V dnešnej dobe sa čoraz častejšie z médií dozvedáme o deťoch, ktoré sú doma vystavované násiliu. Ak chceme týmto obetiam pomôcť, je potrebné poznať základné formy, prejavy a následky týrania, zanedbávania a zneužívania. Tieto činy, ako sú týranie, zanedbávanie a zneužívanie nám pripomínajú stredovek a nie dnešok, mali by vymiznúť z tejto doby a byť už len minulosťou. Dieťa, ktoré je týrané, zanedbávané a zneužívané, by radšej vymenilo svoje hračky za lásku svojich rodičov, než by malo trpieť deň čo deň.
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (CAN syndróm) možno definovať ako súbor konkrétnych foriem neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom, ktoré vedú k nedostatočnému napĺňaniu jeho základných potrieb. Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobeného alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi.
V polovici dvadsiateho storočia si lekári začali všímať závažnosť somatických poškodení detí, ktoré boli spôsobené zjavne inak ako náhodným úrazom. Tieto poškodenia nazvali tzv. ,,neúrazovým zranením“. Neskoršie sa zistilo, že príčinou týchto príznakov bolo úmyselné ubližovanie deťom zo strany niektorého člena rodiny. Američan Dr. Kempe po roku 1962, na základe rozsiahleho výskumu detí, nazval tento jav ,,syndróm bitého či týraného dieťaťa“. Súčasne sa na jeho základe rozvinul prevratný prístup v chápaní takéhoto javu a presadilo sa postupné prijímanie zákonov o povinnom hlásení týraného dieťaťa.
Formy týrania, zneužívania a zanedbávania
Formy týrania, zneužívania a zanedbávania sú rôzne. Aj z hľadiska intenzity, aj ohrozenia. Môžu zahŕňať aj zvláštne formy, ako sekundárna viktimizácia, systémové týranie, organizované zneužívanie, sexuálny turizmus či Münchhausenov syndróm by proxy (v zastúpení).
Z pohľadu detí je pedagóg niekto, s kým dieťa často denne trávi viac času ako so svojím rodičom. Je to špecifická pozícia. Zároveň ale ste v systéme sociálno-právnej ochrany detí osobou prvého kontaktu, ktorá má legislatívnu povinnosť konať. O povinnostiach školy a kohokoľvek, kto sa o skutočnostiach ohrozujúcich dieťa dozvie, hovorí Zákon o sociálno-právnej ochrane detí.
Výzva cez sociálnu sieť, aby dieťa poslalo fotografie s nahým telom, je forma sexuálneho zneužívania. Predstavuje však nižšiu akútnu mieru ohrozenia ako sexuálne zneužívanie susedom, ktorý bude doma, keď sa bude dieťa vracať zo školy. Ak hrozí, že dieťa môže byť ohrozené po príchode zo školy, respektíve počas aktuálneho dňa, neváhajte s privolaním polície, prípadne pracovníka sociálnoprávnej ochrany. Ak nie je ohrozenie akútne, poraďte sa o ďalšom postupe s odborníkmi na túto problematiku.
Identifikácia a prvé kroky
Týrané, zneužívané a zanedbávané deti nemusíme identifikovať hneď. Niekedy sa dozvieme, že dieťa tento problém má od spolužiakov, niekedy sa zdôverí samo a niekedy je to vecou náhody či pedagogickej intuície. Môžno cítite, že nie ste na túto problematiku fundovaný.
Dieťa, s ktorým sa rozprávate o týraní, zneužívaní a zanedbávaní vám chce povedať veľa. Nechajte ho nech hovorí, avšak rozhovor ďalej rozvíjajte len pre získanie nutných informácií. Dôležité informácie sú: kto konkrétny dieťaťu ublížil alebo ubližuje, akým spôsobom a kedy, no najdôležitejšia vec, ktorú je potrebné zistiť, je, či mu akútne hrozí nebezpečenstvo. Hoci vás dieťa bude žiadať o to, aby informácie zostali len medzi vami, nesľubujte mu to. Dostanete sa do pasce, ktorá môže ublížiť dieťaťu aj vám. Skúste mu vysvetliť, že je to taká závažná vec, že sa musíte poradiť s odborníkmi o ďalšom postupe. Uvedomte si fakt, že ak dieťa o probléme začne hovoriť, je to signál, že ho je aspoň trochu pripravené verbalizovať.
