V minulosti sa pri výchove kládol dôraz skôr na disciplínu a pocity sa držali pod pokrievkou. Dnes je už normou niečo celkom iné. Zvyknú dnes rodičia pripisovať dostatočný význam sebavedomiu dieťaťa? Ešte donedávna sa totiž sebavedomie nepovažovalo za plus, dokonca sa niekedy zamieňalo s namyslenosťou. Občas sa s tým stretávam. Sebavedomie je v skutočnosti veľmi široký pojem, ale často sa zamieňa aj za sebaúctu. Hovoriť len o sebavedomí, ktoré sa prejavuje navonok, je podľa mňa trochu na škodu. Oveľa dôležitejšie je hovoriť práve o sebaúcte ako o vnútornej hodnote. Nikomu z rodičov zrejme nejde o to, aby ich dieťa malo len navonok veľké nafúknuté ego - tomu sa chcú rodičia podľa mňa skôr vyhnúť. Myslím si, že každý rodič chce zo svojho dieťaťa vychovať človeka s dobrou sebaúctou.
Je jasné, že sa so zdravým sebavedomím nerodíme. Áno, so sebavedomím ani so sebaúctou sa naozaj nerodíme. V ranom detstve hrá kľúčovú rolu to, či sú naplnené najzákladnejšie potreby dieťaťa. Ak sú naplnené, potom dieťa získava o sebe obraz, že je dobrým človekom - lebo sa oň dobre starajú. Ďalej sa to už postupne nabaľuje. Keď deti prichádzajú do škôlky a neskôr do školy, už nastupuje porovnávanie. Je pritom rozdiel, či dieťa prichádza do školského prostredia z rodiny, kde malo nasýtené svoje potreby, alebo z takej, kde tie potreby nasýtené neboli.
Ktoré zážitky z detstva môžu negatívne ovplyvniť pocit vlastnej hodnoty? Určite to môžu byť aj rôzne emocionálne traumy, ale to je skôr nadstavba. Nemusí to byť hneď jeden konkrétny silný emocionálny zážitok, najčastejšie ide práve o spomínané odmietanie naplnenia potrieb dieťaťa a zároveň devalvovanie jeho potrieb. Samozrejme, nemusí to znamenať, že nech má dieťa akúkoľvek potrebu, tak ju treba hneď a na 100 percent naplniť, ale môžeme sa k tomu ako rodičia vždy postaviť rešpektujúco - nedevalvovať túto potrebu ani samotné dieťa. Práve takéto odmietnutia sa totiž môžu postupne nabaľovať. Môže to byť aj milión ponižujúcich označení dieťaťa, ktoré napokon prispejú k mizivej sebaúcte. Ak dieťa vyrastá v podporujúcom prostredí, kde vládnu dobré vzťahy, môže to mať liečivý efekt.
Ako konkrétne môžeme u detí posilňovať ich sebavedomie?
V posledných rokoch sa napríklad viac hovorí o tom, že by sme mali deti viac chváliť. Nemalo by to byť všeobecné chválenie, ale skôr oceňovanie za konkrétne veci. Keď dieťaťu poviete „ty si šikovný/á“, dieťa z toho reálne nič nemá. Navyše keď sa mu niečo nabudúce nepodarí, má si myslieť, že teraz už nie je šikovné? Včera ešte bolo šikovné, a keď dnes donieslo trojku, tak je zrazu nešikovné a hlúpe? Pri oceňovaní by sme preto mali vyzdvihovať tie veci, ktoré sa dieťaťu podarili.
Predstavme si, čo sa bežne deje, keď dieťa príde za rodičom s novou kresbou. Rodič povie: „Hm, pekné.“ A pritom samo dieťa možno ani nie je s tým obrázkom spokojné. Dieťa tak môže mať zmiešané signály. Áno, byť naozaj konkrétny a špecifický. Dieťaťu nestačí počuť, že je šikovné, potrebuje dôkaz - o to viac ho to povzbudí. Pri veciach, ktoré dieťaťu nejdú, by sme takisto nemali zovšeobecňovať a označovať ho za nešikovné, málo snaživé, nehovoriť mu, že „veď Fero odvedľa to už vie“. Treba hľadať spôsob, ako mu pomôcť, aby to išlo. Spýtať sa ho, čo by potrebovalo na to, aby to zvládlo. Áno, označovanie detí rôznymi prívlastkami.
