Detstvo je kľúčové obdobie pre rozvoj osobnosti a schopností každého dieťaťa. Pre deti s mentálnym postihnutím to platí dvojnásobne, pričom rodičia a pedagógovia zohrávajú nezastupiteľnú úlohu pri podpore ich rastu a rozvoja. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na výchovu mentálne postihnutých detí, ponúknuť praktické rady a stratégie, ktoré im pomôžu rozvíjať svoj potenciál a viesť plnohodnotný život.
Otázky rodičovstva u mentálne postihnutých jedincov predstavujú komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje citlivý prístup, zohľadňujúci etické, sociálne a právne aspekty. Cieľom tohto článku je poskytnúť prehľad možností a legislatívy v oblasti plánovaného rodičovstva u mentálne postihnutých osôb na Slovensku.
Úvod do problematiky mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý... byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.
Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Je zrejmá znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami (napr. Downov syndróm). Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Môže mať komplexné alebo psychologické príčiny. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj osoby, u ktorých ku zníženiu schopnosti došlo do 18 roku veku alebo v ktoromkoľvek veku.
Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené. Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy.
Prítomnosť mentálneho postihnutia sa odhaduje na 2 - 3 % populácie. Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.
Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard". Ide o zvyšovanie povedomia spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a na presvedčenie všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia , prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.
Príčiny mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. Existuje aj sociálne podmienená mentálna retardácia.
Podľa Lečbycha sa spolu s vytvorením prvých inteligenčných testov otvorila otázka vplyvu dedičnosti a prostredia a začalo sa predpokladať, že nameraný inteligenčný koeficient zostáva od detstva až do dospelosti stabilný, čo bolo zdrojom terapeutickej a rehabilitačnej skepsy. Neskôr sa názory sa obohatili o hľadisko psychologické a pedagogické. Začína sa pomalé odstraňovanie pesimizmu v terapii, rehabilitácii a vzdelávaní.
Americká asociácia pre mentálne postihnutie (ďalej len AAMR), dnes Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie. AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu. Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržovať a podporovať seba ako nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života. Sociálna inteligencia sa vzťahuje na schopnosť rozumieť určitému očakávaniu správania jednotlivca zo strany iných osôb a vhodne posudzovať, ako sa primerane správať v spoločenských situáciách a spoločenských interakciách.
V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.
Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu. Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru.
Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrí k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam.
Študujúc definície mentálneho postihnutia, ktoré hovoria o znížení inteligencie rozličného stupňa v dôsledku organického poškodenia mozgu, prídeme na to, že beztak stále nevieme povedať, akí vlastne ľudia s mentálnym postihnutím sú. Podľa Mišovej pojmy ako „zníženie inteligencie“ či „poškodenie“ vo väčšine prípadov evokujú práve negatívne asociácie. Pritom hodnota IQ, ktorú stanoví inteligenčný test, nám nikdy nepovie, aký človek skutočne je. Ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov, emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi. Každý z nich je iný, nie sú homogénnou skupinou, každý jeden je jedinečnou osobnosťou. Pokiaľ chceme vedieť, s akým človekom pracujeme, je nevyhnutné brať ohľad na jeho individuálne charakteristiky a prostredie, v akom sa pohybuje. Ak chceme skutočne nájsť odpoveď na otázku „Kto sú ľudia s mentálnym postihnutím?“, musíme sa odbremeniť od zaužívaných mýtov a pristupovať k nim ako k seberovným partnerom. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku. Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.
Plánované rodičovstvo u osôb s mentálnym postihnutím
Plánované rodičovstvo u mentálne postihnutých je oblasť, ktorá si vyžaduje komplexný a multidisciplinárny prístup. Zahŕňa nielen medicínske aspekty, ale aj sociálne, psychologické a etické hľadiská. Cieľom je zabezpečiť, aby mentálne postihnuté osoby mali prístup k informáciám a službám, ktoré im umožnia robiť informované rozhodnutia o svojom reprodukčnom zdraví a rodičovstve.
