Máloktorá postava svetových dejín v období po páde Rímskej ríše si natoľko zasluhuje prímenie Veľký, ako tento východofranský panovník. Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 - 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme - franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Už zjavom pôsobil veľkolepo - meral 190 cm a bol mimoriadne telesne zdatný. Podľa švajčiarskeho vedca Franka Rühla totiž meral na svoju dobu nadpriemerných 184 centimetrov, čo zodpovedá dnešným 195 centimetrom. Rühl svoje závery zverejnil na konferencii v Aachene 1200 rokov po smrti Karola Veľkého. Karol Veľký bol podľa Rühla vysoký štíhly muž.
Jeho skutočná veľkosť však spočívala v politických, diplomatických a vojenských schopnostiach, v prezieravosti a v tom, že pochopil ducha vývoja. Karol Veľký bol synom kráľa Pipina Krátkeho, zakladateľa kráľovského rodu Karolovcov. Po smrti otca Pipina III. Krátkeho sa delil najskôr o moc a kráľovstvo s bratom Karolmanom, ktorý však čoskoro zomrel a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Po smrti otca Pipina III. Krátkeho sa delil o vládu so svojím mladším bratom Karolmanom, ktorého však politicky izoloval. Po jeho smrti opäť obnovil jednotu ríše a neskôr dobyl časť Itálie a Bavorsko.
Od malička holdoval lovu, divokej jazde na koni a čo je pre túto „barbarskú dobu“ dosť nezvyčajné, kúpaniu vo voľnej prírode. Vyrástol z neho otužilý, neúnavný a energiou prekypujúci muž, ktorý takmer celé obdobie vlády strávil vo vojnách. Sám viedol tridsať vojenských výprav. Boli to zväčša dobyvačné vojny, ktorými rozširoval hranice ríše. Expanziou Karola Veľkého vznikla za jeho vlády koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša. Karol rozšíril svoju ríšu všetkými smermi.
Dlhoročné boje viedol s germánskym kmeňom Sasov, ktorí obývali územie od Rýna po Labe a vyznávali pohanské kulty. Viac ako tridsať rokov (772 - 804) trvali kruté boje proti pohanským Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Ohňom a mečom šíril medzi nimi kresťanstvo, a pretože kládli húževnatý odpor, zápasil s nimi viac než tri desaťročia, pokým ich pokoril. Krvavé represálie sa spájali s násilným obracaním na kresťanstvo a presídľovaním Sasov do iných oblastí. Napokon za pomoci cirkvi, saských pánov a presídľovaním ovládol ich krajinu natoľko, že ju mohol pevnejšie pripútať k svojej ríši. Po ovládnutí ich územia tu zaviedol Karol franskú grófsku správu, poskytol Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal tiež spísať ich vlastné saské právo (802 - 803).
Medzitým ešte vtrhol do Itálie, aby pokoril Lombarďanov a zabral väčšiu časť ich územia. Podporoval pápeža Hadriána I. v boji proti Longobardom a po porážke ich kráľa Didiera (773) sám prijal titul longobardského kráľa. Potvrdil pápežovi panstvo nad ravenským exarchátom a roku 781 sa presne určili hranice pápežského štátu. Z krajiny Longobardov a vojvodstva Spoleta vzniklo Talianske kráľovstvo, ako samostatný celok Franskej ríše. Za jeho kráľa bol pomazaný Karolov štvorročný syn Pipin. V tom istom čase čelil Karol akvitánskej snahe o samostatnosť vytvorením Akvitánskeho kráľovstva pre svojho syna Ľudovíta.
Podmanil si aj germánskych Bavorov a potom franské vojská pozdĺž Dunaja prenikli až do Panónie. Potlačil aj vzburu bavorského vojvodu Tassillona a Bavorsko stratilo roku 788 úplne svoju nezávislosť. Podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom a úplne vyvrátil ich štát v Panónii. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii.
V rokoch 777-812 podnikol niekoľko výprav za Pyreneje. Obsadil tam niekoľko miest, ale utrpel porážku od Arabov a musel ustúpiť. Jeden z jeho oddielov pri ústupe rozbili Baskovia. Túto udalosť ospevuje jedna z najkrajších stredovekých básní - Pieseň o Rolandovi. Karol však na juh od Pyrenejí s mestom Barcelona. Vytvoril z neho ďalšiu pohraničnú oblasť - Španielsku marku. Ani na juhozápadnej hranici Karlovej ríše nevládol pokoj. Karolove vojská zasiahli do vnútorných rozporov medzi Arabmi na Pyrenejskom polostrove. Ich výprava sa však roku 778 skončila porážkou v Roncevalskom priesmyku (je známa z Piesne o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone.
