nasledujúceho roka.

V prípade, že zamestnanec potrebuje absolvovať viac vyšetrení alebo ošetrení, ako umožňuje rozsah 7 dní plateného voľna, zamestnávateľ je povinný ospravedlniť takúto neúčasť v práci. Nárok pri nástupe do zamestnania v priebehu roka:

Ak zamestnanec nastúpi do zamestnania v priebehu kalendárneho roka, zamestnávateľ môže skrátiť nárok na platené voľno. Nemôže ho však odoprieť úplne. Zákonník práce limituje rozhodnutie zamestnávateľa, ktorý musí poskytnúť platené voľno pri návšteve lekára najmenej v rozsahu jednej tretiny nároku za kalendárny rok za každú začatú tretinu kalendárneho roka trvania pracovného pomeru.

Návštevy lekára, ktoré sa nezapočítavajú do 7 dní

Niektoré návštevy u lekára sa nezapočítavajú do bežných 7 dní plateného voľna. Ide o nevyhnutné návštevy u lekára súvisiace s tehotenstvom, s povinnou lekárskou prehliadkou či súvisiace s účasťou na darovaní krvi, aferéze alebo darovaní ďalších biologických materiálov.

Preventívne prehliadky v tehotenstve

V prípade preventívnej prehliadky súvisiacej s tehotenstvom, za podmienky, že ošetrenie alebo vyšetrenie nie je možné vykonať mimo pracovného času, zamestnávateľ poskytne pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas.

Darovanie krvi a biologického materiálu

V prípade darovania krvi, aferézy alebo iných biologických materiálov bude poskytnuté platené voľno taktiež v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Do nevyhnutne potrebného rozsahu je zahrnutý aj čas potrebný na cestu a čas potrebný na zotavenie.

Špecifiká pre rodičov ZŤP detí

Rodičia alebo iní rodinní príslušníci majú nárok na náhradu mzdy aj v prípade, ak sprevádzajú zdravotne postihnuté dieťa do zariadenia sociálnej starostlivosti alebo špeciálnej školy. V takomto prípade sa nejedná o bežné sprevádzanie, čiže nespadá do čerpania uvedených 7 dní plateného pracovného voľna.

Pracovné voľno na sprevádzanie rodinného príslušníka

Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi platené pracovné voľno (voľno s náhradou mzdy) na sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie v rozsahu sedem dní za rok.

Kto sa považuje za rodinného príslušníka?

Sprevádzať je možné manžela, dieťa (vlastné alebo zverené do starostlivosti súdom), rodiča, súrodenca, manžela súrodenca, rodiča manžela, súrodenca manžela, prarodiča, prarodiča manžela, vnuka a osobu, ktorá so zamestnancom žije spoločne v domácnosti.

Podmienky poskytnutia plateného voľna

Platené pracovné voľno musí zamestnávateľ poskytnúť pri náhlom ochorení alebo úraze, ako aj pri sprevádzaní na vopred určené vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie. Ak zamestnanec vie, že v určitom termíne bude sprevádzať rodinného príslušníka k lekárovi, mal by o poskytnutie pracovného voľna včas požiadať. Sprevádzanie sa preukazuje potvrdením od zdravotníckeho zariadenia.

Rozsah plateného voľna

Pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne len jednému z rodinných príslušníkov na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku.

Sprevádzanie ZŤP dieťaťa do zariadenia sociálnej starostlivosti

Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi platené voľno aj na sprevádzanie zdravotne postihnutého dieťaťa do zariadenia sociálnej starostlivosti alebo špeciálnej školy najviac na desať dní v kalendárnom roku.

Ako rátať pracovné voľno s náhradou mzdy

Ak ide zamestnanec napríklad na 1 hodinu k zubárovi, zamestnávateľ z celkového nároku platenej prekážky v práci odpočíta 1 hodinu. Na účely určenia celkového rozsahu pracovného voľna poskytnutého zamestnancovi v kalendárnom roku pri pracovnom voľne na vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca a na sprevádzanie sa za jeden deň považuje čas zodpovedajúci priemernej dĺžke pracovného času pripadajúceho na jeden deň, ktorý vyplýva z ustanoveného týždenného pracovného času zamestnanca, pričom sa zamestnanec posudzuje akoby pracoval päť dní v týždni.

