Stalo sa vám niekedy, že vaše dieťa prišlo z návštevy a vo vrecku svetríka malo niekoľko drobných hračiek, ktoré mu nepatrili? Deti si veci takto „požičiavajú“ a do istého veku je to v poriadku. Zobralo si cudziu vec.
Do veku, kým deti nemajú jasne definované osobné hranice alebo morálne hodnoty, zvyknú si „požičať“ veci, ktoré im nepatria, ale po nich túžia - chcú ich. Ako náhle sa tieto hranice a hodnoty stanú - utvrdia, „požičiavanie“ prestane.
Podľa portálu psychcentral.com môžeme u detí v jednotlivých vekových obdobiach rátať s tým, že:
- 2 - 4 roky: Dieťa v tomto veku podchvíľou niečo vezme, pretože sa učí rozlišovať (a zápasí s tým), čo je moje - čo je tvoje. Zdieľanie vecí považuje za normálne. Dvojročné dieťa nie je zlodej.
- 5 - 8 rokov: Dieťa v tomto čase už pozná pravidlá vlastníctva. Ak si takto staré dieťa vezme niečo, čo mu nepatrí, bude to skrývať a pri prípadnej konfrontácií pravdepodobne popierať, že by to vzalo. A aj v tomto veku je to stále veľmi bežný jav. Je to taká testovacia fáza, deti sa snažia zistiť, čo sa stane, keď ich prichytia. Väčšina malých detí, ktoré kradnú, spadajú do tejto kategórie, jednoducho obdivujú to, čo nemajú a vezmú si to. Rodičia takýchto detí by mali zbystriť pozornosť, ale zatiaľ sa nemusia obávať, že by kradnutie bolo fixované ako črta v správaní ich dieťaťa.
- 8 a viac rokov: Problémové môžu byť deti, ktoré neprestanú brať cudzie veci ani potom, ako boli upozornené. A tiež deti, ktoré kradnutie používajú ako zvládanie stresu, keď sú nahnevané alebo úzkostné. Vtedy je potrebné zistiť, kde je skutočný problém - dieťa môže kradnúť peniaze, pretože ho šikanujú a „musí platiť“ mazákom, dieťa môže kradnúť veci spolužiakov, pretože sa mu veľmi páčia, ale rodičia mu ich od
odmietajú kúpiť a sú veľmi prísni a striktní. Dôvodov je mnoho. Takéto situácie sú priestorom na rozhovor s dieťaťom, ktoré samozrejme musí byť upozornené, musí veci vrátiť, malo by sa ospravedlniť, ale je potrebné sa dopátrať k príčine a riešiť tú. Lebo krádež je už len dôsledkom.
Sú deti, u ktorých sa vyvinie porucha zvaná kleptománia. Je definovaná ako „opakované, nutkavé kradnutie predmetov, ktoré osoba nepotrebuje a ktoré neznamenajú materiálny zisk“ a patrí do skupiny „porúch ovládania impulzov“ - podľa MKCH 10 diagnóza F 63.2.
Deti, ktoré trpia kleptomániou, zažívajú silné impulzy kradnúť veci - pričom tieto obvykle nemajú pre nich nijakú zvláštnu hodnotu ani význam. Keď sa na krádež príde, rodičia či učitelia sú často prekvapení tým, čo to dieťa vlastne vzalo a nerozumejú tomu - nedáva im to zmysel. Impulz kradnúť je však natoľko silný, že dieťa mu len ťažko vie odolať. Dochádza k strate kontroly a niektoré deti krádež popisujú ako „automatický akt“. Pred krádežou dieťa obvykle pociťuje extrémne napätie v tele aj mysli, a keď danú vec ukradne, prežíva naopak radosť a úľavu. Je dobré vedieť, že dieťa s kleptomániou kradne osamote a svoje tajomstvo si dobre stráži. Deti, ktoré trpia kleptomániou, majú pocity viny a strachu. Ak je dieťa pristihnuté, o to viac sa hanbí a cíti sa bezmocne.
Príčiny kleptománie
Tieto doteraz neboli presne pomenované a plne pochopené. Výskumy sa však prikláňajú ku kombinácií psychologických a biologických faktorov a tiež príčin prostredia.
- Biologické príčiny: V mozgu kleptomanov sa preukázala znížená hladina neurotransmiteru serotonínu, ktorá je spojená so sklonmi k riskantnému správaniu. Serotonín reguluje emócie a náladu človeka.
- Psychologické príčiny: Ukradnutá vec je len symbolom pre niečo iné. Až v priebehu psychologickej liečby sa ukáže, že to, čo dieťa ukradlo, nahrádza niečo iné. Dieťa má nejaké veľké želanie, ktoré sa bojí ukázať navonok a preto ho potláča. Ukradnutý predmet potom túto túžbu nahrádza v symbolickej, komplikovanej podobe.
