Ahojte mamičky, viete mi poradiť? Dcérka má 4 roky a do škôlky nechodí často, od septembra tam bola asi 10x. Učiteľky sa nám sťažujú, že dcérka s nimi vôbec nerozpráva, nechce sa hrať s deťmi a nechce cvičiť ani kresliť. Doma pekne hovorí, ale ideme na logopédiu, lebo nehovorí tak čisto. V škôlke spomína stále iba jednu kamarátku, ktorá tiež teraz chýba. S deťmi na ihrisku, ktoré nepozná, sa nechce veľmi hrať, nevie sa im prihovoriť, hrať by sa aj chcela. Nemá súrodencov, v rodine nemáme malé deti, je zvyknutá iba na dospelých. Myslíte, že to mám riešiť so psychologičkou alebo mám jej dať ešte čas, keďže škôlku v podstate ani veľmi nenavštevuje, lebo skoro stále bola chorá a aj keď bola zdravá, tak nechcela ísť do škôlky, tak sme ju nechali doma s babkou. Možno ste sa aj vy niekedy stretli s deťmi, ktoré za určitých podmienok komunikujú a za iných nie.
Ak dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém a ani rečové orgány a aj napriek tomuto faktu a svojej veľkej snahe nie je schopné komunikovať so svojím okolím, hovoríme o elektívnom mutizme.
Elektívny mutizmus sa zaraďuje medzi poruchy sociálnych vzťahov. V prípade spomínaného tzv. elektívneho mutizmu deti relatívne bez ťažkostí komunikujú v známom, najčastejšie v rodinnom prostredí, len čo sa však dostanú do nového, neznámeho prostredia, ktoré im nie je blízke, rečovú schopnosť strácajú. Ak však dieťa pomerne plynulo rozpráva v akomkoľvek prostredí okrem prostredia rodinného, v takomto prípade sa často jedná o problémovú či nefunkčnú rodinu. Zvyčajne sa objavuje pred piatym rokom. Dieťa sa prejavuje ako utiahnuté a kvôli tomu sa niekedy ťažšie rozpozná, skôr až po nástupe do školy. Štatisticky častejšie sa elektívny mutizmus vyskytuje u dievčat.
Niektoré príznaky elektívneho mutizmu majú aj deti trpiace autizmom, aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru alebo úzkostnou poruchou. Ak sa u dieťaťa elektívny mutizmus objaví, je vysoko pravdepodobné, že nie je jediným členom rodiny trpiacim touto poruchou.
Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii.
Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší.
U detí, ktoré trpia elektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča.
Kedy vyhľadať odborníka?
U detí sa vo všeobecnosti často stretávame so situáciami, v rámci ktorých sa nevyhnú kontaktu s cudzími ľuďmi aj v neznámom prostredí mimo domova, ktorí ich nabádajú ku komunikácii. A tak sa pomerne ľahko môže stať, že dieťa nie je schopné odpovedať na otázky. Avšak u dieťaťa so zdravým vývinom sa po istom čase pocit neistoty prirodzene stráca, verbálne prejavy dieťaťa sa stávajú suverénnejšími a smelšími a pomerne plynulá až zvedavá konverzácia na seba obvykle nenechá dlho čakať. O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup.
Mutistické dieťa v školskom prostredí
Deti so spomínanou poruchou môžu byť často intelektovo na pomerne vysokej úrovni, ak majú snahu a motiváciu, ľahko si osvojujú školské učivo. Ak problém u dieťaťa pretrváva, môže riaditeľ školy, ak má na to vhodné podmienky, po konzultácii s rodičom a splnení podmienok, pristúpiť k integrácii takéhoto dieťaťa ako žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V školskom prostredí sa odporúča oboznámiť spolužiakov s jeho situáciou, nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii a tým pádom k ústnej odpovedi, ale zamerať sa predovšetkým na jeho písomný prejav. Prospech dieťaťa tak môže byť dobrý, ale faktom zostáva, že jeho sociálny vývin zaostáva. Nevie sa presadiť medzi spolužiakmi, poprosiť niekoho o pomoc, či vybaviť záležitosti každodenného života mimo rodinného prostredia. V škole môže byť taktiež nápomocná pravidelná spolupráca so špeciálnym pedagógom a školským psychológom, ktorý pomôže usmerniť spolužiakov ako aj jeho pedagógov.
