Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna. Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“„vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?
Príčiny odmietania spolupráce a škôlky/školy
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna. Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“„vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?
Najdôležitejšie je zistiť príčinu. Ako rodič by ste mali vedieť, že odmietaním školy dieťa rieši nejaký svoj momentálny problém. To, že vaše dieťa nechce ísť do školy môže byť vonkajší prejav nejakého dôležitejšieho problému. Medzi najčastejšie príčiny patria:
- Strach z odlúčenia: Dieťa môže mať ťažkosti s odlúčením od rodičov, najmä ak je na nich silno naviazané. Pre deti je to niečo úplne nové, čo si nevedia predstaviť. Dieťa však stráca niekoho, kto bol celý jeho život pri jeho boku. U mladších detí často ide o separačnú úzkosť - strach z odlúčenia od rodiča, najmä pri náhlych zmeny (nový súrodenec, sťahovanie, zmeny dennej rutiny).
- Nové prostredie: Prechod z domáceho prostredia do škôlky/školy, kde platia iné pravidlá a je prítomná iná autorita, môže byť pre dieťa stresujúci.
- Problémy s rovesníkmi: Dieťa môže mať problémy s interakciou s inými deťmi, môže sa cítiť osamelo alebo byť šikanované. Možno je v skupine dieťa, z ktorého má vaše dieťa strach alebo ktoré sa mu vysmieva. Možno došlo v poslednej dobe k hádkam alebo dokonca bitkám, ktoré odrádzajú dieťa od škôlky. U starších detí môžu dominovať sociálne problémy: šikana, konflikt s učiteľom či spolužiakom, pocit neadekvátnosti. Fenomén dnešnej doby je šikana, ktorá existuje vo viacerých podobách - fyzická, psychická, či virtuálna.
- Zmena v rutine: Aj malé zmeny v dennej rutine škôlky môžu viesť k tomu, že sa dieťa necíti dobre. A niekedy môžu viesť len malé zmeny v rutine všedného dňa v škôlke k tomu, že sa v nej deti nebudú cítiť dobre - obľúbená pani učiteľka je chorá, najlepší kamarát včera neprišiel, posunul sa čas desiaty a pod.
- Nedostatok istoty: Dieťa môže mať pocit neistoty, ak nevie, čo ho v škôlke čaká, alebo ak sa necíti dostatočne pripravené na aktivity, ktoré sa tam vykonávajú. Niektoré deti majú obavy z konkrétnych situácií (napr.
- Problémy s učením: Každý človek má talent a nadanie na iné veci, zručnosti, športy a podobne. Takisto to je u detí. Niektoré vynikajú na predmetoch ako je matematika, fyzika a chémia. Iné zase obľubujú jazyky, alebo sú dobré vo výtvarnej a hudobnej. Dosahuje váš školák výborne výsledky na väčšine predmetov, avšak má problémy s niečím, čo ho nebaví? Aj tu môže byť zakopaný problém s jeho pretrvávajúcou nechuťou chodiť do školy. Na rozdiel od šikany s týmto väčšina detí nemá problém rozprávať. „To je taká hlúposť, v živote ten predmet nevyužijem…“, hovoria.
- Súrodenec: Cíti krivdu, lebo mama ostáva doma s mladším súrodencom?
- Problémy s učiteľkou: Zasadla si učiteľka alebo učiteľ na vaše dieťa? Chyba môže byť na jednej, aj druhej strane. Aj učitelia sú len ľudia s jednými nervami. Hoci vedia, čo ich práca obnáša, niekedy jednoducho nezostane energia riešiť veci s chladnou hlavou. Nemalo by to samozrejme dospieť až k tomu, že vaše dieťa je znevýhodnené, profesorom zosmiešňované a práve preto u neho prerastá nechuť chodiť do školy.
- Ďalšie možné príčiny: Medzi ďalšie príčiny patria aj všeobecné úzkostné poruchy, depresia alebo poruchy spánku, ktoré zhoršujú rannú schopnosť vstávať, fyzické ochorenia, neštandardný spánkový režim, neurologické alebo vývinové poruchy (napr. autizmus, ADHD).