- Príčiny prostredia: Deti trpiace kleptomániou mohli zažiť skutočný pocit nedostatku, straty, alebo materiálnu núdzu. Kradnutie predmetov potom môže mať symbolický význam vo vzťahu k prežitej traume.
Liečba kleptománie
Pri liečbe kleptománie musia spolupracovať rodičia dieťaťa so psychológom, resp. psychiatrom. Akokoľvek môžu byť rodičia rozčarovaní, keď sa dozvedia diagnózu, mali by si uvedomiť, že ich dieťa má problém a nie je to malý zločinec. Mali by sa snažiť pochopiť príčiny, ktoré viedli k vzniku kleptománie - nemá význam dieťa obviňovať, alebo ho trestať, to zvyčajne problém len zhorší.
Pri liečbe sa využíva aj behaviorálna terapia zameraná na špecifické symptómy, tzv. ERP terapia - Exposure and response prevention. Skúsenosti sú tiež so psychoanalytickou liečbou, ktorá sa zameriava na základné príčiny, kvôli ktorým sa kleptománia mohla objaviť. Pedopsychiater môže odporučiť aj liečbu antidepresívami, na báze SSRI - inhibítorov spätného vychytávania serotonínu.
Ako sa zachovať, ak zistíte, že vaše dieťa niečo ukradlo?
V prvom rade je dôležité zachovať pokoj, aj keď pociťujete hnev a sklamanie. Krik a urážky môžu dieťa uzavrieť do seba alebo vyvolať odpor. Pomenujte veci pravým menom - nezľahčujte situáciu slovami ako „zobral si“, „požičal si“. Povedzte: „Toto, čo si spravil, je krádež.“
Nediskutujte o vine - zamerajte sa na dôsledky. Namiesto otázky „Prečo si to urobil?“ sa pýtajte „Urobil si chybu.“ Vystavte dieťa dôsledkom primerane veku. Nechajte ho vrátiť peniaze, ospravedlniť sa, obmedzte výhody, dohodnite pravidlá.
Otvorte tému hlbšie. Neskôr, keď emócie opadnú, skúste sa porozprávať: „Čo sa deje? Máš nejaké trápenie?“ Nezatvárajte nad tým oči. Aj malé sumy, ak sa opakujú, sú varovaním.
Stanovte jasné hranice a dôsledky. Bez hnevu, ale dôsledne. Ak ste povedali, že pôjde k otcovi, musíte to urobiť. Zmeňte štýl rozhovorov. Zapojte odborníka. Už ste v bode, kedy rozhovory doma nestačia.
Zámerne pracujte s dôverou. Vaša láska, ochota dať šancu, aj trpezlivosť sú dôležité. Ale teraz je na rade dieťa - aby nieslo dôsledky, zodpovednosť, aby prestalo kradnúť a začalo hovoriť pravdu.
Nie ste v tom sama - a už vôbec nie bezmocná. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa trpí závislosťou alebo kradne peniaze opakovane, nečakajte, kým sa situácia zhorší. Obráťte sa na psychológa, školského poradcu alebo nízkoprahové centrum pre mladých.
8 zásad, ako sa zachovať, ak zistíte, že vaše dieťa niečo ukradlo
- Opýtajte sa ho, prečo kradne. Pýtajte sa so záujmom, počúvajte a v tichu analyzujte.
- Ak ste zistili, že kradlo len raz, prípadne si plne neuvedomilo, čo a prečo robí, tak otvorene hovorte o dôsledkoch krádeže. Nielen o strate pre okradnutého, je dobré sa dotknúť aj dôvery a jej krehkosti vo vzťahu rodič - dieťa a všeobecne o dôvere vo vzťahoch.
- Ak je možnosť vrátiť danú vec alebo nahradiť škodu, urobte to spolu s dieťaťom.
- Dbajte na prevenciu. Je dôležité, aby deti vedeli, že každé správanie - negatívne aj pozitívne - má svoje následky.
Deti, ktoré kradnú zo strachu či preto, že sú nešťastné, sú väčšinou utiahnuté do seba a nezveria sa. „Preto chcem povzbudiť rodičov, aby pristupovali pri tejto téme citlivo. Dieťa nemusí byť hneď „zlodej“, kradnutie môže len zakrývať skutočný problém. Nemôžeme teda riešiť kradnutie, ak skutočným problémom je niečo úplne iné,“ zdôrazňuje.
Prečítajte si viac o Posttraumatickej stresovej poruche u detí.
Spracované s použitím: psychcentral.com, kidshelath.org, onlymyhealth.com, infodrogy.sk, vylecit.cz.