Bezcitné, surové, nepochopiteľné. Takto sa dá označiť prípad vraždy práve narodeného dieťatka. Novorodenca ľudia našli v jednom kontajneri v Prahe. Nejde však o jediný takýto prípad. Za ostatné roky sa ich objavilo niekoľko aj na Slovensku.
Telo, len niekoľko minút starého novorodeniatka našiel okoloidúci v kontajneri. Vrahovi, ktorému hrozí výnimočný trest doživotia. Novorodenca brutálne ubil k smrti a hodil do igelitového vrecka, ktorého obchod v Česku nemá predajňu. To je stopa pre políciu. Zatiaľ jediná. "Nariadená súdna pitva preukázala, že chlapec zomrel násilnou smrťou. Konkrétnu príčinu úmrtia boli opakované údery hlavou o zem, alebo inú pevnú prekážku," informuje hovorca pražskej polície Jan Daněk.
Prípady na Slovensku
Šokujúce prípady usmrtených novorodencov sa udiali aj na Slovensku. Telíčko novorodenca bolo zabalené v deke a vložené v igelitke. Bábätko ležalo medzi Námestovom a obcou Klin v tráve na ulici. Dievčatko krátko po pôrode zabalila do čiernej igelitky, ktorú našla v smetnom koši. Dieťa potom bez ľútosti vyhodila von oknom. Spadlo z tretieho poschodia na trávnik školského dvora.
Telíčko novorodenca našiel náhodný okoloidúci, ktorý tu bol na prechádzke. To bolo zabalené v čiernom vreci. "Aj keď ide o malé dieťa, tak v podstate ľudský život je veľmi húževnatý, to znamená, nestačí len nejaké udretie alebo hodenie o zem, tá matka musí niekoľkokrát použiť silu a násilie, aby došlo k usmrteniu, takže tých zranení tam býva viacej," myslí si psychológ Karol Kleinmann.
Žiadne vysvetlenie
Podľa lekára neexistuje tak fyzicky a psychicky náročná činnosť, ktorá by sa aspoň z časti dala prirovnať pôrodu. A práve to môže u niektorých žien vyústiť do tragédie. "Hlavne čo sa týka tej emocionálnej stránky a tesne po pôrode, niet sa čomu diviť, že tá žena nekoná racionálne," tvrdí gynekológ Peter Stanko. Práve preto, že matky sa týchto ohavných činov dopúšťajú počas emocionálneho skratu, lekári sa zhodli, že na ich konanie neexistuje žiadne rozumné vysvetlenie.
Podľa psychológa však v niektorých prípadoch môže za tragédiu to, že žena nemá strechu nad hlavou, peniaze na život, či podporu biologického otca dieťaťa. Veľa z detí mohlo žiť v náhradných rodinách.
Rozvod Petra Čecha
Rozvod, ktorý šokoval celé Česko aj futbalový svet. Petr Čech a jeho manželka Martina idú po 26 rokoch od seba. Správa o rozpade manželstva legendárneho českého futbalového brankára Petra Čecha zasiahla fanúšikov ako blesk z jasného neba. Po 26 rokoch spoločného života sa rozhodol s manželkou Martinou rozísť. Informáciu priamo na svojom Instagrame potvrdil samotný Čech: „Martina a ja vám musíme s ľútosťou oznámiť, že sa po 26 rokoch rozchádzame.
Hoci pre širokú verejnosť to bolo obrovské prekvapenie, ľudia z ich blízkeho okolia ostali pokojní. Podľa rodinného priateľa, ktorý sa rozhovoril pre český Expres, to medzi nimi už dávnejšie nebolo ono. „Zamilovali sa do seba ešte na škole, keď mali asi 15 rokov. Týmto príspevkom Petr Čech oznámil, že sa rozvádza s manželkou. Práve skutočnosť, že spolu vyrastali a od mladosti tvorili pár, sa po rokoch obrátila proti nim. „Ako to už býva, po rokoch láska vyprchala a posledné roky žili skôr ako brat so sestrou. Obaja sú rozumní a rozumne sa dohodli, že pôjdu od seba a začnú nové životy. Rozpad manželstva teda nebol výsledkom žiadneho škandálu či nevery, ako si mnohí špekulatívne mysleli. Naopak, išlo o prirodzený koniec jedného dlhého príbehu.
