Docent Stanislav Bubán, narodený 5. mája 1961 v Sečovciach, je významným slovenským výtvarníkom, akademickým maliarom a vysokoškolským pedagógom. Jeho umelecká kariéra je bohatá na úspechy a ocenenia doma i v zahraničí. V súčasnosti pôsobí ako docent na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Bubán pochádza z umeleckej rodiny. Jeho otcom bol známy maliar Štefan Bubán a matkou učiteľka Zlatica Bubánová. Už od detstva, pod vplyvom domáceho prostredia, túžil stať sa výtvarníkom. Svoje prvé kroky v umení začal na základnej umeleckej škole v Trebišove a po absolvovaní gymnázia pokračoval v rokoch 1980 - 1986 v štúdiu monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením docenta Juraja Kresilu a profesorky Eugénie Lehotskej.
Počas svojej umeleckej dráhy prešiel Stanislav Bubán viacerými vývojovými fázami. Svoju tvorbu začal v polovici 80. rokov expresívnym postmoderným maliarskym výrazom inšpirovaným mytológiou. Svoju prácu charakterizoval odvážnym maliarskym gestom, plným slobody a sebavedomia. Beáta Jablonská vo svojej monografii o umelcovi píše, že Stano Bubán sa na prvých spoločných výstavách s „postmodernými pirátmi“ uviedol temperovými maľbami na veľkých papieroch, ktoré boli vnímané takmer ako manifestačné vystúpenia.
Jeho neskoršia tvorba sa zamerala na realistické zadania, pričom sa vrátil k maliarskemu výskumu a experimentu. Hoci boli témy jeho malieb mytologické a viazané k literárnym „láskam“, námety boli vždy v druhom pláne výtvarného konceptu.
V roku 2018 Bubán prezentoval v divadle Malá scéna STU sériu obrazov s témou smrti, kde silným symbolom boli lebky. Kurátorka jeho výstavy Barbara Brath charakterizovala toto obdobie slovami: „Smrť je niečo, čo nás neminie. Čo raz príde. Istá je v živote iba smrť. A hoci v živote spravidla potrebujeme istoty, táto jediná vyvoláva strach.“
V roku 2021 vystavoval v Galérii Danubiana expozíciu „Chodec“. Pocity frustrácie, nenaplnenia a ničoty ho viedli k tomu, že spolu s výtvarníčkou Evou Šrubařovou začal v novembri 2018 maľovať v prírode v oblasti Malých Karpát. Počas jedného roka pravidelne, raz týždenne, putovali po krajine v akomkoľvek počasí, dokonca aj v noci s čelovkami. Z tohto obdobia vznikli autorove veľkorozmerné plátna z plenéru.
Umelecká tvorba Stanislava Bubána bola zaznamenaná v mnohých publikáciách. Slovenská národná galéria vydala v roku 2000 reprezentačnú publikáciu „Dejiny slovenského výtvarného umenia 20. storočia“. V roku 2009 tá istá galéria vydala publikáciu „Osemdesiate : postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 - 1992“. V roku 2013 vyšla vo vydavateľstve Virvar monografia „Stano Bubán“, v ktorej výtvarná teoretička Beata Jablonská hodnotí jeho dielo od počiatkov po súčasnosť.
Stano Bubán bol dvakrát ženatý. V roku 1983 sa oženil so Simonou Bubánovou (rod. Tauchmanovou), s ktorou má dcéru Lujzu Bubánovú. V roku 1991 sa znovu oženil s Beátou Jablonskou, s ktorou má dve dcéry: Ľudmilu a Hanu Bubánové.
Vo svojom voľnom čase sa Stanislav Bubán venuje bojovým umeniam Kung Fu a Tai Chi.
