Kľúčovou vecou pre zdravý vývin dieťaťa je vzťahová väzba, pripútanie k nejakej dospelej osobe, pričom tu vôbec nerozhoduje pohlavie, vzťah, jazyk ani kultúra. Jednoducho musí ísť o autentický neformálny vzťah. Od tejto väzby sa totiž odvíja vzťahovanie sa k sebe samému, sebaprijatie aj vzťahy k iným ľuďom. Keď som ako dieťa nezažil to „zavzťahovanie“ v ranom štádiu života, môže to mať kľúčový dosah na moje partnerstvo, na rodičovské vzťahy, ale tiež na zodpovednosť v práci, v susedských vzťahoch atď. Je to aj o schopnosti vnímať dôsledky svojho konania.
Ideálom pre optimálny vývin každého dieťaťa je rodinné prostredie. To platí v plnej miere aj pre deti s mentálnym postihnutím. Rodičia sú nevyhnutnou súčasťou integrálnej výchovy detí s mentálnym postihnutím. Iba vzájomnou spoluprácou s odborníkmi možno dosiahnuť situáciu pre optimálny vývin detí so špecifickými potrebami. Niekedy to však zo subjektívnych alebo objektívnych príčin (odmietnutie dieťaťa s MP rodičmi, vážne ochorenia matky alebo iné sociálne problémy) nie je možné.
V poslednom čase si niekoľko párov z môjho okolia adoptovalo rómske dieťa. Otvorenosť prijať rómske deti sa dnes naozaj týka hlavne istých kultúrnych prostredí, no z celoslovenského hľadiska to zostáva približne rovnaké. Viem byť tolerantný, ak ide o niekoho vzdialenejšieho, napríklad susedov, ale v momente, keď sa to týka mojej rodiny a mám prijať rómske deti do svojej domácnosti, vtedy ma to vie zaskočiť. Napriek tomu, že máme o sebe obraz, akí sme nerasistickí a tolerantní. Ak ľudia, ktorí nemajú problém zobrať si rómske dieťa, priznajú, že ich širšia rodina by to asi neprijala, vtedy im hovoríme, aby to radšej zvážili. Sú aj prípady, keď nám ľudia povedia, že by si rómske dieťa síce zobrali, ale v ich obci nie je žiadny Róm a to je podľa nich problém. A podľa iných je zase problémom práve to, že v ich obci Rómovia žijú.
Aj keď si o sebe myslíme, že sme tolerantní, osvojiť si rómske dieťa je pre väčšinu ešte stále problém. Nedávno som sa rozprávala s mladým mužom, ktorý vyrastal v detskom domove. Narodil sa v rómskej osade, otec alkoholik, rodina starostlivosť o deti nezvládala. Dnes je vďačný za to, že mohol vyrastať v detskom domove, hovorí, že mu nič nechýbalo. Môžeme to brať z pohľadu jednotlivca, ktorý žije svoj život a porovnáva ho s niečím, s čím ho porovnať vie. Iný pohľad je ten všeobecnejší, odborný, ktorý sa pozerá na to, ktoré prostredie je pre dieťa lepšie.
Keď ste v roku 1993 založili Návrat, v detských domovoch bolo približne 10-tisíc detí. Od revolúcie sa tak počet detí v inštitucionálnej starostlivosti na Slovensku znížil o dve tretiny. Okrem toho sme sa dopracovali aj k revolučnej veci, že deti do šesť rokov u nás de facto nemôžu byť v inštitucionálnej starostlivosti. V kontexte krajín V4 je to unikát. V Česku sa to nepodarilo presadiť dokonca ani pre deti do jedného roku - stále tam fungujú dojčenské ústavy. Jednou z príčin je asi to, že celá táto oblasť je u nich rozdrobená pod viaceré rezorty, kým na Slovensku je zjednotená pod ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
U nás sa to podarilo v 90. rokoch, dokonca za Mečiara, čo bol asi vhodný čas na rýchlejšie, väčšie reformy. Tie zmeny sa vtedy neudiali ako výsledok žiadnej veľkej odbornej diskusie. To je jedna možnosť. A druhá možnosť je, že sa to zavedie akoby poloomylom, náhodou. Niekto nájde škáročku a v dobrej viere to tam prepašuje. Povedal by som, že slovenský vývoj v oblasti pestúnskej starostlivosti a náhradného rodičovstva je skôr taký pozitívny omyl. O zjednotení pod jeden rezort neboli žiadne odborné diskusie, jednoducho niekto o tom rozhodol politicky a dodnes vlastne ani nevieme, čo tým ľuďom vtedy bežalo hlavou.
