Život kňaza je úzko spätý s históriou a vývojom cirkvi, ako aj s osudmi ľudí, ktorým slúži. Tento článok sa zameriava na životopis Mgr. Juraja Drobného, kňaza, ktorého pôsobenie je zasadené do kontextu cirkevných dejín a prenasledovania evanjelikov na Slovensku.
Mgr. Juraj Drobný: Pôsobenie a služba
Mgr. Juraj DROBNÝ pôsobil ako kaplán v rokoch 1.7.2018-30.8.2021. Narodil sa v Dubnici nad Váhom a za kňaza bol ordinovaný 17.6.1989. Predtým pôsobil na rôznych miestach: Výpomocný duchovný v Ba-Kráľovnej rodiny (2008), Ba-Lamač (od 15.10.2010), Ba-Rača (od 1.1.2013), Ba-Najsvätejšej Trojice (od 1.10.2016). Jeho život je príkladom kňaza, ktorý aktívne slúži v rôznych farnostiach a prispieva k duchovnému životu veriacich.
Historický kontext: Prenasledovanie evanjelikov
Evanjelická cirkev čelila už od čias svojho vzniku krutému prenasledovaniu. Obzvlášť náročné obdobie zažila počas rekatolizácie v 16. až 18. storočí, keď za svoje presvedčenie zaplatilo životom veľa prívržencov reformačných myšlienok. Reformačné idey zasiahli v období ranného novoveku srdcia mnohých Slovákov. Počet zástancov reformácie postupne narastal a začiatkom 17. storočia už evanjelici tvorili väčšinu obyvateľstva Uhorska.
Za ochrancov nekatolíkov sa vyhlasovali vodcovia stavovských povstaní (Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Imrich Tököli a i.). Tých na oplátku často podporovali evanjelickí duchovní, ako napríklad dozorca evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy vo vojsku Františka II. Rákociho - vodcu poslednej stavovskej rebélie. Zmena prišla až 25. októbra 1781, keď Jozef II. vydal Tolerančný patent.
Tresty a útrapy evanjelikov
Ale dovtedy boli evanjelici trestaní hlavne tromi spôsobmi - buď ich prinútili, aby sa zriekli úradov a v takom prípade mohli ostať doma, alebo boli poslaní do vyhnanstva, alebo boli uväznení a neskôr odpredaní na galeje ako otroci. Galejníci museli vláčiť ťažký náklad alebo veslovať na lodi, pričom im do úst často vkladali tzv. hrušku, teda mučiaci nástroj, ktorý trestancom znemožňoval rozprávať. Takéto tresty postihli stovky až tisíce evanjelikov v Uhorsku.
Evanjelický kňaz a. v. Ján Drobný (1880 - 1930) v knihe Evanjelickí slovenskí martýri z roku 1929 uvádza mená 490 prenasledovaných evanjelikov z obdobia 17. - 18. storočia.
Augsburské vyznanie a jeho význam
V roku 2020 si pripomíname 490. výročie Augsburského vyznania (AV), ktoré bolo prečítané na sneme v Augsburgu 25. júna 1530 a ktoré je známe aj pod latinským názvom Confessio Augustana (CA). Mnohí evanjelici si z konfirmačnej výučby pamätajú, že AV má 28 článkov, z ktorých 21 podáva učenie evanjelickej cirkvi, ktoré je v podstate zhodné s učením rímskej cirkvi a 7 článkov, 22. - 28., podáva rozdiely v učení rímskej cirkvi a našej, mohli by sme povedať „katolíckej“ cirkvi, lebo grécke slovo „katholikos“ znamená „všeobecný“, a takú cirkev aj my vyznávame a hlásime sa k nej. Teda reformátorom vôbec nešlo o založenie novej cirkvi. V podstate sme aj my katolíci, ale nie rímski katolíci.