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna. Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“„vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?
Stáva sa, že dieťa odmieta spolupracovať a dokáže rodičov poriadne nahnevať. Práve v tej situácii je každá rada dobrá, pretože ani jeden rodič sa nechce zbytočne rozčuľovať alebo do dieťaťa kričať. Ak totiž stále rodičia používajú len vyhrážky a vyvodzujú dôsledky, býva ťažké zmeniť spôsob výchovy. Odborníci na výchovu tvrdia, že kľúč úspechu spočíva vtom, keď sa problémy detí začnú viac riešiť. Keď sú deti neposlušné alebo vzdorujú, často tým dávajú len najavo, že potrebujú, aby ste si ich všimli, lebo si nevedia poradiť so svojimi emóciami. Práve vtedy, keď prejavujú zlú náladu alebo nejaký odpor, dávajú rodičom najavo, že majú v sebe nejaké silné pocity, s ktorými si nevedia poradiť. V takejto situácii je potrebné empaticky, súcitne a so záujmom dieťa vypočuť alebo mu pomôžte sa vyplakať.
Deti rady pomáhajú. Ak sa vyskytne nejaký problém, môžete sa dieťaťa opýtať, ako by situáciu chcelo riešiť. Ak príde s neprijateľným riešením, pomôžte mu nájsť iné riešenie. Keď dieťa vidí, že rodičia chcú naozaj nájsť riešenie, ktoré bude vyhovovať obom stranám, bude ochotnejšie spolupracovať. Chceš si najprv upratať izbu alebo ideš do obchodu? Tým, že deťom nechávate určitú kontrolu nad situáciou, prejavujete im rešpekt a zároveň im ponechávate zodpovednosť za rozhodnutie. Samozrejme, je potrebné ponúknuť im iba tie možnosti, ktoré ste ochotní akceptovať. Mohol by si teraz ísť do obchodu? Nikto nemá rád, keď mu niekto prísne povie, čo má robiť.
Deti, ktoré sa cítia nezávislejšie a majú na starosti svoje veci, nemajú až takú silnú potrebu odporovať či vzdorovať. Dobré je, keď zoznam činností napíšete na papier, vyvesíte v detskej izbe, aby ich dieťa malo stále pred očami. Dieťa sa môže rozhodnúť, v akom poradí bude povinnosti plniť. Ak ešte nevie čítať, nakreslite obrázok činnosti alebo vystrihnite nejaký obrázok z časopisu, ktorý pripomína určitú činnosť. Keď sa dieťaťu nedarí niečo urobiť alebo nezačalo činnosť správne, skloňte sa k nemu, pozrite sa mu do očí, pohlaďte ho a povedzte mu, že nech to skúsi znovu a že vy mu s tým pomôžete.
Niekedy nie je možné uskutočniť spojenie s dieťaťom preto, lebo má zlú náladu. Ak je dieťa ešte malé, pokúste sa s ním nadviazať spojenie pomocou nejakého fyzického kontaktu, vtipnej situácie alebo hry. Napríklad: „Prečo si myslíš, že je dobré ísť von bez bundy? Poď rýchlo sem! Ty nejdeš? Ja ťa chytím! Ja som bundový kráľ a ja dokážem každému obliecť bundu. Ty si mi utiekol? Ja ťa noazaj chytím!“ Keď dieťa chytíte, zoberte ho do náručia, pozerajte mu do očí, usmievajte sa. Keď takto nadviažete kontakt a nálada sa zmení, môžete znovu povedať, čo má dieťa urobiť. Ak dieťa aj tak nereaguje, skúste mu dať na výber.