Aj transformácia prvých detských domovov na rodinné typy sa u nás diala napríklad preto, že kaštieľ, v ktorom domov sídlil, bolo treba reštituovať alebo už jednoducho nespĺňal hygienické podmienky. Hľadalo sa preto nejaké rýchle riešenie a zrazu prišiel niekto, kto ponúkol transformovať to na domov, kde budú deti v profesionálnych rodinách. No hoci hovoríme o šťastných omyloch a náhodách, vždy sú za tým aj nejakí ľudia. Tí, ktorí to sledujú, prinášajú tieto témy a v dobrom slova zmysle ich prepašujú do politickej agendy. A nakoniec sú za tým aj samotní rodičia, ktorí neuvažujú v kontexte volebných období, ale záleží im na téme, ktorú nesú, lebo sú presvedčení, že je to ich poslanie. Alebo jednoducho prijmú dieťa, bez ohľadu na to, ako dlho bude u nich a ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Vývoj starostlivosti o deti na Slovensku
V 50. - 60. rokoch minulého storočia boli výrazne obmedzené. Na porovnanie: za prvej republiky sme mali veľmi silno rozvinuté viaceré formy pestúnskej starostlivosti. Komunizmus to však adekvátne svojej filozofii potláčal, dokonca vynímal deti, ktoré už boli v pestúnstve, a dával ich naspäť do domova. No neskôr sa pestúnstvo postupne vracalo, pričom významnú rolu zohralo české odborné fórum, ktoré upozorňovalo práve na spomínanú psychickú depriváciu detí v dôsledku bezvzťahovosti. Adopcia bežala ďalej po vlastnej linke, no nejaké proaktívne vyhľadávanie potenciálnych rodičov alebo rozvíjanie rodinných foriem starostlivosti tu, samozrejme, neexistovalo.
Dnes sa už berie ako fakt, že deťom je lepšie v rodinách ako v domove. V 90. rokoch bolo napríklad v televízii veľa reportáží o tom, ako cestovka zaplatila deťom z detského domova dovolenku pri mori. Dnes vidíme skôr príbehy rodín, ktoré prijali opustené deti. Mení sa aj pohľad na profesionálne rodičovstvo, čo je špecifikum, ktoré v iných krajinách zväčša nemajú alebo je inak poňaté.
Deti, ktoré dnes zostávajú v detských domovoch, sú zvyčajne staršie, s tmavšou pleťou alebo so zdravotným hendikepom. Štatisticky medzi nimi prevažujú páry alebo jednotlivci, ktorí sami nemajú dieťa. Ďalšia kategória sú ľudia, ktorým deti odrástli, no ešte cítia kapacitu postarať sa o ďalšie deti a zároveň rozšíriť svoju rodinu - to je už bližšie filozofii pestúnstva. A nakoniec sú to ľudia, ktorí si volia cestu profesionálneho rodičovstva. Je to síce pracovno-právny pomer, ale človek si nevystačí s tým, že to má len ako prácu.
Stretávame sa s ľuďmi, ktorí žijú v doline, kde je vyššia nezamestnanosť, majú dom, staršie deti a žena stratila prácu. Môže buď dochádzať 50 kilometrov do nejakej roboty, prípadne ísť do Rakúska opatrovať starých ľudí, alebo si zobrať deti do profesionálnej starostlivosti. Pretože dôležité sú nielen legislatívne procesy, ale veľkú rolu hrá aj verejná mienka. Ak tá rodina kdesi v Hornej Dolnej nakoniec dospeje k rozhodnutiu zobrať si tie opustené deti, práve verejná mienka rozhoduje o tom, ako ich prijme susedstvo, učiteľky v škole, predavačky v obchode, ľudia na ulici. Možno to vyznieva ako samozrejmosť, ale donedávna to tak vôbec nebolo. Ak dieťa, ktoré bolo adoptované, spadlo a roztrhlo si tepláky, bralo sa to tak, že má roztrhané tepláky preto, lebo je adoptované.
