Historické korene kresťanského postoja k potratom
Írsky svätec Kieran, považovaný za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa dozvedel, že miestny kráľ znásilnil mníšku Bruinnech, rozhodol sa ju zachrániť. Po jej návrate do kláštora sa však zistilo, že je tehotná. Kieran ju údajne zbavil tehotenstva zatlačením znaku kríža na jej lono. Táto epizóda nie je v stredovekých legendách o írskych svätcoch anomáliou; podobné príbehy s tehotnými mníškami a zázračným vyprázdňovaním sa vyskytujú aj v legendách o ďalších troch svätcoch. Najznámejšou sväticou spájanou s potratovým zázrakom je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí. V jej legende Brigita navrátila panenstvo mníške, ktorá otehotnela s milencom. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí sa tiež podieľali na šírení kresťanstva v Írsku a v ich legendách sa vyskytujú podobné epizódy.
Skutočnosť, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, vypovedá podľa historikov o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že žena, ktorá zničila plod po 40 dňoch vývoja, musela činiť pokánie tri roky. Ak tak urobila pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čo bolo zhruba toľko, ako za krádež alebo sex s nevydanou ženou.
Vývoj kresťanského pohľadu na interrupcie
Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. Cirkev v priebehu takmer dvoch tisícročí svojej existencie menila svoj postoj k umelému prerušeniu tehotenstva, čo nie je nič nečakané. Žiadna inštitúcia, obzvlášť nie taká, ktorá pretrvala viac ako 1700 rokov, nie je monolit, ktorý by sa nevyvíjal a zostával nemenný.
U kresťanských elít v stredoveku, období najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, možno pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti.
Aby sme si ozrejmili niektoré fakty, je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta v kresťanskom diskurze o potratoch od počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch.
Biblické základy a filozofické vplyvy
Uméle prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky. Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov grécko-rímskej filozofie.
Už v 3. storočí môžeme identifikovať rôzne názory. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, podľa ktorých vstupovala ľudská duša do tela pri počatí. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi, ktorý učil, že plod vzniká postupným zrením. Oporu pre aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie, ako napríklad Septuaginta, ktorá používala termíny sformovaný a nesformovaný plod. Toto rozlišovanie malo zásadný ohlas u kresťanských teológov, ktorí uznávali ľudské vlastnosti plodom až od určitého štádia tehotenstva.
Sv. Augustín rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Hieronymus v jednom liste píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov.“ Tieto slová ilustrujú rozdielnosť postojov v rámci starovekej a stredovekej cirkvi.
Stredoveké rozdiely v prístupoch k interrupciám
Ako sme videli vyššie, prax rozlišovania medzi sformovaným a nesformovaným plodom je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným Teodorovi z Tarzu. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie, podľa ktorého ženy, ktoré podviedli svojho manžela a pokúsili sa odstrániť plod svojej nevery, mali prijať cirkevné sviatosti až na smrteľnej posteli.
Britský historik Zubin Mistry sa pri skúmaní zborníkov cirkevného práva sústredil na to, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry, miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia. Jeden zborník z 10. storočia napríklad obsahuje dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov pokánia im boli priznané iba tri roky, a v prípade záchrany ich života dokonca iba 40 dní pôstu.
Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.“
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť: na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. Dodnes sa nevytvoril ani jeden text priamo sa zaoberajúci interrupciami. Historici museli preštudovať neúmerne veľké množstvo dokladov, aby našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz.
Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina textov hovorí iba o interrupciách v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov. Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
Rozdiel v potratoch (celý dokument) | FRONTLINE
Zmeny v 19. a 20. storočí: Konzervativizmus a vedecké poznatky
Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov - záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od najzmierlivejších po najprísnejšie. Stúpenci konzervatívneho kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. Treba však pripustiť, že hlasy zo stredovekých cirkevných prameňov vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora.
Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe. Ešte väčšou hrozbou sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám.
Pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870) boli dejiskom tohto historického obratu. Koncil zvolali, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením bola dogma o pápežskej neomylnosti. Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku.
Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia.
Vplyv vedy na cirkevné učenie
K vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom paradoxne prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia vedci poznali iba existenciu spermií, objavených v roku 1677, ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách.
Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia priklonila k názoru, že život začína v momente počatia.
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky.
Súčasné diskusie a kontroverzie
Ak by sme mali stroj času a mohli preniesť stredovekého teológa do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takéhoto cestovateľa by mohlo byť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky vnímané ako zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela), ale venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vraždou).
Problémom by pre takéhoto cestovateľa v čase mohol predstavovať aj odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa. Stredoveká cirkev sa snažila držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí.