Sebaúctu dieťaťa však veľmi znižujú aj tresty. Podľa výskumov fyzické tresty pri výchove vôbec nefungujú, len vzbudzujú strach z autority. Generácia našich rodičov ešte vyrastala v čase, keď boli fyzické tresty bežné a pochvalami sa skôr šetrilo. Zároveň sa o tejto generácii hovorí, že jej chýba zdravé sebavedomie. Môže to byť jeden z dôvodov. Vtedy sa kládol väčší dôraz na režim, disciplínu a na to, aby sa plnili povinnosti. Chýbal však priestor na pocity a emócie - tie sa držali pod pokrievkou. My dnes v podstate žijeme v luxusnej dobe, keď sa môžeme viac zaoberať aj emóciami a pocitmi svojich detí. Už sa to považuje za niečo normálne.
Mnohí rodičia už dnes chápu, že sebavedomiu dieťaťa môžu škodiť fyzické tresty a hrubé urážky. Môžu mu však ubližovať aj na prvý pohľad neškodné poznámky, napríklad ironické podpichovanie? Určite, hlavne keď je tam aj zámer dieťa podpichnúť, povedať mu to s iróniou. Pre dieťa to môže byť veľmi zraňujúce. Netreba zabúdať, že deti začínajú úplne rozumieť irónii až po dvanástom roku. My si teda môžeme robiť žarty, ale deti to vôbec nemusie chápať ako humor.
Záleží na tom, o akú otázku ide. Niekedy môže ísť naozaj o veci, o ktorých dieťa nemá právo rozhodovať, pretože zodpovednosť zaň nesú jeho rodičia. Dieťa môže doma zažívať rešpektujúci prístup zo strany rodičov, ale v škole alebo medzi rovesníkmi môže mať celkom odlišnú skúsenosť. Môžu potom aj traumatizujúce zážitky z prostredia mimo rodiny výrazne podkopať jeho sebaúctu? Môže sa to stať. Lenže dieťa vždy prichádza do rodiny a je dobré, keď je v rodine vytvorené také prostredie, aby dieťa mohlo zdieľať s rodičmi aj negatívne zážitky a bolesti. Je dôležité, aby malo pocit, že jeho trápenia sú brané vážne. Presne tak. Aj v takom momente treba byť empatický a mať porozumenie. Nerobiť si z toho posmešky. Ak sme v takej situácii empatickí, naše dieťa načíta celý ten emočný balík a potom za nami príde aj druhý či tretí raz. Naopak, ak si z neho budeme uťahovať alebo tú tému ako dospeláci nevieme uniesť, nabudúce sa tomu bude vyhýbať.
Rôzne typy osobností a sebavedomie
Predstavme si dieťa, ktoré je introvertné alebo hanblivé. Môže to tak byť. A pritom môže ísť len o typ osobnosti. Niektorí ľudia sú jednoducho introvertnejší a napĺňajú ich iné veci ako tých extrovertnejšie zameraných. Pri deťoch je najdôležitejšie, aby ony poznali samy seba a aby aj ich blízki vedeli, čo je pre ne prirodzené. Každý z nás je iný a je dobré spoznať samého seba a byť vyrovnaný s tým, že som iný ako ostatní a že je to takto v poriadku.
Ak k tomu vedieme aj introvertnejšie deti - ak im hovoríme, že je v poriadku, keď majú povedzme iné záujmy ako ich kamaráti -, potom sa aj u nich môže vyvinúť zdravá sebaúcta. Keď sú v situáciách, v ktorých ich introvertnosť pôsobí ako hanblivosť, dá sa im v tom pomôcť napríklad tak, že oceníme niečo, čo zvládnu. Jednoducho treba akceptovať, že deti sú rôzne. Niektoré majú rady publikum, iných viac baví rozmýšľanie osamote.
