Ako prekonať potrat v partnerstve: Sprievodca pre mužov aj ženy

Následkami potratu netrpia len ženy, ale aj muži, otcovia detí. Pri umelom potrate sa v poradni najčastejšie stretávame s dvoma extrémami. V prvom prípade nám do poradne píše nešťastná žena, ktorá sa po potrate trápi, ale jej partner je konečne spokojný, že nechcené dieťa sa predsa len nenarodí. Zvlášť v prípade, keď on sám partnerku na zákrok prehovoril alebo vyslovene zmanipuloval. Títo muži zvyčajne dieťa vnímajú len ako nejaký zhluk buniek, ktorý je možné bez problémov odstrániť, vôbec v ňom nevidia svoje vlastné dieťa. Dokonca aj vtedy, keď už iné deti majú.

V opačnom prípade nám niekedy do poradne píše samotný muž - chcel svoje nenarodené dieťa všemožne zachrániť, ale nepodarilo sa mu to. Partnerka sa rozhodla pre potrat takpovediac bez mihnutia oka a jeho sa možno ani nespýtala na názor, ale pritom mu na dieťati veľmi záležalo. Muž, od ktorého sa vždy očakáva, že si so všetkým poradí a všetkých zachráni, sa zrazu cíti bezmocný v situácii, keď ide o život - a dokonca život jeho vlastného dieťaťa.

Tých skúseností nie je toľko ako s prežívaním žien po potrate, keďže naša poradňa je určená primárne pre ne. Ale je pravda, že s touto témou sa na nás čoraz častejšie obracajú aj muži. Muž sa po zákroku neraz trápi, vyčíta si, či nemal niečo urobiť inak, má pocit, že zlyhal, a, samozrejme, smúti za svojím zomrelým dieťaťom. Veľký problém, samozrejme, prichádza aj do jeho vzťahu s matkou dieťaťa.

Vôbec nepochybujem, že takýto muž sa môže po interrupcii trápiť tak veľmi ako žena. Pri spontánnom potrate chceného dieťatka, aspoň podľa mojej skúsenosti, muži zvyčajne túto skúsenosť spracujú rýchlejšie ako ženy. Tým nechcem povedať, že by sa po strate nenarodeného dieťatka netrápili. Ale aj keď sa na dieťa tešili, neprežívali tehotenstvo vo vlastnom tele. Pre muža je nenarodené dieťa často ešte akoby abstraktné, ešte mu tak celkom nedochádza, že to dieťa už reálne má. V takom prípade sa aj ľahšie nastaví naspäť na život bez dieťatka. Toto však nemusí platiť vždy. A rozhodne to neznamená, že je niečo slabošské alebo nezdravé, ak sa muž po strate nenarodeného dieťaťa trápi rovnako ako jeho partnerka.

Hlavne nezaseknúť sa v predstave: „Ja to musím zvládnuť, musím potlačiť svoje pocity, ja o svojom smútku nemôžem hovoriť, lebo som chlap.“ Ak sa odhodlajú otvoriť sa napríklad pred svojimi kamarátmi, zistia, že potrat vôbec nie je nejaká raritná situácia, ale že si takouto skúsenosťou, žiaľ, prešli mnohé rodiny. Takto môže otec zomrelého dieťatka ľahko zistiť, že podobne, ako táto strata bolela jeho, bolela aj iných mužov, že nie je v niečom „čudný“ ani to so svojím prežívaním nepreháňa.

Ďalšia vec - hovoriť o svojom prežívaní s manželkou. Muž sa zvyčajne nepotrebuje zo svojich pocitov vyrozprávať tak dopodrobna a často ako žena, a je to tak v poriadku. Na druhej strane, v prípade, že takú potrebu má, často ho blokuje to, že si myslí, že tým bude ešte viac jatriť jej rany. Predpokladá, že tým poskytne smútiacej žene oporu - ale vôbec to nemusí byť to, čo ona potrebuje. Zvyčajne to, po čom ona túži, je viac porozumenia, zdieľania sa.