Práca so žiakom si vyžaduje citlivý prístup, spočiatku môže byť vhodné využívanie uzavretých otázok, na ktoré môže dieťa odpovedať neverbálne - napr. Pomôcť môže aj grafická hra.
Jednou z metód nápravy môže byť napríklad grafická hra, pri ktorej sedíme oproti dieťaťu a na stole máme hárok papiera. Rodič aj dieťa majú farebné ceruzky. Požiadame dieťa, aby niečo nakreslilo, stačí iba čiarku alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a podobne.
Negatívnym dôsledkom môžu byť problémy s rečou, vznik tikov, agresivita, úzkosť, problémy s vyprázdňovaním a podobne. Preto je pre dieťa veľmi podstatné, v akých podmienkach doposiaľ žilo, ako sa naučilo prekonávať stres, akú malo podporu zo strany svojich blízkych, či zažívalo pocity bezpečia a lásky alebo akú úroveň dosiahlo v rámci svojho psychomotorického vývoja.
Rodinný život
Schopnosť prispôsobovať sa novým podmienkam je u každého človeka iná. Nie každé dieťa je na zvládanie týchto náročných situácií dobre vybavené. Ak sa k tomu pridajú iné vonkajšie priťažujúce okolnosti (nevhodná výchova, neprimerané nároky, rozvod rodičov, dlhšia choroba…), môže vzniknúť závažný problém.
Najlepšie prostredie pre harmonický život dieťaťa je ideálna rodinná atmosféra plná materského tepla. Mnohým súčasným rodinám, bohužiaľ, vo veľkej miere chýba čas i priestor na spoločné aktivity, resp. skutočný rodinný život.
Súčasťou života dieťaťa sa stala materská škola. Deti tu môžu prežiť veľa príjemných zážitkov, ale nie je možné dať im to, čo by inak dostávali v oveľa jednoduchšom prostredí doma s mamou. Materská škola je pokus o zaopatrenie dieťaťa, keď sa rodičia dieťaťu nemôžu venovať. Či je to vydarený pokus, je diskutabilné.
Zrelosť na škôlku
Deti, ktoré sú dostatočne fyzicky, psychicky a sociálne vyzreté, nemajú so vstupom do materskej školy väčšinou žiadne problémy a dochádzka do škôlky je pre ne potrebná. Komunikatívne a ústretové deti sa tam zvyčajne tešia, no deti uzavreté, úzkostlivé alebo tie, ktoré nie sú na detský kolektív zvyknuté napríklad z ihrísk alebo rôznych klubov, môžu mať pri nástupe do materskej školy problémy.
Pre dieťa je táto zmena zásadná. Musí sa adaptovať na časový režim škôlky, prispôsobiť sa stravovaciemu programu a podriadiť väčšine. Už si nemôže úplne robiť to, čo chce. Kolektív v materskej škôlke a autorita učiteľky je preň celkom nová skúsenosť.
Výber škôlky
Výberu škôlky by sme mali venovať dostatočnú pozornosť. Dieťa tam bude tráviť podstatnú časť svojho času. Ako materské školy deťom organizujú a plánujú život, zistíme pri osobnej návšteve, pri rozhovore s učiteľkami, z informácií z portfólia škôlky, ale tiež z referencií od iných rodičov.
Zohľadnime pri výbere škôlky hlavne potreby nášho dieťaťa. Svoje ambície a predstavy radšej ponechajme bokom. Škôlky, ktoré ponúkajú množstvo krúžkov, jazykových kurzov, športových aktivít a podobne, v podstate nedávajú deťom dosť priestoru na voľnú hru. Keby dieťa trávilo čas s matkou doma, väčšinu času by sa hralo a napodobňovalo rôzne činnosti, pomáhalo by… Okrem spoločných aktivít by malo mať dieťa v škôlke najväčší priestor práve na hranie. V detskej hre je obsiahnutá jedna z najdôležitejších vlastností - tvorivá fantázia. Práve fantázia dieťaťu umožňuje prežívať neskutočné a neuskutočniteľné, skúšať, napodobňovať… Musíme ju rozvíjať a pestovať. Prílišným obmedzovaním hry dieťaťu túto možnosť berieme.