Áno, a pritom extrovertný človek vôbec nemusí byť sebavedomým jedincom so zdravou sebaúctou. Môže to tak síce pôsobiť, ale nemusí to tak byť. Potvrdzujú to aj moje skúsenosti s klientmi, ktorí sú na vysokých pozíciách, majú pod sebou veľa podriadených, a pritom u nich musíme budovať zdravú sebaúctu - aby mali radi sami seba.
Budovanie sebaúcty ako celoživotný proces
Zvyknete vtedy u svojich klientov hľadať príčiny hlavne v ich detstve? Niekedy sa problém naozaj skrýva v detstve. Je to dôležité hlavne z hľadiska zachovania našej duševnej rovnováhy, hraníc a všeobecne spokojnosti. Keď mám zdravú sebaúctu, viem, čo je pre mňa v poriadku a čo nie je. Ak nemám zdravú sebaúctu, môžem podliehať „pleasingu“ - je to spôsob správania, pri ktorom sa snažíme všetkým zavďačiť, byť so všetkými zadobre. Vtedy však idem proti sebe. Snažím sa síce robiť samé dobré veci, ale ja tam vôbec nie som. Áno, aj za tým môže byť snaha zapáčiť sa druhým alebo ísť na úkor svojich hraníc. Dieťa môže mať tendenciu hovoriť všetkým „áno“, lebo potrebuje vonkajšie potvrdenie toho, že je akceptované.
Vieme ako rodičia posúdiť, či naše dieťa má zdravú sebaúctu alebo na nej treba ešte veľa pracovať? V prvom rade si nemyslím, že ide o uzavretý proces. Je to neustála práca na tom, aby z dieťaťa raz bol dospelý človek so zdravou sebaúctou. Nie je to tak, že stačí urobiť nejaké konkrétne kroky, aby sme dosiahli očakávaný výsledok. Nie je to predsa automat na čokoládky.
Rodičia si to môžu viac uvedomovať vtedy, keď je ich dieťa v cudzom prostredí - keď vidia, ako reaguje pri komunikácii s inými deťmi alebo aj s dospelými, napríklad keď je na návšteve. Vtedy svoje deti vidíme v iných situáciách, ako keď s nimi doma riešime bežné každodenné veci. Keď vidíme svoje deti pri komunikácii s inými deťmi, chtiac či nechtiac máme tendenciu porovnávať. Napríklad vidíme, že iné deti sa možno dokážu viac presadiť. Vieme však ako rodičia reálne zhodnotiť, či by nášmu dieťaťu naozaj prospelo, keby bolo priebojnejšie? Podľa mňa úplne najdôležitejšie je vnímať, aké to naše dieťa je. Neporovnávať, že Anička od susedov je akčnejšia a prečo by teda aj naša dcéra nemohla byť taká. Namiesto toho by sme sa mali pozrieť, aké schopnosti má naše dieťa, čo dokáže, aká je jeho osobnosť - a v tom ho podporovať, aby mohlo rásť. Nemôžeme psa prerobiť na mačku a mačku na psa.
Podľa mňa sa na to treba vždy pozerať tak, že nie je všetkým dňom koniec. Jednak aj rodičia predsa môžu celý čas pracovať na sebe, budovať vlastnú sebaúctu a kontakt so sebou. A už aj tým, že budú pracovať na sebe, to učia aj svoje deti - pracovať na sebe, zdokonaľovať sa, rozvíjať svoje schopnosti.
Čo ak ani jeden z rodičov nemá problém so sebavedomím, ale ich dieťa pôsobí veľmi utiahnuto?
Nedá sa na to odpovedať takto všeobecne. Možno by bolo dobré pozrieť sa, ako vyzerá bežný deň v takej rodine. Niekedy ide len o to, že rodičia sú extrovertní, ale majú introvertné dieťa. Vtedy pre rodičov môže byť čudné, že dieťa je iné ako oni, je pre nich ťažké nechať ho, nech je také, aké je. A pritom ak by ho nechali tak, mohol by to byť ten najlepší introvert na svete, spokojný sám so sebou. Namiesto toho, aby sa ho snažili zmeniť, by ho mali skôr podporiť v tom, k čomu má blízko.