Tým väčší význam má pre nás Augsburské vyznanie - „magna charta“ nielen našej cirkvi a. v. na Slovensku, ale celého svetového luteranizmu. „Ono je také späté so životom našej cirkvi, že od jej vzniku bolo pre ňu a jej veriacich popri Svätom písme hlavným prameňom učenia a hlavnou smernicou života.
Významné osobnosti reformácie na Slovensku
Slovenské evanjelictvo ostávalo verné luteránskemu chápaniu sviatosti Večere Pánovej. K priekopníkom reformácie na Slovensku patrili napr. Conrad Cordatus, spolupracovník a priateľ Martina Luthera. Český rodák a neskôr superintendent v Stendali, ktorý pôsobil v rokoch 1521 - 1525 ako farár v Kremnici, a Leonard Stöckel, bardejovský rodák, žiak Luthera a Melanchthona, spoluzostavovateľa seniorálnych článkov z roku 1546, známych ako Prešovské články. Stöckel zostavil najstaršiu pamiatku uhorského luteranizmu, známu ako Confessio Pentapolitana. Toto vyznanie piatich východoslovenských miest z r. 1549, ako aj Confessio Heptapolitana, vyznanie siedmich banských miest z r. 1559, známe i ako Confessio Montana a Confessio Scepusiana, a tiež vyznanie 24 spišských miest z r. 1569 vychádzajú z Augsburského vyznania.
Hoci „podobne ako v ostatnej Európe, ani v Uhorsku sa augsburská konfesia nevnímala mnohým reformátorom ako normatívne stanovisko doktríny, bola pre nich skôr špecifickým výkladom a obranou učenia a praxe nemeckých evanjelikov. Mohli ju však využiť aj iní, lebo ukazovala, že doktrinálne (vieroučné) pozície evanjelických reformátorov a ich kritika niektorých doktrín a praktík stredovekej cirkvi boli v súlade s učením Písma a starovekých koncilov, ekumenického kréda a cirkevných otcov… V prostredí luteránov na synodách v Žiline (r. 1610) a Spišskom Podhradí (r. 1614) sa ako normatívny doktrinálny štandard luteránskych komunít prijala Formula Kniha svornosti, ktorá zhŕňala Augustanu a jej Apológiu“[15].
Na ružomberskej synode r. 1707 pod vedením Daniela Krmana sa od evanjelických farárov vyžadovala prísaha na Symbolické knihy, teda aj Augustanu. Toto je zachované v ordinačnej prísahe dodnes, pozri Agendu, s. 174: „… budem kázať slovo Božie a učiť ho pravdivo a úprimne, ako je obsiahnuté v Starej i Novej zmluve a v duchu Symbolických kníh Evanjelickej cirkvi a. Na Slovensku sme mali už v r. 1562 preložené a vydané Augsburské vyznanie“[16].
Preklady Augsburského vyznania
Preklad Juraja Tranovského, vydaný v Olomouci r. 1620
Preklad Samuela Martiniusa z r. 1630
Preklad Václava Kleycha z r. 1720 vydaný v Žitave
Preklad Bohuslava Tablica z r. 1808
Preklad Karola Maríneka, vydaný v Budíne r. 1856
Preklad Dr. Bedricha Baltíka v r. 1880 v Budapešti
Ján Pravoslav Leška preložil celú Knihu svornosti do kralickej bibličtiny, ktorá vyšla v Békešskej Čabe v roku 1898. Vydal ho v r. 1930 Ján Pavel Drobný, farár v Prietrži, Starej Turej a Bratislave. V tom istom roku prvý preložil AV do slovenčiny Ján Jahoda, farár v Žibritove a vydal ho Zvolenský seniorát v Banskej Bystrici.
V roku 450. výročia a. v. vyšiel slovenský preklad biskupov Dr. Rudolfa Koštiala a Dr. Jána Michalka. V roku 1992 vydal Tranoscius v Liptovskom Mikuláši preklad Symbolických kníh od Ota Víznera, farára v Hanušovciach nad Topľou, vo Vysokých Tatrách a v Dačovom Lome, katechétu v Martine, predstaviteľa obrodného procesu v cirkvi r. 1968, väzneného v rokoch 1962 - 1963. Zredigoval a registrami ho opatril doc. Dr. Daniel Št. Veselý.
