Problémové dieťa v triede: Pedagogický prístup

Zvládanie triedy je úzko spojené s otázkou problémového správania. Ak by sa deti nikdy nesprávali problémovo, zriedkakedy by vznikala potreba triedu zvládať. Problémové správanie sa častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat v pomere 3:1.

Problémové správanie môžeme vymedziť ako správanie, ktoré je pre učiteľa neprijateľné. Táto definícia nás upozorňuje na dôležitú skutočnosť: problémové správanie je problémovým iba preto, že sa ako také javí učiteľovi. Keďže všetci učitelia sú jedineční, to, čo sa jednému z nich zdá ako problém, nemusí sa druhému zdať tiež. Napríklad niektorý učiteľ ochotne toleruje určitú mieru rozprávania medzi deťmi, iný učiteľ vyžaduje úplné ticho.

Hovorenie bez dovolenia, vyhýbanie sa práci, zbytočný hluk a odbiehanie z lavice sa vyskytujú častejšie ako slovné urážky učiteľa, ničenie vecí a fyzické násilie.

Prvým krokom v postupe učiteľa voči takému správaniu svojich žiakov by mala byť odpoveď na otázku: Prečo vôbec považuje správanie svojich žiakov za problematické? Nie je to známkou neistoty, keď pokladá pokus dieťaťa o žart za ohrozenie svojej autority? Nestanovil nerealisticky náročné normy a nie je potom frustrovaný, keď tieto normy nie sú dodržiavané? Neodlišuje sa vo svojich nárokoch natoľko výrazne od svojich kolegov, že deti sú na jeho hodinách zmätené a vzdorovité? Nevníma náhodou každý priestupok pri vyučovaní ako úmyselný útok proti sebe, miesto toho, aby v ňom videl len pokus oživiť nudnú atmosféru na hodine?

Otázky tohto druhu naznačujú, že učitelia potrebujú starostlivo zvažovať svoje vlastné správanie a hovoriť s kolegami, aby zistili, nakoľko ich nároky a skúsenosti zodpovedajú nárokom a skúsenostiam ostatných. Po preskúmaní vlastného správania môže učiteľ dôjsť k záveru, že základnou príčinou obtiaží je on sám.

Tým, že vnímal urážku tam, kde nebola zamýšľaná, že mal sklon zbytočne hľadať na deťoch chyby, že bol veľmi vážny alebo zjavne nespravodlivý, povznesený a dôležitý, že vyžadoval príliš mnoho - tým všetkým mohol v triede vyvolať odpor či zmätok, prípadne i veselosť, čo mohlo žiakov podnietiť k ďalšiemu neprijateľnému správaniu, na ktoré znova prehnane reagoval a tak vznikol začarovaný kruh.

Prečo deti vykazujú problémové správanie?

Deti rovnako ako dospelí, chcú cítiť, že sú významné. Pre nás všetkých je dôležité niekam patriť, niečo znamenať, byť niekým pre ostatných. Všetci sa správame tak, aby sme sa priblížili k jednému cieľu: mať svoje miesto a hodnotu medzi ostatnými. Správame sa tak, aby sme sa ochránili pred stratou miesta a pocitu významnosti, ktoré v spoločnosti už máme.

Deti sú často vychovávané tak, že začnú veriť, že sa od nich nevyžaduje, aby prispievali k dobrému chodu a pohode rodiny a spoločnosti. Myslia si, že dobrú prácu odvedú iba rodičia alebo iní dospelí a starší súrodenci. Dieťa je potom neisté, nevie, kde je jeho miesto medzi ostatnými. Potom sa takéto dieťa uchyľuje k neužitočnému a negatívnemu správaniu, aby sa ubezpečilo o svojej významnosti, alebo aby sa vyhlo pocitu pádu na menej významnú pozíciu.

Neposlušné dieťa je dieťa, ktorému chýba povzbudenie. Môže sa snažiť získať:

• Pozornosť - „Nie som výnimočný, ale aspoň ma nebudú prehliadať, ak môžem získať osobitnú pozornosť, spôsobím rozruch...“
• Moc - „Nemusím byť víťazom, ale aspoň môžem ľuďom ukázať, že ma nemôžu poraziť alebo mi zabrániť robiť to, čo chcem, alebo ma donútiť, aby som robil to, čo chcú oni.“
• Odplatu - „Ľuďom na mne nezáleží, ale aspoň môžem robiť veci, aby som sa im odplatil, keď sa cítim zranený.“
• Neadekvátnosť - „Nemôžem sa nikomu vyrovnať, ale aspoň keď nebudem nič robiť, ľudia ma možno nechajú na pokoji.“

Pozornosť a moc sú najčastejšími cieľmi neposlušnosti. Takéto správanie môžeme z času na čas nájsť v každej rodine či triede.