Prvotnú zlosť a reakciu vo forme úteku alebo útoku môžete zvládnuť aj tak, že začnete dieťaťu rozprávať príbeh o tom, čo sa stalo. „Hral si sa s ockom a veľmi sa ti to páčilo. Potom ti ocko povedal, aby si si šiel umyť zuby. A teba to nahnevalo, však? A ocko ti povedal, že keď si neumyješ zuby, tak ti neprečíta rozprávku. A ty si teraz nahnevaný a smutný. Ale ja som tu pri tebe a mám ťa rada. Aj ocko ťa má rád. Ocko sa chvíľu na teba hneval, ale teraz je tiež pri tebe a chce ťa objať. Čo keby sme začali ešte raz ináč? Všetci sa teraz objímeme, ty si potom umyješ zúbky a pôjdeš spať do postieľky. Prečítame ti aj rozprávku. Ano?“ Tento postup pomáha rozvíjať emocionálnu inteligenciu dieťaťa i celej rodiny. Každé dieťa potrebuje disciplínu. Rodičov najviac trápi, keď sú deti agresívne, ba dokonca ničia veci. Často keď sa povie slovo disciplína, väčšine rodičov napadne slovo trest. Niektorým napadne i slovo výprask. Aby sme sa však dopracovali k disciplíne, musíme dieťa predovšetkým usmerňovať, veľa vecí mu vysvetľovať, povzbudzovať ho, oceňovať pekné a správne prejavy správania, byť dobrým príkladom a stanovovať jasné a jednoznačné pravidlá a hranice. Dôležité je tiež mať realistické očakávania v súvislosti s vekom a vývojovou úrovňou dieťaťa a nečakali od neho niečo, čo je nad jeho možnosti. Trest je iba jeden z aspektov disciplíny.
Praktické riešenia a stratégie
1. Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
2. Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
3. Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
4. Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa. To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že:
- Vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby.
- Všetko, čo robíte vy je správne a dostačujúce, že nie je vina na vašej strane.
- Smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania (napr. následky vášho neskorého príchodu do práce).
Je tiež kopec ďalších situácií s deťmi, ktoré sú pre nás rodičov výzvou. Pokiaľ chcete zlepšiť komunikáciu s vašimi deťmi, pridajte sa ku komunite ľudí, zaoberajúcich sa nenásilnou komunikáciou.
Odmietanie škôlky alebo školy je bežný problém, ktorému čelia mnohí rodičia. Tento článok sa zameriava na identifikáciu príčin, prečo deti odmietajú chodiť do škôlky alebo školy, a ponúka praktické rady a stratégie, ako túto situáciu riešiť. Je dôležité pochopiť príčiny tohto správania a nájsť efektívne spôsoby, ako dieťaťu pomôcť prekonať túto náročnú fázu.
Úvod
Takmer každý rodič čelí v určitej fáze školského života svojho dieťaťa faktu, že ono odmieta ísť do školy. Možno sa to stalo zrazu, možno doposiaľ žiaden takýto problém neexistoval, možno to trvá dlho a akosi patrí ku každodennej rannej rutine. Problém s odmietaním škôlky sa môže objaviť náhle, alebo sa môže vyvíjať postupne. Dôležité je identifikovať príčinu tohto správania a nájsť vhodné riešenia.
Rozhovor s dieťaťom
Opatrne sa pokúste zistiť, o aké dôvody ide. Na otázku „Prečo nechceš ísť do škôlky?“ nám deti pravdepodobne nedajú jasnú odpoveď. Dieťa totiž väčšinou nie je schopné povedať, prečo plače, neje alebo nekomunikuje. Dôvod je jednoduchý. Ono to jednoducho nevie. Možno ani jemu samému nie je veľakrát jasné, aká je vlastná príčina. Tu pomôže len pokojný rozhovor, napríklad večer pred spaním, kedy sa s dieťaťom porozprávame o pekných aj menej pekných zážitkoch zo škôlky, o piesňach a hrách, najlepších kamarátoch a aj o deťoch, ktoré dieťa nemá príliš v láske. Nechajte hovoriť dieťa a pozorujte pritom, kedy bude veselé a kedy bude pôsobiť utrápene. Tým získate prvé oporné body. Pýtajte sa otvorené otázky bez obviňovania: „Čo sa ti dnes stalo v škole?“ alebo „Kedy sa cítiš najviac nepríjemne?“ Niekedy deti potrebujú viacero rozhovorov, nie jednu konfrontačnú otázku.