Augsburské vyznanie v piesňach
Našmu veriacemu ľudu bolo Augsburské vyznanie sprístupnené i prostredníctvom piesní v Tranovského Kancionáli č. 407 a 408. Obe sú majstrovským dielom jedného z popredných mužov ortodoxie Samuela Hruškovica. Prvá je prekladom z nemeckého originálu a charakter každého článku AV vystihuje jednou vetou.
Snáď by mohla byť zaradená do dodatku budúceho vydania ES, najlepšie by však bolo, keby ju niekto preložil do slovenčiny, lebo mladšia generácia už zabúda na kralickú bibličtinu a dobre jej nerozumie.
Neviem však, či niekto zo súčasných básnikov by to dokázal urobiť tak ako Samuel Hruškovic. Určite by to bolo potrebné, veď dosť našich evanjelikov nepozná AV, a niektorí ani nevedia, čo to znamená evanjelik a. v. V snahe popularizovať AV ES na s. 695 - 703 zaradených desať článkov AV. Aj v našej Agende na s. 5.
Ján Pavel Drobný (1880 - 1930)
Ján Pavel Drobný sa narodil v Turej Lúke 24. júna 1880. Otec bol notárom. Matka Oľga Semianová bola dcérou tamojšieho farára. Jeho manželka bola priateľkou pani Royovej a Kristína Royová v knihe "Za svetlom a so svetlom" spomína, že pani Semianová rada hrala na klavíri a dokázala rozospievať celú spoločnosť.
J.P.Drobný študoval na gymnáziu v Skalici, potom na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, telógiu vyštudoval v Bratislave a v roku 1902 bol vysvätený. Ako kaplán pôsobil u Jána Lešku v Brezovej. Na tieto roky rád spomínal, lebo u neho získal toľko, koľko by mu nedalo ani štúdium na nemeckej univerzite.
V rokoch 1904 - 1913 pôsobil ako samostatný kňaz v Prietrži. Tam sa i oženil, zobral si dcéru lekára Ľ.Šimku. Z vďačnosti k svojmu principálovi p. Leškovi spracoval jeho kázne a náboženskú poéziu v homíliach s názvom "Chléb života". J. Leška pri pohreboch významných cirkevných a národných dejateľov hovoril vo veršoch, ktoré Drobný pripravil do tlače pod názvom "Vzdychy naimské". Spracoval dejiny prietržského zboru v Pamätnici. Napísal životopis D. Krmana, M.M. Hodžu a veľa ďalších prác.
Prvoradou úlohou Jána Drobného po príchode na Starú Turú bolo vyriešiť napätý pomer medzi zborom a Modrým krížom a uviesť ho do polohy užitočného susedstva". Tlačou vydal správu o živote evanjelického zboru na Starej Turej.
Staral sa aktívne o duchovný rast aj o zlepšenie životných podmienok našich predkov. Jeho zásluhou za obecné peniaze postavili meštiansku školu, v Prahe rôznymi cestami vymohol otvorenie rezbárskej školy, ktorá začala svoju činnosť v roku 1920. Po oslobodení v roku 1918 už 4.novembra zorganizoval Slovenskú národnú radu, ktorá v národnom duchu spravovala obec až do riadnych volieb. 3. decembra vyslal druhú čatu 42 dobrovoľníkov zo 167 zo Starej Turej do Uherského Hradišťa, kde sa formoval Prvý pluk slovenskej slobody.