Bojoval aj s Vikingami a za saských vojen prišiel do styku i so Slovanmi na východ od rieky Labe. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy.
Vrchol svojej moci dosiahol, keď ho roku 800 pápež korunoval za cisára. O Karolovu priazeň sa uchádzali najväčší vtedajší panovníci i samotný rímsky pápež. Dňa 25. decembra 800 bol Karol Veľký v Ríme v Bazilike svätého Petra pápežom Levom III. korunovaný za cisára Západo-Rímskej ríše. Tento akt mal obrovský politický a symbolický význam, obnovujúc cisársku tradíciu na západe Európy po takmer 300 rokoch od pádu Západorímskej ríše. Korunovácia spôsobila spočiatku napätie medzi Franskou ríšou a Byzanciou, ktoré neskôr prerástlo v ozbrojený boj. Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a dalmatský prístav Zadar. Byzancia napokon uznala Karolovu cisársku hodnosť (812). Rímsky ľud ho oslavoval týmito slovami: „Karolovi Augustovi, korunovanému Bohom, veľkému a mierumilovnému cisárovi Rimanov, život a víťazstvo“, zatiaľ čo Frankovia, bijúc kopijami do mečov, kričali „Vianoce!, Vianoce!“, pokrik, ktorý od čias Chlodovika I.
Dedičstvo Karola Veľkého na Zvolenskom zámku
Karol podporoval šírenie kresťanstva a postupoval pri tom často veľmi kruto. V cirkvi totiž videl moc, ktorá upevňuje i jeho vládu. Obrovskú ríšu nebolo ľahké spravovať, vyžadovalo si to dokonalú organizáciu. Karol rozdelil krajinu na menšie územia zvané grófstva, na čele ktorých stáli veľmoži. Ak išlo o pohraničné územia, nazývali ich markgrófi. Všetkých kontrolovali osobitní kráľovskí vyslanci. Aby si Karol zaviazal šľachticov, rozdával im svoju pôdu , čím sa stali jeho vazalmi a museli sa zúčastňovať na vojenských výpravách. Vazali podobne rozdávali z udelenej pôdy a sami získavali vazalov, ktorí pre nich vykonávali vojenskú službu.
Karol usiloval o jednotnú správu svojej krajiny; rozdelil ju na grófstva. Okrem toho zaviedol zvláštnu inštitúciu kráľovských poslov (missi dominici); zabezpečovali spojenie medzi rôznymi časťami ríše a starali sa o splnenie panovníkových príkazov. Každoročne zvolával zhromaždenia cirkevných aj laických hodnostárov. Vydával písomné kráľovské nariadenia - kapituláriá.
Karol Veľký prial umeniu a kultúre. Hovoril po latinsky a rozumel po grécky. Na svoj dvor povolával vzdelaných ľudí z rôznych končín ríše a vytvoril krúžok učencov, ktorí nazvali Akadémiou. Pri kláštoroch a kostoloch zakladal školy, kde sa vyučovalo podľa starého antického spôsobu a správnou, klasickou latinčinou. Okrem toho vyžadoval aj od svojich vazalov, aby sa naučili čítať a písať a mohli mu listami oznamovať správy z grófstiev. Sám sa však vedel iba podpísať. Za jeho vlády vzniklo nové písmo - karolínska miniskula, ktoré sa stalo základom aj pre písmo, ktorým píšeme dodnes. Karol podporoval rozvoj vzdelanosti, staral sa o zakladanie a rozkvet škôl pri kláštoroch a biskupstvách. Za jeho vlády sa začalo písať čitateľne upraveným písmom - karolínskou minuskulou. V kláštoroch sa opisovali diela klasických autorov, ktoré slúžili ako vzor pre správnu latinčinu. Rozvíjala sa aj architektúra a výtvarné umenie. Rozvoj vzdelanosti, aj keď len v malopočetnej vrstve kňazov, nadviazal na intelektuálne dedičstvo minulosti a pomohol ho ďalej zachovať.
Karol Veľký bol mimoriadne nadaný človek, ktorý dokázal predvídať vývoj a udržať s ním krok. Jeho meno sa pre našich slovanských predkov stalo pojmom najväčšej svetskej moci: Karol - kráľ. Už počas života bol označovaný ako otec Európy, Pater Europae. V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností.
| Narodenie | 2. apríl 742/747/748, Liège alebo Aachen, Franská ríša |
| Úmrtie | 28. január 814, Aachen, Franská ríša |
| Kráľ Frankov | 768 - 814 |
| Kráľ Longobardov | 774 - 814 |
| Rímsky cisár | 800 - 814 |