Samozrejme, je dobré ponúkať dieťaťu aj iné veci a pomáhať mu, aby sa rozvíjalo, ale treba pritom rešpektovať aj jeho limity. Napríklad keď vašu dcéru zaujíma šport, môžete jej síce ukázať vyšívanie a možno ju to naozaj chytí, ale nútiť ju do toho nemá zmysel. To, že všetky ženy v rodine vyšívali, ešte neznamená, že to musí baviť aj ju.
Vplyv pandémie a pomoc odborníka
Ako môže vplývať na sebavedomie detí aktuálna pandemická situácia? Myslím si, že najväčší vplyv to môže mať práve na školopovinné deti, ktoré teraz nemajú krúžky a mimoškolské aktivity. Deti, ktoré si nasycovali svoju sebahodnotu cez krúžky, lebo práve tam si pripadali výnimočné, môžu teraz zažívať veľké strádanie. Každé vývinové obdobie si žiada niečo iné a čím je dieťa staršie, tým viac potrebuje byť s rovesníkmi. Keď je to teraz zastavené, môže to mať výrazný vplyv, pretože dieťa nemá to, čo potrebuje. Treba aj dnes hľadať spôsoby, aby deti mohli byť s rovesníkmi. Môžeme byť naozaj skvelí rodičia, ale v istom momente nás už dieťa môže mať plné zuby a potrebuje sa orientovať na rovesníkov.
Ak ako rodičia máme pocit, že naše dieťa má problém so sebaúctou a my sami mu s tým nedokážeme pomôcť, je to už dôvod na vyhľadanie psychológa? Ak máme pocit, že je tam naozaj problém a že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, nikdy nie je zlé poradiť sa s niekým iným. Niekto zvonka to môže vidieť inak a môže nás vedieť nasmerovať. Pracujete vtedy ako psychologička so samotným dieťaťom alebo skôr s rodičmi? Ja vždy začínam pracovať s celou rodinou. Až potom sa ukáže, s kým nakoniec budem pracovať.
Konkrétne stratégie pre budovanie sebavedomia
1. Buďte dieťaťu zrkadlom: Byť pre dieťa zrkadlom znamená odrážať a poukazovať na jeho pozitívne vlastnosti a úspechy. Stačí pár povzbudivých slov ako „Tvoja kresba je mimoriadne zaujímavá“ alebo „Skvelý hod, ten sa ti podaril!“ a v dieťati začínate zasievať zárodky zdravého sebavedomia, na ktorých bude neskôr stavať svoju osobnosť.
2. Nekonečné, ale rozumné pochvaly a povzbudzovanie: Skúste svojmu dieťaťu každý deň povedať pár milých slov, pochváľte ho za maličkosť, oceňte ho. V deťoch to vzbudzuje dojem, že sú plnohodnotnými a užitočnými ľuďmi, že sú schopné niečo dokázať. Verte v svoje deti, v ich schopnosti, pochváľte ich za dobre vykonanú prácu alebo pekné správanie.
3. Podporujte vzájomnú dôveru: Uveďme si krátky príklad. Je sobota ráno a zároveň je čas upratovania. Každý v rodine by sa mal do neho zapojiť, aj keď si ako rodič uvedomujete, že sám zvládnete určité úkony najlepšie. Nechajte to na nich, hoci to nebude dokonalé! Vložte do nich dôveru, že to samy zvládnu a urobia to najlepšie, ako vedia. Tým podporujete nielen dôveru medzi vami navzájom, ale budujete aj pocit dôvery u dieťaťa voči sebe samému.
4. Urobte krok späť: Dôležité je aj ustúpiť, vzbadiť sa a nechať deti „bojovať“. Nechať ich robiť ich vlastné rozhodnutia, chyby alebo riskovať. Len vtedy dieťa získa pocit, že vie, v čom je dobré a naučí sa to na seba vážiť. Nechajte deti robiť svoje rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť a následky.