Nechcem ísť do škôlky
Keď si dieťa na chodenie do škôlky nemôže dlhší čas zvyknúť, hovoríme o problémoch s adaptáciou. Najčastejšie sa prejavujú tým, že dieťa plače a nechce dovoliť rodičom, aby odišli. V triede sa s deťmi nehrá, nedá sa „nalákať“ ani na svoje obľúbené hry a činnosti, s nikým sa nerozpráva, nekomunikuje, sedí bokom alebo je, naopak, k okoliu agresívne. Ďalší postup treba voliť citlivo a individuálne.
Často sa stáva, že túto novú situáciu oveľa horšie prežívajú rodičia než deti. Dieťa by nemalo s adaptáciou výnimočné problémy, ale začne byť precitlivené, pretože vníma úzkosť rodičov. Je potrebné, aby sa rodičia na ďalšom postupe dohodli nielen spolu, ale aj s personálom škôlky.
Príprava na škôlku
Najlepšia metóda je prevencia, dieťa treba na nástup do škôlky pripraviť. Choďme s dieťaťom do detského kolektívu oveľa skôr, ako s ním prvýkrát vstúpime do škôlky. Zrelé dieťa väčšinou prirodzene cíti potrebu detí okolo seba. Napriek tomu môže mať strach z neznámeho prostredia a neprítomnosť rodičov môže vyvolať taký silný stres, že do škôlky chodiť nechce.
Nič nesmieme uponáhľať a po dohode s pani učiteľkou zvykáme dieťa na škôlku pomaly a postupne. Prvý deň rodič s dieťaťom zostane v triede a obaja odchádzajú spoločne po dohovorenom čase. V ďalších dňoch čas v škôlke pomaly predlžujeme. Dieťa vtiahnuté do aktivity s ostatnými deťmi na svoju úzkosť zabudne, necíti sa ohrozené a pre rodičov nebýva problém zo „scény“ vycúvať. Sú deti, ktoré by už na druhý deň chceli v škôlke aj bývať. Ale poznám aj také, ktoré si zvykali dva mesiace.
Prekonať strach
Každé dieťa je iné a potrebuje čas, aby mohlo svoj strach prekonať. Bola by chyba problém podceňovať, ale i preháňať. Drastické a šokové metódy nie sú na mieste, všetko by malo prebiehať pokojne. Budeme s dieťaťom o škôlke hovoriť, rozprávať mu, čo sa bude diať, ako dlho tam bude, kde bude rodič a kedy si preň príde a akú úlohu má učiteľka. Predpokladám, že scény, keď učiteľka drží dieťa za jednu ruku a druhou rukou ťahá matku za nohu, sú už minulosťou.
Nezabúdajte na reč
V mnohých materských školách pracujú učiteľky, ktorým hovoríme logopedické asistentky. Prešli logopedickým kurzom a ich úlohou je rozvíjať reč väčšinou pomocou kolektívnych hravých aktivít. Na tento účel používajú riekanky a básničky, pesničky a rytmizovanie, dramatizáciu rozprávok, keď sú deti hercami, príbehy a rozprávky s následným rozprávaním a podobne. V kompetencii logopedických asistentiek nie je diagnostika porúch reči a náprava chybnej výslovnosti. Tým sa zaoberá klinický logopéd.
V minulosti som sa stretla s niekoľkými prípadmi, keď sa mi do opatery dostalo dieťa, ktoré aj rok (!) nacvičovalo v škôlke výslovnosť. A pretože nácvik nebol úspešný, asistentka začala dieťa učiť ďalšiu hlásku. Rodičia boli starostliví, k pani asistentke mali dôveru a napriek tomu sa efekt nedostavil. Práca klinického psychológa je potom nesprávnym nácvikom negatívne ovplyvnená, nastáva problém s motiváciou a so spoluprácou dieťaťa, nahliadajúc na to, že všetok logopedický cvičný materiál už pozná naspamäť.
Práca logopedických asistentiek v materských školách je chvályhodná, nesmierne cenná a myslím, že by nemali v žiadnej materskej škole chýbať. Ale ich prácou by malo byť iba komplexné rozvíjanie reči a cielenú nápravu by mal viesť klinický logopéd.