Napríklad ak zamestnanec pracuje v 37,5-hodinovom pracovnom týždni, kde sú zmeny rozvrhnuté na 3 dni s 11,5-hodinovou zmenou a 1 deň s 3-hodinovou zmenou, priemerná dĺžka pracovného času pripadajúca na jeden deň prepočítaná cez 5-dňový týždeň predstavuje 7,5 h.

Ak má zamestnanec 40-hodinový týždenný pracovný čas, ročný limit platenej náhrady v počte 7 dní je v prepočte na hodiny v rozsahu 56 hodín.

Povinnosti zamestnanca

Ak je prekážka v práci zamestnancovi vopred známa, je povinný včas požiadať zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna, najčastejšie prostredníctvom priepustky, ktorú zamestnancovi schváli nadriadený. Inak je zamestnanec povinný upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu, napríklad telefonicky. Prekážku v práci a jej trvanie je zamestnanec povinný zamestnávateľovi preukázať. Príslušné zariadenie je povinné potvrdiť mu doklad o existencii prekážky v práci a o jej trvaní. V praxi je najčastejšie používaným dokladom priepustka zamestnávateľa, na ktorej lekár pečiatkou a podpisom potvrdí dátum a čas vyšetrenia.

V zmysle GDPR a Zákona o ochrane osobných údajov zamestnávateľ na spracovanie údajov uvedených v priepustke alebo v inom doklade o návšteve lekára nepotrebuje súhlas dotknutých osôb - zamestnanca a lekára, pretože ide o plnenie zákonnej povinnosti preukázať prekážku zamestnanca v práci. Toto platí v prípade, že doklad obsahuje len údaje v rozsahu meno a priezvisko zamestnanca, prípadne meno sprevádzanej osoby, dátum a čas vyšetrenia a pečiatka a podpis lekára.

Zamestnávateľ môže požadovať, aby ste vopred oznámili prekážku v práci z dôvodu vyšetrenia a po návrate predložili potvrdenie s časovým rozsahom. Zamestnávateľ si môže preveriť návštevu lekára zamestnanca. V prípade, že má zamestnávateľ oprávnené podozrenie o uskutočnenej návšteve lekára zamestnancom, môže si to preveriť akokoľvek.

Rôzne formy pracovného pomeru

Tieto pravidlá sa vzťahujú iba na pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy. Nárok na poskytnutie pracovného voľna z dôvodu sprevádzania rodinného príslušníka nemajú ľudia pracujúci na dohodu ani samostatne zárobkovo činné osoby.

Ošetrovné ako dávka nemocenského poistenia

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno na ošetrovanie člena rodiny. Ide o neplatené pracovné voľno (bez náhrady mzdy). Počas ošetrovania možno poberať dávku zo Sociálnej poisťovne, ktorá sa nazýva ošetrovné, ak si zdravotný stav blízkeho príbuzného podľa potvrdenia jeho ošetrujúceho lekára nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou osobou. Blízkym príbuzným je choré dieťa (aj dospelé), manžel/manželka, rodič a svokor/svokra (rodič manžela/manželky). Zákon o sociálnom poistení, ktorý ošetrovné upravuje, hovorí výslovne o manželovi a manželke, ošetrovné preto nie je možné poberať pri ošetrovaní chorého druha alebo družky (prípadne inej osoby žijúcej v spoločnej domácnosti) a ich rodičov. Rovnako nie je možné poberať ošetrovné pri ošetrovaní súrodencov.

Podmienky nároku na ošetrovné

Ošetrovné patrí medzi dávky nemocenského poistenia, čo znamená, že poberať ho môže iba osoba, ktorá je nemocensky poistená (je zamestnancom, SZČO alebo dobrovoľne nemocensky poistenou osobou) alebo začala ošetrovať príbuzného počas tzv. ochrannej lehoty siedmych dní po zániku nemocenského poistenia (napríklad počas siedmych dní od skončenia pracovného pomeru).