Pozorovanie správania
Pozrite sa aj na jeho správanie mimo školy. Aký je doma? Plní si svoje povinnosti? Dôležité je vedieť, ako spolu komunikujete o zodpovednosti. To totiž úzko súvisí s tým, ako vážne sa stavia dieťa ku svojim povinnostiam. Ak vaše dieťa odmieta ísť do školy a každé ráno s ním zvádzate boj, mali by ste asi prehodnotiť svoj vlastný prístup. Odporuje vám takmer v každej záležitosti, o ktorú ho požiadate? Neplní ani doma svoje povinnosti? Môže si kedykoľvek zapnúť počítač, byť na telefóne či pozerať televíziu? Hľadajte opakujúce sa vzorce: dieťa niekoľko dní po sebe plače pri odchode do školy, sťažuje sa na somatické ťažkosti (bolesti brucha, hlavy), má výraznú zmenu spánku či apetítu, zanedbáva školské povinnosti, alebo sa doma javí vysoko úzkostne a vyhýba sa najmä situáciám, ktoré sú spojené so školou.
Komunikácia s učiteľmi
Spolu sa dohodnite ako by ste dokázali dieťaťu pomôcť. Učitelia v škôlke sú vašimi partnermi v adaptácii dieťaťa. Komunikujte s nimi o problémoch, ktoré dieťa má, a spoločne hľadajte riešenia. Zistiť, ako to dieťa zvláda po odchode rodičov. Dohodnite si stretnutie s triednym učiteľom alebo školským psychológom. Spolupracujte na individuálnom pláne: dočasné úpravy (skrátený deň, presun do inej triedy, mentoring, bezpečná osoba v škole), dohoda o monitorovaní a pravidelných krátkych hovorech medzi vami a učiteľmi. Zaznamenávanie absencií a dôvodov je užitočné pri ďalšom postupe.
Hra
Rodič by mal pochopiť, čo presne je príčinou detského stresu. Môže to dosiahnuť napríklad hrou, v ktorej do škôlky nastupujú zvieratká. Rodič môže vymyslieť príbeh o zvieratku alebo sa spolu hrať s nejakou hračkou tak, že v príbehu alebo hre opíše správanie dieťaťa. Zvieratko a hračka pomáha udržať dieťaťu odstup, aby necítilo, že je to o ňom. Pritom môže dieťaťu klásť otázky, napríklad: „Prečo si myslíš, že medvedík plače v škôlke? Prečo medvedík silno držal mamu medvedicu?“ Dieťa tak môže prerozprávať cez hračku alebo postavu v príbehu svoje emócie.
Čítanie kníh
Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou škôlky, na trhu ich je neúrekom. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo.
Praktické riešenia a stratégie
Príprava na škôlku/školu
Už pred nástupom do školy alebo škôlky môžete dieťa pripraviť na to, čo všetko ho čaká a čo sa bude odohrávať. Predídete tak šoku z neznámeho a momentom nechuti zúčastniť sa vyučovania. Hovorte s dieťaťom o tom, čo sa v materskej škole robí a aké to tam je. Vyzdvihujte pozitívne veci, že sa veľa naučí, spozná nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami a dieťa sa do škôlky začne tešiť. Vysvetlite aké budú jeho práva a povinnosti v škole/škôlke. Pripravte ho na to, že učiteľ môže mať iné predstavy a metódy nastolenia poriadku.
Postupné zoznamovanie
Aby sa dieťa lepšie adaptovalo na nové prostredie, môže byť užitočné postupne ho zoznamovať so škôlkou. Môžete začať krátkymi návštevami, kedy sa spolu pozriete na priestory škôlky, zoznámite sa s učiteľmi a detskými aktivitami. Minimálne pomáha to, ak si dieťa v príprave zažije aj pocit nebyť stále s mamou. V škôlke býva adaptácia, a teda že deti chodia najskôr len na pár hodín, potom aj obedujú a nakoniec aj spia. Je to individuálne.