Plynulosť reči
Asi tretina detí má v tomto veku problémy s plynulosťou reči. Dieťaťu istý prechodný čas chýba dostatok slovnej zásoby, má problémy s vybavovaním pojmov, jeho myšlienky sú rýchlejšie ako reč. Pretože sa reč veľmi rýchlo rozvíja, na krátky čas je zadrhávanie fyziologickým prejavom dozrievania dieťaťa. Ale nevhodným prístupom a nesprávnou výchovou môžeme situáciu skomplikovať a spôsobiť mu postihnutie reči, ktoré sa môžu rozvinúť do koktavosti.
Nezabúdajme chváliť
Keď sa dieťa zajakáva, je prísne zakázané dieťa opravovať a nútiť ho čokoľvek opakovať. Uvedomme si, že to nerobí náročky. Potrebuje povzbudiť a nie cítiť, že sme s jeho prejavom nespokojní, a tak mu s rozprávaním pomáhame. Dieťa by nemalo prežívať neúspech v rozprávaní, ustarostené pohľady a komentáre ničomu neprospejú.
Dieťa chválime a dávame najavo, že sme radi, keď sa s nami rozpráva, prezerá si knižky, spieva, rytmizuje atď. Ani v škôlke by nemalo byť zbytočne vystavené stresu z vystupovania, malo by byť oslobodené od recitovania alebo spievania pred cudzími ľuďmi. Prežitý stres rečový prejav skôr zhoršuje. Keď sa však dieťa chce zapojiť, umožníme mu to. Ľahšie prejavy nesúvislosti v reči väčšinou vymiznú do niekoľkých mesiacov. Pri zmenách k horšiemu je lepšie obrátiť sa na klinického logopéda, ktorý reč dieťaťa vyšetrí a navrhne ďalší postup.
Obdobie hier
Obdobie, v ktorom dieťa nastupuje do materskej školy, preň býva náročné na psychickú odolnosť. Zároveň je to obdobie fantázie, rozprávok a hier, bez ktorých by sa jeho psychomotorický vývoj oneskoroval. Hry väčšinou napodobňujú činnosti dospelých, dieťa si v nich „trénuje“ rôzne situácie, môžu byť tiež podobné príbehom, ktoré si dieťa samo vytvára a rozvíja. V materskej škole sa naučí spolupracovať s rovesníkmi, čím rozvíja svoje komunikačné a sociálne schopnosti.
Pokúsme sa dieťaťu zabezpečiť harmonický vývoj v atmosfére láskyplného prostredia. Často počúvam, ako sa deti s oneskoreným vývinom reči „odrazu posunuli“ po nástupe do škôlky. Stalo sa to aj mnohým deťom, s ktorými som pracovala. Ako je to možné, že dieťa, z ktorého sme „nedostali ani slovo“ sa odrazu tak rýchlo rozrozpráva? Inteligentné a vnímavé maminky rozumejú svojim deťom aj bez slov. Často stačí, aby sa dieťa pozrelo, usmialo a mama už presne vie, čo dieťa chce. Ak mu to ihneď splní, nedá tak dieťaťu šancu komunikovať „ťažším, vyšším“ spôsobom, napríklad jasným gestom, slovom, vetou. Toto maminkovské umenie však deti v škôlke neovládajú. V škôlke sa dieťa stretne s rovesníkmi, s trošku mladšími, s trošku staršími deťmi. Stretne sa s deťmi, ktoré rozprávajú rovnako, lepšie, horšie, či iba o trošku lepšie ako ono samé. Majú viac rečových vzorov, od ktorých sa môžu učiť. Reč dospelých je však komplexnejšia: hovoríme dlhé súvetia, zložité slová, hovoríme omnoho rýchlejšie ako deti. Ak by sme si zapisovali, o čom sa s deťmi počas dňa rozprávame, možno by nás prekvapilo, aké veľké percento tvoria príkazy, zákazy, inštrukcie týkajúce sa denných rutín. V škôlke sa deti hrajú. Rozprávajú sa o hre, o zvieratkách a traktoroch, o mamičkách a oteckoch, o stavaní kociek… o samých zaujímavých veciach! Dostávajú sa do svojho hravého sveta, ktorý je pre ne dôležitý a v ktorom sa môžu učiť. Každé dieťa bude radšej rozprávať o pieskovom hrade než o tom, čo si má ráno obliecť. Všimli ste si, že keď dieťaťu pustíte reláciu pre deti s pestro oblečenými dospelými, začne s nimi tlieskať, spievať, tancovať…? Za týmito dospelými stojí väčšinou hlúčik malých detí, ktoré tiež opakujú. Robia to všetky a je to veľká zábava! Rovnako to funguje aj v škôlke. Pani učiteľka niečo ukáže a všetky deti opakujú. Nechajú sa stiahnuť davom, kolektívnou zábavou. Deťom pomáha kontakt s inými deťmi. Pre správny rozvoj reči je dôležité, aby dieťa malo umožnený dostatočný kontakt s inými deťmi: v kolektíve, s rovesníkmi, ale i staršími a mladšími.