Pediatria ako samostatný vedný odbor sa zameriava na človeka v jeho najzraniteľnejších obdobiach života. Dieťa je viac-menej odkázané na starostlivosť dospelých, predovšetkým svojich rodičov, a je viac disponované na rôzne ochorenia. Osobitosťou detského pacienta je aj to, že dieťa neprichádza k lekárovi samo, ale v sprievode dospelých, a teda nie ako subjekt rozhodujúci z vlastnej vôle. Trojrozmerný vzťah dieťa - lekár - rodič je veľmi zložitý. V rámci starostlivosti o dieťa je dôležité sa zamerať na tri oblasti: záujmy a práva detského pacienta, autorita a povinnosti lekára a povinnosti rodiča.

Charta práv hospitalizovaného dieťaťa

V snahe zabezpečiť optimálne prostredie pre harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa aj počas jeho hospitalizácie bola vypracovaná a schválená na prvej európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch (máj 1988) Charta práv hospitalizovaného dieťaťa, ktorá obsahuje nasledovné najdôležitejšie zásady:

• Dieťa sa má hospitalizovať len vtedy, ak starostlivosť, ktorú jeho aktuálny stav vyžaduje, nie je možné rovnako dobre zabezpečiť doma a v ambulantnej starostlivosti.
• Dieťa v nemocnici má vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcov.
• Dieťa má byť chránené pred zbytočnými vyšetreniami, výskumom a liečbou.
• Deti by mali mať všetky podmienky na odpočinok, hranie aj vyučovanie, nemali by byť hospitalizované na oddelení pre dospelých.

Zásady prístupu zdravotníckych pracovníkov k dieťaťu

Pokroky a úspechy pediatrie tak v prevencii, ako aj diagnostike a liečbe nezmenili veľa na skutočnosti traumatizácie dieťaťa v prípade jeho ochorenia. Traumatizácia dieťaťa chorobou sa môže ešte znásobiť diagnostickými a terapeutickými postupmi, najmä hospitalizáciou. Preto ošetrovanie chorých detí vyžaduje nielen adekvátne odborné vedomosti a zručnosti, ale najmä etický a láskavý prístup.

Deti v nemocnici, zvlášť dlhodobo hospitalizované, trpia mnohými emočnými poruchami, ktoré majú svoj pôvod v zmene prostredia, v odlúčenosti od rodičov a rodiny, prejavujúcich sa rôznymi formami strachu a úzkosti. Tento jav emocionálnej nestability charakterizovaný súborom fyzických ťažkostí a psychickej nerovnováhy sa nazýva hospitalizmus. Prejavuje sa stratou aktivity, zdanlivým nezáujmom o okolie a oneskorením mentálneho vývoja. Príprava dieťaťa na hospitalizáciu by mohla zmierniť jeho reakcie na pobyt v nemocnici. Menšie deti vnímajú odlúčenie od rodičov oveľa intenzívnejšie. Prejavujú to krikom, plačom, aktívnym odporom. Preto je vhodné prijať dieťa spolu s matkou, resp. s rodičom.

Staršie deti tlmia tieto prejavy, budia dojem, že strach nemajú, ale zvyčajne to nie je pravda. Keď sa príjem robí spoločne s rodičom, vzbudzuje to väčšiu dôveru rodičov v zdravotníckych pracovníkov, lebo vedia, kde dieťa bude ležať a ako s ním zaobchádzajú. Deťom nehovoríme nič nepravdivé. Oboznámime ich približne ako dlho tam zostane, u menších detí koľkokrát sa vyspí. Vysvetlíme im potrebu, prečo musí byť hospitalizované. Povieme im o ľuďoch, ktorí tam s nimi prídu do kontaktu - sestričky, lekári, učiteľky a noví kamaráti. Tiež ich informujeme o tom, čo sa s nimi bude robiť, kedy je čas raňajok, obeda, vyšetrení, kedy ho môžu prísť navštíviť, prípadne možnosť telefonovania. Vybavenie detského oddelenia nábytkom, vymaľovaním a výzdobou by mali dieťa celkovo stimulovať a byť v súlade s jeho potrebami. Za optimálne riešenie považujeme, ak je dieťa hospitalizované spolu s rodičom. Najčastejšou námietkou proti tomuto opatreniu je nedostatočné priestorové a personálne vybavenie detských oddelení. Aj napriek tomu sa stotožňujeme s tvrdením: „Na detskom oddelení, kde lekári a sestry nepovažujú prítomnosť rodiča alebo inej blízkej osoby pri hospitalizovanom dieťati za prirodzenú a samozrejmú, nie je niečo v poriadku.“