Najdôležitejším gestom, ktorým môžete začať, je ochota dieťa vypočuť. Predstava, že nás dieťa požiada, aby sme s ním vyriešili jeho vážny, hlboký a intímny problém, nie je príjemná. Zväčša od nás očakáva viac, ako dokážeme reálne urobiť. Ak si uvedomíme „moc“ nad detským životom, ktorú v tej chvíli máme, malo by nás to motivovať konať profesionálne, uvážene a rýchlo. Môžete to prirovnať k poskytnutiu prvej pomoci.
Prirodzenou reakciou je, že chceme poznať pravdu. Tu je pravda až druhoradá, aj keď to možno neznie príjemne. Traumatizované dieťa totiž môže pôsobiť zmätene, môže si protirečiť aj popisovať skutočnosti, ktoré nám nedávajú logiku. Ide o prirodzený prejav. V záujme ochrany dieťaťa, čo je prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek úkonoch, je mu veriť.
Dieťa prvý raz prežilo traumu, keď sa skutok stal. Každým vypovedaním ju prežíva opäť. Nepýtajte sa na zbytočné detaily, ak nie sú kľúčové pre zodpovedanie už spomenutých základných otázok. Ak je totiž problém skutočne vážny, budú sa ho na skutočnosti pýtať aj ďalší.
Úloha sociálneho poradcu a inštitúcií
Sociálna práca predstavuje významné miesto pri práci s deťmi trpiacimi príznakmi syndrómu CAN. Tieto deti sú totiž jednou z cieľových skupín, ktorým sa sociálna práca venuje, a ktorým sa snaží pomôcť, pričom čerpá poznatky aj z iných vedných disciplín. Ide o pomáhajúcu profesiu, ktorá je významnou súčasťou pomoci smerujúcej k obnove pôvodného stavu.
Významným krokom k zamedzeniu výskytu CAN syndrómu je bezpochyby aj účasť sociálneho poradcu, ktorý dokáže už v počiatočných štádiách prejavu tohto syndrómu zabezpečiť, aby deti neboli naďalej zneužívané a týrané. CAN syndróm má rôzne prejavy a formy, a preto jednou z úloh sociálneho poradcu je poznať všetky príznaky, ktoré indikujú poškodzovanie ľudskej dôstojnosti.
Petr (2010, s. 219) hovorí, že: „sociálny pracovník je nevyhnutnou osobou pri obetiach postihnutých CAN syndrómom. Jeho úlohou je určiť, potvrdiť a najmä zaistiť bezpečnosť dieťaťa, ktoré bolo týrané, zanedbávané alebo zneužívané. Sociálny poradca v prípadoch týrania, zneužívania alebo zanedbávania detí pôsobí ako tretia strana, ktorá sa snaží porozumieť klientom na všetkých úrovniach. Vždy háji záujmy obete a snaží sa prijímať také opatrenia na podporu, aby dieťaťu umožnilo eliminovať všetky negatívne vplyvy a dopady na jeho psychický a fyzický vývoj. Pre obete CAN syndrómu vytvára určitý systém ochrany, ktorý je aktivovaný proti významnému poškodeniu ich emocionálneho vývoja.
V prípade podozrenia zo spáchania trestného činu je vašou zákonnou povinnosťou informovať políciu a orgán sociálnoprávnej ochrany (SPO), ktorým je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Tieto dve inštitúcie sú kľúčové - polícia zabezpečuje zaistenie páchateľa a orgán SPO ochranu dieťaťa. V prípade, že je vaše zistenie vo forme nejasného pocitu a podozrenia, skúste situáciu sledovať a pravidelne konzultovať s odborníkmi na problematiku. Dávajte pozor, aby ste nevedomky nekontaktovali páchateľa.
