Reprodukcia je proces, pri ktorom sa vytvárajú nové jedince rovnakého druhu, alebo verné zhotovenie kópie umeleckého diela, ako napríklad obrazu, sochy alebo grafiky. Kontext použitia slova reprodukcia závisí od oblasti, v ktorej sa používa. Slovo reprodukcia je podstatné meno ženského rodu, neživotné. Jeho pôvod siaha do latinského slova „reproductio“, ktoré je odvodené od slovesa „reproducere“ (znovu vytvoriť, obnoviť). Skladá sa z predpony „re-“ (znovu) a slovesa „producere“ (vytvoriť, vyprodukovať).
V oblasti umenia a tvorby sa často stretávame s pojmami ako reprodukcia a kópia. Hoci sa na prvý pohľad môžu zdať synonymné, ich významy sú odlišné a ich správne pochopenie je kľúčové pre definovanie originality a porušenia autorských práv.
Reprodukcia textu: Zručnosť porozumenia
Reprodukcia textu je dôležitá čitateľská a jazyková zručnosť. Znamená porozumenie prečítanému textu, ktoré si overujeme tým, že ho dokážeme prerozprávať vlastnými slovami. Nejde o presné opakovanie viet, ale o zachytenie hlavných myšlienok, deja a významu textu. Cieľom je ukázať, že sme textu porozumeli, vieme rozlíšiť podstatné informácie od menej dôležitých a dokážeme ich logicky a zrozumiteľne vyjadriť vlastnými slovami. Pri reprodukcii sa sústreďujeme najmä na dej, postavy, prostredie a záver príbehu.
Ako postupovať pri reprodukcii textu? Najskôr si text pozorne prečítame, ideálne aj viackrát. Premýšľame nad tým, o čom text je, čo sa v ňom stalo, kto v ňom vystupuje a ako sa príbeh skončil. Pomáha, ak si v mysli alebo na papieri urobíme jednoduchú osnovu deja.
Ako čítať vlastné texty
Reprodukcia umeleckých diel: Od osvety k masovej dostupnosti
Témou rastúca (s)potreba obrazových reprodukcií umeleckých diel a ich vplyvy na svet umenia. Po stručnom predstavení vývoja reprodukcie v súvislosti s dopytom po tomto druhu informácií, sa detailnejšie obrátime k reflexii reprodukčných technológií založených na fotografii a hodnoteniu ich vplyvu vo vzťahu k recepcii umeleckého diela.
Súčasná záplava nášho vizuálneho prostredia reprodukciami rôznej kvality vplýva nielen na naše vnímanie umenia, ale i na samotnú ďalšiu tvorbu a hodnotu diela ako také. Pod vplyvom množiacich sa fotografických reprodukcií umeleckých diel tak dochádza k fenoménom významne ovplyvňujúcim našu kultúru: k demokratizácii umenia, k intelektualizácii nášho vzťahu k umeniu a rozvoju disciplíny dejín umenia, k objavu fenoménu „štýl“, reprodukované diela pritom zjednocuje „štýl reprodukcie“, ktorý vplýva i na rozvoj tzv. informačnej spoločnosti.
Osvetová hodnota reprodukcie pred objavom fotografie
Informačnej hodnote obrazového materiálu je v rôznych dobách pripisovaný rozličný význam, ktorý má súčasne vplyv na danú spoločnosť a úroveň jej vizuálnej gramotnosti. Vizuálne informácie o originálnych dielach sa prostredníctvom obrazových reprodukcií šíria najmä prostredníctvom kníh. V staroveku i stredoveku boli knižnice budované ručným kopírovaním kníh. Avšak narozdiel od stredoveku, kedy vzdelanosť bola výsadou a ručne prepisované knihy boli súčasťou viac-menej výhradne kláštorného inventára, v Platónovej dobe boli knihy veľmi lacné a vcelku dostupné. Podľa starovekých Grékov nedokázali totiž obrazy dostatočne a pravdivo reprodukovať vizuálny údaj, a to z dôvodu, že sú náchylné zavádzať. I zachytenie objektu len z jedného určitého uhla, vytrhnutého z kontextu, vytvára šance k strate nevyhnutných podobností s originálom. Preto sa mnohí vtedajší bádatelia uchyľovali len k verbálnemu popisu. Ilustrácie tak nielenže neboli podľa starovekých Grékov nápomocné popisu, ale verbálny prejav dokonca komplikovali a prekážali mu. A tak grécki tvorcovia spisov vzdávali pokusy svoje spisy obrazne ilustrovať a ani vedci neboli pre tento nedostatok spoločenského dopytu podnecovaní k vynaliezavosti v tomto smere.