Je samozrejmé, že prítomnosť rodičov a blízkych osôb na oddelení občas prináša problémy. Lekárske rozhodnutia a zákroky sú starostlivo sledované rodičmi, ktorí nemusia vždy úplne chápať význam a nutnosť jednotlivých postupov, pretože sa v danej situácii ocitli spravidla po prvýkrát, a naviac sa nachádzajú v emočne náročnom stave obáv o zdravie a život svojich detí. Týka sa to všetkých, aj inak chladnokrvných profesionálov (lekárov) v roli rodiča chorého dieťaťa, ktorí strácajú svoju profesionálnu masku a správajú sa takisto iracionálne. (Gut, 2006) Náplň práce detských sestier na oddelení sa tiež radikálne zmenila: cca pred 15 rokmi rozdávali lieky a takmer strojovo kŕmili a prebaľovali plačúcich kojencov a batoľatá.

Bolesť u dieťaťa

Prah vnímania bolesti je subjektívny fenomén. Strach pred bolesťou patrí k najčastejším pocitom človeka vo vzťahu k chorobe a liečbe. U dieťaťa je bolesť o to trýznivejšia, že ju nedokáže rozumovo prijať ako súčasť choroby a jej liečby. Jednou z najdôležitejších úloh pri diagnostike a terapii je predchádzať alebo redukovať bolesť pri zdravotníckych úkonoch na najmenšiu možnú mieru.

Najdôležitejšie úlohy manažmentu bolesti sú pochopenie utrpenia a bolesti u dieťaťa, jej predchádzanie a medikamentózne potlačovanie, ako aj zrozumiteľné informovanie dieťaťa o tom, čo sa s ním práve deje a bude diať.

Komunikácia s chorým dieťaťom

V kontakte s dieťaťom nie sme len zdravotníkmi - môžeme byť pre nich partnermi v hre, náhradou kamarátov a rodičov. Vždy by sme mali byť tými, čo zostávajú pokojní, vedia si rady, sú zdrojom istoty a porozumenia.

Zásady komunikácie:

• očný kontakt a úsmev,
• postoj - zvoliť výšku na úrovni dieťaťa (zohnúť sa, drepnúť si, posadiť sa),
• dotyk, pohladenie, držanie za ruku, nosenie na rukách (tu je dôležitá citlivosť k nastaveniu dieťaťa na dotyk - môžeme ho ukľudniť, ale aj rozrušiť),
• úprava zovňajšku (neformálne oblečenie, alebo vykúkajúci plyšák z vrecka) významne mení emocionálne naladenie detí (tzv. lámanie ľadov),
• zrkadlenie v gestikulácii, v pohybe (dieťa sa prechádza, tak sa pridáme k nemu a môžeme sa porozprávať),
• významnú rolu hrá úprava prostredia, ktoré je vždy zdrojom stimulácie.

Zásady komunikácie:

• dieťaťu neklameme,
• trpezlivo vysvetľujeme všetko s prihliadnutím ku zrelosti dieťaťa,
• používame jednoduchý slovník a krátke zrozumiteľné vety,
• neignorujeme detské otázky,
• pripravujeme na bolesť, nikdy netvrdíme opak,
• vždy chválime a oceňujeme akékoľvek úsilie, činnosť,
• neporovnávame s inými deťmi,
• pri nadviazaní kontaktu využívame hračky, obrázky.

Úloha sociálneho pracovníka v starostlivosti o dieťa v zdravotníckom zariadení

Skladba pacientov v detskej nemocnici (DN) je od novorodeneckého veku až po adolescentov, z čoho vyplýva široká škála sociálnej problematiky. Sociálny pracovník v DN zabezpečuje kvalifikovanú, zodpovednú a náročnú prácu, predovšetkým v akútnych krízových situáciách. Niekedy sú tieto aktivity spojené s osobným rizikom (napr. pri problematike týraného a zneužívaného dieťaťa). Veľmi dôležitá je interdisciplinárna spolupráca - nielen s ďalšími zdravotníckymi odborníkmi (lekármi, psychológmi, zdravotníckym personálom atď.), ale aj s celou radou inštitúcií.

