Detstvo je obdobie, ktoré formuje našu osobnosť a vnímanie sveta. Negatívne zážitky, ako sú posmešky a urážky, môžu mať dlhodobý dopad na sebavedomie a psychickú pohodu. Ak si kladiete otázku, či ste boli "škaredé dieťa", je dôležité preskúmať, ako sa s týmito pocitmi vysporiadať a ako budovať zdravý vzťah k sebe samému.
Vplyv detských zážitkov na sebavedomie
Deti všetko napodobňujú, bohužiaľ aj tie zlé veci. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev ale aj rozpaky. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám a rovnako rýchlo sa môžu dostať aj k vulgarizmom. S nadávkami sa nemusia stretnúť nevyhnutne doma, ale nájdu si ich vonku, v pesničkách či v rôznych videách od influencerov. A keďže naši najmenší nasávajú z okolia všetky informácie ako špongia, tak sa na nich môžu ľahko nalepiť aj neslušné slová. Je ale úlohou rodičov, aby v takej situácii zasiahli.
Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie.
Nadávky sa môžu objaviť u detí všetkých vekových kategórií, dokonca už aj u tých úplne najmenších. Dieťa ale dokáže pochopiť, čo je neslušné slovo pomerne skoro. „Začnú si to uvedomovať vtedy, akým spôsobom na nevhodné slovo zareagujú rodičia alebo učitelia. No aj váš slušne vychovaný drobec môže z ničoho nič v nečakanej situácii použiť škaredé slovo. A hoci spočiatku ostanete jemne v šoku, mali by ste na to hneď adekvátne zareagovať. „Rodič by mal povedať svojmu dieťaťu napr. vetu - „Srdiečko, toto slovo, ktoré si teraz použil, nie je pekné, možno si ho niekde počul a niekto ho povedal, ale to sa nepoužíva a nie je vhodné.“ Dieťaťu by sme zároveň mali poskytnúť alternatívu namiesto nadávky, aby to nebolo len o tom, že je to zlé,“ uviedol psychológ.
Dieťaťu musíte konkrétne a na rovinu povedať slovnú alternatívu, ktorú môže v prípade potreby namiesto nadávky použiť. „Alternatívu by mal rodič presne definovať. Môže to byť napríklad slovo do kelu, do pekla, do papuče, do auta, ty kokso. Mali by to byť slová, ktoré nenesú pejoratívny význam, sú spoločensky prijateľné a nevzbudzujú mieru pohoršenia. Alebo môžeme povedať dieťaťu, že ak je nahnevané, nech si ide radšej zaskákať na trampolínu, ako by malo použiť toto nepekné slovo. Ďalšou možnosťou je to, že môže použiť aj spojenia ako - som nahnevaný, som smutný a pomenovať svoje emócie.
Ako reagovať na negatívne zážitky z detstva
Ak si spomínate na situácie, keď ste boli terčom posmeškov kvôli svojmu vzhľadu, je dôležité si uvedomiť, že tieto názory neboli objektívne a nemusia odrážať realitu. Deti často napodobňujú správanie dospelých alebo sa snažia zapadnúť do kolektívu, a preto môžu používať urážlivé slová bez toho, aby si uvedomovali ich dopad.
Identifikácia a spracovanie emócií
Prvým krokom je identifikácia a pomenovanie emócií, ktoré tieto spomienky vyvolávajú. Môže ísť o smútok, hnev, úzkosť alebo pocit menejcennosti. Dôležité je dať si priestor na prežívanie týchto emócií bez toho, aby ste ich potláčali alebo sa za ne hanbili.
Sebareflexia a prehodnotenie spomienok
Skúste sa na tieto spomienky pozrieť z inej perspektívy. Premýšľajte o tom, čo mohlo viesť k tomu, že vás iné deti urážali. Mohlo ísť o ich vlastné komplexy, snahu o dominanciu alebo jednoducho o nedostatok empatie. Uvedomte si, že ich správanie nehovorí nič o vašej hodnote ako človeka.