Neskôr, v stredoveku, mali ilustrácie už vedome zovšeobecňujúci charakter. Gombrich v tomto prípade poukazuje na fakt, že problém v nepresnosti znázornenia nespočíva v tejto dobe ani tak v neschopnosti napodobnenia predlohy, ako skôr vo videní, resp. vnímaní. Ako príklad uvádza Norimberskú kroniku, kde sa opakujú rovnaké reprodukcie miest v rôznych častiach knihy, a to pod odlišným názvom, pričom jeden takýto pohľad urobil službu prinajmenšom jedenástim rôznym mestám. Od obrazovej reprodukcie sa v tomto období neočakávalo šírenie informácií o špecifikách toho ktorého objektu či jeho odlišností od objektu iného, ale mala slúžiť len ako znak toho, čo uvedené názvy znamenajú. Z toho vyplýva záver, že vnímateľ reprodukcie sa oboznamoval ešte len so základnými pojmami, nie s ich konkrétnymi vizuálnymi údajmi a odlišnosťami. Ani v stredoveku sa teda, vzhľadom na úroveň gramotnosti, objektu verná vizuálna informácia vo všeobecnosti ešte nepožaduje.
Mnohé z ilustrácií v spisoch ešte aj v 15. storočí neboli robené z prvej ruky (t.j. priamo podľa predlohy), ale boli to buď viacnásobné kópie, alebo dokonca ich možno nazvať obrázkami z počutia.
Novovek a nástup kníhtlače
V oblasti reprodukčnej techniky sa začína verne dokladať videné i poznané až v období novoveku, čo postupne vedie i k snahe podávať vernejšie informácie o umeleckej tvorbe. Začiatkom novoveku prichádza so skutočnou túžbou po poznaní a so snahou zaznamenať informácie z experimentov i určitý prelom v myslení, čo sa následne prejavuje i na poli inovácií vo sfére techniky. Toto obdobie je preto v oblasti vizuálnej gramotnosti zlomové. Technologická reprodukcia (nemanuálna kópia) je vďaka tomu od počiatku silne spätá nielen s vývojom reprodukčnej techniky, ale i s vývojom vedy a s nástupom nového - „experimentálneho“ - človeka. Kníhtlač, známa v západnom svete od polovice 15. storočia, efektívnym spojením reprodukovaného slova i obrazu silne ovplyvnila oblasť vzdelanosti v rámci vedy a techniky, ako i na poli umenia. V renesancii tak nastala prvá „informačná explózia“, vyvolaná spoločenskou potrebou rýchlejšieho šírenia správ a zrodila sa i stabilná knižná kultúra a grafické tlače plnili v rámci šírenia informácií od 15. storočia tú istú úlohu ako tlačiarenský priemysel dnes.
S rozvojom grafických obrazov ide ruka v ruke i potreba umelcov vytvárať kópie „veľkých“ diel doby, čo súvisí so zmenou chápania umenia a umelca v renesancii. Niektorí umelci pre účely reprodukcie svojich diel pripravovali dokonca i svojich nasledovníkov a typológiu tlačí v týchto storočiach tak významne ovplyvňoval rukopis známych výtlačkov najznámejších grafikov doby.
Reprodukčné rytiny umožnili rýchlejšiu výrobu a distribúciu umeleckých predlôh. Kopista však musel kopírovať dielo priamo na mieste, čo si vyžadovalo časovo i finančne náročný spôsob študijnej cesty za umeleckým dielom. Postupný rozvoj nakladateľských aktivít umožnil zosieťovanie vzdialenejších tlačiarní a vizuálna informácia bola pomocou reprodukčnej grafiky šírená rýchlejšie a ďalej od svojho vzniku ako kedykoľvek predtým. Trh s reprodukciami umenia sa tak postupne buduje súbežne s trhom s umeleckými originálmi najmä od dôb nástupu kníhtlače a s ňou spojeného rozmachu grafických techník. Plne ilustrované knihy však boli dostupné ešte stále najmä bohatým a vzdelaným triedam.
