Verše Mily Haugovej sú aj v tejto zbierke fascinujúco konkrétne (sny, zážitky) i tajomne efemérne (abstraktá, rastlinná a zvieracia symbolika). Rarum - niečo vzácne a zriedkavé. Priesvitnosť - krehká kvalita toho, čo je vnímateľné iba pomaly a trpezlivo. Po prečítaní paradoxne pretrváva niečo, čomu nie je možné v úplnosti rozumieť - dá sa to však precítiť. Kniha ďalej prehlbuje autorkinu poetiku, je prístupná pre skúsené i začiatočnícke čitateľstvo, umožňuje opätovné strácanie a nachádzanie sa. Tvorba Mily Haugovej - našej azda najvýznamnejšej súčasnej poetky - sa pritom vrství ako letokruhy nielen v sebe samej, ale tvorí aj významný referenčný bod v kontexte súčasnej poézie v súvzťažnosti k modernejšie i tradičnejšie ladeným poetikám autorov a autoriek všetkých generácií.
Aristoteles v diele Poetika preskúmava matériu umenia a jeho spoločenský význam, pričom čitateľovi poskytuje ucelený obraz o možnostiach, ktoré umenie ponúka, a jeho jednotlivých zložkách. Zameriava sa na básnictvo a dramatickú tvorbu, skúma pôvod umenia, jeho vznik a vývoj, ako aj prostriedky, ktoré autor používa. Podstatnú časť diela venuje tragédii, ktorú analyzuje z rôznych hľadísk, aby čitateľ mohol preniknúť do jej tajov, pochopiť jej význam a rozlíšiť jednotlivé druhy tragédie. Aristoteles sa podobne zaoberá aj epickou poéziou a jej historickým kontextom, pričom porovnáva tragické a epické básnictvo. Dielo zahŕňa aj VIII. knihu Politiky, ktorá sa zaoberá výchovou mládeže a hovorí o priaznivom vplyve hudby na dušu a vývoj mladých ľudí. Poznanie Aristotelovej Poetiky a Politiky umožňuje čitateľovi získať ucelený pohľad na antickú umeleckú tvorbu a pochopiť krásu básnických a dramatických diel tejto doby, pričom odhaľuje črty, ktoré ovplyvnili generácie umelcov až po súčasnosť. Kniha obsahuje úvod o Aristotelovi a jeho Poetiky, ako aj odbornú štúdiu Miloslava Okála, ktorá sa zaoberá vývojom poetiky v antickej literatúre a tvorbou významných básnikov a filozofov.
Poézia, ako forma umenia, neustále prechádza vývojom a transformáciou, pričom hľadá nové spôsoby vyjadrenia a oslovenia čitateľa. V tomto kontexte sa symbol v poézii javí ako zaujímavý a komplexný prístup, ktorý sa zameriava na podstatu a hĺbku básnického jazyka.
Od Realizmu k Symbolizmu: Hľadanie Vnútorného Sveta
V polovici 19. storočia, keď realizmus a naturalizmus začali strácať svoju príťažlivosť, sa objavila nová generácia umelcov, ktorí hľadali spôsob, ako vyjadriť svoj vnútorný svet a jedinečné vnímanie skutočnosti. Realizmus a naturalizmus sa snažili verne zobraziť objektívnu realitu, ale postupne sa vyčerpali a opakovali bez zásadnejšej zmeny spoločnosti. To viedlo k rezignácii na zobrazovanie reality a k hľadaniu spôsobov, ako vyjadriť seba samého.
Prvým pokusom v tomto smere bol parnasizmus, ktorý sa usiloval o tzv. čisté umenie alebo umenie pre umenie (l´art pour l´art). Dôraz sa kládol na dokonalosť formy, originálne básnické obrazy, rytmus a zvukomaľbu. Námety sa čerpali zo vzdialenej minulosti alebo z antiky. Reakciou na extrémy naturalizmu a parnasizmu bol vznik symbolizmu.