Trauma a potreba hojenia
Takéto znevýhodnené deti musia prežívať traumu nielen z toho, že ich opustili ich vlastní rodičia, ale aj z toho, že si ich nechce nikto adoptovať. Veľkú rolu tu zohráva trauma zo straty a z ďalších zážitkov, ktoré to dieťa môže mať za sebou. Je potvrdené, že dieťa zažíva traumu zo straty už vtedy, keď sa vyvíja v bruchu matky, počuje nejaké zvuky a zrazu tie zvuky nie sú. Aj keď sa dieťa hneď dostane do inej rodiny, čo je ideálny stav, môže tam zostať niečo, čo dieťa potrebuje spracovať. Nehovoriac o ďalších situáciách, ktoré mohlo zažiť, a hoci si ich vedome nepamätá, mozog ich zaznamená a vytvára si akúsi obrannú reakciu proti bolesti, ktorá zostala v podvedomí dieťaťa ako otvorená rana.
Hoci platí, že vzťah a láska rodičov sú najdôležitejšie, tak v tomto prípade len láska nestačí. Preto náhradným rodinám poskytujeme sprevádzanie a rôzne podporné mechanizmy.
Jasné. Bijú sa tam dve tendencie. Potreba mať vzťah je fyziologická, čiže to dieťa chce mať rodinu. No v istom veku sa stáva, že už do novej rodiny ísť nechce a tá vzťahovosť je skôr na príťaž. V detskom domove sa mu mohli striedať vychovávatelia a už sa naučilo, ako plávať medzi rôznymi pravidlami, požiadavkami a okolnosťami. Lenže v rodine to neplatí. Keď sa dohodneme, že po siedmej nepozeráme televíziu, tak to platí. Keď vznikne konflikt, musí sa dotiahnuť do konca. Keď sa také 7-, 8-ročné dieťa dostane do rodiny, je to preň nové prostredie, musí si na to zvykať. Niekedy je prekvapené aj z toho, prečo si manželia dávajú pusu alebo kde sa berú tie potraviny, ktoré vidí na stole. Dieťa zároveň zápasí samo so sebou, testuje svojich nových rodičov, či ho prijímajú také, aké je. Ťažším obdobím je, samozrejme, puberta, keď sú aj bežní tínedžeri na svojich rodičov protivní. No hoci to často vnímame osobne a je pre nás ťažké to uniesť, v skutočnosti je to, že je na mňa dieťa protivné, prejavom jeho dôvery a pocitu bezpečia. Áno, je to vlastne ocenením nášho vzťahu.
Iste, s rodičmi sa veľa rozprávame aj o práci s hranicami. Niekedy môžu pôsobiť negatívne, ale v skutočnosti dodávajú pocit bezpečia. Keď som v jasne zadefinovanom prostredí, kde platia určité pravidlá, pomáha mi to fungovať a, naopak, keď niekde pravidlá neplatia, som stratený. Lenže čo je to vlastne rozmaznávanie? Treba rozlišovať rozmaznávanie v tej pravej podobe, čo je hlavne zahŕňanie dieťaťa materiálnymi vecami, od toho, keď dieťa zaháňame pozornosťou a kontaktom. Niekedy to síce môže byť interpretované ako rozmaznávanie, ale v Návrate rodičov, naopak, povzbudzujeme k tomu, aby to robili viac. Riadime sa totiž teóriami, ktoré hovoria, že vzťahom sa nedá rozmaznávať.
Rodičovské práva a povinnosti na Slovensku
V slovenskom právnom systéme majú deti narodené nezosobášeným rodičom tie isté práva a povinnosti ako deti, ktoré sa narodili zosobášeným rodičom. Právny základ poskytuje článok 54 slovenskej ústavy (Ústava Slovenskej republiky), podľa ktorého majú rodičia právo a povinnosť starať sa o svoje deti, vzdelávať ich a vychovávať. Toto právo a povinnosť je možné odňať alebo obmedziť iba z dôvodov uvedených v zákone, aby bolo možné chrániť záujmy dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti predstavujú celý súbor práv a povinností rodičov zabezpečiť podľa svojich najlepších schopností komplexný rozvoj dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti sa vzťahujú na oboch rodičov. Rodičia musia chrániť záujmy svojho dieťaťa vo všetkých činnostiach týkajúcich sa dieťaťa a pri výchove musia rešpektovať jeho osobu, individualitu a dôstojnosť. Rodičia majú prednosť pred všetkými ostatnými, pokiaľ ide o starostlivosť o svoje dieťa a vykonávanie zodpovednosti za konanie v záujme dieťaťa. Rodičia slúžia v záujme svojho dieťaťa, ak s prihliadnutím najmä na jeho osobnosť, vek, úroveň vývoja a jeho túžby napĺňajú jeho materiálne, citové a psychosociálne potreby prostredníctvom správania, ktoré je prejavom ich starostlivosti a zodpovednosti za dieťa, náležite ho usmerňujú a podporujú jeho rozvoj.