Veľkou zmenou pre praktiky tlačiarenského a vydavateľského priemyslu bol začiatkom 19. storočia objav techniky litografie a tlačiarenského stroja. Začína tak história aktuálne ilustrovaného dennej tlače i lacných ilustrovaných kníh a ich vplyv na masové sebavzdelávanie. Môžeme už hovoriť o ére masovej reprodukcie. V dobách, keď fotografia vstupuje do dennej tlače, boli noviny ešte luxusnými predmetmi, ktoré si ľudia mohli kúpiť len zriedka a stretávali sa s nimi najmä v kaviarňach. Postupne však tento obraz ovláda printové médiá a knihy, steny exteriérov sú využívané na propagáciu a reklamu a v interiéroch slúžia takéto obrazy ako dekorácia. Umelecké dielo tak nielenže je tlačou šírené (ilustrované časopisy o umení a katalógy rôzneho druhu), ale sami umelci si uvedomujú závažnosť vplyvu reprodukovaného obrazu na verejnosť. Delacroix vo svojom denníku píše: „...ale proč ta posedlost nejen tvořit, ale také být tištěn? Kromě štěstí z pochvaly je to touha proniknout ke všem duším, které mohou rozumět vaší, a stává se, že všechny duše se najdou ve vaší malbě“.
Nástup fotografickej reprodukcie a jej teoretická reflexia
V 19. storočí teda nastupuje fotografia, obraz, ktorý rozvíri množstvo diskusií o hodnote reprodukovaného obrazu samého osebe. K jej vzniku a rozvoju významne prispela práve rastúca potreba obrazových reprodukcií. Zatiaľ čo pri grafických reprodukčných technikách sa cenila rukodielnosť tvorby, v období nástupu fotografie sa jediným použitým orgánom ľudského tela pri tvorbe obrazu stáva oko (ak opomenieme prst na spúšti). Zatiaľ čo grafiky teda na poli reprodukcie diel predlohy predovšetkým interpretovali, fotografia už ponúkla faksimile a reprodukcia až v tomto období dospieva do skutočne mechanického štádia.
Výhody fotografickej reprodukcie boli sledované v tlači už od jej prvých objavov. Najčastejšie sa objavovali poukazy na jej nové možnosti: rozmnožovať dielo bez poškodenia originálu, podporiť trh s umeleckými dielami ich vizuálnou propagáciou, vytvoriť univerzálnu obrazovú encyklopédiu sveta, šíriť lepší vkus prostredníctvom šírenia reprodukcií diel veľkých majstrov, zdôrazňovalo sa rýchle, presné a lacné množenie a šírenie obrazu a jeho vplyv na rozvoj vedy vo všeobecnosti, najmä však umenovedy. Vynálezci a zlepšovatelia týchto technológií boli uctievaní ako dobrodinci ľudstva.
Každá nová reprodukčná technika ovplyvnila sféru umeleckej tvorby i vnímanie umenia. Teoretické reflexie, snažiace sa tieto zmeny popísať, sú významným kľúčom k estetike doby. Obdobie grafickej reprodukcie ponúka takéto názory len útržkovito, zatiaľ čo s obdobím etablovania sa fotografickej reprodukcie v oblasti umenia sú spojené prelomové texty. Ide najmä o reflexie dvoch významných teoretikov reprodukcie z 30. a 40. rokov minulého storočia, nemeckého literárneho vedca Waltera Benjamina a francúzskeho literáta André Malrauxa. Práve ich štúdie sa stali odrazovým mostíkom pre akékoľvek ďalšie diskusie o reprodukčných médiách na poli autorstva i recepcie.
Obaja vychádzajú z faktu, že reprodukovaním i vystavovaním originálu dochádza v prvom rade k zmene kontextu diela. Zmenou pôvodného kontextu originálu prostredníctvom vystavenia alebo reprodukovania podľa Benjamina vnímateľ stráca možnosť zachytiť práve ono čaro „aury“, určitý druh autenticity. Malraux naproti tomu zastával názor, že týmto aktom sa dielo od pôvodnej funkcie „oslobodzuje“ a jeho jedinou funkciou sa stáva funkcia „byť umeleckým dielom“.