Navyše, žena môže mať pocit, že keď muž už navonok nesmúti, dieťa preňho nemá takú hodnotu ako pre ňu - akoby jej tým nepriamo dával pocítiť, že ani ona už nemá právo trápiť sa alebo hovoriť o tom, ako jej dieťatko chýba. Ak aj muž nemá potrebu hovoriť o svojich pocitoch kvôli sebe samému, oplatí sa to urobiť kvôli zlepšeniu vzájomnej komunikácie a na posilnenie vzťahu s manželkou - takže tak či tak to má prínos aj preňho. Aj bolestivá skúsenosť straty nenarodeného dieťatka sa môže stať niečím, čo vzťah jeho rodičov ešte viac utuží a prehĺbi.

Nebáť sa skúmať sám v sebe, čo by pomohlo. Aktívne hľadať aj svoje vlastné spôsoby. Inak im hrozí, že svoj smútok skôr potlačia, než skutočne spracujú. Môže ísť napríklad o zasadenie stromu v záhrade na jeho pamiatku, keďže zvyčajne nemá vlastné hrobové miesto. Alebo vytvorenie niečoho, čo bude dieťatko pripomínať v domácnosti, napríklad rámik na fotografiu z ultrazvuku, prípadne iný obrázok, ktorý dieťa bude pripomínať. Každý muž je na niečo šikovný a každý si určite nájde svoj vlastný spôsob.

Potrat je hlboko traumatická udalosť, ktorá ovplyvňuje nielen ženu, ale aj jej partnera a celú rodinu. Psychologické dôsledky potratu môžu byť rozsiahle a dlhodobé, pričom sa prejavujú rôznymi spôsobmi. Dôležité je, aby tí, ktorí prežívajú túto ťažkú situáciu, vedeli, že vo svojom utrpení nie sú sami a existujú odborníci a organizácie, ktoré im vedia poskytnúť potrebnú pomoc a podporu.

Pomoc a podpora po potrate

Ženy a muži zasiahnutí potratom nemusia zostať vo svojom utrpení sami. Existujú organizácie a projekty, ktoré ponúkajú emocionálnu, psychologickú a duchovnú podporu.

Projekt Ráchelina vinica

Projekt Ráchelina vinica poskytuje emocionálne a duchovné uzdravenie pre ženy a mužov, ktorí prežili skúsenosť potratu - spontánneho aj umelého. Tento projekt zahŕňa poradcov, psychológov, sociálnych poradcov, lekárov a duchovných otcov, ktorí sú školení v tejto problematike. Trauma spôsobená potratom zanecháva veľa zranení, výčitiek a bolesti, ale Ráchelina vinica ponúka nádej na uzdravenie.

Terapeutický program Ráchelina vinica má korene v roku 1994. Theresa Karminski Burke, PhD., doktorka psychológie, zostavila publikáciu Ráchelina vinica: Psychologická a duchovná cesta pre postinterrupčné uzdravenie, ktorá zahŕňa konkrétny obsah pre poradcov a formát pre víkendové duchovné obnovy. Program je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným a zdravotníkom poznačeným bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenej potratom, pričom prepája duchovný a psychologický aspekt.

Poradňa Alexis

Poradňa Alexis poskytuje poradenstvo nielen v prípade neželaného tehotenstva, ale aj pre tých, ktorí trpia následkom spontánneho či umelého potratu. Poradenstvo je anonymné a bezplatné, aby sa pomoc dostala ku každej žene, ktorá ju potrebuje. Poradňa ALEXIS začala s podpornými skupinami pre ženy po spontánnom potrate, ktoré sú realizované aj online.

Centrum konkrétnej pomoci Femina

Centrum konkrétnej pomoci Femina poskytuje okrem iného aj pomoc pri realite umelého potratu a nasmerovanie na odborné sociálne, psychologické či ďalšie poradenstvo. Ponúkajú aj anonymné poradenstvo cez čet na svojej webovej stránke.