5. Budujte u dieťaťa sebalásku: Prvým krokom k tejto úlohe je najprv vybudovať sebalásku voči sebe samému. Keď sa dieťaťu podarí spraviť niečo, za čo bude na seba hrdé, povedzte mu, aby to povedalo nahlas. Opakovaním tohto správania si dieťa uvedomí, v čom je dobré a v čom nie a bude sa snažiť byť stále lepšie a lepšie.
6. Učte dieťa odolnosti: Život prináša nielen výhry, ale aj prehry. Čím skôr sa to deti naučia, tým ľahšie sa im bude v živote napredovať. Ak sa vášmu dieťaťu niečo nepodarí, neľutujte ho. Skôr si k nemu sadnite, porozprávajte sa s ním o tom, čo to mohlo spôsobiť, že nedosiahlo výsledok, aký chcelo. Skúste mu poradiť, čo by mohlo spraviť nabudúce, aké efektívnejšie kroky zvoliť a podobne. A zároveň, neodvracajte pozornosť od jeho skutočných pocitov, ktoré z „prehry“ vzišli.
7. Podporujte u detí ich vášeň a snahu: Každý vyniká v niečom inom, každého zaujíma niečo iné. Ak vaše dieťa nájde záujem a vášeň vo veci, ktorá pre vás osobne zaujímavá nie je, neprestávajte ho podporovať. Dieťa si vybralo to, čo ho baví a vašou úlohou je ho viesť k tomu, aby sa v danej činnosti zlepšovalo, aby malo radosť z úspechov a bralo si ponaučenie z neúspechov.
8. Učte deti slušnému správaniu: Učenie vášho dieťaťa dobrým návykom a slušnému správaniu vie do veľkej miery formovať jeho sebavedomie. Keď dieťa naučíte, že je slušné pri vstupe do budovy pozdraviť, potriasť na pozdrav človeku rukou alebo nešepkať si pri stole, dávate mu dobré rady do života. Ak sa ich bude držať, bude v spoločnosti vnímané ako sebavedomý a uvedomelý človek.
Ako komunikovať s deťmi pri rozvode?
9. Nezabudnite na malé úspechy: Naučte deti všímať si svoje malé úspechy. Nemusí ísť o veľké úspechy, ale o pokrok, nie dokonalosť. Dôležité je pomenovať konkrétny dôvod úspechu.
10. Pomoc pri sklamaní: Keď dieťa zažije sklamanie, najprv mu pomôž pomenovať emócie a až potom hľadajte riešenie. Silné vzťahy v rodine vytvárajú základ pre zvládanie stresu a výziev.
11. "Lighthouse parenting": Rodičia by mali deťom dopriať určitú mieru odstupu. Ratolesti by mali mať možnosť riešiť problémy samostatne, pričom rodič zostáva oporou v pozadí. Rodič je ako maják, ktorý ukazuje smer, no nezasahuje do každého kroku.
12. Učenie sa z chýb: Sebavedomie nevzniká z veľkých úspechov, ale z každodenných skúseností. Naši najmenší potrebujú vidieť, že dokážu zvládať malé výzvy, robiť chyby a opäť sa postaviť na nohy. Práve kombinácia podpory a samostatnosti vytvára základ pre budúci úspech.
13. Konkrétne ocenenie, nie všeobecné: Dieťaťu nestačí počuť, že je šikovné, potrebuje dôkaz - o to viac ho to povzbudí. Pri oceňovaní by sme mali vyzdvihovať tie veci, ktoré sa dieťaťu podarili.
14. Rešpekt k individualite: Nezabúdajte, že každé dieťa je iné. Nemôžeme očakávať, že budú všetci rovnakí. Podporujte ich v tom, čo ich baví a v čom sú dobrí.
15. Rozhovor o negatívnych emóciách: Je dobré, keď sa dieťa prejavuje v celej svojej podstate, teda aj s negatívnymi emóciami. Úlohou rodiča je dieťa upozorniť na to, aké emócie prežíva a prečo k tomu došlo. Vždy je potrebné najprv prejaviť pochopenie a až potom dávať rady.