Budovanie sebavedomia a sebalásky
Sebavedomie a sebaláska sú kľúčové pre prekonanie negatívnych zážitkov z minulosti. Zamerajte sa na svoje silné stránky, talent a úspechy. Starajte sa o seba fyzicky aj psychicky - doprajte si zdravú stravu, dostatok spánku, pohyb a aktivity, ktoré vás bavia.
Vyhľadajte psychologickú pomoc pre svoje dieťa vždy, keď máte pocit, že si nevie dať rady samo.
Sebavedomie pre deti - 10 spôsobov, ako si vybudovať sebavedomie a sebavedomie
Vplyv rodičovského postoja na vnímanie vlastného tela u detí
Výskum dokázal, že postoj matky k svojmu telu a výzoru výrazne ovplyvňuje postoj dcéry k jej telu. Pokiaľ teda chcete, aby mala dcérka k sebe zdravý postoj, je načase zmeniť ten svoj. Matka určuje spôsob, akým dcérka bude nazerať na svoj výzor. V našej spoločnosti je normálne nebyť so sebou spokojná, naopak nie je normálne mať rada svoje telo a výzor celkovo. Spoločnosť je nastavená zle, dala nám pocítiť, že kritizovať sa je v poriadku. Marketing, reklamy, modelingová scéna a sociálne siete nám dokazujú, že nie sme (a nikdy nebudeme) dokonalé a spokojné. Vždy budeme kriticky pozerať na svoj väčší nos, nesúmernú tvár, zaoblenú postavu a nedokonalú pleť. Toto nastavenie však výdatne podporujú samotné ženy, ktoré slepo nasledujú trend za trendom - nebolo to tak dávno, čo sa obočie vytrhávalo, teraz sa maľuje a zvýrazňuje. Tento nonsens sledujú naše dcéry, a neustále zaoberanie sa vzhľadom a nasledovaním trendov ich učí jedinému - zamerať sa viac na to, čo chce spoločnosť, než aby sa zamerali na vlastnú spokojnosť so svojím telom.
Matky idú v postoji voči vlastnému vzhľadu príkladom. Učíme ich, že kritizovať sa a nenávidieť je normálne. Rodičia ovplyvňujú deti v spôsobe uvažovania nad vzhľadom. „Zahŕňa to pocity, postoje a konverzácie, ktoré rodičia majú voči svojim telám a vonkajšku.“ Kritizovať svoj zjav pred dievčatkami (aj chlapcami) sa vám môže zdať neškodné, pretože ho nesmerujete priamo na dieťa, ale na seba. Dievčatá si to však preložia a zvnútornia vaše vyjadrovanie sa voči sebe. Preberú spôsob, akým so sebou rozprávate a jednáte - jednoducho preto, lebo ste mama, ktorej sa chcú podobať a nespochybňujú vaše konanie, pokladajú ho za správne. Preto začnú myslieť a hovoriť podobné veci ako vy voči sebe. O tom svedčí aj výskum, ktorý zistil, že až 80 percent desaťročných dievčat už držalo diétu.
Kritickými slovami na svoj vzhľad predávajú matky dcéram nezdravý postoj k sebe samej. Výsledok je len jeden - večná nespokojnosť. Hoci by boli dcérky (i vy) dostatočne štíhle, vyšportované, nikdy by nepocítili tú vnútornú spokojnosť, nikdy by sa nevedeli pozrieť do zrkadla a ľúbiť sa za svoju prirodzenosť. Každý jeden deň sa budú porovnávať s niekým krajším, štíhlejším, vyšportovanejším - a vždy sa taká osoba nájde. Vždy budú venovať obrovské množstvo času a energie vzhľadu, cítiac úzkosť, ak nevyjdú upravené z domu. Dcérkam svojim kritickým postojom k sebe predávame spôsob náhľadu na svet. Učíme ich, že na vzhľade záleží, a je dôležitejší než charakter. Vštepujeme im, že hodnota ich telíčok spočíva v tom ako vyzerajú (štíhlosť, dlhé nohy, útly pás….), a mali by sa za ne hanbiť. Dávame im najavo, že je normálne chcieť byť iná (chcieť rovné vlasy, modré oči, útlejšie stehná …), a že ak nevyzerajú určitým spôsobom, ich hodnota sa znižuje. Navyše si zvnútornia, že odmietať jedlo je dobré, a že fyzická aktivita je trest, ktorá slúži len na chudnutie (nie je účel zdravia, sily a vitality).