Psychologické aspekty straty nenarodeného dieťaťa

Strata nenarodeného dieťaťa je moment, ktorý spúšťa ďalšie problémy - zdravotné komplikácie, depresiu, pocit viny atď. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že strata nenarodeného dieťaťa je krízová situácia a akékoľvek reakcie na ňu sú normálne. Už len vedomie, že mám právo plakať aj sa hnevať, prináša žene úľavu. Je tiež dôležité, aby si to uvedomila nielen samotná žena, ale aj jej blízki. Nemusia ju chápať, ale mali by akceptovať, čo prežíva.

Fázy smútku

Prežívanie straty nenarodeného dieťaťa sa u žien prejavuje ako smútenie vo vlnách. Zo začiatku sa smútkom cítia úplne zaplavené a vnímajú len svoju stratu a bolesť. Pomaličky však prichádzajú chvíle, kedy sa vedia z tejto vlny vynoriť a nadýchnuť a od smútku sa tak odpútať. Časom sú vlny smútku menej časté a menej intenzívne a to je znak, že sa človek so svojou stratou vyrovnáva. Cieľom nie je, aby človek na svoju stratu zabudol, ale aby sa s ňou naučil žiť.

Podpora partnera

Najdôležitejšie je akceptovať prežívanie iného, aj keď ho nechápeme. Žena má po strate nenarodeného dieťaťa právo plakať a smútiť. Partner jej môže pomôcť od jednoduchých praktických vecí, ako sú starostlivosť o domácnosť až po vypočutie jej pocitov, poskytnutie útechy a súcitu. Partner môže byť mostom, ktorý ju opäť postupne prepojí späť do bežného života a vzťahov napríklad tak, že spolu strávia čas v prírode, na výlete, v spoločnosti priateľov. Ale aj muž oplakáva často stratu svojho dieťaťa a teda potrebuje rovnakú podporu zo strany ženy. Podporu by si mali poskytnúť navzájom, lebo najhoršie je, keď je človek v utrpení sám.

Pomoc blízkeho okolia

Blízke okolie niekedy chce žene pomôcť, ale nevie ako. Utrpenie iného spôsobuje nepohodlie, a tak nemáme odvahu doň vstúpiť s útechou. Tabuizácia témy potratu

Spontánny potrat je v spoločnosti stále veľkým tabu. Existujú viaceré mýty, prečo by žena po spontánnom potrate nemala „až tak“ trpieť. Často je to o vnútornej aj celospoločenskej dileme, či to bolo dieťa alebo len nejaký zhluk buniek. Práve táto rozpačitosť, či idem oplakávať svoje dieťa alebo len nejaký plod bez ľudskej dôstojnosti, spôsobuje, že ľudia sa na to pozerajú rôzne a nie sú na jednej vlnovej dĺžke.

Keď vidíme, že niekto trpí, mnohokrát nemáme odvahu vstúpiť útechou do jeho utrpenia, prípadne nemáme trpezlivosť, keď to už trvá dlhšie. Keď žena smúti za niekým, koho nevidela a nepoznala - nestihla porodiť, okolie nevie, čo na to povedať. Prípadne sú presvedčení, že deti, ktoré má doma, jej dokážu jej stratu nahradiť.

Odtabuizovanie tejto témy by pomohlo ženám, ktoré si v dávnej či nedávnej minulosti spontánnym potratom prešli, cítiť sa viac pochopené.

Skúsenosti žien po potrate

Ženy po umelom potrate cítia väčšie výčitky. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu. No ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy som dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia.

Popotratový syndróm

Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie. Nepochybujem, že veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov.

Faktory ovplyvňujúce vyrovnanie sa so stratou

Najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má žena vzťah k tomu nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy a podľahnú tlaku okolia.

Viera môže prispieť k tomu, či žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie. Určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. Trauma súvisí aj s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené.

Pomoc ženám po potrate

Ženám po potrate pomáha, že sa konečne môže niekomu vyrozprávať. Pomáha, keď rozoberajú, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch. Tiež pomáha prijať realitu, že to bolo jej dieťa, ktoré má brať ako súčasť svojho života. Má právo spomínať naň a hovoriť o ňom. Pri ženách po spontánnom potrate niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Tu by som podotkla, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo.