16. Primeraná pochvala: Pochvala musí byť adekvátna, primeraná a použitá v správnej chvíli. V opačnom prípade viac škodí, ako pomáha. Nezabúdajte chváliť za proces, za činnosť, ktorú dieťa muselo vykonať, aby sa dostalo k určitému cieľu.
17. Pomoc pri neúspechu: Ak rodičia nedovolia dieťa vystavovať neúspechom, znižujú jeho odolnosť. Učte deti, že chyby sú súčasťou učenia a príležitosťou na zlepšenie sa.
18. Vnímanie detí v inom prostredí: Rodičia si môžu viac uvedomovať stav sebavedomia svojho dieťaťa vtedy, keď je v cudzom prostredí - keď vidia, ako reaguje pri komunikácii s inými deťmi alebo aj s dospelými.
19. Podpora v rámci rodiny: Ak dieťa opakovane zažíva kritiku, je porovnávané so spolužiakmi alebo ak naňho učiteľ kladie nereálne požiadavky vzhľadom na jeho schopnosti, môže to ovplyvniť jeho sebavedomie. Dôležitý je aj prístup učiteľov a trénerov.
20. Bezpodmienečná láska a prijatie: Deti potrebujú od rodiča cítiť bezpodmienečnú lásku a prijatie. Prehnane ochranársky prístup môže v dieťati vyvolať pocit, že nie je dosť múdre, šikovné a dobré.
21. Vplyv sociálnych sietí: Porovnávanie sa tínedžerov na sociálnych sieťach vedie k problémom s vnímaním seba a vlastnej sebahodnoty. Rodičia by sa nemali sami porovnávať a porovnávať svoje deti s ostatnými.
22. Asertivita a empatia: Zdravé sebavedomie sa prejaví asertívnym a empatickým správaním. U detí treba podporovať sebadôveru a sebahodnotu zároveň s rozvíjaním empatie a rešpektu k iným.
23. Učenie sa z vlastných rozhodnutí: Umožnite deťom vybrať si - z možností, čo jesť, ako sa obliecť, čo si kúpiť. Čím staršie dieťa, tým viac rozhodnutí.
24. Zodpovednosť za domáce zvieratko: Starostlivosť o domáceho maznáčika posilňuje zmysel pre zodpovednosť a sebaúctu.
25. Stanovovanie cieľov: Zadajte deťom úlohy pre určité obdobie. Naučiť sa kresliť, zaspievať, vypestovať rastlinku. Výzvy nechajte deti vyberať si samé.
26. Trpezlivosť pri chybách: Miesto kritiky pochváľte dieťa za snahu a ukážte mu, ako by to mohlo ísť ešte lepšie. Chyby sú dôležitá súčasť učenia.
27. Názorné ukážky plnenia povinností: Ukážte deťom krok za krokom, ako si čo predstavujete, aby sa necítili frustrované. Ak spravíte chybu vy, rodičia, ospravedlňte sa.
28. Vypočujte ich obavy: Neodmietajte ich strachy, pretože z nejakého dôvodu ich majú. Radšej ich vypočujte a ubezpečte ich, že je všetko v poriadku.
29. Viera v ich schopnosti: Ak sami rodičia veria deťom, uveria aj deti sami v seba. Povzbudzujte svojho syna alebo dcéru pred dôležitými míľnikmi v živote.
30. Neignorujte výchovu: Výchovný proces neprebieha okamžite a jeho výsledky nie sú vždy zjavné. Prevezmite zodpovednosť za formovanie systému morálnych hodnôt svojho syna či dcéry.
Sebavedomie sa trénuje už od narodenia. Bábätká komunikujú svoje požiadavky a ak sú naplnené, zažívajú sebaúčinnosť. Svojím konaním prispeli k naplneniu svojej vlastnej potreby. Reagovanie opatrovateľov na pokusy malých detí o nadviazanie kontaktu je základným faktorom zdravého vývoja a pomáha vychovávať sebavedomé deti.