Napriek tomu, že cirkev sa snaží presadzovať jednotný postoj, štatistiky ukazujú, že mnohí veriaci sa od učenia cirkvi v otázke potratov a antikoncepcie výrazne vzďaľujú. V mnohých krajinách, napríklad vo Francúzsku, iba malé percento katolíkov je zásadne proti potratom za každých okolností.
Argumenty pro-life a pro-choice
Pre náboženských pro-life aktivistov i cirkev je prerušenie tehotenstva v prvých dňoch doslova vraždou, neprijateľnou, lebo je v rozpore s Bohom. Biblické prikázanie „Nezabiješ!“ sa často používa ako hlavný argument, pričom sa ignorujú iné pasáže, ktoré by mohli viesť k odlišným interpretáciám.
Argumentácia, že človek sa nemôže zbaviť plodu len preto, že ľutuje zlé rozhodnutie, je konfrontovaná s biblickým príbehom o potope, kde Boh oľutoval stvorenie človeka a zničil ho. Táto paralela naznačuje, že aj Boh sám konal radikálne v reakcii na svoje „ľútosti“.
Rovnako ako pro-life, aj pro-choice názory majú svoje extrémy. Absurdné je tvrdiť, že život začína počatím, rovnako ako tvrdiť, že začína pôrodom. Rozdiel spočíva hlavne v definícii začiatku života a ľudskej bytosti.
Stanovenie hraníc života by malo byť racionálne a uvážené, zohľadňujúc sociálne a emočné dopady na matku, dieťa, rodinu a spoločnosť. Väčšina západných krajín považuje umelé prerušenie tehotenstva v odôvodnených prípadoch do 22. až 24. týždňa tehotenstva za legálny čin.
Legalizácia nezabráni potratom, ale zabezpečí, aby boli vykonávané bezpečne. Nelegalizácia vedie k desaťtisícom úmrtí ročne pri neprofesionálne a ilegálne prevádzaných potratoch, najmä v krajinách s náboženským fundamentalizmom.
Ideálnym stavom by bolo, keby k nechcenému počatiu vôbec nedochádzalo. Keby cirkev netabuizovala sex a nebojovala proti antikoncepcii, mohlo by byť menej potratov a nemilovaných detí.
Definícia začiatku života a etické otázky
Základný problém pri otázke interrupcií nastáva pri definícii, kedy začína život človeka. Kresťania tvrdia, že život začína pri spojení spermie a vajíčka, pričom duša vstupuje do tela pri počatí. Táto teória však naráža na otázky týkajúce sa jednovaječných dvojčiat alebo splynutia dvoch embryí do jedného.
Veriaci svojím absolutizmom prechádzajú do extrémov, keď bránia zničeniu embryí pri lekárskom výskume v počiatočnom štádiu, ktorý by mohol zachrániť milióny životov. Embryonálne kmeňové bunky sú potenciálnym životom, ale nie je možné definovať život len ako potenciálny život.
Je ťažké stanoviť, kedy začína život na základe nejakého parametra. Aj keby sme našli hranicu života, musíme sa nad otázkou potratov zamyslieť aj eticky. Ako naložiť s plodom v ohrození matky? Kto určí hranice? Čo ohrozenie zdravia dieťaťa? Čo ak sa narodí mŕtve, postihnuté, alebo nechcené?
Populistický prístup katolíkov neposkytuje uspokojivé odpovede. Radšej obviňujú ateistov z vrážd a prirovnávajú interrupcie k holokaustu.
Pro-life a pro-choice nemá nič spoločné s ateizmom. Ateisti, ktorých poznám, nie sú za interrupciu vo vyššom štádiu tehotenstva, kedy je plod schopný prežiť mimo maternice.
Kresťanskí pro-life aktivisti slepo nasledujú cirkevné doktríny, aj keď sa má narodiť dieťa s narušenými kognitívnymi schopnosťami, ktorého život by bol krátky, či dokonca mŕtve. Zjednodušujú si to: Oplodnenie = dieťa, preto interrupcia = vražda.
Sci-fi spisovateľ Patrick S. Tomlinson pretvoril morálnu dilemu s vlakom do príbehu o klinike umelej reprodukcie, kde je nutné si vybrať medzi piatimi deťmi a tisíckami zmrazených embryí. Pri takýchto dilemách mnohí pro-life aktivisti nevedia poskytnúť jasnú odpoveď.
Cirkev (hromada chlapov v celibáte bez rodín) má jasný postoj, lebo to chcel Boh. Pápež František sa však vyjadril, že „národ, ktorý zabíja vlastné deti, nemá budúcnosť“. Skupina ľudí, ktorí uctievajú ukrižovanie človeka, má právo sa k interrupciám vyjadrovať?