Ján Drobný bol činný pri zakladaní všetkých kultúrnych spolkov v Starej Turej (Matice slovenskej, Hviezdoslavovej besedy a pod.). Sústreďoval okolo seba turanských študentov, ktorí odchádzali na ďalšie štúdiá. V Starej Turej sa zrodila myšlienka založiť spolok evanjelických a.v.kňazov, ktorý založil spolu s dr. Zochom a stal sa jeho predsedom. Bol popredným funkcionárom Hurbanovej evanjelickej literárnej spoločnosti, spoluredaktorom Evanjelického kazateľa, redaktorom Stráže na Sione.
Bol veľmi literárne činný. Vypracoval úvahu "Evanjelickí kňazi v románoch Vajanského", upravil nápevy piesní Tranoscia, začal vydávať časopis "Evanjelická mládež". Generálna rada evanjelickej cirkvi navrhla Drobného za profesora praktickej teológie na Evanjelickej teologickej škole, ale on zo skromnosti toto miesto neprijal. Do Bratislavy odišiel až v októbri 1925, kedy bol poverený zastupovaním biskupa dr. Zocha, úradujúceho v Modre.
Vynikajúci človek, služobník cirkvi a národa, ktorý si získal úctu a lásku ľudí, odišiel uprostred najväčšej aktivity.
Život a dielo Jána Bottu
Genealógia rodu Drobný
Pôvod priezviska Drobný si vyžadovalo mimoriadne úsilie. Podľa genealogičky Lucie Šemorádikovej, v okolí Trnavy žije obrovské množstvo Drobných. Napriek tomu, že niektoré rodiny s týmto priezviskom nepatria k tejto vetve, podoba je v niektorých prípadoch zjavná.
Najstarší doložený predok rodu je Martin Drobný, narodený okolo roku 1682 v Moravskom Lieskovom a žil do roku 1744. Jeho syn Juraj sa narodil v Dolnej Krupej. Jurajov syn Ján sa narodil v roku 1752. Tento rod sa rozvetvil a jeho potomkovia sa nachádzajú v rôznych častiach Slovenska a sveta.
Genealógovia sa pri zostavovaní rodokmeňa opierajú o matričné záznamy, cirkevné archívy a ďalšie historické pramene. Vďaka precíznej práci genealógov je možné zmapovať minulosť rodiny a pochopiť jej korene.
Príklady prenasledovania evanjelikov
Evanjelická cirkev čelila už od čias svojho vzniku krutému prenasledovaniu. Obzvlášť náročné obdobie zažila počas rekatolizácie v 16. až 18. storočí, keď za svoje presvedčenie zaplatilo životom veľa prívržencov reformačných myšlienok.
Michal Gótš (1604 - 1674)
Michal Gótš (v literatúre uvádzaný aj ako Michal Góč/Göts/Goets) prišiel na svet v roku 1604. Do kňazskej služby vstúpil pomerne neskoro, vo veku 49 alebo 50 rokov. Po dvadsaťročnom pôsobení v obci Kalinovo (okres Poltár) bol predvolaný na súd v Bratislave, kde sa ho snažili prinútiť, aby sa vzdal svojej viery, čo však odmietol. Jezuiti skúšali zlomiť jeho ducha bitkou, ťažkou telesnou prácou i pomocou reťazí, ktoré mu zvierali končatiny. Mnohým spoluväzňom bolo 70-ročného starca Gótša ľúto a snažili sa mu pomôcť.
Keďže Gótš sa odmietol podriadiť, odsúdili ho na galeje do Neapola. Tam ale nedošiel. Odpadol na ceste pred talianskym mestom Aversa, kde ho naložili na voz. Vyčerpaný a dobitý starec zakrátko vydýchol naposledy. Keď si vojaci všimli, že je mŕtvy, jeho nebohé telo iba zhodili z voza. Kňazovi spoluotroci, medzi ktorými nechýbali ani protestanti, prosili strážcov, aby ho smeli aspoň pochovať.
Štefan Pilárik (1615 - 1693)
Štefan Pilárik uzrel svetlo sveta v Očovej (okres Zvolen) v roku 1615. Ako 24-ročný bol vysvätený za kňaza a čoskoro si získal povesť skvelého rečníka a hráča na organ.