Identifikácia cieľov správania

Kľúčom k pochopeniu správania dieťaťa je pozorovanie jeho prejavov a vlastných reakcií učiteľa.

1. Prostredníctvom správania dieťaťa:

• Pozornosť: dieťa je hlučné, nepokojné, predvádza sa, snaží sa potešiť nevhodným spôsobom, vykrikuje, robí malé nezbednosti, šaškuje, je hyperaktívne.
• Moc: agresívne, odmieta autoritu, drzé, odmieta pracovať, klame, vzdorovité, panovačné, má výbuchy hnevu.
• Odplata: násilné, brutálne, chmúrne, verbálne a fyzicky zraňuje rovesníkov alebo dospelých.
• Neadekvátnosť: nerobí nič, ani sa nesnaží, ak sa o niečo pokúsi, rýchlo sa vzdáva, izoluje sa od ostatných, je poddajné, zvyčajne sa nerozpozná ako disciplinárny problém.

2. Prostredníctvom vašej osobnej reakcie:

• Pozornosť: cítite sa podráždený, otravovaný, máte tendenciu dieťa považovať za otravné, nepríjemné alebo prinajmenšom zaberajúce príliš veľa času.
• Moc: cítite sa porazený, frustrovaný, nahnevaný, môžete cítiť ohrozenie vašej vodcovskej pozície.
• Odplata: cítite sa zranený, dieťa môžete považovať za zlé, zákerné alebo protivné.
• Neadekvátnosť: cítite sa bezmocný, chcete to vzdať, dieťa môžete považovať za snílka alebo hlupáka.

Dieťa sa nezmení, pokiaľ si neuvedomí, že jeho správanie vedie k jeho ťažkostiam. Kľúčové kroky k zmene zahŕňajú:

1. Pomôcť dieťaťu porozumieť cieľu svojho správania.
2. Zastaviť účelnosť neposlúchania pre dieťa.
3. Hľadať spôsoby ako dieťa povzbudiť.

Metódy práce s problémovým správaním

Existuje niekoľko prístupov, ktoré môžu učitelia využiť pri práci s deťmi s problémovým správaním.

1. Konfrontácia s cieľom správania

Táto metóda spočíva v pomoci dieťaťu uvedomiť si, aký cieľ sleduje svojim nevhodným správaním.

1. Pýtajte sa: "Anička, vieš prečo [...] v triede?" Odpoveď dieťaťa je zvyčajne "nie", len niekedy odpovie "áno". Snaha dieťaťa vysvetliť svoje správanie sú len výmysly a dospelý sa môže pýtať ďalej.
2. Požiadajte o dovolenie vyjadriť názor: "Môžem ti povedať, čo si myslím ja?" (Neobviňujeme dieťa, len sa ho pýtame, či nám dovolí povedať mu náš názor. Dieťa zvyčajne povie "áno", pretože je zvedavé, čo mu poviete).
3. Ak cieľom je pozornosť: "Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si ťa inak nevšimnem? ...že chceš, aby som sa ti venoval? ...že chceš, aby sme sa na teba pozerali?"
4. Ak cieľom je moc: "Može to byť tak, že mi chceš ukázať, že môžeš robiť, čo chceš a nikto ťa nemôže donútiť robiť niečo iné?"
5. Ak cieľom je odplata: "Môže to byť tak, že ma chceš zraniť?" (alebo rovesníkov).
6. Ak cieľom je neadekvátnosť: "Môže to byť tak, že cítiš, že nebudeš schopný robiť veci tak, ako by si chcel, takže sa o to radšej ani nepokúsiš?" alebo "Môže to byť preto, lebo chceš dosiahnuť, aby ti ľudia dali pokoj?".

Ak postupujeme správne, môžeme si na tvári dieťaťa všimnúť reflex rekognície - znovupoznania. Ide o náhly úsmev s priamym očným kontaktom, prejav súhlasu. Ak dieťa rozpozná cieľ svojho nevhodného správania, nebude pre neho také ľahké pokračovať v tom ďalej. Je to preto, že zistilo, ako prispieva k svojim vlastným ťažkostiam a je si vedomé toho, že vy tiež viete účel jeho správania.