Deti z dysfunkčných rodín, zdravotne postihnuté a chronicky choré deti

Sociálny pracovník na pediatrii venuje výraznú pozornosť ohrozeným deťom. Patria sem deti v zdravotníckom zariadení bez primeraného rodičovského záujmu, či deti, ktorých rodičia nerešpektujú pokyny lekára alebo odďaľujú prevzatie dieťaťa z nemocnice do domácej starostlivosti. Početnú skupinu tvoria rodičia, ktorí sa dožadujú opakovaných, odborne neodôvodnených hospitalizácií dieťaťa (tzv. Sociálny pracovník venuje zvláštnu pozornosť deťom z dysfunkčných rodín, zdravotne postihnutým, deťom neplnoletých rodičov, bezdomovcov, delikventov, deťom z rodín s výskytom alkoholizmu, toxikománie. V niektorých prípadoch rodičia nejavia o dieťa záujem (napr. útek matky z nemocnice po pôrode, vyhýbanie sa kontaktu s ním atď.). V záujme dieťaťa napomáha sociálny pracovník jeho návratu do rodiny. Hlavným cieľom plánu je stanovenie návrhov riešenia situácie dieťaťa za účelom vykonávania vhodných opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Pri jeho tvorbe a stanovení si cieľov je nevyhnutné vychádzať predovšetkým z anamnestických údajov o rodine, z poznania rodiny ako celku a zamerať sa na príčiny vyňatia dieťaťa z rodiny. Cieľ plánu sociálnej práce s rodinou a dieťaťom sleduje v prvom rade záujem dieťaťa a smeruje k možnému návratu dieťaťa do pôvodného rodinného prostredia alebo k zvereniu dieťaťa do náhradnej rodiny (Gažiková, 2010).

Chronické ochorenie detí je pre väčšinu rodičov veľkou ranou a ťažko sa s touto skutočnosťou vyrovnávajú. Patria sem napr. deti s vrodenými vývojovými vadami typu rázštepov, či s ťažkými vadami srdca, ktoré vyžadujú zvýšenú ošetrovateľskú starostlivosť. Zaraďujeme sem aj deti s metabolickými chybami - diabetici, fenylketonurici, deti, ktoré musia dodržiavať rôzne diéty, napr. bezlepkovú diétu. Ak rodina nie je schopná zabezpečiť dieťaťu kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť, sociálny pracovník dáva návrh na umiestnenie dieťaťa do DD (môže ísť o umiestnenie na prechodnú dobu, pokiaľ sa rodinná situácia alebo stav dieťaťa stabilizuje alebo dlhodobo).

Na detských oddeleniach sú nezriedka hospitalizované deti s poruchou príjmu potravy (mentálna anorexia, bulímia), ktoré žijú v nezdravej rodinnej atmosfére. V tomto prípade je nutná pomoc psychológa, psychiatra a sociálneho pracovníka. Úzka spolupráca sociálneho pracovníka s psychiatrickou ambulanciou DN je aj v prípadoch samovražedných pokusov. Častokrát sú za týmto zúfalým činom neusporiadané, ťažko narušené rodinné vzťahy. Podobná situácia je u detí, ktoré boli prijaté do DN z dôvodu intoxikácie, pod vplyvom návykových látok.

Týrané, zneužívané a zanedbávané dieťa (syndróm CAN)

Syndróm týraného dieťaťa označujeme skratkou CAN (angl. Child Abuse and Neglect), čo v preklade znamená syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia Rady Európy (1992) v problematike CAN rozlišuje „fyzické, sexuálne a emocionálne týranie, zanedbávanie a tzv. systémové týranie (sekundárne, inštitucionálne)“. Väčšinou ide o nenáhodný dej či situáciu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná, či odmietaná. Môže ísť o:

• akciu: útok, násilie v akejkoľvek forme, najrôznejšie manipulácie s dieťaťom, jeho uvádzanie do neobvyklých situácií.
• ne-akciu: zanedbávanie, izoláciu, nestarostlivosť, nesprávnu a nedostatočnú výživu, nedostatok zdravotnej a výchovnej starostlivosti.

Čaputová a kol. (2000) uvádza, že „je to súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobeného alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi“.