Rutina
Deti milujú rutinu, pretože im dáva pocit bezpečia. Zaveďte pravidelnú rannú rutinu, ktorá dieťa pripraví na odchod do škôlky. Môže to byť spoločné raňajkovanie, obľúbená hudba, alebo hra, ktorá mu pomôže cítiť sa lepšie. Najjednoduchšie je zabezpečiť také veci ako mať vopred prichystané oblečenie. Vytvoriť si z obrázkov zoznam vecí, ktoré musíme pred odchodom stihnúť, dieťa obrázky môže vymaľovať. Môže tam byť priestor, že ak stihneme všetky tieto veci, ostane nám čas ešte si prečítať spolu jednu rozprávku. To deti môže motivovať, aby spolupracovali pri obliekaní, umývaní a podobne. Urobte rannú rutinu predvídateľnou a bezpečnú. Stabilný režim, dostatok spánku, pokojná snídaně, príprava vecí večer predtým a krátke rituály pri odchode (objatie, povedať jedno povzbudivé slovíčko) znižujú stres.
Pozitívny prístup
Skúste sa sústrediť na pozitívne stránky škôlky a hovoriť o nej s nadšením. Môžete rozprávať o aktivitách, ktoré ho tam čakajú, o nových kamarátstvach a hrách. Pomôžte mu tešiť sa na škôlku tým, že budete zdôrazňovať to, čo ho čaká dobré. Hovorte o kladoch školy/škôlky - priatelia, vedomosti… neapelujte na skvelý výkon, miesto toho podporujte dieťa v tom, že sa učí samé pre seba, nie pre jednotky. Potreba bezchybného výkonu je u detí stresor číslo jedna.
Sebavedomie rodiča
Ak budete prejavovať nervozitu alebo váhanie, dieťa to vycíti a môže sa cítiť ešte viac neisté. Povedzte dieťaťu, že sa uvidíte poobede alebo po spánku, a ubezpečte ho, že sa vrátite. Najdôležitejšie je, aby sa upokojil rodič. Dieťa cíti nervozitu rodičov. Ak mu roztraseným hlasom hovoríme, ako je super ísť do škôlky, ostane zmätené. To, čo hovoríme, vôbec nesúhlasí s tým, ako to hovoríme. Vtedy je vhodnejšie priznať, že aj pre nás rodičov je to veľká udalosť a sme z toho rozrušení. Zostaňte pokojní a láskaví. Panika a hnev často situáciu zhoršia. Uznajte dieťaťu jeho pocity slovami typu: „Vidím, že sa veľmi bojíš. Je to pre teba ťažké.“
Podpora sebavedomia
Pomôžte dieťaťu budovať sebavedomie tým, že ho budete povzbudzovať a chváliť za každý malý úspech. Napríklad, keď sa mu podarí prejsť do škôlky bez plaču alebo keď sa zapojí do hry s inými deťmi.
Obľúbená hračka
Pýtajte sa dieťaťa, čo by mu pomohlo cítiť sa v škôlke lepšie. Možno mu bude pomáhať mať pri sebe obľúbenú hračku alebo nejaký predmet, ktorý ho spája s domovom. Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho prípadným obavám a uistite ho, že mu veríte, a že to určite zvládne. Zvýšite tak jeho sebadôveru. Zároveň mu dovoľte zobrať si so sebou niečo dôverné, napríklad obľúbenú hračku. Bude sa cítiť istejšie. Napríklad mama môže dať voňavku na ruku a povedať, že si k nej môže privoňať, keď mu bude smutno. Môže mu nechať nejakú vec, ktorú ešte potrebuje. Ten predmet evokuje dieťaťu, že sa mama vráti, napríklad šatka, ktorú ma na krku. Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa mama vráti. „Prídem, keď bude ručička na dvanástke a trojke.“ Alebo „Prídem po spinkaní.
Trpezlivosť
Každé dieťa je jedinečné a niektorým môže adaptácia trvať dlhšie ako iným. Buďte trpezliví a dajte dieťaťu čas, ktorý potrebuje na to, aby sa cítilo v škôlke pohodlne. V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v škôlkach často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako.