Vplyv fotografických reprodukcií na recepciu umenia
Úvahy o význame reprodukcie pre vzdelanie i umenie sprevádzajú fotografiu už od jej vzniku. Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia publikuje André Malraux prvú verziu textu, ktorý sa venuje fenoménu imaginárneho múzea. Tento pojem zdomácnie najmä vďaka revízii tohto textu z roku 1951 v rámci publikácie Voices of Silence. Malraux sa tu venuje obrazovým reprodukciám umeleckých diel (fotografiám), a to v súkromných albumoch, v rôznych publikáciách o umení, ale i v samotnej pamäti. V porovnaní s Benjaminom, ktorý v roku 1935/1936 prvý raz vydáva svoj fenomenálny text Umelecké dielo vo veku svojej technickej reprodukovateľnosti, sa sústredí Malraux v hodnotení reprodukovania diel viac na pozitíva ako na negatíva tohto javu. Obaja chápu, že (fotografická) reprodukcia vytrháva dielo z pôvodného kontextu, pre ktorý bolo vytvorené, ale zatiaľ čo Benjamin vidí najväčšie negatívum v strate aury originálu, Malraux vidí pozitíva fotografickej štylizácie nielen v rámci demokratizácie umenia v duchu priblíženia sa umenia širšiemu spektru divákov, ale v priblížení sa jednotlivých umeleckých druhov a médií vzájomne.
Reprodukcia totiž vtláča rozličným druhom umenia zjednocujúce rysy (štandardizácia spôsobu zobrazenia, plasticity, mierky i farebnosti rozličných druhov umenia, ako napríklad vizuálne zrovnoprávnenie maľby a sochy, architektúry a miniatúry). Tento „vírus“, ako ho Malraux nazýva, rozkladá diela v prospech štýlu, skrz fotografiu sa tak rodí nový fenomén - fenomén „štýl“ a spolu s ním teda i štýl reprodukcie.
Rozdiel v nadšení novým médiom u Benjamina a Malrauxa spočíva však najmä v odlišnosti optiky, s akou obaja autori daný problém nazerajú. Benjamin totiž v spomenutom texte sleduje reprodukciu najmä ako rozmnoženinu, priamo v jej vzťahu k originálu ako unikátu, zatiaľ čo Malraux ponecháva originál viac-menej bokom a sleduje reprodukciu ako znak k originálu odkazujúci, umožňujúci prostredníctvom voľby jednotných kritérií reprodukovania získať nové poznatky o diele, a to najmä vďaka neštandardným uhlom pohľadu, ktoré nám priama recepcia originálu z viacerých dôvodom neumožňuje (originály sú vytvorené v odlišných veľkostiach, nemožno ich vnímať jedným pohľadom vďaka ich mierke či geografickej vzdialenosti a pod.). Zatiaľ čo Benjamin teda vníma reprodukovanie ako fragmentarizovanie (vytrhnutie z pôvodného celku), Malraux zdôrazňuje vznik celku nového (dielo ako úlomok, ktorý prispieva k predstave o umení ako celku).
André Malraux poukázal i na význam reprodukcie pre rozvoj tzv. informačnej spoločnosti. Súkromné zbierky a kabinety kuriozít sú od 18. storočia nahrádzané systematickými zbierkami originálov (archívy inštitúcií) a postupne dopĺňané databázami (tlačenými či elektronickými) rozličných údajov o nich, čím silne zasahujú do miery informovanosti spoločnosti.
Informovanejšími v oblasti umenia mohli byť pred objavom fotografie len tí ľudia, ktorí si mohli dovoliť za originálmi cestovať, prípadne si mohli kúpiť ich grafické reprodukcie (interpretácie). Rytiny i čiernobiele fotografie síce priniesli informácie o týchto dielach bližšie k domovom recipientov, nereprodukovali však spočiatku ešte napríklad chromatické kvality malieb. Tento limit odstraňuje až farebná reprodukcia vychádzajúca z fotografie. Digitalizácia obrazu v druhej polovici 20. storočia odbúrava i nutnosť materializácie reprodukovaného obrazu. Imaginárne múzeum založené na reprodukcii tak prostredníctvom virtuálnych obrazov na rôznych nosičoch, či prostredníctvom internetu, neustále expanduje a otvára sa čoraz širšiemu publiku, rozličnejšiemu využitiu (i zneužitiu) a rýchlejšiemu prenosu samotnej informácie. I mnohé múzeá „publikujú“ vlastné zbierky a výstavy na svojich webových stránkach. A tak sa v rámci výstavnej hodnoty originálu popri múzeu s reálnymi stenami, naplnenom originálmi, a imaginárnom...