Neexistuje jednoznačná predikcia sy CAN. Avšak zo spoločenskej situácie, zo sociálneho prostredia dieťaťa a z aktuálneho zdravotného a psychického vývoja dieťaťa samého je možné vysloviť podozrenie.

• Celospolečenské riziká: národnosť, príslušnosť k určitej etnickej skupine, neschopnosť komunikovať slovenským jazykom, miesto pobytu: vidiek, ohrozenie vojnovým konfliktom, zasiahnutie prírodnou katastrofou atď.
• Rizikové vzťahy v rodine: deti neplnoletých rodičov, deti mladej matky samoživiteľky, deti imigrantov, deti utečencov hľadajúcich azyl, deti vyrastajúce v zločineckom prostredí, deti rodičov s HIV/AIDS, nemanželské deti, deti z incestného spojenia. Deti narodené v rodine s etnickými, náboženskými či národnostnými rozdielmi.
• Rizikové dieťa: nezaregistrované na úradoch po pôrode, z mnohopočetných gravidít, s postihnutím, podrobené násiliu, s HIV/AIDS, bez domova, sirota, narodené rodičom so zvláštnym životným štýlom, žobrákom či toxikomanom.

Jednou z foriem terapie je sanácia rodiny - výchovné pôsobenie na jej členov jednotlivo, aj ako na spoločenstvo, pričom základom je hodnotenie vzťahov v rodine. Pokiaľ diagnóza a prognóza ukáže nemožnosť nápravy, je nutné odobrať dieťa z rodiny a umiestniť ho v optimálnych podmienkach. Situáciu rodiny musí sociálny pracovník riešiť vždy komplexne.

Deti s onkologickým ochorením

Práca s deťmi s malígnymi chorobami si vyžaduje okrem vysokej profesionálnej úrovne aj maximálne citlivý, láskavý a priateľský prístup. Je etickou požiadavkou pre lekára, aby vždy pravdivo a zrozumiteľne informoval rodičov o povahe ochorenia a súčasne s maximálnym taktom zodpovedal ich otázky. Každá informácia o neistej diagnóze, najmä však informácia o vážnej chorobe dieťaťa, vyvolá v rodičoch odozvu strachu - šoku. Prvé oznámenie musí byť spojené s okamžitou ochotou pomáhať a neponechať rodičov v neistote, byť k dispozícii kedykoľvek a opakovane až do vyriešenia ich potrieb. Informácia má byť vždy zrozumiteľná, povedaná rečou rodičov - najideálnejšie je, ak oboch rodičov naraz informuje vždy ten istý lekár. Pozitívne ladenie vyvoláva empatický lekár, realistický, neponáhľajúci sa, hovoriaci zrozumiteľne, v intimite prostredia. Pre správnu spoluprácu je treba poznať situáciu rodiny, vzdelanie, zamestnanie, počet detí, ale aj iné možnosti - starých rodičov. Každé vyšetrenie sa musí ukončiť otázkami rodičov, dokonca si musí lekár overiť, nakoľko informácii rozumeli, hlavne ak ide o liečbu, režim dňa a meniace sa ordinácie. (Černay, 2005)

Onkologická liečba je väčšinou náročná a zdĺhavá, a s ňou je spojená značná psychická záťaž dieťaťa a celej rodiny. Väčšinou hospitalizované dieťa sprevádza jeden z rodičov. Paradoxne tak môžu vznikať problémy v celkovej rodinnej situácii - v zabezpečení chodu domácnosti, v starostlivosti o ďalších súrodencov pacientov a pod. Niekedy sa vplyvom značného a dlhodobého stresu objavia aj konflikty v spolužití partnerov, takisto sa objavujú finančné problémy. Preto tu nepochybne zohráva dôležitú rolu sociálny pracovník, ktorý začína pracovať s rodičmi bezprostredne po prijatí dieťaťa do nemocnice, poskytne im podstatné informácie, konkrétnu pomoc. Významnú rolu tu zohráva schopnosť empatie - zároveň je žiaduce, aby si dokázal udržať nadhľad a zostal objektívny. Je nutné postupovať prísne individuálne (každý prípad má svoje špecifiká): akýkoľvek paušálny prístup je pre sociálnu prácu, či dokonca riešenie prípadov nesprávny.

tags: #postihnute #dieta #u #lekara