Rešpektovanie pocitov
Je dôležité rešpektovať pocit dieťaťa. Dať mu vedieť, že chápem, aké je to preň ťažké. Na začiatku je teda dôležité umožniť dieťaťu rozprávať. Nezastaviť ho hneď slovami, že veď v škôlke je dobre. Rešpektovať emócie znamená najskôr počúvať. Pomôcť môžeme ešte prerozprávaním toho, čo dieťa povedalo, napríklad „aha, nepáči sa ti tam“, a počkať, ako bude dieťa pokračovať. Plač nie je problém. Je to reakcia na to, ako sa dieťa cíti. Ak zakazujete plakať, beriete dieťaťu zručnosť, ktorou rieši danú situáciu.
Rituály
Vo všeobecnosti pomáha, keď každý deň po príchode do škôlky opakujete rovnaký rituál. Od príchodu do škôlky až po odovzdanie učiteľke. Tento rituál môžete opakovať aj doma pri hre na škôlku. Dieťa môže chcieť vymeniť si roly. Vtedy je dobré počúvať, čo vám v role rodiča hovorí. To môžu byť vety, ktoré by rado počulo.
Dôsledky
Dieťa musí znášať dôsledky svojho správania tak, aby ste sa nezamotali v danej situácii a nemuseli jeden druhému dokazovať, kto je tu silnejší. Nezabudnite na to, aby trest súvisel s daným problémom a logicky z neho vyplýval. Napríklad mu môžete povedať: „Celý týždeň sa ti nepodarilo vstať na čas a bez problémov, takže na budúci týždeň pôjdeš do postele o hodinu skôr. Ak budeš vstávať v pohode, môžeme sa potom vrátiť k pôvodnej večierke, no tento týždeň mi to budeš musieť dokázať.“ Uplatňujte trest hneď na začiatku celého procesu, aj keď je vaše dieťa len v prvých ročníkoch. Ak sa nechuť chodiť do školy stane neustále prítomným problémom, nechajte dieťa, nech dôsledky skúsi na vlastnej koži aj v širšom okruhu, než je rodina. Nepíšte mu ospravedlnenky, nezakrývajte mu donekonečna chrbát. Nech príde neskoro a nesie za to dôsledky uvalené školou, zhoršenú známku zo správania, či celkovo horší prospech. Mali by ste prijať fakt, že vaše deti vyrástli a sú z nich mladí ľudia, tínedžeri, ktorí nesú svoju zodpovednosť a dôsledky sú ich vizitkou, nie vysvedčením dospelého.
Malé kroky
Namiesto ultimát riešení skúste malé kroky. Ak dieťa úplne odmieta školu, dohodnite s ním prvý krok: prísť do školy, ostať 30 minút alebo stretnúť sa s učiteľom. Postupná expozícia je efektívna pri úzkosti.
Náhradný plán
Dohodnite náhradný plán pri krízach. Povedzte dieťaťu, že ak príde do školy a necíti sa dobre, existuje bezpečné miesto (detská izba, sála u vrátnika, psychologická kancelária), a že sa budete snažiť spolu riešiť, nie trestať.
Čo nerobiť
- Neignorujte sťažnosti vášho dieťaťa: Dieťa možno prežíva strach a úzkosť. Je možné, že mu nerobí dobre prostredie, krik učiteľky alebo nemá kamarátov.
- Neprenášajte vaše skúsenosti: Stáva sa, že dieťa býva vystrašené už pred nástupom. Dopomáhajú k tomu rodičovské poznámky a reči dospelých - Veď počkaj, v škole ťa naučia poriadku! Už nebudeš mať čas na hlúposti ako ťa tam budú cepovať! - a podobne.
- Nerobte z problému triviálnosť: Ak sa dieťa zverí, že sa bojí učiteľky nesmejte sa mu, nemávnite nad tým rukou ako nad hlúposťou, ktorú nemáte čas riešiť.
- Negeneralizujte: Dieťaťu nepomôže, ak ho presviedčate, že predsa každý musí chodiť do školy a do práce.
Ako môžu terapeuti pomôcť deťom s odmietnutím školskej dochádzky? Mona Delahooke, PhD