Čechovci podľa slov priateľa ostávajú v dobrom a ich cieľom je naďalej fungovať ako rodina - aj keď nie ako manželia. Obaja zároveň v posledných rokoch naplno rozbehli svoje vlastné projekty. Petr Čech, ktorý ukončil profesionálnu futbalovú kariéru v roku 2019, nenechal šport úplne za sebou. Petr Čech a manželka Martina. Jeho manželka Martina si zase v Londýne otvorila vlastné fitness centrum. Podľa známeho doň investovala množstvo energie a času, čo sa ukázalo ako jej nový životný smer. V kombinácii s tým, že deti už vyrástli a osamostatnili sa, bolo logickým krokom, že sa obaja rozhodli ísť ďalej každý vlastnou cestou. Rodinný priateľ dokonca naznačil, že nový začiatok môže znamenať aj novú lásku. „Nie je vylúčené, že už obaja majú partnerov. Sú to mladí, atraktívni ľudia, ktorí si chcú život ešte užiť. Tak či onak, fanúšikovia Petra Čecha môžu zostať pokojní - z jeho života nezmizla stabilita ani disciplína, ktoré ho sprevádzali počas celej kariéry.
Archeologické objavy v Ludaniciach a pôvod rodu
Impulzom pre archeologické bádanie v regióne obce Ludanice boli v prevažnej miere výkopové práce stavieb realizovaných v obci alebo jej blízkom okolí. Náhodné nálezy keramického materiálu, či dokonca odkrytie hrobov z dávnej minulosti boli signálmi, ktoré upozornili na možnosť bližšieho preskúmania danej lokality z archeologického hľadiska.
Tak napríklad výstavba cesty v roku 1950 v severnej časti lokality Lúžtek odkryla historické nálezy, z ktorých sa niekoľko počas stavebných prác nenávratne zničilo. Až v roku 1955 sa v tejto oblasti, ktorá bola počas predchádzajúcich prác vlastne objavená uskutočnil archeologický výskum. Okrem keramického materiálu boli nájdené najmä v sídliskových jamách predmety, ktoré dokumentujú roľnícky charakter vtedajšieho osídlenia. Lúžtek bol v čase mladšej doby kamennej pomerne rozľahlý a mierne vyvýšený kopec. Keďže v súčasnosti je toto územie súčasťou roviny, tiahnucej sa na pravom brehu pozdĺž toku rieky Nitry, vykopávky v roku 1955 si vyžadovali značné zásahy do terénu. Ale uskutočnené sondy vydali dôkazy o osídlení oblasti ľudom s lineárnou keramikou v lokalite Ludaníc v mladšej dobe kamennej. Okrem poznatkov o dobe kamennej priniesol výskum v polohe Lúžtek aj rad nálezov laténskej kultúry, ako sa nazýva súbor pamiatok vzťahujúci sa na historických Keltov (z obdobia 500-0 pred Kr.). Keď sa v Ludaniciach začalo v päťdesiatych rokoch s výstavbou školy, pri výkopových prácach sa taktiež našli svedectvá o pravekom osídlení obce. Objavené pamiatky tráckej kultúry z rokov 600-400 pred Kr. neušli pozornosti robotníkov a dostali sa až k archeológom.
V zbierkach prehistorického múzea vo Viedni zistila v roku 1932 rakúska archeologička Dr. Leonore Nischer-Falkenhof závažné nálezy pochádzajúce z obce Ludanice, komitát Nitra. Všetky pochádzali z 19. storočia a boli objavené v roku 1884. V tom čase sa severne od majera Alexandra Stummera vykonávali melioračné práce, ktoré rozrušili pravdepodobne viacero lokalít. Autor nálezovej správy uvádza až 30 porušených kostrových hrobov s nálezmi nádob, bronzových ihlíc a kamenných nástrojov. Okrem hrobov sa v melioračných ryhách našlo veľa keramiky a rôzneho iného archeologického materiálu z obdobia eneolitu (neskorej doby kamennej 3500-2000 pred Kr.).