Láska k sebe a starostlivosť o seba. Mali by sme sa k telu správať ako k posvätnej veci, ktorú ctíme a ľúbime - a presne to by sme mali učiť aj naše dievčatá. Aby nepodliehali trendom a ideálom krásy, ale zamerali sa radšej na vlastné zdravie a spokojnosť, je cesta k zdravému postoju k sebe. Naša psychika trpí, ak sa kritizujeme a nadávame si; podvedome dostáva signál, že telo je zlé, nehodné a neľúbené. Predstavte si rovnaké narážky, aké k sebe smerujete, z úst iného človeka - najlepšie človeka, ktorého celým srdcom milujete - zabolelo by vás to, však? A presne rovnakú bolesť cíti aj duša, keď k sebe prehovárate podobnými slovami.
"Zlé" správanie detí ako forma komunikácie
Rodičia majú bežne takú mylnú predstavu, píše dr. Keď sa naše deti „nesprávajú dobre“ (staršie generácie by povedali, že sú deti zlé, neposlušné, či „škaredé,“), automaticky to označujeme za vzdor, tvrdohlavosť, manipuláciu (skáče ti po hlave). Často sa ponáhľame toto správanie ihneď napraviť. Vďaka tomu dokážeme pochopiť, že zlé správanie nie je len správanie. Často si nevhodné, nežiaduce správanie našich detí berieme osobne - vytáčajú nás - a v jednej sekunde sa vrháme na to, aby sme tomu spravili koniec. Niekedy v nás také správanie vyvoláva pochybnosti, že s naším dieťaťom, s nami alebo s našou výchovou niečo nie je v poriadku. Podľa psychologičky dr. Siggie by sme však mali mať na pamäti to, že keď sa naše deti „nesprávajú dobre,“ je to komunikácia. Mozog frustrovaného dieťaťa prepne do emočného režimu.
Dieťa často nevie pomenovať, čo cíti - iba cíti. Vzdor alebo papuľovanie sú detskými pokusmi vyjadriť nesúhlas, únavu, bolesť, smútok, strach. Potreba samostatnosti vs. Vzdor je spôsob, ako si skúša vlastné hranice a silu. Zároveň testuje, či sa na rodiča môže spoľahnúť. Za „zlým“ správaním sa často skrýva túžba po spojení - dieťa si nevie vypýtať pozornosť, blízkosť, pomoc iným spôsobom, a tak si ju vypýta za akúkoľvek cenu.
Vaše dieťa to pravdepodobne nebude schopné povedať nahlas. Deti sa nesnažia byť „zlé“. Nechcú sa správať zle. Žiadne dieťa nechce byť „zlé“. Je však veľmi ľahké brať si ich správanie osobne. Vlastné podráždenie často prichádza z predošlých skúseností z vlastného detstva. „Keď som neposlúchal, považovali ma za zlého.“ „Keď som ako dieťa zvýšil hlas, rodič ma odmietol.“ Tieto vzorce sa automaticky spúšťajú, bez toho, aby sme si ich uvedomili. Ale môžu sa aj zmeniť. Rovnako automaticky sa veľmi často pri takomto správaní sústredíme sa na nápravu a následky. Ideálne okamžite. Keď vaše dieťa treskne dvermi, niečo hodí cez izbu, bude vrieskať… najlepšie je - keď si dovolíte zastaviť sa. Keď si dovolíte venovať sa svojim vlastným emóciám.