Pozrime sa do histórie. Ani významní cirkevní predstavitelia netvrdili, že život začína počatím. Svätý Augustín v 4. storočí tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov. Pápež Inocent III. v 13. storočí stanovil, že kým sa dieťa nehýbe, je potrat beztrestný. Tomáš Akvinský stanovil vstup duše do tela u muža v 40. dni a u ženy až v 80. dni života.
Až v 16. storočí odsúdil prvýkrát pápež Sixtus V. umelé prerušenie tehotenstva v ktorejkoľvek fáze. Definitívny zákaz potratom dal až v roku 1869 pápež Pius IX.
Odpoveďou na úprimnú ľútosť je Božie milosrdenstvo. Potrat je hriech proti piatemu prikázaniu Desatora. Odpustenie bolo rezervované ordinárovi, no kňazi vedeli, čo to pre nich znamená. Voľba spovedníka môže priniesť morálnu istotu, že Pán Boh prostredníctvom služby Cirkvi odpustil aj hriech i trest za potrat.
Cirkev sa ako Kristovo telo dotýka mužov a žien so Synovou spásonosnou láskou. Veľkosť cirkvi možno občas zastierajú hriechy jej členov. Keď však má cirkev do činenia s potratmi, až na pár smutných výnimiek odráža Otcovu spravodlivosť a jeho milosrdenstvo.
Potraty nie sú moderný vynález. Je to hriech starý ako ľudstvo samo. Cirkev od svojich najstarších čias zakazuje potraty na základe piateho prikázania. Toto večné učenie opakoval aj pápež sv. Ján Pavol II.: potrat „je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti“.
Prečo však tento zákaz? Odráža hlbšiu pravdu: ľudské bytosti sú korunou Božieho stvorenia. Sme stvorení na jeho obraz a podobu a vlastníme prirodzenú dôstojnosť. Čo Boh vytvoril, žiadny človek nesmie zničiť.
Toto evanjelium života Katolícka cirkev už celé desaťročia hrdo a nahlas ohlasuje svetu. Vyučujúca cirkev je zároveň starostlivou matkou, ktorá otvára ruky a objíma svoje deti. Tieto ženy, ktoré prežívajú úzkosť, cirkev oslovuje s Kristovým nežným súcitom: „Pokoj s tebou. Poď a prijmi Pánovo milosrdenstvo.“
Encyklika Evangelium vitae od sv. Jána Pavla a popotratová liečebná pastorácia pod názvom Projekt Ráchel dnes predstavujú najvyšší prejav spravodlivosti a milosrdenstva cirkvi.
Okrem obrany posvätnosti života cirkev oslovuje svet aj ďalšou vyučovacou iniciatívou. Keď Zlý presadzuje svoju kultúru smrti, jeho hlavným terčom sú ženy. Mnohé z nich oklamal tak, že si myslia, že ich hodnota spočíva v tom, že konajú proti svojej prirodzenosti, a že dieťa v ich lone nie je dar od Boha, ale prekážka v hromadení moci vo svete.
Cirkev pod vedením sv. Jána Pavla vystúpila, aby toto klamstvo vyvrátila. „Dôstojnosť ženy,“ napísal, „sa úzko spája s láskou, ktorú prijíma vzhľadom na samu ženskosť, ako aj s láskou, ktorú ona opätuje.“ Jednoducho povedané, potrat je priamo proti podstate ženstva.
Keď sa cirkev zameriava na potraty, je to pre svet požehnaním. Inak by sa s veľkou pravdepodobnosťou zničilo nespočetne viac bábätiek, nespočetne viac žien by stále ticho trpelo a nespočetne viac ľudí by sa topilo v hriechu, keby ich evanjelium života neviedlo k Bohu.
Cirkev bolo vždy ľahké biť. Keď však uvážime, ako dobre cirkev bojuje s potratmi a napráva škody, ktoré spôsobujú, vidíme veľkosť, ktorou ju obdaroval Kristus.
V roku 2024 sa v Európskom parlamente hlasovalo o „Rezolúcii o zahrnutí práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv EÚ“. Mnohí poukazujú na to, že podpora žien a ich práv nesúvisí s propagáciou interrupcií. Usiluje sa o Európu, v ktorej môžu ženy slobodne žiť materstvo a vnímať ho ako dar. Potrat nemôže byť nikdy považovaný za základné právo. Právo na život je základným pilierom všetkých ostatných ľudských práv, s osobitným zreteľom na život tých najzraniteľnejších.
Európska únia musí rešpektovať rozmanitosť kultúr a tradícií svojich členských štátov. V európskom ani medzinárodnom práve neexistuje všeobecne uznané právo na umelý potrat.