Starý pôvodný názov Ludaníc znel Ludan. Jedným z možných vysvetlení pôvodu názvu obce, resp. názvu v príbuznom tvare Ljudan (ľudský, ľudnatý) je poukazovanie na veľkú ľudnatú dedinu na ktorú sa zachovala z dávnych čias pamiatka práve v jej pomenovaní. V takomto prípade názov Ludan ako odvodenina od slova ľud má praslovanský pôvod. Vychádzajúc z toho, že starobylý miestny názov v tvare Ludan sa vyskytuje aj v iných slovenských regiónoch a je pravdepodobne staroslovienskeho pôvodu, tak jeho zachovanie do dnešných čias svedčí o nepretržitom osídlení oblasti súčasných Ludaníc minimálne od 9. storočia.
Dedinu v priebehu 14. storočia pravdepodobne tvorili 3 samostatné sídelné jednotky. Horná časť okolo opevneného hrádku tvorila prvú z nich, druhá časť vznikla v okolí kláštora Kozmu a Damiána a patrila opátstvu, tretia najmenšia vznikla na majetkovom podieli potomkov Folkuša z Čeladíc. Sídlili síce v Trenčianskej župe, ale majetkové podiely v Ludaniciach a celé Dvorany nad Nitrou vlastnili až do konca 15. storočia.
Castellum Ludan cum oppido Ludan (hrádok v Ludaniciach spolu s mestečkom Ludanice), dediny Urmince, Horné a Pusté Obdokovce plus polovica Veľkých Dvorian, to boli rodové majetky ludanickej vetvy rodu Ludanickovcov, ktoré získali so súhlasom kráľa po roku 1421 naspäť do svojej držby dvaja Ladislavovia, potomkovia Petra a Synka Ludanických. Označenie mestečko nebolo iba výrazom centrálneho postavenia v regióne, ale v tom období sa dedina skutočne rozrástla natoľko, že ju bolo možné považovať za mestečko. V roku 1422 povolil panovník konanie týždenných trhov každý týždeň v pondelok a tak sa z bývalej dediny stalo mestečko s trhovým právom. Jeho význam ešte posilnila skutočnosť, že na základe povolenia kráľa Žigmunda začal Ladislav Ludanický (Synkov syn) po roku 1425 s prestavbou opevneného hrádku na celokamennú pevnosť.
Dokument, kde sa prvý raz vyskytuje názov obce vo forme Ludanicze je spojený s dedičkou po poslednom príslušníkovi z ludanickej vetvy rodu, Petrovi Ludanickom. Jeho dcéra Anna a Václav Ludanický z Rokytnice požiadali kráľa Vladislava II. (panoval v rokoch 1490-1516) o potvrdenie oprávnenosti ich nárokov na staré rodové majetky. Listina z roku 1514 potvrdzuje Annu Ludanickú ako zákonitú vlastníčku Ludanického panstva. Na tomto ilustračnom snímku je časť mapy obce z roku 1782, kde sa ešte stále uvádza pomenovanie obce vo forme Ludanicze
V podstate od založenia benediktínskeho opátstva bola obec majetkovo rozdelená na hornú a dolnú časť. Horná časť obce predstavovala majetkové podiely patriace Ludanickovcom spolu s kaštieľom, dolná časť nazývaná aj opátska patrila tunajšiemu opátstvu. Toto prirodzené delenie sa udržalo až do konca 19. storočia. Od 16. storočia mali obidve časti vlastnú obecnú správu a prakticky fungovali ako dve samostatné obce až do konca 19. storočia.
Dôkazom fungujúcej obecnej správy sú obecné pečate, ktoré pochádzajú z 18. storočia. Najstaršia známa pečať z Dolných Ludaníc pochádza z roku 1718 a bola vyhotovená pre úrad richtára. Jej odtlačok obsahuje zobrazenie Svätej Trojice, iniciály P L (obec Ludanice) a rok 1718. Prvý známy odtlačok pečate Horných Ludaníc pochádza z roku 1781.
