Život dieťaťa pred narodením je obdobie, ktoré je pre mnohých obklopené tajomstvom. No podľa odborníkov je dieťa už v maternici schopné vnímať, cítiť emócie a reagovať na podnety z okolia. Dokonca aj po narodení sa môžu objaviť spomienky na toto obdobie, ktoré sú prekvapivo živé.
Počas Dušičiek ožíva i téma života pred narodením, keď si okrem našich drahých zosnulých pripomíname aj počaté deti, ktoré nemali možnosť uzrieť svetlo pozemského sveta. Dokonca vnímali emócie svojich rodičov a vedeli, či sú prijaté, alebo odmietnuté.
S pediatrom Jozefom Mikloškom, odborníkom na prenatálnu medicínu, sa rozprávame o živote dieťaťa pred narodením, ktoré je už v maternici schopné vnímať, či je zo strany rodičov prijímané, alebo odmietané.
Prenatálne vnímanie dieťaťa
„Veci okolo nás vnímame v dvoch rovinách. O dieťati vieme, že prvé známky mozgovej činnosti má už v 28. dni. Druhá rovina je emočná, pocitová. Ukazuje sa, že toto pocitové vnímanie prichádza u dieťaťa veľmi skoro. Vyciťuje hlavne podnety zo svojho okolia, či je prijaté, alebo neprijaté. Napríklad keď sa matka zľakne, i ono sa naľaká. Vieme teda, že dieťa emocionálne vníma. Dôkazom sú aj spomienky prenatálneho charakteru, ktoré psychiatri a psychológovia vedia zistiť z mysle dospelého človeka,“ vysvetľuje Jozef Mikloško.
Odborník na prenatálnu medicínu pripája názor izraelského pediatra Grigoriho Brekhmana, ktorý hovorí, že dieťa je schopné emocionálne vnímať už od počatia. Dieťa dokáže vycítiť emočné signály, ktoré prichádzajú od mamy, otca, ale i súrodencov.
„Dieťaťu sa od druhého prenatálneho mesiaca do druhého roka po narodení každú sekundu v hlave vytvorí 1,8 milióna synáps (spojenie dvoch neurónov),“ dodáva Mikloško.
Vplyv prijatia a odmietnutia
„Dieťa, ktoré vyciťuje, že je prijaté, milované, dostáva sa do vnútorného pokoja. Ten sa odborne nazýva homeostáza. Naopak, deti, ktoré sú dlhodobo odmietané, zažívajú toxický stres so všetkými hormonálnymi zmenami, ktoré stres prináša,“ hovorí Mikloško.
„Dostávajú sa do nepokoja a strachu. Nepriateľské územie znamená, že sa snažím byť ostražitý a zredukujem svoj vývin na prežitie. A to je nebezpečné. Videl som sonografické záznamy mozgov detí, ktoré boli odmietnuté a zanedbané rodičmi a ktoré boli prijaté. Sú to veľkostné rozdiely. Má to výrazný dopad hlavne na mozog, ale tiež na imunitu a ďalšie veci,“ upozorňuje pediater.
Reakcia na neprijatie a hrozbu potratu
Ako na neprijatie reaguje po emočnej stránke, napríklad v situácii, keď ho rodičia nechcú a rozmýšľajú o potrate? Vyciťuje z rodičov, že niečo je zlé. Existujú ultrazvuky, na ktorých vidno dieťa v strese, keď sa pri amniocentéze vsúva do maternice ihla. Dokonca sú ultrazvuky, keď dieťa pri potrate odtláča potratovú vidlicu. Cíti, že má byť zničené. Ukazuje, že dieťa prežíva stresy a veľmi silno vníma neprijatie mamou a otcom,“ hovorí Jozef Mikloško.
Prenatálne odmietnutie sa podpisuje aj na psychickom zdraví už narodených detí. Keďže emočný život sa rozvíja v ranom detstve, ktoré prebieha od počatia do 3-4 rokov, koreň problémov je hlavne tam.
Prípady prenatálnych spomienok a vplyvov
Existujú prípady, ktoré ilustrujú silný vplyv prenatálnych zážitkov na neskorší život:
- Prvým je prípad mamy, ktorá mala depresívne dieťa. Keď lekári hľadali príčinu depresie, prišli na to, že mama bola počas tehotenstva dva týždne v tom, že jej dieťa je mŕtve. Prestala s ním komunikovať, čo bolo pre dieťa extrémne stresujúce. Potom sa však zistilo, že dieťa žije. Samozrejme, mama sa naň tešila, no tie dva týždne ťažkej traumy sa preniesli na dieťa.
