Pochod za život v Košiciach opätovne pripomenul dôležitosť právnej ochrany každého ľudského života a poukázal na absenciu celospoločenského konsenzu v otázke, kedy presne začína ľudský plod predstavovať ľudskú bytosť. Biologické poznatky sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život, biologicky odlišný od rodičov. Argument „moje telo - moja voľba“, často používaný zástancami práva na potrat, je z vedeckého hľadiska ľahko odôvodniteľný, no otázka duše zostáva. Historicky sa vnímanie počiatku ľudského života líšilo, pričom sa hľadal moment spojenia tela a duše, ktorý sa často nachádzal pri prvom pohybe plodu. Cirkev tradične učí, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je morálne ťažkým hriechom a právnym deliktom, ktorý sa však dá odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Cirkevné právo tento delikt trestá exkomunikáciou.
Cieľom tohto textu je preskúmať historický vývoj cirkevnoprávneho pohľadu na umelé prerušenie tehotenstva a zodpovedať kľúčové otázky: V čom spočíva závažnosť umelého potratu ako deliktu? Voči komu či čomu sa previnila žena, ktorá sa rozhodne pre umelý potrat? Je oprávnená obava, že návrhy na úplný zákaz umelého potratu nás vracajú do stredoveku?
Židovské právo a staroveké právne kódexy
Tóra, základný kameň židovského práva, obsahuje prikázanie „Nezabiješ!“. Avšak interpretácia tohto prikázania v kontexte starovekých právnych systémov vyžaduje hlbšie ponorenie. Tóra, podobne ako iné staroveké právne systémy, napríklad Lv 20, 10 či Dt 22, 22 - 27, stanovuje trest smrti za nezákonný pohlavný styk. Vysvetlenie spočíva v prikázaní „Nescudzoložíš!“, ktoré v pôvodnom hebrejskom texte zakazuje pohlavný styk so ženou patriacou inému mužovi. Cudzoložstvo narušuje „mužské reprodukčné práva“, teda právo muža na legitímneho dediča. V staroveku, bez znalosti plodných a neplodných dní, každý pohlavný styk vnímali ako potenciálnu príležitosť na počatie dieťaťa. Problémom manželskej nevery teda nebola samotná nevera, ale možnosť počatia dieťaťa, ktoré by nebolo biologickým potomkom manžela, čo potvrdzujú aj texty ako Sir 23, 22 - 23.
Kniha Numeri (5. kapitola) opisuje rituál pre cudzoložnicu, kde jej kňaz dal vypiť vodu zmiešanú s chrámovým prachom a predniesol slová kliatby. Interpretuje sa, že tento rituál mohol mať abortívny a sterilizačný účinok ako Boží trest za manželskú neveru. Predpis v Ex 21, 22 - 23 hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí. Stanovuje sa pokuta pre manžela ako náhrada za smrť počatého dieťaťa a poškodenie jeho reprodukčných práv. Septuaginta (grécky preklad) však v tomto texte rozlišuje štádiá gravidity, čo naznačuje postupný vývoj názorov na ochranu nenarodeného života.
Židovské právo teda odráža skutočnosť, že život nového človeka začína už v živote matky, pričom v prípade deliktov proti manželskej a snúbeneckej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov.
Evanjeliá a svätý Jozef
V evanjeliách nenachádzame priame interpretácie Tóry týkajúce sa potratov, ani záznamy o Ježišovej explicitnej reakcii na tieto predpisy. Avšak, Ježišov pozemský život bol poznačený podozrením z nelegitímnosti, keďže Mária bola pred sobášom s Jozefom tehotná. Svätý Jozef, muž spravodlivý a verný Tóre, čelil dileme. Podľa predpisov Tóry (Dt 22, 23 - 24) mal právo Máriu a dieťa potrestať. Po anjelovom zjavení sa však rozhodol pre život svojej snúbenice a dieťaťa, čím akoby zobral na seba stratu dobrej povesti.