V poslednej dekáde 19. storočia dochádza k zmene v členení obce Ludanice na Horné a Dolné. Po ich zlúčení dostala obec nové meno a podľa vtedy prebiehajúcich maďarizačných tendencií sa volala NyitraLudány. Koniec Rakúsko-Uhorska a vznik novej republiky znamenali aj začiatok novodobej existencie obce pod terajším názvom Ludanice.
Éru Ludanickovcov vystriedali noví majitelia. Obdobie nepretržitého vlastníctva ludanického panstva príslušníkmi ludanickej vetvy rodu sa skončilo, keď syn Petra Ludanického Ján zomrel bez dedičov. Jánova sestra Anna sa vydala v roku 1494 za Juraja Suchého. Zväzok netrval dlho, lebo Juraj Suchý už v roku 1501 nechal ako ťažko chorý spísať svoj testament a v tom istom roku aj zomiera. Z historického hľadiska môže ísť o dôležitý dokument vo vzťahu k existencii benediktínskeho opátstva v obci, lebo v závete okrem zabezpečenia rodinných príslušníkov odkázal Juraj Suchý menšie sumy peňazí farskému kostolu sv. Demetra v Ludaniciach a kláštoru sv. Kozmu a Damiána. Zároveň nezabudol zabezpečiť kostol aj kláštor bohoslužobným náčiním a rúchami. Túto skutočnosť možno považovať za dôkaz, že koncom 15. storočia opátstvo v Ludaniciach ešte existovalo, kláštor aj začiatkom 16. storočia žil svojím životom a na jeho čele stál opát.
V roku 1502 sa Anna vydala za Jána Čecha z Jablonice. Sídlili v Horných Obdokovciach, lebo na kaštieľ v Ludaniciach si robili nároky šľachtici z Dvorian. Po dlhoročných sporoch sa nakoniec Anna so svojim mužom Jánom Čechom na základe listiny z roku 1514, ktorou ju sám kráľ Vladislav II. potvrdil ako zákonitú vlastníčku ludanického panstva definitívne usadila v ludanickom kaštieli. Striedanie vlastníkov panstva v 16. a 17. storočí.
Sobášom s Annou, dcérou Františka Čecha získal bývalé rodové majetky Ludanických v prvej polovici 16. storočia do vlastníctva Ambróz Dolgoš. Rodina Dolgošovcov, pôvodom z Kozmáloviec získala Horné Ludanice, Chrabrany, Obdokovce a Horné Štitáre, pričom Ambróz Dolgoš s manželkou vlastnil aj pomerne veľkú časť Dolných, čiže Opátskych Ludaníc, kde dominujúcim majiteľom bolo benediktínske opátstvo. V období úpadku kláštorov, kedy z nich mnohí rehoľníci odchádzali sa snažili Dolgošovci o udržanie benediktínskeho opátstva v Ludaniciach. V roku 1546 dali celý výnos z majetkov opátstva farárovi Valentovi z Oslian pod podmienkou, že jednou tretinou výnosu musí prispievať na udržiavanie budovy kláštora a kláštorného kostola. V polovici 16. storočia sa na strednom Ponitrí rozširuje luteranizmus, ale v Ludaniciach sa kvôli ešte stále čiastočne fungujúcemu benediktínskemu opátstvu jeho myšlienky nepresadili. V tomto období dochádza aj k zmene majiteľov ludanických majetkov. V druhej polovici 16. storočia sa dostáva ludanické panstvo do rúk rodiny z Babindolu. Gregor z Babindolu sa stal druhým mužom Anny, dedičky po Františkovi Čechovi, jedinom potomkovi Anny Ludanickej.