Symbolizmus prebral od naturalistov a parnasistov to, čo považoval za užitočné, a ostatné zavrhol. Medzi znaky symbolizmu patrí únik od nevraživej skutočnosti do vysnívaného sveta, neskutočna, sna, fantázie. Paul Verlaine označil týchto autorov za prekliatych básnikov, čím chcel vystihnúť ich pocit osamelosti a odvrhnutie spoločnosťou. Medzi nich patrili Charles Baudelaire, Arthur Rimbaud a Paul Verlaine. Centrom pozornosti sa stal vnútorný svet autora, jeho osobité vnímanie skutočnosti všetkými zmyslami. Vzor videli v hudbe, abstraktnom umení, ktoré ponecháva slobodu predstáv na jej prijímateľovi. Napodobňovali jej ľubozvučnosť, a preto kládli dôraz na eufóniu (zvukomalebnosť) a rytmus verša. Využívaním symbolov sa chceli básnici priblížiť mnohovýznamovosti hudby - báseň sa stáva mnohovýznamovou - polysémantickou. Symbol je niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty. Symboly spočiatku preberali z mystiky, náboženstiev alebo antiky, no postupne dostávali symbolický charakter i bežné pojmy.
Symbolizmus v Slovenskej Poézii
Na skutočnú básnickú osobnosť, pre ktorú poézia nebola len formou transparentného vyjadrenia národno-obranných postojov, ale predovšetkým bytostnou potrebou sebavyjadrenia, sme museli čakať od čias štúrovcov takmer 60 rokov. Napokon prišla v podobe chemického inžiniera Jána Bottu. Ján Botto je vlastné meno Ivana Krasku. Svoje prvé, časopisecky uverejňované básne podpisoval ešte pseudonymom Janko Cigáň a jeho skutočnú identitu odhalil až František Votruba podľa pečiatky na známke Kraskovho listu. Hoci sa Krasko sám hlásil k nadviazaniu na Vajanského a Hviezdoslavovo dielo, bolo to skôr zdvorilostné gesto, než odraz skutočných inšpiračných zdrojov. Kraskova tvorba vyrastá predovšetkým z koreňov európskej literárnej moderny, a to najmä francúzskej a rumunskej (Mihail Eminescu), no rozhodne pritom nie je nijakým jej zjednodušeným napodobňovaním. Krasko si ujasnil a artikuloval kritériá symbolistickej tvorby v básni, že je jedno, či básnik píše veselé, alebo smutné verše, či burcuje do boja za práva utláčaných, alebo žiali nad osudom národa. Podstatné je, aby písal to, čo naozaj a úprimne cíti, čo malo „zrod v jeho srdci“. Pokiaľ ide o formu, Krasko žiada vyhodiť z básne zbytočnú hlušinu, bezobsažnú krasomluvu. Požiadavka hudobnosti, zvukomalebnosti verša, ale aj jeho významovej voľnosti, neurčitosti - to sú princípy prvýkrát artikulované už Verlainom. Kraskova tvorba je, čo do rozsahu, neveľká, sú to dve útle zbieročky, ale svojim obsahom vyvážia zobrané spisy mnohých. Prvá nesie názov Nox et solitudo (Noc a samota) a obsahuje básne dvojakého druhu - jednak sú to básne s charakterom osobnej intímnej spovede, jednak básne, ktorými autor zaujíma postoj k situácii svojho národa. Zbierka vyšla v roku 1909, keď uhorská vláda vyvíjala enormný tlak na pomaďarčenie všetkých nemaďarských národov Uhorska a do platnosti vstúpili neslávne známe likvidačné Aponyho zákony. (Apony zaviedol maďarčinu ako vyučovací jazyk na všetkých stupňoch škôl.)