Keď si na chvíľu dovolíte „nerobiť nič, iba sa zastaviť,“ nerobíte to preto, aby ste ignorovali alebo dovolili takéto správanie. Toto nemá nič spoločné s toleranciou nevhodného správania. Môžete si stanoviť jasné hranice, byť pevným lídrom, brať svoje dieťa na zodpovednosť a zároveň byť súcitní. Nemusíte to robiť dokonale - nikto to nerobí. Ale keď sa snažíte uznať aj pocit, ktorý sa skrýva za správaním, pomáhate svojmu dieťaťu naučiť sa robiť to isté. Tam začína emocionálna regulácia. Takto sa buduje vnútorná dôvera. A to premieňa tieto ťažké chvíle na trvalé puto a učenie. Neopravujete len správanie - učíte svoje dieťa, ako pochopiť a vyjadriť to, čo sa v ňom skutočne deje.
Prvé príznaky duševných problémov u detí
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Úzkostné poruchy
Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
Poruchy príjmu potravy
Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
Depresívne poruchy
Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
Posttraumatická stresová porucha (PTSD)
Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
Bipolárna afektívna porucha (BAP)
Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Psychoterapia a lieky
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Krik vo výchove a ako sa s ním vysporiadať
Je normálne, že rodičia sa častokrát cítia unavení, zničení, nahnevaní, frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, nezáleží na tom, či ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania, plány a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a vzápätí to ľutujeme. Nikto nie je na to pyšný, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou k...
Jazykové ťažkosti ako potenciálny problém
Jazykové ťažkosti u detí nie sú len o problémoch vo výslovnosti alebo o tom, že dieťa rozpráva na svoj vek menej ako rovesníci. Prejavov je omnoho viac a líšia sa pri každom jednom dieťati. Majú dopad na jeho emócie, správanie, socializáciu, či školskú úspešnosť. Uvedené znaky sú potenciálne varovné signály. Ich prítomnosť nemusí znamenať, že má dieťa narušenú komunikačnú schopnosť. Preto uvedené body netreba považovať za samostatné jednotky.
- Ak si dieťa uvedomuje komunikačnú bariéru, ktorá je medzi ním a jeho rovesníkmi, môže sa spoločnosti cielene „brániť“. Stretáva sa totiž s komunikačnými neúspechmi a nedorozumeniami. Dieťa sa môže stretnúť s odmietaním aj zo strany okolia - ak spolužiaci a kamaráti zistia, že sa nevie vyjadriť, dlho mu trvá povedať vetu, neodpovedá, je pri hre a v partii „navyše“, nemusia ho prijať medzi seba. Žiaľ, častý je aj výsmech kvôli rečovým problémom, ktorý sociálnu izoláciu podporí ešte viac.
- To, čo na prvý pohľad vyzerá ako zámerné vyprovokovanie konfliktu môže byť v pozadí frustrácia z neporozumenia a/alebo neschopnosti presadiť sa slovne. Ak nerozprávajúcemu dieťaťu zoberie hračku iné dieťa, jeho reakcia (kopnutie, štuchnutie) môže byť nesúhlas vyjadrený formou, ktorá je pre dieťa jednoduchšia. Je dokázané, že deti so slabšími komunikačnými schopnosťami majú častejšie a prudšie záchvaty hnevu. Tieto sa prejavujú dokonca už u 12 mesačných detí! 24 - 30 mesačné deti majú takmer až 2-násobne vyššie potenciálne riziko výskytu afektov oproti rovesníkom s primeraným vývinom reči. Dobrou správou je, že so zdokonaľovaním jazykových zručností ubúdajú aj prejavy agresívneho správania.