Rodičia majú hlavnú a rovnakú zodpovednosť za starostlivosť, výchovu a vývin svojho dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti zahŕňajú práva a povinnosti rodičov v súvislosti so životom a zdravím dieťaťa, s jeho výchovou, ochranou, so starostlivosťou, s dohľadom nad ním a jeho vzdelávaním, ako aj práva a povinnosti rodičov v súvislosti so zastupovaním a s vyživovacou povinnosťou voči dieťaťu a so správou majetku dieťaťa. Rodičia sa musia starať o život a zdravie svojho dieťaťa a chrániť ho, živiť ho, vychovávať ho a dohliadať na neho. Rodičia musia poskytnúť svojmu dieťaťu podmienky pre zdravý rast a vyvážený osobný rozvoj a pomôcť mu rozvíjať schopnosť žiť a pracovať samostatne. Musia sa starať o svoje dieťa v súlade s ustanoveniami zákona o rodine a podľa svojich najlepších schopností zabezpečiť svojmu dieťaťu vzdelávanie a odbornú prípravu v súlade s jeho schopnosťami, sklonmi a želaniami.
Dieťa má právo na styk s obidvomi rodičmi a obidvaja rodičia majú právo na styk s dieťaťom. Právna zodpovednosť rodičov za svoje dieťa je stanovená v článku 142 Občianskeho zákonníka. Rodičia sú zodpovední za škodu spôsobenú tretej strane ich dieťaťom, ktoré je mladšie ako sedem rokov, bez ohľadu na ich zodpovednosť za spôsobenú škodu. Zastupovanie dieťaťa vo vzťahoch k okoliu je upravené v článku 145 zákona o rodine. Dieťa zastupujú jeho rodičia, pokiaľ sa v zákone nestanovuje inak (ako napríklad v prípade, že dieťa je v starostlivosti v rodinnom prostredí). Ak sa musí niečo dodať alebo oznámiť maloletému dieťaťu, môže sa to dodať alebo oznámiť niektorému z rodičov. Ak rodičia nežijú spolu, tak rodičovi, s ktorým dieťa žije, alebo rodičovi, ktorý bol určený v súdnom zmieri alebo v rozhodnutí o spoločnej osobnej starostlivosti podľa článku 139 zákona o rodine.
Majetok dieťaťa spravujú rodičia dieťaťa v záujme dieťaťa. Rodičia môžu použiť príjmy z majetku svojho dieťaťa najmä na výživné, výchovu a vzdelanie dieťaťa, ako aj na bezprostredné potreby rodiny, ak sami nemajú dostatočné prostriedky.
Rodičia majú hlavnú a rovnakú zodpovednosť za starostlivosť, výchovu a vývin svojho dieťaťa. Ich prvoradým záujmom sú záujmy dieťaťa. Rodičia vykonávajú svoje rodičovské práva na základe vzájomnej dohody v súlade so záujmami dieťaťa. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora.
Ak rodičia nežijú spolu a nemajú dieťa v spoločnej osobnej starostlivosti, o otázkach, ktoré majú významný vplyv na vývoj dieťaťa, rozhodujú obidvaja po vzájomnej dohode a v súlade so záujmami dieťaťa. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody.