K najvydarenejším básniam z Kraskovej intímnej lyriky patria básne Už je pozde… Prostredníctvom prírodného motívu neskorej noci, symbolov mesiaca v splne, tieňov a mráčkov nad siným poľom navodzuje autor atmosféru smútku a prázdnoty. Je neskoro v zmysle pokročilej noci, ale i v zmysle bližšie neurčenej premárnenej príležitosti (dokončiť rozhovor, dopovedať, dožiť a pod.). Báseň je blízka hudbe nielen dôsledným dodržiavaním trochejského rytmu, ale aj svojou polysémantickosťou. Tým, že sa autor vyhol explicitnému vysloveniu konkrétnej príčiny svojho smútku, poskytol čitateľovi možnosť vlastnej interpretácie. Každý z nás prežil situáciu, kedy nestihol niečo dôležité vysloviť alebo vykonať, a príležitosť napraviť to už viac neprišla. Preto môže každý čitateľ konkretizovať obsah básne na náklade vlastnej autentickej skúsenosti. Autor v básni zaujímavo pracuje s interpunkciou.
V básni Topole sa opäť stretávame s prírodným motívom (topole uprostred šíreho poľa), ale je zrejmé, že básnik ich opisom smeruje ďalej, že za sugestívnym prírodným obrazom sa ukrýva hlbšia výpoveď. Ďalšie významové vrstvy básne naznačuje posledná strofa: vzhľad topoľov sa tu prirovnáva k vnútornému ustrojeniu ľudského ducha. Kam zmizne, kde sa stratí (po smrti?)? Hore?, dolu?, do nirvány (stavu večnej blaženosti)? Vieme o tom povedať viac než len to, že v tomto smere nemáme nijakej istoty? (do /neznámej/ noci…)
V básni Vesper dominicae (Nedeľný večer) využil Krasko postup filmovej kamery. Od celkového pohľadu na krajinu, kde „tam niekde v diaľke / v čierňavých horách / dedinka biela / túli sa k zemi“ postupným švenkom prechádza až k detailu staručkej matky, ktorá samotná sedí za stolom a číta si v Tranosciu. Švenk kamery z veľkej diaľky naznačuje vzdialenosť (priestorovú alebo časovú) básnika od blízkeho človeka (matky) a rodného domu, kam sa už vracia iba v spomienkach. Motív zmrákania na konci básne môže naznačovať neúprosnosť času a nevyhnutnosť.
Symbol a Súčasná Poetika
Poetické odkazy v kine považujem za mimoriadne potešujúce. Zdá sa mi, že dokonale zodpovedajú potenciálu kinematografie ako najpravdivejšej a najpoetickejšej formy umenia. Určite som s nimi viac doma ako s tradičným divadelným písaním, ktoré spája obrazy prostredníctvom lineárneho rigidného logického vývoja zápletky. Tento druh veľmi správneho spôsobu spájania udalostí zvyčajne zahŕňa ich svojvoľné nútenie do postupnosti podľa poslušnosti voči nejakej abstraktnej predstave poriadku.
Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž je pohyb: smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami dokola, dokola kreslia hodiny… smelý skok poza začarenú čiaru z údelu, času jeho návyku, po nové vône, farby, po chuť na jazyku, po nový dotyk hmatom otupených prstvo, po nepočuté nikdy alebo symfóniách Mozartov a svrčkov na letné poludnie a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab. V jej moci previdieť a nájsť budúce bude v súkolí prítomnosti a prečasovať je na bývalo a bolo… nahmatal Antonov, až skríkol, ozaj skríkol na okúňavé ticho prvým potleskom, materské znamienko na skrytom mieste svojej prvej lásky, plastiku zdravých úderov v jej žilách, jej nutnosť nevyhnutnú, jej strhujúcu vášeň, jej spaľujúce veky na popol a naveky dvíhajúci veky z popola, jej príťažlivosť, pre ktorú sa opúšťali lásky a vedeli sa pre život v nej vrhať do smrti, hockde, hocikedy, preboha, koľkí: presilu pre, ktorá v nej prevýšila prevídanie básní: prevraty súce presvedčiť a pretvárať a premôcť. Ale to sa priblížila k sebe. Už prenikala tôňu svojej podobnosti, do svojich údov vstúpila a v rozkmásaných šatách vôňala ako vtedy dymom vatier pouličných stráží na Nevskom v Peterburgu v roku sedemnástom. A že ju poznal z diaľky poézie, Antonov tlieskla prvý na jej počesť.