- Nie sú to len „zlé“ známky. Nielen tie totiž poukazujú na schopnosti dieťaťa. Dôležitejšie je všímať si, koľko energie a času vkladá dieťa do učenia. Pretože učenie ho môže stáť omnoho viac úsilia a snahy ako jeho spolužiakov. A známky, či už sú na stupnici hodnotenia na jednej alebo druhej strane, nemusia vždy reálne poukazovať na to, či je domáca príprava poctivá. Tieto deti môžu mať ťažkosti s čítaním a písaním už na prvom stupni. Preto u detí, ktoré majú problém s čítaním, sú prítomné aj iné jazykové ťažkosti. Dyslexia má totiž jazykový podklad.
- Sú vám tieto slová známe? Používame ich vtedy, keď si nevieme spomenúť na správne slovo - potrebujeme viac času, prípadne si ho v tej situácii nevieme vybaviť vôbec. Ak nevieme nájsť ani vhodné synonymum, namiesto toho použijeme slovo, ktoré nenesie žiadny význam - tzv. slovná vata. Ale buďte pokojní. Ak však pozorujete u svojho dieťaťa často sa opakujúce situácie s hľadaním toho správneho slova doprevádzané dlhou pauzou, zneistením, nedokončením myšlienky, opakovaním viackrát tých istých slov alebo častí viet a všimnete si, že to má negatívny vplyv na to, čo chce dieťa povedať, buďte ostražití. Skúste sa zamerať na obsah toho, čo hovorí ešte viac ako doteraz. Spozorovať dané ťažkosti má svoje opodstatnenie aj v neskoršom veku. U ľudí s demenciou pri Alzheimerovej chorobe patria problémy s „vybavovaním“ slov k prvým jazykovým príznakom.
- Väčšina pediatrov a rodičov sa zaujíma najmä o to, či dieťa rozpráva. Na to, či dieťa rozumie sa však často zabúda. A tak sú tieto „nenápadné“ ťažkosti v pozadí. A pritom - dieťa musí slovu najskôr porozumieť aby ho neskôr mohlo povedať. V praxi sa často stretávam s deťmi, ktoré majú okrem problémov s naberaním slovnej zásoby a tvorením viet aj problém v porozumení. Nemusí to byť vždy také „nápadné“ ako sa na prvý pohľad javí. Ako sa prejavuje znížená schopnosť porozumenia? Napríklad dlhšia pauza medzi otázkou/výzvou dospelého a reakciou dieťaťa, kedy premýšľa nad významom; odpovede nesúvisiace s otázkou (Komu patrí bábika? -Bábika musí ísť spať.); snaha dieťaťa zahovoriť otázku a prejsť na inú tému.
- Nepodceňujte to, čo dieťa cíti, nech sa vám to zdá akokoľvek „nafúknuté“, „zbytočné“ alebo „príliš zveličujúce“. Niektoré deti sú všímavejšie a citlivejšie. Uvedomujú si rozdiely medzi sebou a ostatnými (tak ako aj my všetci), ale vzhľadom na to, že majú jazykové ťažkosti, vnímajú tieto odlišnosti ešte viac. Cítia sa nešťastné, frustrované, nahnevané. Cítia nespravodlivosť, že sa musia učiť viac ako ostatní. Že majú horšie známky. Že sa im deti posmievajú. Že nevedia čítať tak rýchlo. Že nemajú kvôli učeniu čas behať s kamarátmi. Že všetky ústne odpovede „pokašlú“, aj keď sa poctivo pripravujú. Že sa s ním na ihrisku nechcú hrať deti. Nie je hanbou sa takto cítiť. Majú na to právo. Veľa však závisí od vás, nás, rodičov, učiteľov, starých rodičov ako sa k tomu postavíme.
- Prejavuje sa to aj tým, že častejšie žiada o zopakovanie, nestíha pri písaní diktátov/poznámok, odpovedá mimo témy, nezaujíma sa o hovorené rozprávky. O problémoch s jazykovým spracovaním počutého hovoríme vtedy, keď sú vylúčené sluchové poškodenia.