2. Modifikácia správania

Táto technika umožňuje učiteľovi starostlivo analyzovať správanie dieťaťa a určiť rôzne činitele, ktoré môžu byť zodpovedné za jeho vznik a pokračovanie, formulovať stratégie k žiaducim zmenám tohto správania a sledovať tieto zmeny v ich priebehu.

Techniky modifikácie správania sú založené na operačnom podmieňovaní. To znamená, že pôsobia za predpokladu, že správanie, ktoré je zpevnené či odmenené, bude pravdepodobne častejšie opakované, zatiaľ čo sa bude znižovať častosť správania, ktoré odmeňované nebude.

Na úrovni školskej triedy ide o jav, kedy sa určité problémové správanie určitým spôsobom zpevňuje prostredím. A práve toto zpevnenie vysvetľuje ich pretrvávanie - bez tohto zpevnenia by toto problémové správanie postupne zaniklo. Naopak, žiaduce správanie, ktorým by učiteľ rád nahradil problémové správanie, nezíska žiadne kladné zpevnenie a preto sa nebude vyskytovať často.

Pri práci s touto technikou musí učiteľ najprv zostaviť súpis spôsobov správania, ktoré u daného dieťaťa spôsobujú problémy. Ku každej z týchto položiek - terčovým správaním - zapíše učiteľ, ako on sám resp. žiaci obvykle reagujú.

Po takomto pohľade bude učiteľovi jasné, že jeho vlastné odozvy vôbec nie sú pre dieťa trestom, ale v skutočnosti pôsobia ako zpevnenie práve tohto správania, ktoré by mali odstrániť. To, čo učiteľ pokladal za prísne pokarhanie, dieťa vôbec ako pokarhanie nevníma.

Prečo je to tak? Potrebujeme sa zamyslieť nad tým, z akého prostredia dieťa pochádza. Možno vyrastalo v rodine, kde sa v detstve prostredníctvom operačného podmieňovania naučilo, že jediným spôsobom, ako si môže získať pozornosť druhých, je neposlušnosť. Deti vnímajú pozornosť dospelých ako nepostrádateľnú nielen preto, že im sprostredkuje uspokojenie fyziologických potrieb, ale aj preto, že im táto pozornosť dáva pocit, že sa s nimi počíta ako s ľuďmi. Umožňuje im to cítiť sa významnými a zvýšiť si sebavedomie. A tak, aj keď pozornosť, ktorú získavajú svojím rušivým správaním, je pozornosť hnevlivá, je pre nich takýto stav prijateľnejší (a tým viac zpevňujúci) ako keď sú úplne ignorované. Týmto zpevňovaním sa toto rušivé správanie stane pevnou súčasťou ich repertoáru správania.

Keď takéto deti začnú chodiť do školy, môžu zistiť, že vzhľadom na svoje učebné neúspechy získavajú menej uznania a teda aj pozornosti zo strany učiteľa. A tak dospeje takéto dieťa k záveru, že jediným spôsobom, ako môžu získať pozornosť, je sťažovať druhým život. Pritom vôbec nemusí ísť o vedomý proces. Správanie dieťaťa preto nie je nutne úmyselnou snahou spôsobovať problémy učiteľom, rodičom a iným deťom, ale podmienenou odozvou, spojenou s potrebou získať pozornosť. Tento spôsob správania sa nazýva správanie smerujúce k získaniu pozornosti a je považované za jednu z hlavných príčin problémov v triede.

U niektorých detí môže mať toto správanie nerušivú podobu, ale tiež spôsobuje obtiaže. Dieťa napr. v triede stále chodí za učiteľom, stále ho žiada o pomoc, aj keď ju v skutočnosti nepotrebuje, nosí učiteľovi darčeky, ráno na neho čaká, aby mu povedalo niečo dôležité, po skončení vyučovania zostáva v triede a ponúka sa, že učiteľovi s niečím pomôže, prosí učiteľa, aby ho mohlo odprevádzať domov, posiela mu listy plné obdivu, dôvery a lásky. Takéto správanie je známkou toho, že dieťa nutne potrebuje pomoc. Učiteľ často zistí, že ak uspokojuje tieto nároky zvláštnym prídelom pozornosti, dieťa je čím ďalej tým viac neodbytné až do takej miery, že učiteľovi začne prekážať v práci s ostatnými žiakmi.