Kedysi v začiatkoch našej socialistickej poézie myslel som si napríklad, že mať rád Apollinaira je zrada na Majakovskom, na komunizme. Ale komunizmus, to je priestor pre človeka, patrí k nemu všetko, čo človek potrebuje. Dnes mi je jasné, že neexistuje problém komunizmus a Apollinaire, ale komunizmus s Apollinairom.
Analyzujte AKÚKOĽVEK báseň pomocou týchto krokov!
Symbolika v Detskej a Mladej Poézii
Súčasná slovenská poézia pre deti a mládež má (pod)priemernú úroveň. Hľadanie mladých básnikov pre deti a mládež a novej poetiky teda stále pokračuje. Koncom roka 2018 literárny časopis Vertigo vydal špeciálne číslo o detskej poézii. Vydavateľstvo Perfekt v roku 2019 usporiadalo popri tradičnej súťaži (už 15. Špeciálne číslo časopisu Vertigo bolo teda zamerané výlučne na detskú poéziu. Svoju tvorbu v ňom prezentujú slovenskí autori najmladšej, strednej a staršej generácie, čiže poézia pre deti písaná deťmi, mládežou i dospelými. Z pripravovaných básnických zbierok uverejňujú istú časť L. Šafranová s R. Šafranom a S. Kaščáková. Šafranovci predstavujú tematicky jednotné básne z ročného obdobia zimy, v ktorých funkčne vyjadrujú detské videnie sveta s jemným vypointovaným humorom. Výborné sú najmä báseň Nekonečný šál, originálne zobrazujúca spojenie rodiny („všetkých som ich jedného dňa zavinul, / nech sú so mnou prichystaní na zimu“) a Na svätého Mikuláša, v ktorej sa vtipne konkretizujú šibalstvá dieťaťa, prirovnávaného k čertovi, zavŕšené fundamentálnym detským dobrom. Rovnako päť básní z pripravovanej zbierky má aj poetka S. Kaščáková, adresované sú staršiemu čitateľovi. Práve básne určené recipientovi staršieho školského veku absentujú v súčasnej slovenskej poézii pre dospievajúcich. Autentické detské texty zastupujú The Jandošeks (Saško, Ivanko a Idka Jandošekovci), v ktorých tematizujú svoj deň, harmonogram („NE hry presťahované k babke“, túžby: „I hope I´ll get married to Noemi“) a city („Keby niekto prišiel včas, mráz by sa / otočil“). Tri nápadité zábavné básne ponúka G. Kuľbak, ktorý jednoducho vie pracovať s kategóriou komického, napríklad prirovnaním traktora k slonovi či človeka k netopierovi, čím naznačuje spojitosť medzi človekom a zvieraťom: „Keď sa večer horeznačky / zvesím, budem / jeho bratranec?“. P. Timko Gomma napísal jednu, ale zato symbolicky nasýtenú báseň, ktorá si vyžiadala osobitnú dvojstránku s nádhernou ilustráciou M. Detské básne zastupujú aj autorky T. Strenková a S. Čandíková. Strenková sa snaží predovšetkým vyjadriť pocity lyrického subjektu, pričom sa nevyhýba ťažším témam, ako sú puberta, inakosť a smrť, ktoré absentujú v súčasnej slovenskej poézii pre deti: „nech ťa anjeli venčia / v psom nebi“. S. Súčasťou daného čísla sú aj svetoví poeti píšuci pre deti. Výrazne originálne sú básne nórskej spisovateľky G. Dahleovej (prel. P. Mikulášová). Obohacujúci pre