Ak jeden z rodičov už nežije alebo nie je známy alebo ak bol pozbavený svojich rodičovských práv a povinností, rodičovské práva a povinnosti vykonáva druhý rodič. Rodičia majú prednosť pred všetkými ostatnými, pokiaľ ide o právo a povinnosť chrániť práva a záujmy svojho dieťaťa. Ak rodičia nebudú vykonávať tieto práva alebo si nebudú plniť tieto povinnosti alebo to nebudú robiť v záujme dieťaťa, štát prijme opatrenia na ochranu práv a záujmov dieťaťa (ďalej len „opatrenia na ochranu záujmov dieťaťa“). Opatrenia na ochranu záujmov dieťaťa sa môžu prijať dovtedy, kým dieťa nezíska plnú spôsobilosť uzatvárať zmluvy, pokiaľ zákon o rodine neustanovuje inak.
Súd môže odobrať dieťa zo starostlivosti jeho rodičov a umiestniť ho u inej osoby, do starostlivosti v rodinnom prostredí alebo do inštitúcie, ak je dieťa ohrozené a ak je premiestnenie jediným spôsobom ochrany jeho záujmov v dostatočnej miere a ak okolnosti prípadu naznačujú, že rodičia budú môcť po určitom čase opätovne prebrať zodpovednosť za starostlivosť o dieťa a jeho výchovu. Súd môže takisto rozhodnúť o umiestnení dieťaťa do inštitúcie, ak trpí psychosociálnymi problémami vo forme behaviorálnych alebo emocionálnych porúch, porúch učenia alebo iných porúch spojených s vývojom, ak je dieťa ohrozené alebo iné deti v rodine sú ohrozené a chrániť záujmy dieťaťa alebo ostatných detí v rodine je možné iba umiestnením dieťaťa do inštitúcie.
O dieťa sa môže starať osvojiteľ. Dieťa sa môže dať na osvojenie len vtedy, ak rodičia súhlasili s adopciou v stredisku sociálnych služieb alebo na súde po narodení dieťaťa. V prípade dieťaťa, ktoré nedovŕšilo osem týždňov, musí byť súhlas znovu potvrdený po dosiahnutí veku ôsmich týždňov. Ak nie je, nemá žiadny právny účinok. Súhlas sa nevyžaduje od rodiča, ktorého rodičovské práva a povinnosti boli odňaté alebo ktorý trvalo nie je schopný vyjadriť svoje želania. Deti, ktorých rodičia nie sú známi alebo ktorých bydlisko nie je známe po dobu jedného roka, môžu byť takisto dané na osvojenie. (článok 218 zákona o rodine) Osvojením zanikajú práva a povinnosti dieťaťa voči rodičom a iným príbuzným a naopak. Ak si jeden z manželov alebo mimomanželský partner jedného z rodičov dieťaťa osvojí dieťa, práva a povinnosti tohto dieťaťa voči tomuto rodičovi a jeho príbuzným a naopak nezanikajú.
Priznanie rodičovských práv a povinností príbuzným je novou inštitúciou zavedenou zákonom o rodine v súvislosti so starostlivosťou o dieťa. Táto inštitúcia je dostupná len vo vzťahu k dieťaťu, ktoré nemá žiadneho žijúceho rodiča. Ak je to v záujme dieťaťa, súd môže priznať rodičovské práva a povinnosti príbuznému, ktorý je ochotný prevziať zodpovednosť za dieťa a spĺňa podmienky na osvojenie stanovené v zákone o rodine. V zákone o rodine sa stanovuje, kto má byť v takýchto prípadoch považovaný za príbuzného: osoba, ktorá je pokrvným príbuzným dieťaťa, a to v priamej línii až do druhého stupňa alebo vo vedľajšej línii až do štvrtého stupňa. Osoba, ktorej boli priznané rodičovské práva a povinnosti, nadobúda rovnaké práva a povinnosti, aké by mali rodičia dieťaťa, a stáva sa právnym zástupcom dieťaťa. Osoba, ktorej boli priznané rodičovské práva a povinnosti, musí dieťa vyživovať. Ak majú byť rodičovské práva a povinnosti udelené dvom príbuzným, ktorí sú zosobášení alebo sú v mimomanželskom vzťahu, alebo príbuznému a jeho manželovi alebo mimomanželskému partnerovi, ktorí spĺňajú podmienky, táto zodpovednosť je priznaná obom partnerom a nesmie byť priznaná len jednému.