Rozprávajte čo najjednoduchšie. Pomaly, zrozumiteľne. Hovorte krátke vety, iba o čosi dlhšie ako dieťa. Robte s dieťaťom zaujímavé veci. Často sa spoločne hrajte. Aktívne ho zapojte aj do vašich bežných činností a povinností. Veľa komentujte. Robte to, čo chcete, aby robilo Vaše dieťa. Dieťa nebude tancovať, ak netancujete vy. Nebude tlieskať, ak netlieskate aj vy. Ak si chcete aj prakticky vyskúšať, naučiť sa a efektívne využívať mnohé stratégie, ktoré Vášmu dieťaťu pomôžu, príďte na online kurz pre rodičov „Nehovorí? Prajem Vám veľa pripísaných zásluh! Mgr.
Jednou z najdôležitejších podmienok školskej a predškolskej zrelosti je primeraná úroveň komunikačných schopností. Dieťa sa dokáže lepšie začleniť, nadväzovať vzťahy a rozumieť pokynom, ak vie vyjadriť svoje myšlienky, odpovedať na otázky a rozumie hovorenému slovu. Vo veku 3 rokov väčšina detí aktívne používa aspoň 200-300 slov, tvorí dvojslovné vety a reaguje na jednoduché otázky. V 5-6 rokoch by už malo vedieť rozprávať zložitejšie vety, rozprávať krátke príbehy a uplatňovať základné gramatické pravidlá (napr. skloňovanie, časovanie).
Konzultujte odborníka
Ak dieťa vo veku 4 rokov málo hovorí alebo jeho vývin stagnuje, neváhajte. Ak vaše dieťa ešte nerozpráva dostatočne dobre a blíži sa nástup do škôlky či školy, nemusíte panikáriť - no netreba ani čakať. Podpora reči, rozvoj komunikačných schopností a zábavné domáce aktivity môžu výrazne pomôcť. Komunikovať potrebujeme všetci. I ľudia s rôznym typom postihnutia (reč, sluch...) sa snažia aspoň čiastočne minimalizovať svoj hendikep. Veď ako inak by dokázali spolupracovať či žiť s kýmkoľvek vo svojom okolí, kto by im vôbec nerozumel?
Pochopenie Dôvodov Mlčania
Mlčanie dieťaťa v škôlke môže mať rôzne príčiny, ktoré sa líšia v závislosti od veku, osobnosti a skúseností dieťaťa. Je dôležité rozlišovať medzi bežnou nesmelosťou a hlbšími problémami, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc.
Bežná Nesmelosť a Adaptácia
Nástup do škôlky je pre dieťa významná zmena. Nové prostredie, noví ľudia a nové pravidlá môžu byť pre malé dieťa ohromujúce. Je prirodzené, že niektoré deti potrebujú viac času na adaptáciu a cítia sa istejšie, ak sa najprv len pozorujú a postupne sa zapájajú do aktivít. V tomto prípade je mlčanie prejavom opatrnosti a snahy zorientovať sa v novej situácii.
Príkladom môže byť štvorročná dcérka, ktorá nastúpila do škôlky už ako trojročná, ale vôbec tam nerozpráva. V škôlke sa jej páči, teší sa do nej, sadne si na stoličku a pozoruje iné deti a potom sa ide hrať. Keď niečo chce, ukáže prstom. Keď sa niečo opýta učiteľka, tak kývne hlavou. Ale doma s rozprávaním nemá najmenší problém. Pamätá si všetky mená svojich spolužiakov, všetky pesničky, básničky.