Ježiš bol konfrontovaný s podobným problémom v situácii, keď mu priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve (Jn 8, 1 - 11). Jeho protivníci zneužili túto situáciu s cieľom napadnúť morálnu bezúhonnosť Márie a tým aj Ježišovu legitimitu.
Ostatné staroveké právo a rímske právo
Mimo biblických textov nachádzame mnohé pramene, ktoré sa v pohľade na reprodukčné práva podobajú Tóre. Kódex Chamurapiho napríklad v bode 129 stanovuje trest smrti utopením pre cudzoložnú manželku a jej milenca, pričom manžel má právo ju zachrániť. V bode 130 stanovuje trest smrti za znásilnenie zasnúbenej ženy a právo zrušiť zasnúbenie. V bode 131 prináša zjednodušenú verziu rituálu z Knihy Numeri.
Rímske právo, ktoré ovplyvnilo cirkevné právo, rovnako prísne trestalo cudzoložstvo, no charakter trestu sa menil. V období republiky bolo cudzoložstvo súkromnou vecou rodiny, trest záležal na otcovi rodiny. V neskoršej republike a cisárstve bolo vnímané ako verejný zločin s trestom vyhnanstva a konfiškácie majetku. Rímske právo síce uznávalo počaté dieťa ako osobu v určitom zmysle, ale skôr chránilo jeho dedičské práva, teda reprodukčné práva otca a kontinuitu rodu.
V prípade smrti otca rodiny, ak bola manželka tehotná, dedičstvo sa odložilo do narodenia dieťaťa. Ak sa dieťa narodilo živé, stalo sa dedičom. Umelý potrat bol v rímskom práve vnímaný ako delikt, ktorý narúšal dedičské právo a rodovú líniu, pričom žena mohla byť potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Rímske právo tiež postihovalo úmyselné alebo nedbanlivé spôsobenie smrti nenarodeného dieťaťa, napríklad udretím tehotnej ženy.
Postupné oduševnenie a teória okamžitého oduševnenia
Filozofické úvahy Aristotela o duši výrazne ovplyvnili kresťanské myslenie. Aristoteles učil, že zárodok má vegetatívnu dušu, ktorá sa neskôr mení na živočíšnu a nakoniec na ľudskú dušu. Potrat v ranom štádiu tehotenstva preto nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín nadviazal na Aristotela, pričom rozlišoval medzi zárodkom a plne sformovaným plodom a veril v postupné oduševnenie. Svätý Gregor z Nyssy tiež považoval nesformovaný plod iba za potenciálnu ľudskú bytosť.
Tieto filozofické úvahy boli založené na pozorovaní prvého pohybu plodu. V 17. storočí však prírodné vedy ukázali, že „kvalitatívny skok“ nastáva už v momente počatia. V polovici 18. storočia cirkev prvýkrát pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia.
Aristotelova teória postupného oduševnenia bola definitívne odmietnutá v roku 1869, keď pápež Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie plodu na predľudský a ľudský, čím nahradil teóriu postupného oduševnenia teóriou okamžitého oduševnenia v momente počatia.
Cirkevné právo a vývoj postojov
Už na synode v Elvíre (306 - 314) boli prijaté kánony týkajúce sa cudzoložstva a sexuálnych deliktov. Jeden z nich stanovoval, že žena, ktorá počala dieťa cudzoložstvom a následne ho usmrtila, nedostane prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin. Tento extrémne prísny trest sa blížil exkomunikácii.
Kánonické právo v priebehu stáročí potvrdzovalo trest exkomunikácie za potrat v neskoršom štádiu gravidity, zatiaľ čo v skoršom štádiu boli uplatňované nižšie tresty. Graciánov dekrét z polovice 12. storočia sa stal základom pre oficiálne kánonické právo. Až do 19. storočia prevládala teória postupného oduševnenia, podľa ktorej exkomunikácia platila len za potrat plodu považovaného za ľudský, teda v neskoršom štádiu gravidity.