Súd menuje poručníka pre dieťa, ktoré nemá rodičov, alebo pre dieťa, ktorému rodičia neposkytujú starostlivosť, a umiestňuje dieťa do starostlivosti tohto poručníka. (článok 257 zákona o rodine) Centrum sociálnych služieb alebo súd vymenuje osobitného („kolízneho“) poručníka (kolizijski skrbnik) pre dieťa, keď rodičia dieťaťa vykonávajú rodičovské práva a povinnosti, ale ich záujmy sú v konflikte, alebo ak sú v prípade poručníctva v konflikte záujmy dieťaťa a jeho poručníka.
Rodičia, ktorí nežijú spolu alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, sa musia dohodnúť o starostlivosti o ich spoločné deti v súlade so záujmami týchto detí. Môžu sa dohodnúť na ponechaní spoločnej starostlivosti o svoje deti, starostlivosti jedného z rodičov alebo striedavej starostlivosti o deti. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora. Ak rodičia dospejú k dohode o starostlivosti, môžu navrhnúť podpísanie súdneho zmieru. Ak súd určí, že dohoda nie je v záujme detí, návrh dohody zamietne. Ak sa rodičia nevedia dohodnúť na starostlivosti o svoje deti, o veci rozhodne súd. Súd môže takisto z vlastnej vôle a v súlade s ustanoveniami zákona o rodine rozhodnúť o iných opatreniach na ochranu záujmov dieťaťa.
Súdny zmier alebo súdne rozhodnutie o spoločnej starostlivosti musí obsahovať rozhodnutie o mieste trvalého pobytu dieťaťa, o tom, ktorý z rodičov prijme doručenie akejkoľvek korešpondencie pre dieťa a o výživnom pre dieťa. Rodičia, ktorí spolu nežijú alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, a rodičia, ktorí žijú spolu, sa dohodnú na výživnom pre deti, ktoré spolu majú. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora. Ak rodičia nedosiahnu dohodu o výživnom pre deti, ktoré majú spolu, o veci rozhoduje súd.
Dieťa má právo na styk s obidvomi rodičmi a obidvaja rodičia majú právo na styk s dieťaťom. Stykom sa musí zabezpečiť plnenie záujmov dieťaťa. Rodič, s ktorým dieťa žije a ktorý má dieťa v starostlivosti, alebo tretia osoba, s ktorou dieťa žije, sa musia zdržať akéhokoľvek konania, ktoré prekáža alebo bráni dieťaťu udržiavať styk s druhým rodičom alebo s obidvomi rodičmi, a musí sa snažiť povzbudiť dieťa, aby si osvojilo vhodný postoj k styku s druhým rodičom alebo s obidvomi rodičmi. Rodič, ktorý má styk s dieťaťom, sa musí zdržať akéhokoľvek konania, ktoré bráni styku, starostlivosti a výchove dieťaťa. Rodičia, ktorí nebývajú spolu alebo ktorí majú v úmysle žiť oddelene, sa dohodnú o styku. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak rodičia dospejú k dohode o starostlivosti, môžu navrhnúť podpísanie súdneho zmieru. Ak súd stanoví, že dohoda nie je v záujme dieťaťa, návrh dohody zamietne. Ak sa rodičia nedohodnú o styku, o veci rozhodne súd.
Dieťa má takisto právo na styk s inými osobami, s ktorými má rodinné vzťahy a ktoré majú blízke osobné puto s dieťaťom, ak to nie je v rozpore so záujmami dieťaťa. Za tieto osoby sa považujú najmä starí rodičia dieťaťa, bratia a sestry, nevlastní bratia a nevlastné sestry, bývalí profesionálni rodičia a bývalý(-á) alebo súčasný(-á) manžel(-ka) alebo nemanželský partner jedného alebo druhého rodiča. Rodičia dieťaťa, dieťa (ak je schopné pochopiť dôležitosť dohody) a uvedené osoby dosiahnu dohodu o styku. Ak sa o tom nevedia dohodnúť sami, centrum sociálnych služieb im pomôže pri uzavretí dohody. Ak si to želajú, takisto môžu využiť služby mediátora. Miera a spôsob udržiavanie styku musia byť v záujme dieťaťa. Ak sa dosiahne dohoda o styku, rodičia, dieťa a uvedené osoby môžu takisto navrhnúť podpísanie súdneho zmieru. Ak súd určí, že dohoda nie je v záujme detí, návrh dohody zamietne. Ak rodičia, dieťa a osoby uvedené v prvom odseku tohto článku nedospejú k dohode, o styku rozhodne súd.