Originál verzus Reprodukcia: Rozdiely a výhody
Originál je jedinečné umelecké dielo. Expresívne ťahy štetca a jednotlivé nanášanie farieb vytvárajú originálnu štruktúru na podklade. Práve tieto zanechané "stopy" umelca pôsobia veľmi príjemne a obraz vďaka nim nadobúda jedinečný rozmer. Takáto abstraktná maľba je samozrejme len jedna jediná a má jedinečné ťahy štetca, ktoré vznikli v ten daný moment tvorenia. Ak sa niekomu páči moje dielo, no je napr. na malom formáte, s radosťou namaľujem podobný obraz. Obraz bude podobný, no nie úplne totožný. Tento nový obraz bude mať zasa svoje jedinečné ťahy štetca a iné zaujímavé momenty maľby.
Reprodukcia je kópia originálnej maľby. Maľba sa oskenuje a graficky spracuje vo vysokej kvalite. Grafický súbor je následne digitálne vytlačený na papier či plátno. Výsledný obraz má štruktúru plátna. Na reprodukcii nie sú vidieť jednotlivé ťahy štetca a nemá "tú jedinečnosť", no má tiež svoje výhody.
Výhody reprodukcie:
- grafické úpravy na mieru: zmena farebnosti a formátu obrazu, iné úpravy na želanie
- tlač na rôzne materiály
- nahraditeľnosť: v prípade poškodenia obrazu sa jednoducho vyrobí nový
- nižšia cena ako u originálu
Či už ide o originál alebo reprodukciu, všetky diela sú autorskou prácou a sú podpísané na zadnej strane. Do každej tvorby sa dáva kus svojej duše a preto svoju "jedinečnosť" majú všetky obrazy.
Kópia, Reprodukcia, Plagiát: Rozlišovanie pojmov
Kópia v prvom rade znamená niečo nepôvodné, vytvorené napodobnením originálu. Môže ísť o napodobeninu, falzifikát vydávaný za originál, plagiát, ktorý predstavuje napodobneninu alebo doslovný odpis cudzieho diela bez uvedenia predlohy, či imitáciu materiálov ako koža alebo hodváb. Reprodukcia zase v tomto kontexte môže znamenať len ďalší exemplár pôvodného textu, obrazu a pod., získaný mechanicky alebo rozmnožovacou technikou. Napríklad, romány môžu byť len reprodukciou skutočnosti.
Druhá definícia pojmu kópia označuje ďalší exemplár pôvodného textu, obrazu a pod., získaný mechanicky alebo rozmnožovacou technikou. Môže to byť odpis, druhopis pôvodného textu, prieklep urobený na písacom stroji, alebo fotokópia zhotovená fotograficky. Reprodukcia v tomto prípade znamená kópia obrazu.
Existuje aj širší význam slova napodobnenina, ktoré zahŕňa napodobeniny, imitácie, nápodoby, falzifikáty, reprodukcie, plagiáty, kópie, atrapy určené na reklamu, či dokonca pejoratívne odvary, ktoré sú slabými napodobeninami.
Diskusia o reprodukcii a kópii sa často objavuje v kontexte online platforiem, kde sa predávajú umelecké diela. V jednom z prípadov bola na platforme predávaná práca, ktorá bola označená ako "reprodukcia", no zároveň sa zistilo, že bola inšpirovaná dielom iného autora. Pôvodný autor obrazu bol zmätený z toho, ako sa má chápať pojem kópia obrazu iného maliara, aby to bolo dôvodom na deaktiváciu veci redakciou.