Sociálny poradca sa neustále snaží týraným a zanedbávaným deťom pomáhať prekonať tento sociálny problém. Pracuje priamo s jednotlivcom, ale snaží sa do pomoci zahrnúť i rodinu. V nadväznosti na pomoc spolupracuje aj s komunitami a organizáciami, ktoré sa zaoberajú týranými, zanedbávanými a zneužívanými deťmi. Tu im pomáhajú prekonať všetky emocionálne, ale aj fyzické problémy, ktorým boli vystavené.
Prevencia a podpora
V prípade syndrómu CAN je veľmi dôležitá podpora primárnej prevencie, ktorá by mala zabrániť tomu, aby sa dieťaťu vôbec ubližovalo. Predstavuje veľmi rozsiahlu oblasť spoločenskej praxe. podporovanie výchovy a vzdelávania o právach detí.
Sekundárna prevencia sa zameriava na rodiny, v ktorých došlo alebo dochádza k týraniu, zanedbávaniu alebo zneužívaniu. Úspech sekundárnej prevencie závisí na tom, či bol u rizikových rodín úspešne identifikovaný výsledok za pomoci poskytovaných primárnych služieb sociálnym pracovníkom (O´Brian, Ling, Rhind, 1997).
Zmyslom terciárnej prevencie je zamedziť ďalšiemu násiliu alebo zneužívaniu dieťaťa. Do terapie a rehabilitácie je možné zahrnúť aj celú rodinu, ak je to v záujme dieťaťa. Ak je to možné, je potrebné do tohto procesu zahrnúť aj školu a ďalších odborníkov.
Vytvorenie križovatky na konci cesty | Lara Anderegg | TEDxYouth@ISPrague
Prípadová štúdia: Lucia a Adelka
Lucia mala 5 ročnú Adelku. S Adelkiným otcom sa rozišla koncom jej prvého roka, problémy boli od začiatku. Bývajú s novým manželom a malým bračekom. Adelka bola podľa slov mamy v období rozvodu s jej otcom “problémová”, no čoskoro sa s tým vraj zmierila. Zoznámila sa s Peťom ktorý sa k nim nasťahoval a keď mala Adelka 4 roky, narodil sa jej braček Teo. Adelka sa na bračeka tešila, rada mame pomáhala v starostlivosti o neho.
Adelka bola podľa slov mamy veľmi šikovné dieťa, hovorila anglicky a trikrát týždenne plávala, od troch rokov bez pomoci mamy. Nikdy nemala záchvaty hnevu, nevedeli, čo je to obdobie vzdoru. Adelka bola dokonalé dieťa. O to prekvapivejšie bolo, že v škôlke sa vraj k iným deťom správa na hranici šikany. Mama tomu mohla len ťažko uveriť. Toto šikovné, spolupracujúce, bezproblémové dievča? Spochybňovala aj relevantnosť názorov škôlky, no keďže boli učiteľky pre ňu dôveryhodné rozhodla sa, že dá na ich odporúčanie a vyhľadala nás, aby si dala s nami jednu konzultáciu. Poznala ma z podcastu a mala pocit, že mi v tom vie dôverovať.
Po prvej hodine sa Lucia rozhodla, že sa chce stretnúť opakovane, pretože sa jej naša konverzácia zdala podnetná. Ako sama povedala, niečo ju akoby ťahalo pátrať ďalej. Po niekoľkých hodinách som u nej oslovila potrebu výkonu a narazili sme na Luciinu citlivú spomienku, kde sa v detstve cítila neschopná, nepochopená a osamelá. No práve v tomto momente sa v nej akoby niečo zlomilo a povedala si, že jej slabosť nebude nik vidieť. Že bude všetko zvládať dokonalo. Vyštudovala právo a bola veľmi úspešná. Dokázala zvládnuť a vydržať veľa a ostatní jej závideli jej večnú energiu. Prekážky videla ako prásne príležitosti byť úspešná inde. Slabosť a neschopnosť v jej živote naozaj neexistovali. Až kým sme sa ich spolu nezačali dotýkať. Bolo to bolestivé a sprevádzané slzami. Venovali sme sa jej vnútornému kritiku, tomu, kto by bola ak by nič nedokázala a či by dokázala prejaviť voči sebe lásku aj úctu aj vtedy. Tento proces trval mesiace intenzívnej práce.