Vtedajší opát Ján z Rohovca, ktorý pôsobil v Ludaniciach v tej dobe nemal pravdepodobne najlepšie vzťahy s rodinou z Babindolu. Babindolskí použili stavebný materiál z budovy opátstva aj opátskeho kostola na opevnenie svojho kaštieľa. Pretože tým sa cirkevný majetok dostal do stavu, keď nevyhnutne potreboval opravy, opát Ján, iste aj s pomocou rodiny z Babindolu sa snažil v rokoch 1559 -1560 o vykonanie nevyhnutných opráv. V roku 1564 sa dostal opát do sporu s Gregorom z Babindolu, ktorého pred súdom obvinil, že odcudzil a neoprávnene užíval niektoré poddanské polia spadajúce pod právomoc kláštora. Babindolskí, konkrétne dediči Ondreja, Gregorovho syna, sa ku opátskym majetkom dostali prenájom, ktorý im umožnil opát Ján Čelini. Ten sa v roku 1590 stal ludanickým opátom a pretože v Ludaniciach nesídlil, tak ako najlepšiu možnosť spravovania celého majetku videl jeho prenájom. Až do roku 1613 potom výnosy z majetkov opátstva užívali Babindolskí, ktorí boli aj vlastníkmi Horných Ludaníc. Zmenu tohto stavu, kedy Dolné Ludanice s majetkami prináležali iba formálne tunajšiemu opátstvu priniesol opát Pavol Dávid, ktorý vyplatil Babindolských, aby mohol užívať výnos z majetkov opátstva sám. Babindolskí o svoje majetky v Horných Ludaniciach prišli niekedy v priebehu 1. polovice 17. storočia za neznámych okolností. Novými majiteľmi sa stali Ostrošičovci. Príčiny zmeny vlastníkov panstva nie sú známe. V roku 1685 prejavil záujem o panstvo Ludanice Krištof Erdödy. Za 20 tisíc zlatých, vyplatených komore, sa stali Erdödyovci na bezmála dve storočia majiteľmi Horných Ludaníc, tamojšieho kaštieľa a celého panstva. Panstvo tvorili okrem Horných Ludaníc ešte Chrabrany, Urmince, Veľké Dvorany a niekoľko menších osád pri panských majeroch Kľačany a Pusté Obdokovce. V Ludaniciach Erdödyovci nikdy trvalo nesídlili, ich majetok spravoval správca spolu s ďalšími zamestnancami panstva. Po Krištofovi prebral panstvo Ludanice jeho syn Jozef s manželkou Máriou Teréziou Beréni. Jeden z ich dedičov, Krištof, v 70-tych rokoch 18. storočia prenajal kvôli finančným problémom celé panstvo Ludanice na dobu 32 rokov Karolovi Jezernickému. Po uplynutí tejto doby sa panstvo vrátilo späť do vlastníctva Erdödyovcov. Počas 18. storočia Erdödyovci rozšírili svoje vlastníctvo v Horných Ludaniciach natoľko, že na začiatku 19. storočia Alexander Stummer získal ludanické panstvo od Erdödyovcov kúpou v roku 1869. V Horných Ludaniciach patrila Stummerovcom takmer všetka pôda. V roku 1914 Alexander Stummer zomrel a majetok zdedil jeho syn Karol. V období po druhej svetovej vojne bola uskutočnená pozemková reforma a pôda patriaca Karolovi Stummerovi bola rozdelená medzi 101 prídelcov.