- Rozprávačské schopnosti sa vyvíjajú. Tie prvé sa objavujú medzi druhým a tretím rokom. Rozprávanie 5 a viac ročných detí je už obsahovo aj kontextovo zložitejšie. U tejto skupiny detí hľadáme odpovede na otázky: Rozpráva dieťa príbeh tak, aby na seba nadväzoval? Uvádza postavy, ich opisy, pocity, vzťahy medzi nimi a dôvody ich konania? Je z rozprávania jasné, kde a kedy sa príbeh odohráva? Vie vyjadriť pointu príbehu, problém, záver, dôsledky? Spája si daný príbeh s osobnou skúsenosťou? Rozprávanie zážitku, opis obrázka, prerozprávanie rozprávky, vysvetlenie postupu… Všetko uvedené patrí k tzv. naratívnym (rozprávačským) schopnostiam. Schopnostiam rozprávať o jednej téme viacerými vetami. Tieto „nenápadné“ komunikačné situácie, ktoré sa bežne vyskytujú napovedajú o jazykových schopnostiach viac ako by sme si mysleli. Rozprávanie príbehov deťmi je zrkadlo, ktoré odráža viacero dôležitých informácií o dieťati a jeho vývinových schopnostiach, ale aj o jeho osobnosti. Úroveň rozprávačských schopností v ranom veku predpovedá úroveň akademických výsledkov. Má priamy súvis s porozumením hovorenej reči, čítaného textu, spontánnym písaním. V rozprávaní príbehu sa objaví všetko (čo logopéd potrebuje zistiť) - to, akú má dieťa slovnú zásobu, gramatiku, ako vie nadväzovať vety, postupne ich dopĺňať, akú má výslovnosť, ako vníma príbeh a jeho prvky, ako tomu rozumie a ako dokáže s druhým zdieľať to, čo potrebuje.
- Nesleduje výklad učiteľa! Nedáva pozor počas vyučovania! Neobsedí! Neustále vyrušuje! Na hodinách je nepozorný! Aj takéto poznámky dostávajú žiaci, ktoré majú jazykové ťažkosti. Žiakovi, ktorý má problém s porozumením a/alebo krátkodobou sluchovou pamäťou sa veľmi ťažko sústredí na odborný výklad. Aj napriek jeho snahe a úsiliu, nedokáže venovať pozornosť každú hodinu - každý deň. Veľakrát jeho výkonnosť klesá ku koncu dňa/týždňa/školského roka. Predstavte si tráviť denne 5×45 minút aktívnym sústredením na niečo, z čoho zachytíte len pár kľúčových slov, viet. Ako dlho by ste to zvládali? A čo by ste robili, keby ste sa prestali sústrediť? Možno by ste sa začali nudiť. Ostať nehybne a nerušene sedieť by bolo zrazu veľkou výzvou. Zašepkali by ste niečo vtipné spolusediacemu? Aj keď je pozornosť oslabená dôsledkom jazykových ťažkostí, nie vždy to musí nutne znamenať, že má dieťa poruchu pozornosti (ADD) alebo poruchu aktivity a pozornosti (ADHD).
- Ak (by) ste navštívili so svojím dieťaťom logopéda, pravdepodobne jednou z prvých otázok (by) bola tá, či sa V rodine vyskytujú nejaké jazykové (príp. iné vývinové) ťažkosti. Tzv. pozitívna rodinná anamnéza totiž poukazuje na možné riziko „kolovania“ daných ťažkostí z generácie na generáciu. To však neznamená, že sa tieto problémy musia prejaviť. Dedičnosť je jedným z faktorov, ktorý (v kombinácii s iným) môže vysvetľovať prítomnosť niektorej z narušených komunikačných schopností.
Dôležité upozornenie: Uvedené znaky sú potenciálne varovné signály. Ich prítomnosť nemusí znamenať, že má dieťa narušenú komunikačnú schopnosť. Preto uvedené body netreba považovať za samostatné jednotky.