Práva osôb s mentálnym postihnutím
Osoby s mentálnym postihnutím majú rovnaké práva ako všetci ostatní občania, vrátane práva na sexuálne a reprodukčné zdravie. Toto právo zahŕňa prístup k informáciám o antikoncepcii, tehotenstve a rodičovstve, ako aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či chcú mať deti.
- Sexuálna výchova: Poskytovanie informácií o sexuálnom a reprodukčnom zdraví, antikoncepcii a prevencii sexuálne prenosných chorôb. Dôležité je prispôsobiť formu a obsah informácií individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivých osôb.
- Antikoncepcia: Dostupnosť rôznych metód antikoncepcie, vrátane hormonálnej antikoncepcie, bariérových metód a sterilizácie. Pri výbere antikoncepcie je potrebné zohľadniť zdravotný stav, individuálne preferencie a schopnosť osoby s mentálnym postihnutím používať danú metódu.
- Podpora pri tehotenstve a rodičovstve: Ak sa osoba s mentálnym postihnutím rozhodne mať dieťa, je dôležité zabezpečiť jej dostatočnú podporu počas tehotenstva, pôrodu a výchovy dieťaťa. Táto podpora môže zahŕňať pomoc s praktickými úlohami, ako je starostlivosť o dieťa, varenie a upratovanie, ako aj emocionálnu podporu a poradenstvo.
Legislatíva na Slovensku
Slovenská legislatíva upravuje práva osôb s mentálnym postihnutím v rôznych oblastiach, vrátane zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb. Dôležité zákony a predpisy zahŕňajú:
- Ústava Slovenskej republiky: Zaručuje všetkým občanom rovnosť pred zákonom a právo na ochranu zdravia.
- Zákon o zdravotnej starostlivosti: Upravuje práva pacientov, vrátane práva na informovaný súhlas a práva na súkromie.
- Zákon o sociálnych službách: Stanovuje právo osôb s mentálnym postihnutím na poskytovanie sociálnych služieb, ktoré im umožnia žiť plnohodnotný život.
- Zákon o rodine (zák. č.94/1963 Zb. v znení zák. č. 132/1982 Zb., úplné znenie vyhlásené pod č.66/1983 Zb.): Základný kódex upravujúci rodinné právne vzťahy.
Sociálna rehabilitácia a komplexná podpora
Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr. Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote. Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopností a získavať potrebné pracovné návyky.
Komplexná rehabilitácia (ucelená rehabilitácia) je vzájomne previazaný, koordinovaný a cielený proces, ktorého základnou náplňou je čo najviac minimalizovať priame i nepriame dôsledky trvalého alebo dlhodobého zdravotného postihnutia jedinca. Realizácia komplexnej rehabilitácie si vyžaduje využívanie liečebných, sociálnych a pedagogických nástrojov a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti.
- Liečebná rehabilitácia: Je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie.
- Sociálna rehabilitácia: Ide o proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie.
- Pedagogická rehabilitácia: Je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím.
- Pracovná rehabilitácia: Je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania.
Úloha spoločnosti a štátu
Spoločnosť a štát majú povinnosť zabezpečiť, aby osoby s mentálnym postihnutím mali prístup k informáciám, službám a podpore, ktoré im umožnia robiť informované rozhodnutia o svojom reprodukčnom zdraví a rodičovstve. Postoj spoločnosti k imobilným ľuďom zodpovedá pretrvávajúcej nedostatočnej uvedomelosti danej problematiky. Prejavuje sa pretrvávajúcimi architektonickými bariérami, nedostatočným a často priestorovo nevhodným riešením WC v kultúrnych zariadeniach, v hypermarketoch, v zdravotníckych zariadeniach, v dostupnosti úradov - štátnych inštitúcií. Napriek skutočnosti, že slovenské mestá stále pracujú na minimalizácii bariérových priestorov, štatistika hovorí jednoznačne - až 95% budov, v ktorých ťažko telesne postihnutí žijú, alebo ich využívajú, sú bariérové. Aj z tohto pohľadu bazálne potreby pre osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím nie sú zabezpečené.
Naše práva
tags: #planovane #rodicovstvo #pri #mentalne #postihnutych