- Druhým prípadom je tehotná mama, ktorá zomrela pri nehode. V Nemecku sa stala autohavária, pri ktorej zomrela tehotná žena, no dieťa prežilo. Odborníci však zostali prekvapení zo správania dieťaťa. V prvej fáze, keď bolo napojené na prístrojoch, veľmi výrazne začalo produkovať stresové hormóny. Šok pre celé Nemecko nastal, že dieťa napriek najlepšej lekárskej starostlivosti spontánne zomrelo. Akoby to bola smrť zo zúfalstva.
- Tretí prípad je zo Švédska, kde malé novonarodené dievčatko odmietalo dojčenie vlastnou matkou. Mame vyšetrili prsníky a ostatný zdravotný stav. Všetko bolo v poriadku. Od cudzej ženy dieťa mlieko dychtivo pilo, pričom od vlastnej mamy nič nechcelo. Lekári pochopili, že tam bol nejaký psychický blok. Mama sa priznala, že počas tehotenstva vrcholne to dieťa nechcela. Po niekoľkých rokoch, keď malo dievča 5-6 rokov, sa jeho vzťah s mamou napravil. Podstatným zistením bolo, že dieťa počas celého tehotenstva muselo vycítiť, že niečo nie je v poriadku.
Tieto príbehy poukazujú na to, ako silno dieťa vníma emócie a situáciu matky, a ako to môže ovplyvniť jeho ďalší vývoj.
Vplyv lásky a prijatia
„Keď sa na to pozrieme z tej priaznivejšej stránky, ako dieťa ovplyvní, keď od rodičov pociťuje lásku? Poznáme napríklad viacero prípadov, keď žena pre dieťa v brušku veľa obetuje, dokonca aj svoj život. Dieťa, ktoré vyrastalo s tým, že mama sa zaň obetovala, aj keď zomrela, má celoživotný pocit, že ho milovala. A to preň vytvára hlbokú vnútornú istotu,“ hovorí Jozef Mikloško.
„Prvou je, keď otec dieťa miloval, ale zomrel napríklad ako hrdina počas vojny alebo podľahol nejakej chorobe. Druhou situáciou je, keď dieťa nevyrastá s otcom, lebo on ho odmietol alebo týral. Jedno dieťa žije s pocitom, že otec ho veľmi miloval, ale, žiaľ, život to zariadil tak, že zomrel. Druhé vyrastá s tým, že otec ho nechcel. Dieťa, ktoré žije s pocitom milovanosti, sa plnohodnotne vyvíja a má obrovskú životnú devízu. Vzťahová väzba a vzťahový život dieťaťa sú tak rozhodujúce pre jeho celkovú stabilitu.“
„Pre dieťa v maternici je vzťah s okolím rozhodujúci pre ďalší vývin. Osobitne ho v tomto smere ovplyvňuje jeho matka.“
Spomienky na život pred narodením
Výskumy zamerané na ľudskú pamäť už veľakrát potvrdili, že nie sme schopní spomenúť si na veci, ktoré sa v našom živote odohrali pred hranicou veku dvoch rokov. Niektorí ľudia však tvrdia, že si pamätajú oveľa viac a spomínajú si dokonca aj na to, ako sa narodili. Podľa odborníkov si môžeme vybaviť iba tie spomienky, ktoré sme prežili, keď sme mali dva roky a viac. Obraz toho, ako sme žili do tohto veku, sa dá v našej mysli vytvoriť iba vďaka fotografiám, videám alebo z rozprávania rodičov.
„Mám živé spomienky na to, ako som sledoval svoje ruky a nohy,“ hovorí riaditeľ televízie, 72-ročný Ivan Silverstein z anglického grófstva Bedfordshire. „Všade bola tma a ja som plával. Viem, že sú to spomienky z matkinho lona.“ Vraj si presne pamätá aj to, že ho očkovali v nejakej veľkej budove a ako mu mama spievala, keď ho držala v náručí. Tiež chápe tých, čo si myslia, že jeho rozprávanie je iba výsledkom bujnej fantázie.