U iných detí môže mať problém inú podobu v tom, že pozornosť nehľadajú u učiteľa, ale u ostatných detí. Tieto deti si mohli uvedomiť, že sú v triede neobľúbené a znovu operačným podmieňovaním sa naučili, že si môžu získať určitú mieru prijatia tak, že ukážu, aké sú tvrdé a odvážne. A tak sa snažia učiteľa zosmiešňovať, neposlúchajú ho alebo sa k nemu správajú drzo.

Postup v modifikácií správania je aj v týchto prípadoch rovnaký. Učiteľ spíše spôsoby nežiaduceho správania spolu so svojimi vlastnými obvyklými reakciami.

Ak sa pozrieme na tento zoznam, môžeme zbadať, že reakcie učiteľa na každý z týchto žiadúcich spôsobov správania neobsahuje nič, čo by ukazovalo, že si dané dieťa všimol. Dobré správanie tohto dieťaťa namiesto toho, aby získalo zpevnenie v podobe učiteľovej pozornosti pomocou pochvaly, mu v skutočnosti prináša trest v podobe ignorovania. Niet divu, že dieťa začne znovu na ďalšej hodine vyvádzať a celý cyklus sa začne odznovu.

Nemôžeme porozumieť správaniu dieťaťa a účinne prispieť k jeho zmene, ak súčasne neskúmame aj správanie učiteľa. Problémové správanie sa nevyskytuje vo vzduchoprázdne, je stredom síl, ktoré pôsobia v smere jeho vytvorenia a uchovávania. Ak toto správanie chceme zmeniť, musíme najprv vyvolať zmenu v týchto silách. V prípade učiteľa v triede to znamená obrátiť jeho doterajšie postupy a poskytnúť prvý súbor zpevňovačov za druhý súbor spôsobov správania a naopak. Inak povedané, pozornosť sa odoprie, ak dieťa produkuje problémové správanie a poskytne sa, ak produkuje očakávané správanie. To znamená, že dieťa ignorujeme, ak do triedy prichádza hlučne, avšak priateľsky ho uvítame, ak prichádza potichu. Postupne v priebehu času sa môže správanie dieťaťa obrátiť tak, že nežiaduce spôsoby sú nahradené žiaducimi.

3. Súkromná konverzácia a dohoda

Počas súkromnej konverzácie môžete s dieťaťom uzavrieť dohodu týkajúcu sa jeho potreby pozornosti, čím sa minimalizuje jeho nevhodné správanie.

„Dávid, obaja vieme, že to v triede nefunguje dobre. Ale každý potrebuje pozornosť. Čo keby sme uzavreli dohodu? Môžeme sa dohodnúť, koľkokrát denne chceš, aby som vyslovila tvoje meno. Takto budeš vedieť, že máš moju pozornosť a nebudeme triedu vyrušovať.“

Pozornosť je minimalizovaná a dieťa si uvedomuje nielen to, prečo sa nevhodne správa, ale vie, že chápete účel jeho správania, rozumiete mu a akceptujete ho ako svojho partnera v snahe zmeniť toto správanie.

4. Konfrontácia s logickými dôsledkami

Konfrontácia dieťaťa s logickými dôsledkami jeho nevhodného správania môže byť účinným nástrojom.

„Jana, v našej triede sa nepracuje dobre, ak sa takto správaš. Chcela by si zostať a pomôcť nám, alebo si myslíš, že by si radšej išla /miesto relatívnej izolácie/, kde si nemusíš robiť starosti s tým, ža by si nás vyrušovala?“

Ak dieťa odchádza, v každom prípade povedzte: „Vráť sa prosím, keď budeš chcieť s nami pracovať.“

Ako sankciu možno v našich školách využiť aj zákon prirodzených následkov. Aj tento postup patrí do modelu operačného podmieňovania, líši sa však od modifikácie správania v tom, že následky nepochádzajú od učiteľa, ale od okolia. Napríklad, keď sa malé deti hrali s hračkami aj po tom, čo sme ich zavolali k obedu, zistili, že jedlo vychladlo alebo že už nemôžu dostať navyše.