Ako bolo v minulosti zvykom, šlachtický rod získaval svoje meno podľa sídelného majetku. To platí aj pre rod Ludanických, ktorý vlastnil svoje majetky v priestore medzi Topoľčanmi a Nitrou už v prvej polovici 13. storočia. Na ich významné postavenie v regióne poukazuje aj existencia benediktínskeho opátstva z prelomu 12. a 13. storočia o ktorého založenie sa nemalou mierou zaslúžili. Napriek tomu, že v polovici 13. storočia bol rod Ludanickovcov široko rozvetvený a rozdelený do 8 samostatných vetiev - ludanickej, čeladickej, janíkovskej, cabajskej, lefantovskej, kapinskej, chrabranskej a kovarskej, príslušníci rodu sa všetci svorne v listinných dokladoch hlásili k tomu, že pochádzajú z rodu Ludanických. Vedomie spoločných predkov v jednotlivých príslušníkoch rodu posilňovalo pocit urodzenosti a zabezpečovalo rešpektovanie ich príslušnosti k vyššej šľachte. Ich pôvod im zabezpečoval prístup k vysokým úradom a hodnostiam na kráľovskom dvore. Starí uhorskí kronikári pokladali Ludanickovcov za cudziu šlachtu, ktorá sem prišla z Čiech. Niektoré indície svedčia o tom, že by to mohla byť čiastočne pravda. Zakladateľ kapinskej vetvy rodu Ludanickovcov sa označoval ako Vavrinec zvaný Čech, v cabajskej vetve rodu sa zas pravidelne vyskytovalo meno Indrich ( české Jindřich ). Podobne mená ďalších príslušníkov rodu svedčia o určitých kontaktoch s českým prostredím (Vítko, Sebeslav).
Podľa inej tradície udržiavanej v prostredí samotných Ludanickovcov ich pôvodné rodové majetky sa nachádzali v Turci. Tieto majetky museli v polovici 11. storočia opustiť a po niekoľko generácií žili v Čechách a Poľsku, kde zotrvali až do začiatku 13. storočia. Na výprave do Svätej zeme, ktorej sa zúčastnili pod zástavou poľského vojvodu bol prítomný aj uhorský kráľ Ondrej II.(panoval v rokoch 1205-1235). Medzi predkami Ludanickovcov a kráľom došlo ku vzájomným kontaktom, šľachtici využili príležitosť a požiadali kráľa o povolenie vrátiť sa do Uhorska. Kráľ súhlasil a vrátil im ich pôvodné majetky v Turci. Staronovým pánom však poddaní v Turci odmietali poslušnosť a dlhoročné spory vyriešil až kráľ Belo IV.
Významní predstavitelia ludanickej vetvy rodu Ludanickovcov
Sebeslav - synovia Vítko, Bohumír a Sebeslav.
Príslušníci ludanickej a čeladickej vetvy rodu vlastnili počas celého stredoveku majetky v Ludaniciach a okolí. V druhej polovici 13. storočia sa ludanická vetva rodu rozdelila na tri samostatné vetvy. Bohumír Ludanický sa usadil vo Dvoranoch nad Nitrou, jeho synovia Peter a Sebeslav okrem vlastného sídelného majetku vo Dvoranoch mali aj menšie majetkové podiely v Ludaniciach. Peter zomrel bez dediča, o ďalšom Bohumírovom synovi Jánovi nie sú k dispozícii hodnoverné údaje. A tak sa stal Bohumírov syn Sebeslav zakladateľom dvoranskej vetvy Ludanickovcov, potomkovia Vítka zostali sídliť v Ludaniciach a Sebeslavovi potomkovia našli trvalé sídlo vo Veľkých Janíkovciach pri Nitre. (Vítko, Bohumír a Sebeslav boli synovia najstaršieho známeho príslušníka ludanickej vetvy rodu Sebeslava.)
Ku koncu 13. storočia za vlády Ondreja III.(panoval v rokoch 1290-1301) Ludanickovci neboli v žiadnych významnejších funkciách na kráľovskom dvore. Ekonomické problémy, ktoré im táto skutočnosť prinášala museli riešiť tak, že vstupovali do služieb najmocnejších feudálnych pánov. Keď sa po smrti Ondreja III., posledného z rodu Arpádovcov v roku 1301 presadil ako neobmedzený vládca na juhozápadnom Slovensku Matúš Čák, jeho stúpencami sa z rodu Ludanickovcov stali predovšetkým príslušníci janíkovskej a čeladickej vetvy. O vzťahoch príslušníkov ludanickej vetvy rodu s Matúšom Čákom nie sú žiadne dôkazy. Ich majetky susedili s Topoľčianskym hradným panstvom, ktoré patrilo Čákovcom a istým spôsobom obmedzovali možnosť rozširovania tohto panstva smerom na juh.