S podobnou skúsenosťou sa podelil rovnako starý dôchodca Winston Eversley z ostrova Wight. Tvrdí, že si veľmi dobre pamätá bolesť a nie veľmi citlivé zaobchádzanie po narodení. Do pamäte sa mu vryl najmä zápach dezinfekčných prostriedkov a všetko to v ňom vzbudzovalo obrovskú nedôveru voči novému prostrediu. „Nerozumel som tomu, prečo mám v pamäti ten zápach, nedokázal som ho s ničím spojiť, až kým som nemal ako päťročný chlapec úraz,“ povedal. Kľúčom ku spomienkam je práve vôňa. Keď ho ako malého chlapca priviezli do nemocnice v Glasgowe s poraneným palcom a on zacítil zápach dezinfekcie, zrazu mu bolo jasné, že je to miesto, kde sa narodil. „Znovu som pociťoval rovnakú úzkosť a strach z neznámeho. Vedel som, že mi ožili spomienky z môjho narodenia.“
„Moja mladšia dcéra (cerstvych 6 rokov) spomina veci, ktore nemohla zazit. Minimalne v tomto zivote. Az spatne som si na to spomenula, ked sa ma neskor -asi 2 rocna - opakovane pytala, preco nema modre oci a preco jej vlasy nie su rovne a "zlte". Ved ona pred tym mala modre oci. Kedy bude mat svoje modre oci? Na toto sa pyta dodnes. Odkedy vie rozpravat, pyta sa, kde je "Tuve". Preco za nou Tuve uz nepride? Kedy ho zase uvidi? A kedy pojdeme do jej cerveneho domu? Ked ju ako 5 rocnu operovali, pri preberani z narkozy rozpravala neznamou recou - pocula som to nielen ja, ale aj sestricky a volali k nej lekarov. Jej otazky a spomienky na nieco, co nezazila, boli velmi intenzivne po operacii, ale, ako som uz pisala, objavili sa uz davno pred tym. Vtedy nam aj povedala svoje meno (ktore samozrejme nie je jej). Od malinka ma panicky strach z psov, aj malinkych. Hovori, ze jej pes odhryzol hlavu (na krku ma od narodenia velku cervenu skvrnu na kozi). Z rozpravky o Cervenej ciapocke ma paniku od maleho malinka, rovnako ako ked je v rozpravke nakresleny vlk....Ked videla v telke zabery zo Skandinavie - z vidieka, isla sa zblaznit. Ak je niekde v casopisoch reportaz z Norska, Finska, dlhu dobu sedi nad fotografiami. Potom si sadne pred zrkadlo a uprene sa pozera donho. Dlhu dobu som to ignorovala, lebo som myslela, ze to prejde. Neprechadza.“
Pamätníky nenarodeným deťom
Na Slovensku existuje viacero pamätníkov venovaných nenarodeným deťom, ktoré sa nestihli narodiť. Tieto miesta slúžia ako symbol úcty k nenarodenému životu a ako miesto spomienky pre pozostalých.
Pamätníky v Bratislave a okolí:
- Modrý kostolík (Bratislava): Pamätník nenarodeným deťom bol odhalený a posvätený 30. októbra 1997.
- Kostol Sedembolestnej Panny Márie (Petržalka): Pamätník posvätený 23. apríla 2017, s ústrednou výtvarnou stránkou obrazu plodu dieťaťa v matkinej slze.
- Kláštor kapucínov (Bratislava): Pomník osadený v júni 2018 v tvare gréckeho písmena Tau, symbolizujúceho Kristov kríž, s bronzovou slzou.
- Nemocnica a lekáreň Milosrdných bratov (nám. SNP, Bratislava): Pamätná tabuľa s motívom slzy s nenarodeným dieťatkom, odhalená 1. júna 2020.
- Martinský cintorín (Bratislava): Pomník Na pamiatku nenarodeným deťom, pravdepodobne osadený v júni 2022.
- Marianka: Pomník nenarodeným deťom pri lurdskej jaskyni, odhalený a posvätený 2. novembra 2016. Pôvodné súsošie bolo v roku 2017 zničené.
- Devínska Nová Ves: Pamätná tabuľa na urnovej terase cintorína, osadená v októbri 2014.
- Svätý Jur: Pomník na cintoríne pred zvonicou, posvätený 6. novembra 2016, s hrobovým miestom pre prirodzene potratený plod.
- Grinava: Pomník pri kostole sv. Žigmunda.
Podľa Jozefa Mikloška je v ranom detstve dôležité budovať hlavne vzťah k dieťaťu, všetko ostatné počká. Pre dieťa v maternici je vzťah s okolím rozhodujúci pre ďalší vývin. Osobitne ho v tomto smere ovplyvňuje jeho matka.
„Keď svojmu dieťaťu dám emočnú istotu, dal som mu to, čo potrebuje, a dieťa má vďaka tomu výborný štart do života a môže optimálne rozvinúť to, čo dostalo geneticky od svojich predkov. Lásku svojmu dieťaťu môžeme podľa najnovších poznatkov odovzdávať dokonca ešte predtým, než je počaté. A to tak, že pozitívne ovplyvníme to, čo od nás zdedí v genetickom kóde.“