Je potrebné oceniť zákon prirodzených následkov, pretože zachováva príčinnú súvislosť medzi správaním detí a nežiaducimi dôsledkami, ktoré z neho vyplývajú. U malých detí sa takáto asociácia vytvorí iba vtedy, keď čin a jeho dôsledok na seba bezprostredne nadväzujú. V priebehu vývinu, deti sami dospejú k tejto asociácii vlastnou úvahou. Zákon prirodzených následkov v podstate hovorí, že ak sa dieťa dopustí nejakého prehrešku, poučí sa rýchlejšie, ak budú nasledovať prirodzené následky ako nejaký trest. Potom pochopí skutočné dôvody, prečo je toto správanie považované za nesprávne. Touto metódou deti získavajú poznanie a cit pre zodpovednosť.

Prevencia problémového správania

Dlhodobo pozorujeme nárast nežiaduceho správania u detí a mládeže. Keďže ide o komplexnú problematiku, príčin a faktorov môže byť viac. Z tohto dôvodu existuje viac foriem nežiaduceho správania.

Dieťa s poruchou správania síce reaguje nežiaducim spôsobom, ale dôvodom takéhoto správania nemusí byť to, že by dieťa samotné nechcelo dobrovoľne rešpektovať určité normy správania, ale hlavným dôvodom tohto správania môže byť neschopnosť dieťaťa svoje správanie ovládať, resp. jeho neschopnosť správne vnímať a pochopiť, čo je od neho v danej situácii žiadané a očakávané. Takéto správanie je ale vo väčšine prípadov okolím vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované alebo drzé. Na základe nežiaduceho správania je dieťa odmietané, čo môže prispievať k tomu, že tieto nežiaduce prejavy sa práve odmietaním a neustálym negatívnym hodnotením ešte viac zhoršujú a prehlbujú.

Nežiaduce formy správania sú väčšinou úzko späté s poruchami správania. Tie potom majú dopad na školský výkon žiaka, na jeho učebné výsledky, na sociálne vzťahy v školskom prostredí a tým aj na priebeh vyučovacieho procesu.

Či už ide o poruchy správania prvotne spôsobené vnútornými alebo vonkajšími činiteľmi, skutočnosťou je, že žiak základnej školy alebo strednej školy je osobnosťou vo vývine so svojimi vekovými špecifikami. V procese výchovy a vzdelávania týchto žiakov je potrebné túto skutočnosť rešpektovať a postupovať špecificky, podobne ako u žiakov napríklad s mentálnym, sluchovým, či iným zdravotným postihnutím. Zanedbanie špeciálnej výchovnej starostlivosti a odborných intervencií sa môže negatívne premietnuť do ďalšieho osobnostného vývinu žiaka a jeho života v dospelosti.

1. Zorganizujte si prostredie v triede

Fyzické usporiadanie triedy a dostupné materiály tvoria dôležité prvky prostredia triedy, ktoré môžu ovplyvniť chovanie detí a ich interakciu s rovesníkmi. Učitelia tak môžu predchádzať výskytu náročného chovania a podporovať prosociálne chovanie detí a ich zapojenie sa do činnosti tým, že:

• Jasne vymedzia hranice jednotlivých vzdelávacích oblastí.
• Oddeľujú oblasti pre aktívnu hru od oblastí pre kľudovú hru.
• Zaradia dostatočné množstvo rôznorodých a pre deti významných materiálov do triedy.
• Jasne delegujú jednotlivé úlohy, napr. pri upratovaní hračiek.

Pravdepodobnosť, že sa deti zapoja do pozitívneho chovania, môže zvýšiť taktiež konzistentný a predvídateľný rozvrh denných akcií, ktorý by mal zahŕňať vyvážené aktivity v malých aj veľkých skupinách, aktívne a kľudové činnosti, rovnako ako voľnú hru a štruktúrované aktivity.

Vzhľadom na to, že časté striedanie činností či naopak rutinné činnosti sú príležitosti, kedy sa s najväčšou pravdepodobnosťou objaví problémové chovanie, učitelia môžu skrátiť dobu čakania medzi činnosťami a zaistiť, aby deti presne vedeli, čo majú v týchto špecifických okamihoch robiť. Prechody je tiež možné uľahčiť vizuálnymi (napr. plagátom znázorňujúcim sled činností a rutín behom dňa s obrázkami samotných detí) a slovnými pokynmi (napr. upozornením 5 pred odchodom, použitím známej pesničky ako upozornenie a prípravu na čas prechodu).