Jeden z názorov zdôrazňuje, že ak autor má špecifický voľný rukopis, ktorý sa ťažko detailne napodobňuje, nemusí ísť o kopírovanie v pravom slova zmysle, ale skôr o voľnú inšpiráciu. Avšak, ak je rovnaký námet, uhol pohľadu, svetlo a kompozícia, dokonca aj s mierne odlišným rukopisom, môže to byť považované za plagiát. V tomto prípade bolo druhé dielo označené ako "úplná kópia", ktorá bola rovnako rozdelená na tri časti ako originál.
Iný pohľad definuje kópiu ako niečo, čo prešlo cez kopírku. Ak je obraz namaľovaný vlastnými rukami, aj keď sa na chlp podobá originálu, nie je to kópia, ale maximálne napodobenina. Tisíc ľudí môže maľovať Monu Lízu, ale nebude to kópia, pokiaľ sa nenapáli cez kopírku. Tvrdí sa, že mnohí, ktorí kričia o kopírovaní, ani nerozumejú slovu kopírovanie a mali by najprv študovať jeho význam a až potom autorský zákon.
Existuje aj názor, že ak sa dielo nachádza na verejnom priestranstve, môže byť bez súhlasu autora vyjadrené kresbou, maľbou, grafikou, alebo zaznamenané fotografiou či filmom. Takto zaznamenané dielo možno použiť vyhotovením jeho rozmnoženiny a verejným rozširovaním. V takomto prípade sa dokonca môže vyhotovovať kópia, pokiaľ nie je výslovné upozornenie od autora. Podľa zákona však musí byť uvedený prameň a meno autora predlohy. Vždy to bude len vlastná práca, nie kópia, aj keď je na prvý pohľad na chlp rovnaká.
Plagiátorstvo je definované ako nedovolené používanie cudzích výsledkov tvorivej práce, ktoré vytvára dojem, že ide o originálne myšlienky či postupy plagiátora. Aby sa predišlo plagiátorstvu, stačí uviesť autora predlohy a mať jeho povolenie, pretože obe diela majú príliš spoločných znakov, aby sa jedna práca dala nazvať voľnou reprodukciou.
Je všeobecne zažitým omylom, že originálom je vlastne všetko, čo sa vytvorí ručne, len z toho dôvodu, že druhá, v skutočnosti kópia vlastného diela, vykazuje určité, relatívne malé tvarové odlišnosti. Toto by znamenalo, že by sme za originál museli považovať každý peceň chleba v obchode, pretože ani medzi nimi nenájdeme dva identické. Nakoniec, ani strojom vyrábané výrobky nie sú identické.
V kontexte umenia existujú aj tzv. zmnoženiny, ktoré sú považované za originály. Sú to technicky vytvorené identické kusy diela, signované autorom, ako napríklad odliatky plastík z pôvodnej formy alebo otlačky umeleckej grafiky z pôvodnej tlaovej matrice. Počet povolených zmnoženín závisí od techniky a od toho, koľko kusov je možné vytvoriť bez viditeľného opotrebenia formy/matrice. Ak sa vytvorí nová forma/matrica, výsledkom nie je nový originál, ale kópia alebo replika.
V jednom prípade bolo dielo označené ako "reprodukcia", čo malo samo o sebe hovoriť za všetko. Avšak, v prípade reprodukcie je potrebné uviesť autora a mať od neho súhlas na reprodukovanie diela. Ak sa dielo pretransformuje do inej formy (kresba, plastika, grafika), uvedenie autora predlohy je kľúčové, a technicky to nebude kópia. Avšak, ak sa pôvodný obraz čo najvernejšie zreprodukuje v oleji, bude to kópia, bez ohľadu na to, či sa to páči alebo nie.
V prípade, že autor dielo zverejní na verejne prístupnom mieste, nemôže sa sťažovať, ak mu ho niekto "ukradne" v zmysle jeho pretransformovania do inej formy, pokiaľ uvedie autora predlohy. Povinnosti má aj autor, nielen ten, ktorý podľa neho maľuje. Ak ich nedodrží, nemôže sa čudovať, že iní podľa neho tvoria.
Je dôležité si uvedomiť, že autorský zákon nemá ambície riešiť komplexnosť terminológie, pretože to nie je cieľom legislatívy. Študenti výtvarných škôl chodia do galérií a maľujú podľa starých maliarov, aby sa tak naučili pôvodné postupy maľby.
tags: #reprodukcia #literarneho #textu