Komunikačné Schopnosti a Školská Zrelosť
Jednou z najdôležitejších podmienok školskej a predškolskej zrelosti je primeraná úroveň komunikačných schopností. Dieťa sa dokáže lepšie začleniť, nadväzovať vzťahy a rozumieť pokynom, ak vie vyjadriť svoje myšlienky, odpovedať na otázky a rozumie hovorenému slovu. Vo veku 3 rokov väčšina detí aktívne používa aspoň 200-300 slov, tvorí dvojslovné vety a reaguje na jednoduché otázky. V 5-6 rokoch by už malo vedieť rozprávať zložitejšie vety, rozprávať krátke príbehy a uplatňovať základné gramatické pravidlá (napr. Tlak Rodičov a Očakávania.
Rodičia často majú predstavu o tom, čo by ich dieťa malo alebo nemalo robiť, čo by už malo vedieť, ako by sa malo správať. Potom vyvíjajú na svoje dieťa veľký tlak, s ktorým si nemusí vedieť poradiť, zatvrdí sa a nedokáže sa nikam pohnúť. Možno totiž vaša dcéra nemá potrebu riešiť to, či jej malovravnosť je naozaj problém, keďže to za ňu riešite vy. Verte mi, že postupne sama príde na to, že keď nebude rozprávať, tak nebude mať také vzťahy, aké by chcela a rozprávať začne. Pokiaľ ide o to, že sa vám nepáči, že vaša dcéra nezdraví, tak jej skúste vysvetliť, že vám sa tiež nepáči, keď vás niekto nepozdraví, alebo pozdraví len na polovicu úst. Potom nemáte dôvod vytvoriť si s takým človekom vzťah, nemáte chuť sa s ním rozprávať, byť k nemu bližšie.
Selektívny Mutizmus: Keď Úzkosť Zablokuje Reč
V niektorých prípadoch môže byť mlčanie dieťaťa v škôlke prejavom selektívneho mutizmu (EM). Ide o úzkostnú poruchu, pri ktorej dieťa dokáže rozprávať v určitých situáciách (napríklad doma s rodinou), ale v iných (napríklad v škôlke alebo v škole) nedokáže prehovoriť, aj keď chce. Podľa psychologičky je to fóbia z rozprávania. Deti sú schopné rozprávať, ale nedokážu to. A ony by si to priali, ale často to sami opisujú ako keby mali nejakú hrču v krku, ktorá im bráni, aby rozprávali. Veľmi často je prítomná u týchto detí úzkosť, to znamená, že majú strach, že niekto bude počuť ich hlas. Preto najnovšie diagnostické kritériá zaraďujú EM pod úzkostné poruchy. EM je vtedy ak to, že dieťa nerozpráva nie je možné vysvetliť inak, napríklad, že má poruchu autistického spektra alebo psychotickú poruchu alebo schizofréniu alebo iné poruchy, kde je narušené vnímanie. Dokonca treba vylúčiť aj to, že deti nie sú dočasne schopné rozprávať ako súčasť separačnej úzkosti, keď nastupujú do školy. Deti s EM sú schopné rozprávať v prostredí, kde sa cítia dobre a uvoľnene, úplne najčastejšie je to doma. To znamená, že doma s rodičmi v pohode rozprávajú, často sú to ukecané deti, ktorým sa ústa nezavrú. Ale nedokážu rozprávať v nejakom inom prostredí. A je to naozaj o tom, že nedokážu zo seba vydať ani hlások. Napríklad v škole alebo hneď ako opustia hranice domu. Niektoré deti nie sú schopné rozprávať s nikým mimo tej najbližšej rodiny, veľmi malé percento nedokáže rozprávať ani s najbližšími rodinnými príslušníkmi.