Rodičia alebo uvedené osoby sa zúčastňujú predchádzajúceho poradenstva bez svojich zástupcov. So súhlasom rodičov alebo uvedených osôb môže centrum sociálnych služieb po predchádzajúcom poradenstve začať s postupom mediácie. Tieto osoby sa môžu zúčastniť aj postupu mediácie, ktorý poskytujú iní poskytovatelia. Mediácia môže prebiehať pred súdnym konaním, počas neho alebo po ňom a môže zahŕňať pomoc pri urovnaní osobných a majetkových vzťahov. Mediácia sa uskutočňuje predovšetkým pred začatím súdneho konania s cieľom vypracovať návrh na ukončenie manželstva na základe dohody alebo návrh na súdny zmier vo veci starostlivosti o dieťa, výživného a styku s rodičmi alebo inými osobami alebo vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré majú významný vplyv na vývoj dieťaťa. Mediácia počas súdneho konania prebieha v súlade s právom upravujúcim alternatívne riešenie sporov. Aj keď osoby alebo účastníci konania súhlasili, že požiadajú o mediáciu, súd môže žiadosť zamietnuť a nemusí prerušiť súdne konanie, ak sa v konaní, do ktorého je zapojené dieťa, rozhodne, že prerušenie by nebolo jeho v záujme.
Súd môže rozhodnúť tak, že jeden rodič prevezme starostlivosť o všetky deti, deti sa rozdelia medzi rodičov, alebo tak, že obaja rodičia budú mať spoločnú starostlivosť o deti. Súd môže takisto z vlastnej vôle a v súlade s ustanoveniami zákona o rodine rozhodnúť o iných opatreniach na ochranu záujmov dieťaťa.
Podpora rodín v náročných situáciách
Na Slovensku doposiaľ chýba špecializované centrum pre nevyliečiteľne choré deti, ktoré ponúkne čiastočný únik od kolotoča nemocníc či hospicov. Má byť určené pre rodiny, ktoré sa starajú o svoje nevyliečiteľné dieťa v domácom prostredí, a je pre nich určená respitná starostlivosť. Vážny zdravotný problém alebo ochorenie blízkeho človeka, najmä dieťaťa, je náročnou záťažovou situáciou, ktorá neovplyvňuje len život chorého, ale zasahuje aj do života celej rodiny, pretože celá rodina sa musí s touto situáciou vyrovnať. Aj u nich sa nahromadí veľa emócii, súvisiacich nielen s ochorením, ale aj s danou situáciou v rodine.
Podľa dostupných údajov a na základe prieskumu Asociácie poskytovateľov a podporovateľov včasnej intervencie medzi ambulantnými pediatrami sa predpokladá, že na Slovensku žije 8 700 až 14 000 detí so zdravotným postihnutím alebo rizikovým vývinom vo veku do sedem rokov. K 30.6.2018 počet poberateľov príspevku za opatrovanie bolo 53 042, čo predstavuje takmer 1 % z celkového počtu obyvateľov na Slovensku. Z toho 26,8 % poberateľov príspevku na opatrovanie sú rodičia.
Spoliehať sa iba na rodinnú solidaritu je riskantné. Pre tých, ktorí sa starajú o svoje choré dieťa v domácom prostredí, by mala byť určená sociálna služba tzv. odľahčovacia služba alebo respitná starostlivosť. Na Slovensku nie je táto sociálna služba pre ľudí so zdravotným postihnutím vzhľadom na platnú legislatívu flexibilná podľa individuálnych potrieb odkázaného človeka a jeho rodiny. Každá rodina s požadovanou podporou a zdrojmi je schopná zabezpečiť plnohodnotnú starostlivosť o člena rodiny so zdravotným postihnutím. Respitná starostlivosť ponúka osobám, ktoré opatrujú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, akési zastúpenie v starostlivosti, s cieľom umožniť ošetrovateľovi na určitý čas možnosť odpočinku. Jedná sa o nezastupiteľnú formu podpory rodinnej domácej starostlivosti. Je nepopierateľné, že tam, kde sa odľahčovacia starostlivosť ponúka pravidelne, rodičia lepšie zvládajú požiadavky starostlivosti o svoje choré dieťa. Oddych pre rodinných príslušníkov a dieťa je nevyhnutný, či už na niekoľko hodín alebo niekoľko dní v kuse. Odľahčovacie služby tak môžu rodičom zabrániť, aby zvažovali celodennú pobytovú starostlivosť o svoje dieťa. Oddych mimo domova by sa mal poskytovať v prostredí, ktoré čo najviac kopíruje bežné domáce prostredie a vyhýba sa akémukoľvek spojeniu s tradičným inštitucionálnym životom alebo nemocničným prostredím.