Bula Effraenatum (1588) pápeža Sixta V. reagovala na rozšírenie prostitúcie a antikoncepcie stanovením trestu exkomunikácie za užívanie antikoncepcie a vykonávanie potratu v akomkoľvek štádiu. Táto bula bola však v roku 1591 zrušená.
V roku 1679 pápež Inocent XI. v bule Sanctissimus Dominus odsúdil návrhy o legálnosti potratu pred oduševnením aj extrémne tvrdenia o oduševnení až po narodení.
Súčasný stav a teologické argumenty
Najdôležitejšou zmenou v kánonickom práve bola definitívna negácia teórie postupného oduševnenia pápežom Piom IX. v roku 1869.
Väčšina vedcov a morálnych autorít sa zhoduje, že ľudský život začína od počatia. Rozdielne názory na potrat často vychádzajú z pokusu oddeliť pojem ľudskej osoby od ľudského života. Katolícka morálka však tento názor nezdieľa a zdôrazňuje, že aj v prípade pochybností o statuse osoby sa morálne nemožno konať bez istoty.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (2274) považuje predpôrodnú diagnostiku za morálne dovolenú, ak rešpektuje život a neporušiteľnosť embrya a je zameraná na jeho zachovanie či uzdravenie. Nesmie sa však vykonávať s cieľom rozhodnúť o osude dieťaťa na základe jeho zdravotného stavu.
Termín „prerušenie tehotenstva“ je zavádzajúci, nakoľko pôvodné tehotenstvo sa po potrate už nikdy neobnoví. Potrat môže byť spontánny (nedobrovoľný) alebo umelý (chcený ako cieľ alebo prostriedok, alebo nepriamy - ako dôsledok iného skutku).
VEŘEJNÁ poprava Benita Mussoliniho a Clary Petacci (Skutečné záběry)
Encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae (62) jasne uvádza, že „potrat chcený ako cieľ alebo ako prostriedok je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti.“ Toto tvrdenie je platné nielen vo svetle viery, ale aj podľa zdravého rozumu.
Za potrat nesie zodpovednosť nielen žena, ale aj jej okolie (manžel, rodina, lekári, personál, médiá, legislatíva). Napriek tomu potrat nemôže byť riešením. Spoločnosť má zabezpečiť rodinám ekonomickú istotu.
Potrat s cieľom zachrániť matku je v prípade priameho úmyslu nedovolený. Ide o konflikt dvoch životov, pričom lekár sa má usilovať zachrániť oba. Eugenický potrat, zameraný na zabránenie narodeniu dieťaťa s vážnou poruchou, tiež nie je riešením; riešením je zodpovedný výskum. Potrat po znásilnení, hoci je dieťa nevinné, je tiež neprijateľný. Kto vykoná takýto potrat, podlieha exkomunikácii.
Exkomunikácia za potrat, na rozdiel od vraždy, je odôvodnená brutálnosťou činu voči absolútne nevinnému a bezbrannému embryu. Má terapeutický a pedagogický cieľ.
Kresťanský poslanec, ktorý sa jasne vyjadrí proti potratom, môže podporiť zákon obmedzujúci situácie, v ktorých sa potrat povoľuje, čím sa zachránia mnohé životy.
História ukazuje, že cirkevný pohľad na interrupcie sa menil. V ranom stredoveku existovala v Írsku relatívna tolerancia k potratom, čo dokazujú aj legendy o svätcoch vykonávajúcich potratové zázraky. Na druhej strane, koncil v Elvíre (306) prijal nariadenie, ktoré doživotne odňalo sviatosti ženám, ktoré podstúpili potrat. Stredoveké pramene nezriedka vnímali potraty len ako okrajovú tému, pričom chýbala jednotná cirkevná politika. Vplyv vedy a filozofie, ako aj reformácia a sekularizácia v 19. a 20. storočí, viedli k definitívnemu odmietnutiu teórie postupného oduševnenia a k posilneniu konzervatívnych hodnôt v Katolíckej cirkvi.