Pre lepšiu predstavu môže pomôcť prirovnanie k fóbii z pavúkov. V hlave človeka, ktorý sa bojí pavúkov ide stále to, že musí kontrolovať, či náhodou nie je niekde pavúk. Keď príde do nového prostredia tak si musí oskenovať rohy miestnosti, kúty, či tam náhodou nejaký pavúk nie je. Celý čas rozmýšľa nad pavúkom a čo by robil, keby nejakého videl. Ten pavúk mu zaberá strašne veľa času. A rovnako aj dieťa s EM má obrovskú úzkosť z toho, aby ho niekto počul. Preto, keď sa napríklad v škôlke v šatni prezúva a je tam s rodičom samo, v pohode rozpráva. Ale akonáhle sa niekto len šuchne okolo dverí, dieťa vidí pohyb, tak spozornie, stuhne, stíchne a nedokáže vydať ani hlások. Má zapnutý neustály kontrolný systém, ktorý skenuje jeho okolie aby ho náhodou niekto nepočul.
Príčiny Selektívneho Mutizmu
Zo štúdií, ktoré momentálne existujú vyplýva, že neexistuje jedna príčina. Príčiny sú multifaktoriálne. To znamená, že je veľa faktorov, ktoré do toho rôznou mierou vplývajú. A sú veľmi individuálne. Celkovo sa dajú rozdeliť do troch skupín:
- Predispozičné faktory: Zjednodušene povedané, sú geneticky dané. Tam môže patriť aj to, že je dieťa prirodzene hanblivejšie alebo introvertnejšie, alebo že je veľký perfekcionista. Patrí tam aj ten prípad, že sa nejaká úzkostná porucha vyskytuje u rodičov, súrodencov alebo v rodine.
- Faktory prostredia: Napríklad keď je daná rodina súčasťou nejakej minority (napríklad náboženská menšina), alebo Slováci žijúci v zahraničí, menšina žijúca na Slovensku, alebo sa rodina presťahovala z dediny do veľkého mesta alebo naopak.
- Udržiavacie faktory: To je vtedy, keď sa dieťa s EM vyhýba úzkosti tým, že je ticho. Že majú strach, že ich niekto bude počuť a tak sa vyhýbajú rozprávaniu a troška sa im uľaví. Ale tým pádom musia viac strážiť, aby ich nikto nepočul, aby sa im znova uľavilo. A tak sa to nabaľuje, takže sa toto správanie posilňuje. Čím dlhšie má dieťa EM, tak je v tom zacyklenejšie.
Kedy Hľadať Odbornú Pomoc
O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup.
Dôležitosť Včasnej Intervencie
Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii.
Ak ste rodič dieťaťa, ktoré nerozpráva v škôlke, je dôležité zaujať citlivý a podporujúci prístup.
Komunikácia s Učiteľmi a Odborníkmi
- Otvorená komunikácia: Pravidelne sa rozprávajte s učiteľmi vášho dieťaťa, aby ste získali prehľad o jeho správaní v škôlke. Zistite, či sa dieťa zapája do aktivít, ako reaguje na iné deti a dospelých, a či sa vyskytli nejaké konkrétne situácie, v ktorých sa zdalo, že by chcelo niečo povedať, ale nedokázalo.
- Konzultácia s odborníkom: Ak máte obavy, neváhajte sa poradiť s detským psychológom alebo logopédom. Odborník vám môže pomôcť identifikovať príčinu mlčania vášho dieťaťa a navrhnúť vhodný postup.
Podpora Komunikácie Doma
- Vytvorte bezpečné a podporujúce prostredie: Doma by sa dieťa malo cítiť bezpečne a milovane. Vytvorte priestor, kde sa môže slobodne vyjadrovať bez obáv z kritiky alebo zosmiešňovania.
- Zaviesť doma rečovo-rozvojové hry: Najlepší spôsob učenia je hra!
- Hrajte sa a rozprávajte: Hrajte sa s dieťaťom hry, ktoré podporujú komunikáciu, ako napríklad bábkové divadlo, hranie rolí alebo rozprávanie príbehov. Počas hry sa snažte podnecovať dieťa k rozprávaniu a vyjadrovaniu svojich myšlienok a pocitov.
- Čítajte si knihy: Spoločné čítanie kníh je skvelý spôsob, ako rozvíjať slovnú zásobu a komunikačné schopnosti dieťaťa. Počas čítania sa pýtajte otázky, diskutujte o príbehu a povzbudzujte dieťa, aby sa aktívne zapájalo.
- Buďte trpezliví a povzbudzujúci: Nechajte dieťa, aby sa vyjadrovalo vlastným tempom. Netlačte naň a neopravujte ho neustále. Skôr ho povzbudzujte a chváľte za každý pokrok, aj ten najmenší.