Významné výstavy a ocenenia:
- 1995: Považská galéria (spolu s J. Feketem, S. Brunovským)
- 1996: XXVIII. Medzinárodný bienále grafiky v Grazi
- 1996: Enter, Künstlerhaus - Passage Gallery (spolu s J. Feketem, S. Brunovským)
- 2003: Majstrovské diela 20. storočia, Slovenská národná galéria
- 2004: Cena G. De Nittisa na II. Medzinárodnom bienále umenia v Taliansku
- 2016: Čas býka, Galéria J. Koniarka v Trnave
- 2017: 13. Medzinárodné bienále maľby v Bulharsku
Okrem svojej umeleckej tvorby sa Stanislav Bubán angažuje aj v pedagogickej činnosti na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Jeho meno sa objavilo aj v kontexte politického umenia, keď namaľoval politikov pri Poslednej večeri. (SME, 2002).
Simona Bubánová: Od umenia k marketingu
Simona Bubánová, manželka známeho slovenského speváka Janka Kurica, je osobnosťou s rôznorodými záujmami a úspešnou kariérou. Pôvodne sa venovala výtvarnému umeniu, ktoré aj vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na Ecole Nationale Supérieure des Beaux-Arts v Paríži. Počas svojej umeleckej kariéry vystavovala v prestížnych galériách a múzeách po celom svete, vrátane MOMA v Chicagu, Paríži a Amsterdame.
Jej záujem o politiku a komunikáciu ju viedol k práci v kancelárii prezidenta ČSFR Václava Havla, kde bola jeho blízkou spolupracovníčkou. Podieľala sa tiež na zakladaní Belgického veľvyslanectva na Slovensku. Neskôr prešla do súkromnej sféry, kde sa stala odborníčkou na reklamný biznis a komunikáciu. Svoju prácu v tejto oblasti opisuje ako fascinujúcu, predovšetkým vďaka možnosti prenosu myšlienok k širokej verejnosti.
Simona Bubánová je presvedčená, že na Slovensku je veľa úspešných a šikovných žien, aj keď si myslí, že v pozíciách majiteliek firiem by ich mohlo byť viac. Pozitívne vníma iniciatívy mladých žien, ako napríklad TRUST women.
Je matkou dcéry Lujzy, ktorá sa taktiež pohybuje v oblasti komunikačného biznisu. Simona Bubánová je tiež vášnivou golfistkou.
Často sa angažuje v charitatívnych aktivitách. Podporuje myšlienku solidarity a pomoci slabším, čo potvrdzuje jej účasť na Plese v opere a jej pôsobenie v dozornej rade nadácie Socia. „Chvíle, keď nám výkonný riaditeľ prezentoval konkrétne výsledky toho, ako veľmi tie peniaze pomáhajú po celom území Slovenska, boli úžasné,“ uviedla.
Simona Bubánová sa nedávno vrátila k maľovaniu a dokonca predala svoj obľúbený obraz s názvom „I believe in the power of love“ (Verím v silu lásky). Obraz, ktorý reprezentoval jej názory na výstavách v svetových múzeách, je podľa jej slov zrkadlom dvojitej pokryteckej morálky, kombinujúcim citáciu Bronzina so sloganom Madonny. Predaj obrazu do súkromnej zbierky vníma s istou nostalgiou, ale zároveň s presvedčením, že umenie je dobrou investíciou.
V umení obdivuje koncept a formu, pričom vyzdvihuje tvorbu Jeffa Koonsa, Jeana Michela Basquieta, Pabla Picassa, Albrechta Dürera a Georgesa de la Tour. Kritizuje naopak Salvatora Dalího pre „prázdnotu a povrchnosť formy“.
Vo svojej tvorbe kombinuje rôzne techniky, vrátane plátkového zlata, s cieľom, aby umenie „rozprávalo, provokovalo, kritizovalo, aby sa nestalo iba obyčajnou dekoráciou“.
V jej zbierke sa nachádzajú aj vzácne kresby Martina Benku, ktoré vytvoril počas pobytu u jej starých rodičov. Tieto diela majú pre ňu osobitnú hodnotu nielen z umeleckého, ale aj z rodinného hľadiska.