Neplánované tehotenstvo a rozhodovanie o potrate

Pri neplánovanom tehotenstve sú ženy konfrontované s otázkou, či podstúpiť interrupciu, alebo si dieťa ponechať. Častokrát si dieťa nechať vyslovene chcú, majú však pocit, že to bez pomoci nezvládnu, že na všetko zostanú samé. A žiaľ, veľmi často sa rozhodujú pod tlakom iných ľudí alebo pod vplyvom momentálnych strachov.

Faktory ovplyvňujúce rozhodovanie

Medzi najčastejšie dôvody, ktoré ženy uvádzajú pri rozhodovaní o potrate, patria ekonomické dôvody, rozchod s otcom dieťaťa ešte pred narodením, narušenie životných plánov, zdravotné problémy matky alebo dieťatka a tlak partnera.

Ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat, chcú vedieť, aké riziká pre nich potrat predstavuje po fyzickej aj psychickej stránke. Často bojujú na viacerých frontoch naraz - majú finančné problémy, partnerské problémy, zdravotné problémy, riešia bytovú otázku a podobne.

Pomoc pri rozhodovaní

Poradne, ako napríklad Poradňa Alexis, poskytujú ženám v procese rozhodovania podporu a informácie. Pomáhajú im zvážiť svoje rozhodnutie a zistiť, aké majú možnosti. Ak sa žena rozhodne si dieťa nechať, poradňa ponúka psychologickú podporu počas tehotenstva a po pôrode, materiálnu pomoc či pomoc s hľadaním bývania.

Úloha muža pri rozhodovaní

Muži majú často v otázke interrupcie väčší vplyv, ako si sami myslia. Partner môže ženu zatlačiť do kúta, manipulovať ju a nútiť k interrupcii. Mnohé ženy podľahnú tlaku, podstúpia interrupciu a potom to ľutujú.

Prevencia neplánovaného tehotenstva

V rámci prevencie neplánovaného tehotenstva je dôležité budovať zdravé vzťahy založené na komunikácii a vzájomnom rešpekte. Rozoberať rozdiel medzi zaľúbenosťou a skutočnou láskou a vyvracať bežné mýty o vzťahoch a sexualite.

Reakcia okolia na stratu dieťaťa

Ak žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej.

Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. V najlepšom úmysle často vyslovia vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. Ak sa rodina alebo priatelia necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, je postačujúce, ak ju budú len počúvať. Dokonca je to v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ako dávanie nevhodných rád.

Ak váš partner zistí, že ste kedysi podstúpili interrupciu, môže sa cítiť oklamaný - varuje psychologička. Nedávny prieskum ukázal, že v posteli doprajeme sebe aj svojim partnerom radosť častejšie než Češky, Britky, Rakúšanky či dokonca vášnivé Španielky. Keď nás porovnali s najbližšími západnými susedkami, ukázalo sa, že sme aj oveľa väčšie optimistky. Žiaľ, na nesprávnom mieste. Spoliehame sa totiž na málo spoľahlivú prerušovanú súlož, počítanie plodných a neplodných dní alebo sa nechránime vôbec. Ak sa roztrhne prezervatív alebo zabudneme užiť tabletku, radšej sa modlíme, aby sa „nič nestalo“, namiesto toho, aby sme zašli do lekárne po núdzovú „tabletku po“, brániacu otehotneniu.

Čiastočne aj pre tento náš optimizmus sa každý deň asi dvadsať Sloveniek rozhodne pre potrat. Každá má svoje dôvody a rovnako aj každá prežíva to, že „dala preč dieťa“, inak. Žiadna sa však svojím zážitkom nehrdí a má skôr tendenciu čo najrýchlejšie vrátiť život do bežných koľají. „Najčastejšou emóciou po umelom prerušení tehotenstva je úľava,“ hovorí PhDr. Katarína Jandová, PhD. „Problém“ je vyriešený.