Sebaúčinnosť znamená presvedčenie, že oplývame schopnosťou dosiahnuť ciele svojím vlastným pričinením. Vyžaduje si to sebavedomie, t. j. byť si vedomý toho, čo dokážeme a čo naopak nie. Deti možno vychovávať k sebavedomiu tak, že dostanú priestor na hru, kde testujú hranice. Cez reakcie rodičov deti zistia, aký je ich manévrovací priestor.
Rodičia by mali deťom dopriať potrebnú dávku trpezlivosti, dôvery a času - aby si deti mohli veci vyskúšať samy a nájsť si samy aj svoje riešenia. Vytvárajte priestor, v ktorom vaše deti dostanú príležitosť konať samy.
Rodičia očakávajú od svojich detí príliš veľa, čo vytvára v deťoch negatívne presvedčenia ako „nie som dosť dobrý“ alebo „nedokážem to“. Nepomáha ani to, ak rodičia deťom všetko berú z rúk, robia veci za nich a v ničom im nedôverujú.
Správne vysporiadanie sa s chybami by sa deti mali učiť už od útleho veku. Toto k učeniu a výchove patrí a deťom to jednoznačne pomáha získať viac sebavedomia a zlepšiť svoje vlastné schopnosti.
Prestaňte svojho syna alebo dcéru porovnávať s jeho rovesníkmi alebo so sebou samým. Vety ako „už som bol v tvojom veku…“ alebo „a susedov syn sa už naučil násobilku“ body do škatuľky sebavedomia rozhodne nepridajú.
Povzbudzujte svojho syna alebo dcéru pred dôležitými míľnikmi v živote. Vaša láska, ktorú do ich výchovy vkladáte, ich posilní a stane sa psychologickým štítom.
Frázy Marie Montessori, ktoré by mali rodičia používať:
- "Je to problém. Nebuď sklamaný. A čo si taký?"
- "Nehnevaj sa. Berieš to príliš vážne."
- "Vidím, že si nahnevaný, určite máš na to dobrý dôvod."
- "Musíme ich privítať s láskou a rešpektom."
- "Ak vám napríklad vaše dieťa povie, že je hlúpe, nadýchnite a skúste sa s ním pozhovárať, prečo si to myslí."
- "Pozná vaše dieťa meno každého dinosaura? Požiadajte ho, aby vám ukázalo, ako sa to robí."
- "Pomôžte mi, aby som to dokázala sama."
Nezameriavajte sa na nezávislosť svojho dieťaťa, ale na jeho schopnosť spoľahnúť sa samo na seba. Dôležitý je proces, od neho sa odvíja výsledok.
Oslavujte malé úspechy každý deň: Už len pozornosť dáva našim deťom pocit, že nám za to stoja. To, čo sa nám zdá malé, je pre deti „veľké“.
Nechajte ich pomáhať s domácimi prácami: Dáte im šancu cítiť sa dôležití a zodpovední, napokon aj spokojní.
Nechajte ich robiť malé rozhodnutia: Neznamená to len pýtať sa detí na názor, ale umožniť im vybrať si.
Pravidelne nová výzva: Čeliť novým výzvam je dôležité pre sebavedomie detí. Naučíte ich stanovovať si ciele.
Trpezlivosť a prehltnutá kritika: Miesto kritiky pochváľte za snahu a ukážte, ako by to mohlo ísť ešte lepšie. Chyby sú dôležitá súčasť učenia.
Učte ich, AKO splniť povinnosť: Deti dopredu vedia, čo od nich chceme a ako chceme, aby výsledok vyzeral. Názorne im ukážte, ako si čo predstavujete.
Počúvajte pozorne a vysvetľujte bez posudzovania: Neodmietajte ich strachy, pretože z nejakého dôvodu ich majú. Radšej ich vypočujte a ubezpečte, že je všetko v poriadku.
Ukážte im, že im veríte: Často ak sami rodičia veria deťom, uveria aj deti sami v seba.