2. Definujte a naučte deti, čo sa od ich chovania očakáva

Niektoré deti môžu vykazovať nevhodné chovanie, pretože očakávania správania v triede neboli jasne vymedzené. Definícia pravidiel triedy je základným nástrojom, ktorý podporuje osvojenie vhodného chovania dieťaťa. S ohľadom na očakávania chovania v triede a na problematické chovanie, ktoré sa v triede obvykle prejavuje, môžu učitelia stanoviť - ideálne za účasti detí - tri až šesť pravidiel chovania, ktoré budú jednoduché, pozitívne a ľahko udržiavateľné (napr. Hraj sa bezpečne; Používaj láskavé slová; Po hre si uprac hračky).

Po diskusii v triede je potrebné modelovať chovanie spojené s každým pravidlom. Pravidlá by mali byť vyvesené v triede (s obrázkami detí, ktoré predvádzajú žiaduce konanie) a deti by sa k nim mali pravidelne vracať, najmä pred činnosťami, kedy je výskyt problémového konania najpravdepodobnejší. Dôležité je nezabúdať na nutnosť pozitívne a konkrétne oceniť tie deti, ktoré sa vhodne správajú (napr. „Majka, moc sa mi páčilo, ako si sa s Miškom podelila o puzzle“), aby sa tak zvýšila pravdepodobnosť, že sa také chovanie bude aj naďalej opakovať.

3. Budovanie pozitívnych vzťahov

Úspech akéhokoľvek prístupu k zvládaniu náročného chovania detí nevyhnutne závisí na jednej základnej podmienke: existencia pozitívneho a dôveryhodného vzťahu medzi dospelými a deťmi, ktorý sa vyznačuje vrelými, citlivými interakciami. V niekoľkých štúdiách bolo dokázané, že deti, ktoré zažívajú pozitívne interakcie s dospelými, s väčšou pravdepodobnosťou vykazujú viac sociálnych zručností a menej problémov s chovaním. Na základe toho by malo byť prioritou vytvorenie takého prostredia v triede, kde sa všetky deti cítia vítané, príjemne a bezpečne!

4. Spolupráca s odborníkmi a rodičmi

V prípade potreby je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc. Spolupráca s Centrami pedagogicko-psychologickej poradne (CPPaP), Centrami špeciálno-pedagogického poradenstva (CŠPP), Úradom práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), ako aj s políciou a samosprávou, je kľúčová.

Pri riešení problémového správania dieťaťa využívajte v čo najvyššej možnej miere písomnú komunikáciu. Tvoríte ňou podklady pre prehľad vykonaných opatrení, máte jasno v tom, na čom ste sa kedy dohodli s rodičmi, dieťaťom, odborníkmi. Práve nedostatočná dokumentácia jednotlivých úkonov a opatrení býva problematická pri zmene učiteľa a potrebe odborníkov a inštitúcií nadviazať na školu. Písomná komunikácia je tiež výraznou ochranou učiteľa v prípade, že natrafíte na manipulatívneho rodiča alebo ak v systéme pomoci niekto zlyhá a bude potrebné doložiť vaše kroky.

Pri akomkoľvek riešení situácie, pokiaľ je to účelné, nevynechávajte rodiča. Mal by vedieť o postupoch i vašich odporúčaniach. Váš vzťah je pri riešení problémov žiaka kľúčový. Rodičia často reagujú „proti škole“ preto, že sa hanbia, že nechcú stratiť status, že sú nešťastní, že výchovu nezvládajú a možno hľadajú vinníka. Ak s rodičom nesúperíte, nesúdite ho, ale hľadáte prieniky spolupráce a prístupu, je možné problém v triede oveľa lepšie vyriešiť. O úkonoch informujte nielen rodiča, ale aj svoje vedenie. Riaditeľ školy by mal byť pripravený na informácie, ktoré sa k nemu dostanú o vašom probléme od rodičov, dieťaťa či od kolegov. Navyše za mnohé úkony priamo zodpovedá práve riaditeľ, ktorý by mal konať na základe vami poskytnutých informácií.

Nedovoľte, aby vám akýkoľvek problém v triede so žiakom, či skupinou „prerástol“ cez hlavu. Zapojte do riešenia viac ľudí, aby to celé nebolo len na vašich pleciach.

tags: #problemove #dieta #v #triede #a #pedagogicky