Klinická psychologička však pripomína, že môžu pribudnúť pocity viny, úzkosť, zlosť, obavy, necitlivosť, depresia a znovuprežívanie situácie. Odmieta však strašiť ženy: „Postinterrupčný syndróm nie je v medzinárodnej klasifikácii chorôb, tento termín neuznáva americká psychologická ani psychiatrická asociácia. Hocijaká životná udalosť spojená so stresom a s napätím môže totiž vyvolať spomínané problémy.“

Psychologička hovorí, že depresie nemusia prevalcovať ani štyridsiatničku, ktorá už má doma dve deti, ale ani mladú študentku. Je však pravdepodobnejšie, že sa dostavia, ak si nájde perspektívneho partnera a bude sa s ním snažiť neúspešne otehotnieť. Priznať sa teda radšej so svojím ťaživým tajomstvom včas a dúfať, že sa s tým partner vyrovná, alebo ho dusiť a veriť v bezproblémové materstvo?

„Čestnejšie je povedať o minulosti,“ myslí si odborníčka. „Keď sa to náhodou dozvie neskôr, napríklad z lekárskej dokumentácie, bude mať pocit, že ste ho oklamali.“ Na druhej strane priznáva, že partner sa môže správať chápavo, až kým nenastanú problémy. Vtedy vašu minulosť použije ako argument, ako palicu... V každom prípade je to skôr lotéria.

Interrupcia je pre každý vzťah ťažkým závažím, ktorú partneri nie vždy spracujú. „Myslím si, že ženy by na potrat nešli, keby mali partnera, ktorý by ich podporil. S prvotnou negatívnou reakciou sa dá pracovať, ale ak muž tvrdošijne stojí za tým, že dieťa nechce, je to problém. Aj keď žena jeho prianie splní, takýto vzťah dlho nevydrží,“ hovorí psychologička.

Na pripomienku, že občas trvajú na potrate práve ženy a muži ich presviedčajú o opaku, reaguje: „Zrejme necítia, že je to ten správny muž, s ktorým chcú žiť. Inak by neriešili, či im dieťa urobí škrt v pracovnej kariére, alebo budú mať menej peňazí.“

Priznať interrupciu? Zdá sa, že ak majú ženy pocit, že stretli toho pravého na život, chcú tajomstvo potratu udržať. Gynekológ - pôrodník MUDr. Jozef Španka sa stretáva s prosbou nezaznamenať do zdravotnej dokumentácie pri zakladaní tehotenskej knižky potrat. „Ženy majú obavy prezradiť tento fakt partnerom. Lekár by mal o interrupcii vedieť, preto si cením, že mi to povedia. Gynekológ to totiž vyšetrením prakticky nevie zistiť,“ dodáva s tým, že nemá dôvod nevyjsť im v ústrety.

Neexistujú všeobecne platné pravidlá, či sa súčasnému partnerovi priznať k interrupcii, alebo nie. Ak je to dnes pre ženu minulosť, ktorá sa jej občas vracia, ale vie, že interrupcia bola pre ňu v tom čase najprijateľnejšie riešenie, a má chápajúceho, rozumného partnera, môže sa mu, ak má takú potrebu, pokojne zdôveriť. Nech úprimne a od srdca zaspomína na celú situáciu. Vyjadrením absolútnej dôvery dáva vzťahu šancu, vie ho ešte väčšmi utužiť.

Ak je však pre ženu interrupcia stále nočnou morou a nevie sa s ňou popasovať sama, je lepšie vyhľadať pomoc odborníka. Krok za krokom s ním bude hľadať riešenie, ako urobiť z tohto citlivého momentu svojho života čo najmenej bolestivý. Vtedy nie je namieste zaťažovať partnera a zbytočne naňho prenášať svoj splín, za ktorý nie je zodpovedný. Zvlášť ak je partner sebec, chorobný žiarlivec alebo slaboch, s najväčšou pravdepodobnosťou to vzťah skôr oslabí.

Tabuľka: Spoločné prejavy a rozdiely v prežívaní potratu u mužov a žien

tags: #ako #prekonat #potrat #v #partnerstve