Sebavedomie neznamená prvé miesto v každej súťaži, ale rešpekt k sebe i k ostatným. Zdravé sebavedomie je o pozitívnom vzťahu k sebe samému a o dôvere v svoje schopnosti. Človek so zdravým sebavedomím si uvedomuje svoje silné stránky bez toho, aby sa nadraďoval nad ostatných a zároveň vníma aj svoje slabé stránky a pracuje na nich.
Deti potrebujú od rodiča cítiť bezpodmienečnú lásku a prijatie. Aj prehnane ochranársky prístup, keď rodič robí všetko za dieťa a nedovoľuje mu zdolávať prekážky, v dieťati vyvoláva pocit, že nie je dosť múdre, šikovné a dobré.
Na sebavedomie detí a tínedžerov vplýva aj spoločenský tlak porovnávať sa s ostatnými. Je dôležité, aby sa mali radi takí, akí sú, aby sa vedeli prijať. Aby vedeli využiť svoje silné stránky a prijať aj svoje slabé a pracovať na nich.
Nízke sebavedomie spôsobuje pocity menejcennosti a nespokojnosti samého so sebou. Človek s ním má tendenciu podceňovať sa, má strach zo zlyhania, preto sa často vyhýba rôznym výzvam.
Budovanie sebavedomia začína už v detstve. Sebavedomé dieťa si verí, má sa rado. Sebavedomie znamená aj vedomie seba samého, teda to, ako si človek sám seba uvedomuje. Ako si uvedomuje svoje prednosti a nedostaky.
Zdravé sebahodnotenie získané v detstve, má rozhodujúci vplyv na dosiahnutie neskoršej psychickej rovnováhy v dospelosti.
Úzkostlivé dieťa treba pochopiť. Rodičia by mali svoje deti milovať také, aké sú a pochopiť ich.
Pochvala musí byť adekvátna, primeraná a použitá v správnej chvíli. V opačnom prípade viac škodí, ako pomáha. Pochvala, ktorá je neadekvátna, nepomáha dieťaťu v sebapoznávaní.
Rodič pri chválení sa nemá sústreďovať na výsledok, teda napríklad na jednotku alebo päťku, ale chváliť za proces, za činnosť, ktorú dieťa muselo vykonať, aby sa dostalo k určitému cieľu.
Dieťa s nízkym sebavedomím sa prejavuje aj tým, že často hovorí: „To neviem! To nezvládnem!“.
Ako v deťoch pestovať sebavedomie a ako ich v tom podporovať, to sa dozviete v našom rozhovore s detskou psychologičkou.
Sebavedomie sa trénuje už od narodenia. Bábätká komunikujú svoje požiadavky a ak dostanú papať, zažívajú sebaúčinnosť.
Deti možno vychovávať k sebavedomiu tak, že dostanú priestor na hru. Práve to umožňuje mladým slečnám a malým šintrom testovať hranice.
Maria Montessori raz povedala: „Pomôžte mi, aby som to dokázala sama.“ Vyzýva tak všetky maminy, ocinov, súrodencov a tiež starých rodičov, aby dopriali deťom potrebnú dávku trpezlivosti, dôvery a času.
Rodičia očakávajú od svojich detí príliš veľa, majú príliš vysoké očakávania. Na deti a ich rozvoj to má však presne opačný účinok ako pozitívny.
Nepomáha však ani to, ak rodičia deťom všetko berú z rúk, robia veci za nich a v ničom im nedôverujú.
Ako sa správne vysporiadať s chybami, to by sa deti mali učiť už od útleho veku.
Prestaňte svojho syna alebo dcéru porovnávať s jeho rovesníkmi alebo so sebou samým.
Vaša láska, ktorú do ich výchovy vkladáte, ich posilní a stane sa psychologickým štítom.
Výchovný proces neprebieha okamžite a jeho výsledky nie sú vždy zjavné.
Deti v tom nie sú samé. A nebojte sa praktizovať, ako strach prekonať.
"Dokážeš to! Verím ti... Nepodarilo sa? Skúsime nabudúce." Ako povzbudivo to znie?
Deti potrebujú počuť, že veríme v ich sny, silné stránky, snahu, schopnosti, ciele.
tags: #ako #vzchovat #sebavedome #dieta