Lucia zrejme nikdy nebude neúspešná, no dnes si dovolí oddychovať. Nemá z toho výčitky. Počúva viac svoje telo a jeho potreby a počúva viac svoju Adel. Keď je Adel unavená, povie jej. “Je v poriadku byť unavená”. Vyzbrojila som ju aj nástrojmi na podporu toho, aby sa Adel cítila prijatá a dovolila si byť nedokonalá. Využili sme na to aj nahrávanie ich spoločnej hry, kde sme skúmali pocity mamy, pocity dieťaťa, potreby mamy a potreby dieťaťa. Lucia sa rada učí, rastie, zaujíma sa, takže jej investícia do procesu bola intenzívna a tým pádom sa nám za 6 mesiacov podarilo pomôcť Adelke, aby prežívala viac vnútornej pohody. Vznikalo menej tenzie, tlaku na výkon a tým pádom dokázala viac rozumieť a tolerovať aj slabosti ostatných. Prednedávnom sme mali spolu s Luciou konzultáciu kvôli adaptácii na škôlku vtedy malého bračeka Tea. Adel sa vraj darí dobre, je z nej školáčka a s deťmi má dobré, veku primerané vzťahy. Peťo je momentálne zaradení v poradí čakajúcich na termín u Andreja, pretiže zažil na Lucii, že práca na sebe sa vypláca. Má pocit, že chlapovi bude ľahšie dôverovať.
Zanedbávanie dieťaťa
Aj keď je vyčlenené ako samostatná forma CAN, predstavuje ďalšiu osobitnú formu citového týrania dieťaťa. Podľa Zdravotníckej komisie Rady Európy zanedbávanie sa chápe ako akýkoľvek nedostatok starostlivosti, spôsobujúci vážnu ujmu vývoju dieťaťa alebo ho ohrozuje. Ide o nevšímavosť rodičov voči prirodzeným prejavom a potrebám dieťaťa telesného alebo duševného charakteru, v dôsledku čoho pojem zanedbávaného dieťaťa splýva s pojmom deprimovaného dieťaťa, resp. dieťaťa vystaveného nebezpečiu psychickej deprivácie.
Postavenie zanedbávaného dieťaťa je veľmi zložité tak z hľadiska aktuálnej situácie, ako aj perspektívy jeho vývoja. Jednoznačne však platí, že rodičmi zanedbávané dieťa - či je už zanedbávané v plnom rozsahu, alebo len v niektorých smeroch -je vystavené nepredstaviteľnému násiliu, ktoré svojím dopadom prevyšuje násilie navodzované jeho telesným týraním. Zanedbávané dieťa akoby pre rodičov neexistovalo a situácia úplne malého dieťaťa, pri uvedenom postoji rodičov, je podľa O. Matouška porovnateľná so situáciou väzňa na samotke (Matoušek, Kroftová, 1998). Tým sa zanedbávané dieťa odlišuje od dieťaťa telesne týraného. Agresívny rodič, týrajúci svoje dieťa, môže dieťaťu spôsobiť mnohé vážne poranenia, prípadne spôsobiť mu vážnu ujmu na telesnom či duševnom zdraví, jednako však reaguje na dieťa.
Častejšie sa vyskytujú prípady zanedbávania detí v určitých sférach ich života a potrieb, či už hygienických, materiálnych, kultúrnych a sociálnych. Na ľahšie formy psychickej deprivácie Z. Matéjček uplatňuje pojem subdeprivácia - predstavuje významnú zložku v súčasnom narastaní agresie, šikanovania a iných foriem náhradného uspokojovania vyšších psychických potrieb, v narastaní delikvencie, toxikománie a rozličných porúch rodinného spolužitia.
tags: #zanedbavane #dieta #pripadova #studia