Ku koncu svojej vlády sa Matúš Čák dostal do konfliktu s nitrianskym biskupom Jánom. Čákovi stúpenci prepadávali biskupské majetky a nakoniec po útoku na Nitru dobyli a zapálili nitriansky hrad. Zhorel aj katedrálny archív s mnohými cennými knihami a listinam...
PRAHA - Úspešný textár šlágrov Jiří Štaidl by dnes oslávil 83. narodeniny. Dožil sa však len tridsiatich, pretože sa stal obeťou hrozivej autohavárie. Málokto pritom tuší, že nechýbalo málo, aby spolu s ním zahynula i Dagmar Patrasová (69). Jiří Štaidl sa narodil 22. januára 1943. Venoval sa hre na klavíri, no viac ho to ťahalo k písaniu. Na štúdium scenáristiky sa nedostal, rýchlo sa však presadil ako hudobný textár. Šancu dostal v divadle Semafor, kde sa stretol aj s Karlom Gottom. Tam začala ich spolupráca, ktorá pokračovala v divadle Apollo, ktoré Štaidl založil. Po čase však Gott vymenil divadlo za koncertné pódiá. Texty Jiřího Štaidla spievali tí najlepší speváci, Karel Gott, Waldemar Matuška, Eva Pilarová, Helena Vondráčková...
Náručím žiadaného Jiřího Štaidla prešiel celý rad známych žien. Keď randil s budúcou pani Trumpovou, zaľúbil sa do mladučkej Dagmar Patrasovej. „Mala som sedemnásť, on mal dvadsaťdeväť. Predo mnou chodil s krasokorčuliarkou Hanou Maškovou, potom s Ivanou Zelníčkovou. S ňou sa ale stále hádal. Do Zelníčkovej som sa nejak preklenula ja,“ prezradila herečka v knihe Fenomén Dáda. Smrť Hany Maškovej niesol textár ťažko. Hoci sa rozišli, stále ju považoval za svoju osudovú ženu.
V októbri 1973 si Jiří kúpil nové auto, ale osudovým sa mu stal 9. október. „Jirko mi volal a chcel, aby som s ním išla do Jevan,“ spomína Dáda na tragédiu, ktorá sa mohla stať osudnou aj jej. Našťastie odmietla a textár namiesto nej naložil do auta iné dievča. „Mal nové auto - Renalut 17 a rýchlosť vyhnal na sto sedemdesiat. Bohužiaľ mu vošiel do cesty náklaďák,“ okomentovala tragédiu Patrasová. Pri zrážke pasažieri neboli pripútaní, Štaidl vyletel z auta priamo do zvodidiel, dievča vymrštilo na zadné sedadlá. Hudobník bol na mieste mŕtvy, spolujazdkyňa nešťastie prežila. „Hovoril: Pozri, ako krásne to ide...
Desať rokov uplynulo odvtedy, čo sme boli svedkami jedného z najhororovejších futbalových zranení. Českému brankárovi Petrovi Čechovi sa pred dekádou navždy zmenil život, čo mu každodenne pripomína prilba na hlave počas futbalových tréningov či zápasov.
Šestnásteho októbra 2006 vybehol Petr Čech v drese Chelsey Londýn proti Stephenovi Huntovi z Readingu. Rovnakých zákrokov urobí za svoju kariéru brankár stovky a patria ku gólmanskej rutine. Lenže Huntovo koleno nešťastne zasiahlo hlavu českého gólmana. Čecha to vyradilo zo zápasu, síce zišiel z ihriska po vlastných, ale problémy nastali o pár minút. „Stratil som vedomie a potom som sa prebral. Niektorých ľudí okolo seba som nespoznával a bol som zmätený. Keď ste zmätený, tak sa snažíte bojovať,“ opísal pre Sky Sports gólman.