Stratégie v Škôlke
- Spolupráca s učiteľmi: Dohodnite sa s učiteľmi na stratégiách, ktoré môžu pomôcť dieťaťu cítiť sa v škôlke istejšie a povzbudiť ho k rozprávaniu.
- Nenútiť dieťa k verbálnej komunikácii: Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší.
- Podpora neverbálnej komunikácie: Ak dieťa nerozpráva, umožnite mu vyjadrovať sa neverbálne, napríklad gestami, mimikou alebo kreslením.
- Využívanie malých skupín: Ak je to možné, zaraďte dieťa do malých skupín, kde sa bude cítiť istejšie a bude mať viac príležitostí na interakciu s inými deťmi.
- Používanie obrázkov a hier: Využívajte obrázky, hračky a hry, ktoré dieťa zaujmú a povzbudia ho k rozprávaniu.
- Grafická hra: Jednou z metód nápravy môže byť napríklad grafická hra, pri ktorej sedíme oproti dieťaťu a na stole máme hárok papiera. Rodič aj dieťa majú farebné ceruzky. Požiadame dieťa, aby niečo nakreslilo, stačí iba čiarku alebo bodku. Potom so svojou, ale inou farebnou ceruzkou niečo prikreslíme. Takto striedavo kreslíme, pričom provokujeme reakcie dieťaťa tým, že niečo prečiarkneme, uzatvoríme, urobíme hranicu a podobne.
Čo Nerobiť
- Netlačte na dieťa, aby rozprávalo: Nátlak môže situáciu len zhoršiť a spôsobiť, že sa dieťa ešte viac uzavrie.
- Neporovnávajte ho s inými deťmi: Každé dieťa je iné a vyvíja sa vlastným tempom. Porovnávanie s inými deťmi môže dieťa demotivovať a znížiť jeho sebavedomie.
- Nevyhýbajte sa situáciám, v ktorých dieťa nerozpráva: Aj keď je to pre vás ťažké, je dôležité, aby dieťa malo príležitosť stretávať sa s novými ľuďmi a zažívať nové situácie. Postupne si tak zvykne a bude sa cítiť istejšie.
Prístupy, ktoré Nepomôžu
So akou najčastejšou chybou sa stretávate v rámci prístupu k EM? Nie sú to chyby, ale skôr prístupy, ktoré človeku s EM nepomôžu. Nie sú pre dieťa príjemné ani prospešné. Prvý je tlak na rozprávanie. Že tlačia na dieťa - pozdrav sa, musíš, čo nemáš jazyk?, povedz, pozri sa, všetci okolo teba rozprávajú a proste čo máš za problém, nebuď hanblivý. Proste sa snažia tlačiť na to, aby dieťa rozprávalo. A ten druhý je, naopak, úplne opačný extrém. Že sa mnohí tvária, že to neexistuje. Nenútia deti rozprávať ale v tom zmysle, že si dieťa nájde perfektný spôsob ako všetko neverbálne vyjadriť, písomne alebo šepotom. Je to niečo, čo v konečnom dôsledku nepomôže dieťaťu, lebo má stále strach, aby niekto nepočul jeho hlasový prejav.
Čo Robiť
Prvá vec je vyslať dieťaťu signál, že vidím, že má ťažkosti. Pomenovať, že som si všimol alebo všimla, že je to pre neho ťažké. A že to vidím. Podať dieťaťu takú normalizáciu. Že niektorí ľudia sa tak proste cítia. Že to nie je čudný pocit a že nie je ten jediný čudný na svete, že je normálne cítiť sa trošku nesvoj, keď je s cudzími ľuďmi alebo v inom prostredí. Aj vyjadrenie toho, že viem a verím, že dokáže rozprávať a že keď sa bude cítiť dostatočne pripravený, tak sa mu to podarí. Že vidím, že je to ťažké, ale takéto ťažké to nebude navždy a keď sa bude cítiť dobre, tak ja verím, že to zvládne a že sa mu podarí rozprávať sa s nami úplne voľne. Odporúčam za psychológom. Dobrá je spolupráca aj s logopédom.
tags: #dieta #v #skolke #nerozprava