Prvý koncert sa uskutoční 1. júna o 18. hodine v Košiciach na Technickej univerzite. Unikátnosť koncertov spočíva v ich holografickom multimediálnom prevedení ako aj v účele, nakoľko ide o pilotný projekt podporovaný špecialistami po celom Slovensku a n.o. SpKCH má k dispozícii budovu starej fary v Dolnom Smokovci, ktorú po kompletnej rekonštrukcii plánuje na tento účel prebudovať. Po vybudovaní Centra, plánuje SpKCH poskytovať ubytovanie chorým deťom a ich rodinám, keď počas dňa sa o pacientov bude starať odborný personál a ostatní členovia rodiny sa môžu neobmedzene venovať spoločným aktivitám. Rodinné apartmány v Dolnom Smokovci poskytnú rodinám príležitosť stráviť krátky čas mimo domova v čase, keď je pre nich nemožné cestovať mimo domova a vzhľadom na choré dieťa využívať služby iných ubytovacích zariadení.
Namiesto príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý sa na Slovensku takmer vôbec nečerpá, zavedieme nový príspevok na predprimárne vzdelávanie dieťaťa až do výšky 350 eur mesačne. Tento príspevok bude slúžiť na úhradu nákladov spojených s umiestnením dieťaťa do zariadenia predprimárneho vzdelávania až do výšky účelovo vynaložených finančných prostriedkov. Zároveň predĺžime nárok na tento príspevok pre všetky deti až do veku, kým nastúpia na povinnú školskú dochádzku. Sfunkčníme detské skupiny. Prepracujeme podmienky vzniku detských skupín tak, aby vytvárali vhodné prostredie pre dieťa z hľadiska kvality prostredia, opatery a poskytnutého vzdelávania a zaradíme subjekty poskytujúce túto službu medzi poskytovateľov predprimárneho vzdelávania. Stanovíme základné štandardy kvality starostlivosti, výchovy a vzdelávania aj v zariadeniach rannej starostlivosti o deti (od 0 do 3 rokov) a nástroje kontroly ich dodržiavania, pretože už deti v ranom veku by okrem bežnej starostlivosti mali dostávať kvalitné vzdelávanie. Spružníme zaraďovanie všetkých typov predškolských zariadení do siete škôl a predškolských zariadení tak, aby sa do nej po splnení podmienok mohli dostať aj alternatívne formy poskytovania predprimárneho vzdelávania.
Posilníme kapacity a kompetencie orgánov vykonávajúcich opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (SPODSK). Dnes sú pracovníčky a pracovníci preťažení množstvom prípadov, čo znamená, že jednej rodine/dieťaťu sa vedia venovať maximálne pár dní v roku. To neumožňuje riadne chrániť záujem tých najzraniteľnejších detí v našej spoločnosti. Tolerancia telesných trestov detí v domácom prostredí na Slovensku má dlhodobo alarmujúcu mieru. Prehodnotíme sieť Centier pre deti a rodiny a ich fungovanie a zameriame sa na podporu rozšírenia siete profesionálnych pestúnskych rodín vrátane rozšírenia okruhu ľudí, ktorí môžu mať dieťa v spoločnej pestúnskej starostlivosti pre všetky páry. Presadíme opatrenia na ochranu detí pred sexuálnym násilím v CDR, detských táboroch, či iných službách starostlivosti o deti. Jedným z opatrení bude vytvorenie registra poskytovateľov služieb detských pobytových aj nepobytových táborov a spolu s ním aj základné podmienky pre starostlivosť a vedenie detí počas táborov (výpis z registra trestov, povinnosť absolvovať vzdelávací kurz pre animátorov/animátorky a táborových vedúcich osôb). Pilotne overíme novú inovatívnu sociálnu službu „asistent/ka jednorodiča“.