Čech si nedokázal spomenúť, čo prežíval pred zápasom, po potrasení rúk a ani ďalšie tri dni po zranení. Blízki mu mali pomôcť vyplniť medzery v pamäti. Lenže nebol to len obyčajný otras mozgu. Prvý, kto si všimol, že niečo nie je s Čechom v poriadku, bol klubový lekár „The Blues“ Bryan English. Momentálne brankára Arsenalu Londýn operovali v oxfordskej nemocnici jednu hodinu po polnoci. „Ak by sa to stalo na inom mieste a ďalej od nemocnice, tak by som to pravdepodobne nezvládol,“ domnieva sa Petr a dodáva: „Rozhodnutie Bryana a zdravotného personálu mi dalo šancu.“
„Mal som fraktúry lebky. Niekoľko kúskov kostí sa mi dostalo dnu a to bolo najväčším nebezpečenstvom. Úlomky sa totiž zatlačili do ľavej časti mozgu, ktorá je dôležitá pre pohyb,“ vysvetlil svoje problémy Čech.„Doktori ma vtedy nechceli vydesiť a ja som sa radšej veľa nepýtal. Keď sa však na to spýtate mojej manželky, dokonca aj teraz po desiatich rokoch, nevyzerá najšťastnejšie. Pre ňu to bolo tisíckrát horšie ako pre mňa. Bolo to totiž o vlások,“ opísal Čech balansovanie na hranici medzi životom a smrťou.
Populárny brankár dostal do hlavy dve kovové doštičky. Nepamätá si podrobne na dni po operácii, no stav sa zlepšoval. Prognózy na návrat na zelené trávniky boli však pesimistické - až v ďalšej sezóne. Lenže Čech ma tuhý korienok a na nový rok už trénoval s mužstvom. Len po troch mesiacoch od zranenia. „Veľa ľudí nechcelo, aby som sa tak skoro vrátil. Bolo to však moje rozhodnutie, chcel som robiť to, čo viem a ma baví. V momente, ako chirurg dovolil trénovať s helmou, neváhal som.“
O dva dni neskôr, ako dostal zelenú od lekárov, cestovala Chelsea do Liverpoolu. „Manželke som povedal, že sa idem len pozrieť. Manažér sa ma spýtal, či chcem hrať alebo sa len prizerať. Keď som už bol na štadióne, tak som to musel skúsiť." Boli však časy, keď sa ho ľudia pýtali, či nemá z toho strach. „Ako môžem mať strach, keď si na to vôbec nepamätám,“ odbíjal pochybovačov Čech.
Momentálne Petr Čech chytá v konkurenčnom Arsenale a prilbu dáva z hlavy dole len po zápase. Od zranenia vyhral Čech dva tituly Premier League, štyri FA Cupy a dokonca aj Ligu majstrov. Dodnes patrí medzi to najlepšie, čo sa môže medzi tri žrde postaviť. Jeho úraz poukázal na bezpečnosť hráčov.
14. aug. Patrili k najstabilnejším párom v Česku. Bývalý český futbalový brankár Petr Čech (43) na Instagrame oznámil, že po 26 rokoch sa s manželkou Martinou rozchádzajú. Dvojica má dve deti - dcéru Adélu a syna Damiána - ktoré obe hrajú futbal. Petr s Martinou boli spolu od 17 rokov a jeho polovička stála pri ňom počas celej kariéry. „Spoločne s Martinou vám bohužiaľ musíme oznámiť, že sa po 26 spoločných rokoch rozchádzame. Zostávame najlepšími kamarátmi a naďalej sme nesmierne hrdí na naše dve krásne deti,“ napísal do stories a pridal spoločný záber.
Niekdajší gólman odchytal v reprezentácii 124 zápasov, štartoval na EURO 2004, 2008, 2012 a 2016 i na MS 2006. S Chelsea vyhral štyrikrát Premier League, v roku 2013 triumfoval v EL, na konte má aj prvenstvá v FA Cupe (5x), Ligovom pohári (3x) a Community Shield (6x). V roku 2005 bol podľa Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) najlepší brankár sveta, s reprezentáciou do 21 rokov vyhral ME tejto vekovej kategórie v roku 2002. Počas svojej kariéry pôsobil v Plzni, Blšanoch, Sparte Praha, Stade Rennes, Chelsea Londýn a Arsenale.