slovenský kontext je najmä dlhší naratívnejší text Tik-tak, vraví čas, ktorý poodhaľuje podstatu času prostredníctvom dialógu medzi dievčaťom a Časom: „ak Čas niečo nedokáže, / tak je to byť celkom ticho“. Nasleduje cyklus básní o posteliach S. Plathovej z knihy Čarovný oblek Maxa Nixa (2016, prel. M. Gavurová a J. Svoj veselý naturel nezaprel už spomínaný G. Kuľbak ani pri preklade básní ruských poetov: J. Vladimirov, G. Oster a A. Givargizov, v ktorých dominuje humor. Básne dvoch poľských autorov T. Różewicza a J. Brzechwu preložil skúsený prekladateľ a spisovateľ P. Milčák. Báseň T. Różewicza Premeny účinne stvárňuje hranie sa medzi otcom a dieťaťom, čo pôvabne vyúsťuje k matke, ktorá je pre syna miestom bezpečia: „hlavu si ukrýva do tepla jej šiat“. Tri básne J. Brzechwu sú vtipne prepracované a vypointované. Číslo končí úryvkom z knihy T. S. Eliota Šibalova príručka šikovných mačiek (2015, prel. J. Gavura). Vysokú umeleckú hodnotu čísla dotvára grafický dizajn M. Čorejovej a prevažujúce ilustrácie M.Vydavateľstvo Perfekt v spolupráci s detským časopisom Fifík, detským Združením korytnačky a s podporou Domu umenia pre deti BIBIANA prináša v zborníku Kapitán Spomienka devätnásť básní od osemnástich autorov. Víťaznou básňou sa zaslúžene stala báseň BUSstory od Z. Martiškovej, ktorá má ako jediná v knihe dve básne. Jej druhý text sa nazýva A teraz tú našu, pričom ide taktiež o jednu z najlepších básní v zbierke. V oboch prípadoch ide o dlhšie texty, ktoré sú jazykovo aktuálne a tematicky veľmi blízke detskému čitateľovi. Budúce povolanie: „A ani mne nezabránia. / Budem vodič z povolania!“; život v školskej jedálni: „Kým však pizza nie je stredom zeme, / v jedálni sa asi nenajeme!“). Zábavná je aj fantastická báseň M. Hlušíkovej Lietajúca krava. Metaforickosťou a symbolickosťou vyniká text O Larve od R. Daleckého, ktorý premyslene pracuje s ireálnom. Predškolákov určite pobaví hravá báseň o mliečnom chrupe Rastú ako huby po daždi od J. Šimulčíkovej. Súčasným deťom čaro (minulých) prázdnin (u strýka na dedine) pripomína M. Šipošová v nostalgickom texte Super prázdniny. Vyzdvihnem ešte ľahkosť a jemný humor básne Dúšok s duchom E. Kolmanovej, tému hendikepu v texte R. Korbovej Láska na prvý pohľad a báseň Rebelka od A.Na záver by som vyslovil niekoľko očakávaní do bližšej i vzdialenejšej budúcnosti. Snáď L. a R. Šafranovci a S. Kaščáková dokončia svoje pripravované zbierky básní pre deti a mládež; spomínaní mladí autori neprestanú tvoriť a postupne vytvoria aj ucelené knihy pre deti; vydavateľstvá dopomôžu k dokončeniu uvedených prekladov zo svetovej poézie pre deti; časopis Vertigo v blízkej budúcnosti nadviaže na svoje špeciálne číslo a aj iné literárne časopisy zrealizujú podobné projekty; vydavateľstvo Perfekt bude pokračovať v súťaži o najlepšiu pôvodnú báseň pre deti a násťročných, resp.
